Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2009 > Číslo 1 > Silvester Lavrík: Dejiny pálenia slamy

Silvester Lavrík

Dejiny pálenia slamy.

Poviem, hneď na začiatku, že blasfemické performingové gesto Davida Černého sa mi nepáči. Nemá sa mi čím páči“. A za performáciu, prinajlepšom, ho považujem preto, lebo nie je možné vnímať ho bez kontextu. Od zadania cez umiestnenie až po moment vernisáže, ktorá sa zapíše do dejín. Pokiaľ viem, bola to prvá vernisáž, ktorá pre metu otváranej výstavy podkopla stolček tak rýchlo, že odvisol na šibenici predsudkov ešte skôr, než bolo vôbec sformulované obvinenie. Vondrovu obranu seba samého by bolo treba zapísať do strategických príručiek pre spoločenských samovrahov a do športových análov ako najrýchlejšie strelený vlastný gól. Na druhej strane – niet sa čomu čudovať. Černého výkon zahanbuje všetkých. Objednávateľov, tvorcu, aj respondentov. Zahanbuje ich tak, ako to dokáže len stelesnená hlúposť vystavená na obdiv. Najnovší český vynález sa valí Európou ako Golem, ktorému niekto ukradol pôvodný šém a doprostred čela mu prskol lacnú napodobeninu z plastu.

Nejde tu o cenzúru. A už vôbec nie o umenie. To, že príčinlivý a zostarnutý recesista pracuje vyjadrovacími prostriedkami umenia, z jeho snaženia ešte umenie automaticky nerobí. Jedine čas ukáže, či jeho mapa predpoklady potrebné na to, aby sa stala umeleckým dielom, naplní. Tipujem, že nenaplní. Pre dobro autora i nás dúfam, že o tento pomník tomu, čomu sa za socializmu hovorilo komunálna satira, sa už bude zaujímať iba prach. No a tu sa dostávame k jadru veci.

Ozývam sa len preto, lebo ma zahanbila reakcia našej politickej reprezentácie. Tá mi prekáža o dosť viac, ako pochabá plastová ohava, ktorú Európe rovno do vestibulu vzájomnosti zavesil človek, ktorý svojho času mal v sebe aj elán, aj nápady. Spomeňme si len na jeho ružový tank alebo batoľatá lezúce na televíznu vežu. Doba pokročila a aj od angažovaných performácií žiada trochu viac než iba pseudoodvahu. Černého Európa nemá v sebe ani čistotu Christovových zabalených budov, ani monumentálnosť Kantorových happeningov, počas ktorých nechal špičkových dirigentov dirigovať morský príliv alebo orúce traktory. Nemá v sebe ani sympatickú drzosť nápadu, ktorý svojho času práve v Čechách stvoril obchodný dom so supercenami a počas jeho fiktívneho otvorenia spôsobil davovú hystériu. Rozpačité a pseudoumelecké gesto Davida Černého neusvedčuje z bezradnosti nič lepšie než to, že naň verejne reagujú iba oficiálne reprezentácie ironizovaných krajín. źuďom na ulici, ktorým malo byť adresované, ak správne čítam zámer tvorcu, je srdečne jedno, čo si nejaký pošuk upatlal z moduritu. Nie, nikým vážne nepohlo, nedotklo sa ničoho podstatného v nikom z nás, ak nerátam mnohonásobné pokrčenie ramien a mávnutie rukou naprieč Európou. Neprovokuje ani odvahou, ani nápadom, ani hĺbkou postrehu, iba hlúpou banálnosťou. A silným pocitom, že si tu niekto uľahčil prácu. Podčiarknuté, zhrnuté – nie je to mystifikácia, je to podfuk. Nie je to ani škaredé, ani krásne, je to trápne, to, čo visí vo vestibule Rady Európy.

Pokiaľ ide o nás, Slovákov, naozaj si už niektoré z prejavov malosti a malodušnosti, ktoré sú nám všetkým v strednej Európe bytostne vlastné, môžeme odpustiť. Napríklad plané gesto nášho ministra zahraničných vecí. Človek by od veľkého diplomata, akým pán Kubiš nesporne je, toľkú malichernosť nečakal. V perfídnej a nekultúrnej skúške, ktorej nás David Černý vystavil, sme neobstáli. Slovensko ako maďarská saláma! Hát, termeszetesén nem jó! Hlavne som nečakal, že diplomat jeho rozmerov podľahne tlaku populistických spoluvládcov aj pri takejto hlúposti. Ex offo sme žiadosťou o ospravedlnenie klesli na úroveň tej nepodarenej mystifikácie, ktorá je z procesného hľadiska ešte aj podvodom vykonaným na všetkých zúčastnených. A keď sa náš „eštetýždeňminister zahraničných vecí“ k žiadosti o ospravedlnenie nechal dotlačiť výronmi nacionálnej hrdosti z politického pozadia, či z podzemia, treba si uvedomiť, že takto deklarované vyznievajú naše emancipačné snahy de facto folklórne, jemne povedané. Znie to smutno? Pravdaže. Veď potom to pri pohľade zvonka na nás naozaj vyzerá tak, ako keby sme nemali iné dejiny než dejiny pálenia slamy, čo nám trčí z topánok.

Silvester Lavrík (1964) je prozaik, dramatik a režisér.

Obsah Listů 1/2009
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.