Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2009 > Číslo 2 > Juraj Charvát: Dva historické ústavy s dvomi históriami

Juraj Charvát

Dva historické ústavy s dvomi históriami

VYHLÁSENIE: Slovensko-česká/Česko-slovenská komisia historikov sa na svojom zasadnutí 8. 11. 2007 zaoberala aj pokračujúcimi útokmi Slovenského historického ústavu Matice slovenskej a ním vydávaného Historického zborníka proti niektorým pracovníkom Historického ústavu Slovenskej akadémie vied. Komisia je toho názoru, že Slovenský historický ústav a ním vedený Historický zborník pod vedením bývalého pracovníka Ústavu marxizmu-leninizmu ÚV KSS Jána Bobáka prekračujú nielen akademické, ale aj etické hranice, v dôsledku čoho je udržiavanie kontaktov so Slovenským historickým ústavom pre serióznu akademickú obec neúnosné.

Toto vyhlásenie je uvedené na konci 12. Česko-slovenskej historickej ročenky 2007 (vyšla r. 2008), ktorú vydáva Slovensko-česká/Česko-slovenská komisia historikov vo Vydavateľstve Masarykovej univerzity v Brne za podpory Grantovej agentúry ČR.

Ročenka je veľmi obsažná (430 strán) a zaujímavá. Obsahuje referáty z troch seminárov, v Ostrave (Sociálne dejiny ako historiografická téma), v Košiciach (Rómska otázka ako faktor česko-slovenských vzťahov) a v Liberci (Myšlienková tvár šesťdesiatych rokov 20. storočia). Pre pamätníkov tohto výnimočného desaťročia v našich dejinách je lahôdkou prečítať si zistenia a názory Miroslava Kusého, Ivana Kamenca, Jana Rychlíka, Jana Mervarta či Rudolfa Chmela. V rubrike Recenzie – kritika recenzenti hodnotia knižky z historickej produkcie, zväčša memoárové: Dilemy Karola Sidora, Emil Stodola. Džentlmen slovenskej politiky, Slovenská ľudová strana v dejinách 1905–1945, Jozef Jablonický. Samizdat o disente, Zakletá zem. Podkarpatská Rus 1918–1946, Hlasistické hnutie: národ a sociológia.

Slovenska sa samostatne týka veľmi obsiahly dokumentačný materiál (s. 277–360) Charta 77 na Slovensku alebo Slovensko a Charta 77 s úvodným slovom Viléma Prečana. Obsahuje texty Miroslava Kusého, Agneši a Ladislava Kalinovcov, Hany Ponickej, Petra Baluna, Jána Budaja, Milana Šimečku, Ivana Kadlečíka a ďalších a tiež protokoly ŠtB z vypočúvania Miroslava Kusého, manželov Kalinovcov a ďalších.

Bobákov útok na Liptáka

Vráťme sa však k VYHLÁSENIU citovanému v úvode. Na základe čoho vzniklo? Na začiatku bol útok Jána Bobáka, riaditeľa Slovenského historického ústavu pri Matici slovenskej, v časopise tohto ústavu (Historický zborník) na Ľubomíra Liptáka (1930–2003), pracovníka Historického ústavu Slovenskej akadémie vied.

Bobákov útok je monotematický, je len o tom, že Lipták „patril k zakladajúcej skupine marxistických ideológov, ktorých si po februárovom uzurpovaní moci v roku 1948 špeciálne vybrala KSČ“. Lipták sa zaoberal slovenskými dejinami v 20. storočí s ťažiskom na tri základné okruhy: politika Hlinkovej slovenskej ľudovej strany a obdobie Slovenského štátu, hospodárske dejiny, nemecká menšina na Slovensku po roku 1918. Jeho „ideologické“ pôsobenie je tu v podstate rozdelené do troch úsekov: päťdesiate roky, obdobie po XX. zjazde KSSZ (1956) a obdobie po roku 1989. Praktický význam však toto členenie nemá, lebo Lipták – podľa Bobáka – bol stále len „ideológ“. Pre tieto tri Liptákove životné okruhy má Bobák vo svojom článku vždy všeobecnú charakteristiku a za ňou nasleduje konkrétny hriech, ktorý je pre Liptáka v danom období typický. Tri Liptákove etapy v ideologickom vývoji a v jeho hriešnosti sú podľa Bobáka takéto:

1. V 50. rokoch mala jeho „vedecká“ tvorba vyhranený ideologický a propagandistický charakter... Lipták ako presvedčený komunista vykonal pritom v mnohom nadprácu, čím si vyslúžil nielen pozornosť, ale najmä dôveru komunistického aparátu a jeho represívnych zložiek (ŠTB v Bobákových útokoch na jeho ideologických protivníkov pravdaže nechýba).

– Osvojil si Daxnerov prokurátorský pohľad z rokov 1945–1947 na otázku slovenskej národnej a štátnej emancipácie v Č-SR.(Daxner – predseda Národného súdu v rokoch 1945–47, súd retribučného charakteru; pozn. autora)

2. Signifikantné je, že najväčšími kritikmi tzv. stalinizmu po XX. zjazde KSSZ (1956) nielen v ZSSR, ale aj v jeho satelitných štátoch, sa stali jeho predchádzajúci najmilitantnejší prívrženci. A jedným z nich v slovenskej historickej vede bol aj Ľubomír Lipták.

– Podstatou liptákovčiny je národný nihilizmus.

3. Po roku 1989 nastúpil Ľubomír Lipták opäť do Historického ústavu SAV. S legitimáciou „obete“ komunistického režimu (bol vylúčený z KSČ i z ústavu – pozn. aut.) sa vo významnej miere pričinil o ďalšie smerovanie ústavu... veľmi flexibilne sa pretransformoval do pozície ľavicového liberála... a opätovne začal prehodnocovať slovenské dejiny.

– Triednu spoločnosť nahradil občianskou spoločnosťou, triedny boj bol pragmaticky nahradený bojom s nacionalizmom, národovectvom, v podmienkach Slovenska tzv. ľudáctvom, proti ktorému Lipták úporne bojoval.

Na rozdiel od Jána Bobáka nedávny riaditeľ Historického ústavu SAV Dušan Kováč súdi, že „Lipták je jedným zo zakladateľov modernej historickej vedy v Slovenskej akadémii vied“.

Kamencova obrana Liptáka

Ľubomíra Liptáka sa zastal Ivan Kamenec, pracovník Historického ústavu SAV v Historickom časopise:

– Charakterizuje Liptáka ako „historika európskeho formátu, ktorý svojou myšlienkovou originalitou, nezávislosťou a tvorivou invenciou vysoko prerástol všetkých svojich ideologických kritikov“.

– Pripomína, že Bobákov útok nie je jediným útokom proti Liptákovi, už v r. 1996 označili v Historickom zborníku Liptáka za historika, „ktorý si neváži vlastnú štátnosť“, a preto nie je „národným historikom“.

– Bobákov článok charakterizuje ako „priam nenávistný a z odbornej stránky nekvalifikovaný“. Diví sa, že sa mohol objaviť v časopise, ktorý vydáva Matica slovenská. Je to „odborný a najmä morálny suterén súčasnej slovenskej históriografickej produkcie, ktorý nepatrí na stránky vedeckého časopisu“.

V konkrétnej polemike sa Kamenec zaoberá najprv etickou rovinou a pripomína, že pri príležitosti Liptákových 70. narodenín aj pri príležitosti jeho úmrtia (zomrel 73-ročný) Historický zborník Liptáka ignoroval. Hanopis na neho vyšiel až pri príležitosti jeho nedožitých 75. narodenín, keď sa Lipták už nemôže brániť.

Vo vecnej rovine k hlavnému tónu Bobákovho článku, ktorý sa týka Liptáka „ideológa“, Kamenec konštatuje, že slovenská profesionálna históriografia sa formovala a následne, žiaľ, deformovala v konkrétnych spoločensko-politických podmienkach nepriaznivých pre slobodu vedeckej práce. To poznamenalo aj Liptákovu tvorbu, čo on sám nikdy nepopieral. Vedel z toho však vyvodiť vo svojej vedeckej práci dôsledné konzekvencie. Svedčí o tom rozsiahla Liptákova vedecká činnosť, jej pozitívne výsledky a ohlasy doma i v zahraničí, jeho záujem o nezávislosť historickej vedy, jeho vplyv na odborné smerovanie Historického ústavu SAV v 90. rokoch na základe svojej prirodzenej odbornej autority.

Ako zmýšľal Lipták, keď bol zbavený ohľadov na vynútené postoje v danom režime, o tom svedčí jeho analýza podaná na VI. zjazde Slovenskej historickej spoločnosti v Martine v lete 1968. Bobák, keď bol pracovníkom Ústavu marxizmu-leninizmu ÚV KSS, preukázal takú istú ideologickú závislosť na danom režime ako všetci ostatní, napr. v referáte Výskum národnostnej otázky vo svetle XXVII. zjazdu KSSZ a XVII. zjazdu KSČ na IX. zjazde Slovenskej historickej spoločnosti v Nitre v lete 1985.

Bobákov útok na obrancu Kamenca

Bobák vo svojej odpovedi Kamencovi sa na neho doslova vyrútil, čím chcem povedať, že zišiel z úrovne vecnej vedeckej dišputy a zvolil slovník ideologicko-politického zápasu a osobného nactiutŕhania. Prvá garnitúra ideológov či politikov by pravdaže aj takýto zápas viedla na inej úrovni, než to robí tretia garnitúra. Ako to vyzerá, keď sa na niekoho vyrúti riaditeľ vedeckého ústavu Matice slovenskej?

– Ivan Kamenec, ako je to u neho zvykom, zaútočil zo zadu... v presvedčení, že ukrytý za Liptákom vyvolá kampaň proti historikom z Matice slovenskej.

– Uverejnil pamflet plný jedu a nenávisti, v ktorom sa rozhodol zahrabať ma pod čiernu zem.

– Kamenec neuviedol, na základe akých kritérií sa považuje za „profesionálneho historika“. Ak by hlavným kritériom jeho „profesionality“ malo byť len to, že sa živí históriou, tak potom aj Vasiľ Biľak bol takým istým „profesionálnym politikom“, akým je Kamenec „profesionálnym historikom“.

– On, svedomie marxistickej historickej obce.

– Stihomamom posadnutý Kamenec už začína mať problémy aj s vlastnou integritou.

– Neviem, či sa u Kamenca prejavuje už starecká senilita.

– Kamenec privlastňujúci si terminológiu V. Clementisa, s obľubou ideologicky pranieruje prvú Slovenskú republiku ako „deravú totalitu“. O veľa viac by prospelo jeho duševnému zdraviu, keby radšej viacej času venoval svojej vlastnej „deravej pamäti“.

– Kamenec má osobne veľmi blízko k svojmu ideovému idolu – Ľubomírovi Liptákovi, najmä keď vezmem do úvahy ich údajnú spoluprácu so Štátnou bezpečnosťou.

– To, že osoby ako Ivan Kamenec, Dušan Kováč, Jan Pešek verejne vystupujú v médiách nielen ako akési „svedomie národa“, ale aj ako novodobí inkvizítori, svedčí skôr o hlbokej morálnej a duchovnej kríze, v akej sa v súčasnosti nachádza naša spoločnosť.

Dva ústavy – dve protichodné metódy

Keď sa Historický ústav SAV zbavil povinnosti držať sa štátnej (komunistickej) ideológie, prešiel na normálny objektívny vedecký výskum (tiež Liptákovou zásluhou), ako sa to bežne robí všade vo svete. A toto je v očiach Jána Bobáka rovnaká chyba ako používanie leninských metód aj v históriografii. Jeho útoky na historikov, že boli nositeľmi štátnej ideológie, je len zástupný motív. Štátnej ideológii podliehali úplne všetci (aj Ján Bobák), pokiaľ chceli v tých časoch publikovať. Ak si odmyslíme tento zástupný motív, hlavným motívom útokov na Liptáka je to, že „si osvojil Daxnerov prokurátorský pohľad na otázku národnej a štátnej emancipácie“, že triedny boj nahradil „bojom s nacionalizmom, v podmienkach Slovenska s tzv. ľudáctvom“, že „podstatou liptákovčiny je národný nihilizmus“. Bobák by chcel nahradiť jednu ideológiu druhou, komunistickú nacionalistickou. Keď sa to v Akadémii vied nestalo, Matica slovenská si založila vlastný ústav a Historický ústav akadémie vied napáda z nacionalistických pozícií. Metóda, ktorá podriaďuje výskum jedinému kritériu triednosti, je v Matici nahradená jediným kritériom vzťahu k „slovenskej štátnosti“.

Nie všetky príspevky v matičnom zborníku sú nacionalistické, no takýchto je nemálo. Uvediem z nich len jedinú ukážku. Ospravedlňujem sa, že je dlhá, ale viacerí čitatelia asi nemajú možnosť oboznámiť sa so slovenskou špecialitou: s existenciou dvoch historických ústavov, ktoré vykladajú dejiny Slovákov a historický vývin Slovenska diametrálne odlišne. Nasledujúce citáty sú z recenzie Marty Hudá­kovej práce Františka Vnuka Stopäťdesiat rokov v živote národa. Slovensko v rokoch 1843–1993, Historický zborník 16, 1–2/2006, časopis Historického odboru Matice slovenskej. Vnukova publikácia vyšla r. 2004. V závere zborníka sú charakteristiky autorov. Charakteristika autorky Hudákovej je nezvyčajne stručná: Marta Hudáková, Bratislava. Nič viac.

Recenzia sa začína ideologickým úvodom: „Dnes s potešením čítame historické práce vynášajúce pravdu na povrch interpretovanú slovenskými historikmi zo slovenského pohľadu. Tak ako sa emancipoval slovenský národ a obnovil si v roku 1993 svoj vlastný štát, tak sa musí emancipovať aj slovenská históriografia, predovšetkým od českej.“

Potom už nasleduje chronológia. Rok 1843 súvisí so Štúrom. Pre druhú polovicu 19. storočia je charakteristické, že sa „nemožno čudovať S. H. Vajanskému, ktorý aj po desaťročiach, napriek stupňujúcej sa maďarizácii Slovákov v Uhorsku, označil v Národných novinách spolužitie Slovákov a Čechov v spoločnom štáte za absurdné bláznovstvo.“ A teraz už sa budeme venovať len 20. storočiu.

– Konečne nastal čas aj národného tribúna Andreja Hlinku... Okrem Slovenskej národnej strany vznikla aj Slovenská ľudová strana, no zjavil sa už i masarykovsky orientovaný čechoslovakistický časopis Hlas. Jeho pomýlená protislovenská ideológia nezapadla do slovenského prostredia (Maďarónov a Čechoslovákov ťažko môžeme považovať za súčasť slovenskej kultúry.)... Po zániku Hlasu jeho redaktorov prijal Milan Hodža do svojho Slovenského týždenníka a postupne prijímal aj ich pomýlené názory.

– Pokiaľ Slováci boli nútení vysťahovať sa do Ameriky alebo Francúzska, Česi sa sťahovali z Česka na Slovensko a na Podkarpatskú Rus. Bola to typická koloniálna politika.

– František Vnuk ako objektívny historik (podľa recenzentky) vidí v Č-SR aj určitý prínos pre slovenský národ, najmä v kultúre, školstve, zavedení všeobecného hlasovacieho práva, pozemkovej reformy, obnovení Matice slovenskej a i... No politické požiadavky zakotvené v Pittsburskej dohode Praha zásadne odmietala akceptovať... Štafetu zápasu postupne prevzala mladá autonomistická generácia politicky organizovaná v Hlinkovej slovenskej ľudovej strane a v Slovenskej národnej strane.

– Autor (Vnuk, podľa recenzentky) jasne špecifikuje vedúcich politikov Slovenskej republiky (1939–1945), ktorým išlo v prvom rade o dobro národa v ťažkom predvojnovom a vojnovom období. Boli jednotní v presvedčení, že mať svoj štát znamená život, ako to povedal Alexander Mach. Tento národný a štátny život za obdivuhodne krátky čas vyklíčil a vyrástol do nebývalých rozmerov vo všetkých oblastiach.

– Čechoslovácki a komunistickí podvratníci, podporovaní najmä Stalinom, nás ohrozovali zo zahraničia. Pripravili takzvané povstanie v auguste 1944 a následne nás uvrhli do komunistického područia.

– Po opätovnom obnovení Č-SR autor (Vnuk) približuje (podľa recenzentky) čitateľovi teror a hrôzu, ktorou prechádzala slovenská spoločnosť. Politicky nezaujato, objektívne kladie fakt za faktom, vysvetľuje, syntetizuje a dokladá dokumentami... Bola to skutočná doba temna... Všetky nehumánne výčiny „ľudovodemokratického“ totalitného štátu na Slovensku sa diali na priamy príkaz a pod dohľadom krvilačnej Prahy.

– Popri Eduardovi Benešovi, ktorý jednak „zbabelo ušiel do cudziny“ a jednak „so zakrvavenými rukami dal popraviť slovenského prezidenta“, je v recenzii spomenutý aj Václav Havel, ktorý 14. 3. 1991 (14. marec – vznik Slovenského štátu) „provokatívne prechádzal bratislavským námestím, na ktorom sa práve konala oslava výročia prvej Slovenskej republiky. Jeho nedôstojné cupkanie s ochrankou a so slovenskou parlamentnou štafážou vyvolalo oprávnené verejné pobúrenie a pohoršenie“.

– Po roku 1990 KDH sa do poslednej chvíle usilovalo zvrátiť vývoj smerujúci k štátnej samostatnosti Slovenska. Recenzentka konštatuje, že sa to nepodarilo, zásluhu na čom má Mečiarovo HZDS a SNS. Stopäťdesiatročnú históriu slovenského národa končí autor podľa recenzentky „šťastným Novým rokom 1993“.

Najviac sa mi páčila veta: „František Vnuk ako objektívny historik...“ V tom nevábnom texte, na jednej strane ublíženeckom, na druhej povýšenecky urážlivom, je predsa len jeden závan vtipnosti pani Hudákovej. Tento text odporúčala zrejme na uverejnenie redakčná rada (na čo by ináč bola?), ktorej predsedá Richard Marsina, členom okrem Jána Bobáka, Františka Vnuka a ďalších je aj Dušan Čaplovič. Dušan Čaplovič je teraz podpredseda vlády za stranu Smer – sociálna demokracia. Je pozoruhodné, koľko styčných bodov má táto strana s nacionalizmom, v tomto konkrétnom prípade aj s ľudáckym.

Štát ako modla

Ak odhliadneme od jazyka (súčasne ublíženeckého a urážlivého, čo vyplýva z pocitu menejcennosti), vecné jadro sporu je vo výčitke Liptákovi a iným pracovníkom Historického ústavu SAV, že si „nevážia vlastnú štátnosť“. Tento druh matičného nacionalizmu, dosť blízky ľudákom, povýšil jedno kritérium historického výskumu – štátnosť – na absolútne kritérium, na modlu. Pritom práve dejiny Slovákov sú dobrým príkladom pre zistenie, že štátnosť nemusí mať vo vývine národa rozhodujúcu úlohu, že je možný rýchly spoločenský vývoj aj bez vlastného štátneho útvaru, ak sú pre to vytvorené isté podmienky. A také podmienky pre vývoj fundamentálnych stránok tu v 20. storočí (na rozdiel od 19. storočia) vytvorené boli.

Slovenský národ vstúpil do rodiny európskych národov (medzi nimi sú niektoré s tisícročnou štátnosťou) ako moderný plne štruktúrovaný národ, ktorý svojou všestrannou vyspelosťou sa postavil na roveň ostatným, pri čom toto vyspievanie do súčasnej podoby trvalo len jedno storočie. Je až na počudovanie, kde sa v „mladých národoch“ vzala taká sila, erupcia energie, schopností dobehnúť, dozrieť a vyrovnať sa so súčasnými civilizačnými nárokmi v tak krátkom čase v porovnaní s národmi, ktoré vyzrievali v priaznivejších podmienkach.

Stalo sa tak bez existencie vlastného štátu. Kratučká epizóda Slovenského štátu (1939–1945, vlastne len do septembra 1944, potom už – povedané Vnukovými slovami – „život neklíčil“ a „nerástol do nebývalých rozmerov“), predstavuje neplnohodnotný štát jednej totalitnej, konzervatívnej strany, iniciovaný a existujúci v závislosti na Hitlerovi. Tak to vidí aj čestný člen redakčnej rady Historického zborníka Milan S. Ďurica vo svojom životopisnom profile Jozefa Tisa (Historický zborník 2007). Podčiarkuje dátum 28. 7. 1940, keď „Hitler nanútil v Salcburku“ Tisovi totálne riešenie židovskej otázky. „Padol režim, ktorý chcel Tiso budovať ako kresťanský“, „nanútil Slovensku vládu inú“, Tuku „samým Hitlerom do sedla uvedeným“. Za toto nanútenie sa ľudácky režim odvďačil Hitlerovi absolútnou vernosťou. Keď už obkolesovali Berlín, keď Hitler vo svojom bunkri už spel ku koncu, Mussoliniho partizáni už popravili a všetci spojenci v Európe od neho ušli, ostal mu do konca jediný verný spojenec: vláda ľudáckeho štátu, HSĽS, Hlinkova garda. Okrem toho treba pripomenúť, že súčasne existovala československá vláda v Londýne a československé zahraničné vojsko (aj vo vláde aj vo vojsku boli Slováci), ktorú uznávali víťazné demokratické mocnosti a po vojne im bola partnerom len táto vláda. K tejto vláde sa prihlásilo Slovenské národné povstanie, čím sa postavilo na stranu víťazov vo vojne.

Keď vstupovalo Slovensko „do Európy“, existoval už štát, súčasná demokratická Slovenská republika, ale bola mladá, nachádzala sa v takom stave vývoja, že – merané ľudským vekom – ešte ani nezačala chodiť do školy. Takže tvrdenie, že slovenský národ dosiahol vyspelosť ostatných národov Európy prakticky bez existencie vlastného štátu, nie je prehnané. že takýto vývoj je možný a udial sa aj inde, ukazujú príklady rýchlej emancipácie iných národov bez vlastnej historickej štátnosti, napr. pobaltských národov, ďalej Fínov, Nórov, Írov (pravdaže s istými rozdielmi). V každom prípade urobiť modlu z jediného kritéria je neobhájiteľné: pri formovaní moderných národov pôsobí veľa faktorov. Je výhodné, keď tento vývoj prebieha vo vlastnom štátnom rámci. Je však možný aj mimo tento rámec, keď sú vytvorené priaznivé podmienky. Také podmienky v rámci Československa boli.

Publikovanú produkciu matičného ústavu poznáte aj podľa toho, že dôsledne píše Česko-Slovensko (s pomlčkou), Č-SR, výnimočne „československý“ štát (v úvodzovkách), hoci Československo demokratické, socialistické ani federatívne sa tak oficiálne nepísalo. Podľa tohto vzoru ja zas môžem povedať, že pre obdobie rokov 1939–45 nepoužívam názov „prvá Slovenská republika“, lebo to nebola demokratická republika, ale totalitný štát, a treba ho odlíšiť od súčasnej demokratickej Slovenskej republiky. Pre vojnové obdobie používam názov „Slovenský štát“, ktorý názov bol po 15. 3. 1939 ako pretlač na všetkých poštových známkach, kým ľudákmi odhlasovaná ústava nezaviedla nepatričný názov Slovenská republika. Ako vidno, poučil som sa na výskumných metódach matičného ústavu: historik – podľa nich – nie je viazaný povinnosťou používať oficiálne názvy štátov.

Juraj Charvát (1922) je publicista.

Obsah Listů 2/2009
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.