Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2009 > Číslo 3 > Miroslav Kusý: Náš európsky projekt

Miroslav Kusý

Náš európsky projekt

Anamnéza návratu – československého, českého a slovenského

 

Železná opona nás – všetkých, čo sme zostali na jej východnej strane – zglajchšaltovala na Východoeurópanov. Nebol to korektný pojem, lebo sa snažil zamiešať do jedného celku niečo, čo takýmto celkom v skutočnosti nikdy nebolo a ani po rozdelení Európy sa ním nestalo. Bola to fikcia, lebo na rozdiel od západoeurópskej integrácie tá východoeurópska v skutočnosti nikdy nezačala a neprebehla. Vnútorné hranice v rámci sovietskeho bloku boli skoro rovnako nepriechodné ako jeho vonkajšie hranice voči Západu. Východná Európa sa nikdy nestala nadnárodným spoločenstvom ducha, kultúry a mravov, k akému smerovala Európa západná. Bola iba mocensko-politickým blokom členských štátov RVHP a Varšavského paktu.

Slováci sa tradične považujú za Európanov a Slovensko za súčasť Strednej Európy. Prevzali sme západnú abecedu a nie cyriliku ani ruskú azbuku. Prijali sme západné kresťanstvo, a to tak v podobe katolicizmu, ako aj neskoršieho protestantizmu. Západné baroko končí na východnom Slovensku. Naši osvietenci chodili študovať do Nemecka, a nie do Ruska. Ak je jedným z charakteristických znakov stredoeurópanstva viedenská kaviareň (Wiener Kaffee), tak tá u nás úspešne prežila dokonca aj komunistickú diktatúru.

Hitler Strednú Európu definitívne rozbil, my sme sa jej však počas komunistickej diktatúry úporne držali. Predstavovala naše mimikry.

Dvadsať rokov pred Schengenom

Ak sme naďalej do úmoru opakovali a dokazovali, že sme Stredoeurópania, znamenalo to posolstvo sovietom, že my nie sme Východoeurópania. S pádom režimu sme už tieto mimikry nepotrebovali a mohli sme sa otvorene prihlásiť k Európe, teda k Západu.

Vtedy sme boli krajinou, voči Západu už štyridsať rokov ohradenou plotom z ostnatého drôtu, zátarasami, obyvateľstvu neprístupným pohraničným pásmom a po zuby ozbrojenými pohraničníkmi. Ostnatý drôt na západných hraniciach bol pre nás nenávidenou prekážkou, trvalo prítomným hanebným symbolom nášho vyčlenenia z Európy. Jednou z prvých požiadaviek Nežnej revolúcie bola preto sloboda pohybu a cestovania z krajiny a späť, otvorenie hraníc. Pateticky sme volali po návrate do Európy. Európa, menovite Rakúsko, nám vtedy vyšli bleskovo v ústrety a necelé tri týždne od začiatku Nežnej revolúcie nám pre tento návrat symbolicky otvorili dvere. 10. decembra 1989 stopäťdesiattisíc Slovákov manifestačne a bez preukazovania sa pasmi prešlo colnicou v pohraničnom rakúskom Bergu, rozstrihalo nenávidený ostnatý drôt a oslávilo prvý slobodný Medzinárodný deň ľudských práv na rakúskom brehu Dunaja oproti hradu Devín. Vtedy sme – na jeden deň – predbehli Schengen skoro o dvadsať rokov.

Československý politický disent, združený okolo Charty 77, bol od svojich počiatkov v čulom kontakte s ostatnou Európou a aktívne sa podieľal na riešení otázky budúcnosti Európy i nášho postavenia v nej. Svedčili o tom naše vstupy do vtedajšej západoeurópskej diskusie a živé ohlasy, ktoré tam vyvolávali. V otvorenom liste Jaroslava Šabatu E. P. Thomsonovi z roku 1983 „bola“, ako píše Milan Hauner, „po prvýkrát nastolená otázka dovtedy tabuizovaného nemeckého zjednotenia... ako nevyhnutného predpokladu mieru na európskom kontinente.“

Hlasom zo Slovenska bol otvorený list Milana Šimečku pražskému Mierovému kongresu 1983 so značným ohlasom na Západe. Jiří Dienstbier bol v texte Pax Europeana z roku 1984 – prípomína Hauner – „inšpirovaný víziou zjednotenej Európy, ktorej základným kameňom bude znovuzjednotenie Nemecka.“ Ozvali sa aj Ladislav Hejdánek či Jakub Trojan. Sám som prispel staťou My, stredoeurópski Východoeurópania, vtedy tiež publikovanou na Západe. Najvýznamnejším individuálnym vkladom do tohto dialógu Východu so Západom však bola určite stať Václava Havla Anatómia jednej zdržanlivosti (1985).

Podľa Havla základnou príčinou vtedajších pnutí bolo rozdelenie Európy. Preto sa tiež prihlásil k právu Nemcov na znovuzjednotenie Nemecka: „Európa zostane rozdelená, dokiaľ zostane rozdelené Nemecko.“ Havlovo posolstvo však obsahuje vážne varovanie Západu pred ilúziami, že by mohol dospieť k nejakým solídnym dohodám s východoeurópskymi diktatúrami skôr, než prejdú demokratickými premenami. „Bez mieru vnú­torného, tj. mieru medzi občanmi navzájom a medzi občanmi a štátom, nejestvuje ani záruka mieru vonkajšieho: štát. ktorý nedbá na vôľu a práva svojich občanov, nedáva nijakú záruku, že bude dbať na vôľu a práva iných ľudí, národov a štátov. Štát, ktorý odmieta občanom právo na verejnú kontrolu moci, nemôže byť kontrolovateľný ani v medzinárodných vzťahoch. Štát, ktorý odopiera svojim občanom základné ľudské práva, stáva sa nebezpečný aj pre svojich susedov: svojvôľa vnútorná prerastá nevyhnutne aj vo svojvôľu vo vonkajších vzťahoch; potlačenie verejnej mienky, zrušenie verejnej súťaže o moc a jej verejného výkonu umožňuje moci akékoľvek zbrojenie; zmanipulované obyvateľstvo možno zneužiť k akémukoľvek vojenskému dobrodružstvu; nedôveryhodnosť v niečom vyvoláva oprávnené obavy z nedôveryhodnosti vo všetkom.“

K otázke základných predpokladov zjednotenej Európy sa potom Havel vracia aj vo svojej ďakovnej reči za udelenie Erasmovej ceny roku 1986: „... tú krásnu víziu slobodnej, mierumilovnej a do blokov nerozdelenej Európy nepriblížia a nemôžu priblížiť nijaké rokovania vlád či prezidentov, pokiaľ nebudú mať ich účastníci podporu svojich národov. Ba čo viac, pokiaľ nebudú priamo pod ich tlakom... Európania si však môžu svoju ideu vyvzdorovať iba vtedy, keď budú k tomu mať skutočne vážny dôvod, teda keď ich bude spájať a spoločne motivovať čosi, čo by som nazval európskym vedomím. Teda hlboký pocit spolupatričnosti. Hlboký pocit jednoty, aj keď jednoty v rôznosti. Hlboké vedomie tisícročnej spoločnej histórie a duchovnej tradície...“

Všetky tieto a mnohé ďalšie individuálne posolstva z československého disentu do Európy vyústili napokon do spoločného dokumentu Charty 77, podpísaného päťdesiatimi prominentnými chartistami a s Chartou spätými českými a slovenskými osobnosťami z disentu. Stal sa vo svete známy ako Pražská výzva amsterdamskému Mierovému kongresu v júli 1985. Slovensko zastupovalo päť signatárov Pražskej výzvy: Ján Čarnogurský, Jozef Jablonický, Miroslav Kusý, Milan Šimečka a Marian Zajíček.

Píše sa v nej, že „hranice by v rámci európskeho zbližovania mali byť stále menej významné... Priznajme však otvorene Nemcom právo slobodne sa rozhodnúť, či a v akých formách chcú spojenie svojich dvoch štátov v ich dnešných hraniciach. Po východných zmluvách Bonnu a po Helsinkách by sa mohlo uzatvorenie mierovej zmluvy s Nemeckom stať jedným z významných nástrojov pozitívnej premeny v Európe.“

Podvracači a vlastizradcovia

Keď so svojimi, vtedy ešte v mnohom šokujú­cimi názormi Pražská výzva vyšla, narazila na odpor, či aspoň na rozpačité mlčanie na mnohých európskych miestach. Samotní Nemci sa dovtedy odvážili hovoriť nanajvýš o zbližovaní oboch nemeckých štátov a termín znovuzjednotenie vo svojich textoch vôbec nepoužili. A samotní signatári Pražskej výzvy boli v komunistickom Československu vyšetrovaní ako podvracači republiky či vlastizradcovia.

Predpoklady a ciele Pražskej výzvy sa však začali realizovať skôr, než sme boli schopní očakávať aj v tých najoptimistickejších predpovediach. Separátna unifikácia Západnej Európy, prebiehajúca do jesene 1989 ako viac-menej salónna záležitosť, sa pred našimi žasnúcimi očami začala premieňať na všeľudový celoeurópsky proces.

V žiadnom prípade sme teda nevstupovali do nejakej nám cudzej Európy, formovanej za tých štyridsať rokov mimo nás a bez nás: na jej výslednej podobe máme aj my výrazný podiel. Aj od Pražskej výzvy, sformulovanej československým disentom, sa tak odvíjala predstava Európy, zjednocujúcej európske demokratické štáty na občianskom princípe: jej základnou univerzálnou jednotkou mal byť európsky občan.

Okrem otvorenia tabuizovanej nemeckej otázky takto prispela Pražská výzva do európskej diskusie aj modelom občianskej spoločnosti, ktorá mala riešiť európske zjednotenie zdola. Teda nielen vládami, ale hlavne občianskymi iniciatívami, zadávajúcimi svojim vládam úlohy a priority.

Takáto bola príprava na náš návrat do Európy pred Novembrom 1989. V Bratislave tomuto všetkému bezprostredne predchádzal posledný politický proces režimu – proces s tzv. Bratislavskou päťkou. Tu gradovala atmosféra nespokojnosti slovenskej verejnosti postojom: nedovoľte politický proces, prepusťte politických väzňov! Pre mňa to bol silný zážitok z pozície väzňa: vie sa o nás, je tu starosť slovenskej verejnosti o nás. Na dovtedajšie slovenské pomery to predstavovalo silný verejný ohlas. Predchádzajúce normalizačné politické procesy v rokoch 1969–89, ako bol proces s humoristom Jánom Kalinom, či s náboženskými sektami, prebiehali na Slovensku bez ohlasu verejnosti. Keď sme sa snažili zbierať podpisy za prepustenie Václava Havla z väzenia, neboli sme úspešní. Slováci reagovali, že je to pražská záležitosť. Keď však došlo k prvému procesu s Bratislavskou päťkou, začali masové zhromaždenia pred Justičným palácom. Prvá bola 14. novembra 1989. To tu od šesťdesiateho ôsmeho nebolo! Účasť delegácie International Helsinki Federation na procese, vedenej jej prezidentom kniežaťom Schwarzenbergom, len zvýšila dramatickosť situácie. Na tomto zhromaždení k občanom – po prvý raz od svojho umlčania po roku 1968 – prehovoril aj Alexander Dubček. Od manifestácií pred Justičným palácom tak o dva týždne viedla priama cesta k masovým zhromaždeniam Nežnej revolúcie na Slovensku.

Holé ruky

To, čo zdvihlo masy do ulíc v tomto Novembri, boli predovšetkým základné ľudskoprávne požiadavky. Bolo to podmienené aktuálne: surové potlačenie študentskej manifestácie v Prahe, údajná smrť jedného zo študentov. Šlo teda o odpor proti násiliu, páchaného na ľudskej dôstojnosti, o primárnu obranu práva na slobodu prejavu, na slobodu zhromažďovania. Máme holé ruce, kričali vtedy pražskí študenti do tvárí príslušníkov po zuby ozbrojeného policajného komanda. Máme holé ruky, to znamená neorganizujeme nijaké násilné zvrhnutie režimu, nevyvolávame ozbrojený konflikt s mocou, iba žiadame spravodlivosť, protestujeme proti násiliu, chceme dialóg s komunistickou mocou. Na tomto potom vlastne postavilo celú svoju koncepciu odporu aj pražské Občianske fórum ako český orgán Nežnej revolúcie.

Dôkazom, že to viselo vo vzduchu, bol kongeniálny postup v Bratislave: tam súčasne a nezávisle od Prahy 19. novembra 1989 spontánne vznikla Verejnosť proti násiliu. Prvé, celú slovenskú verejnosť zjednocujúce heslo bratislavského centrálneho námestia bolo: Nechceme násilie! To znamená: (1) Odmietame brutalitu moci; (2) Proti brutalite moci nevoláme po revolučnom násilí, ale po pokojnom, kompromisnom a konsenzuálnom riešení situácie.

Tie masy nebolo možné vyzývať k  útoku na Zimný palác, teda na bratislavský Biely dom – sídlo Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska. To priamo odporovalo atmosfére námestia. Dávali nám mandát na vyjednávanie, nie však na násilné prevzatie moci.

Pravda, medzi vedením Nežnej revolúcie v Čechách a na Slovensku boli isté rozdiely. Jadro Občianskeho fóra tvorili politicky „ošľahaní“ predstavitelia chartistického disentu. Tí, čo zverejnili svoj podpis pod vyhlásením Charty 77, prešli komunistickými kriminálmi, roky pracovali v hnutí, publikovali v samizdatoch a v zahraničí, angažovali sa ako hovorcovia Charty 77, ako zverejnení členovia redakčných rád a podpísaní prispievatelia do INFOCHu, obnovených a ilegálne vydávaných Lidových novin, Revolver Revue, Obsahu, Edice Petlice atď. Prirodzené autority, prirodzené vodcovské osobnosti hnutia na čele s Václavom Havlom. OF teda malo na čo nadväzovať, a to nielen kádrovo, ale aj obsahovo.

Náhodný konglomerát

Verejnosť proti násiliu nemala takéto zázemie. Začínali sme ako konglomerát náhodne pozbieraných ľudí, z ktorých mnohí sa ani vzájomne vôbec nepoznali. Vedeli sme navzájom len málo o svojej politickej minulosti, mnohí z nás ani nijakú politickú minulosť nemali a až v rámci VPN sa začali politicky profilovať. Profesionálnym politikom medzi nami nebol nikto; skúsenosti z dlhodobej politickej práce v nejakom druhu disentu mal len málokto.

Ani programovo sme nemali na čo nadviazať. Naše prvé programové vyhlásenie z 20. 1. 1989 žiadalo iba ukončenie násilností a vyzývalo k bližšie neurčeným „nevyhnutným spoločenským zmenám.“ Zasadzuje sa „za skutočnú, nie iba proklamovanú demokraciu.“ a končí proklamáciou: „Zoberme ako občania svoje záležitosti do vlastných rúk.“ To je všetko. V druhom Stanovisku VPN z 21. 11. 1989 sa k tomu pridáva apel na prepustenie politických väzňov, žiadosť o stretnutie s predsedom vlády SR a o „priestor v prostriedkoch masovej komunikácie.“ Nič viac. Sedembodová Výzva predsedovi vlády SSR zo zhromaždenia občanov z nasledujúceho dňa (22. 11. 1989) žiada, „nech okamžite odstúpia všetci zodpovední politici, ktorí sú úzko spätí so stalinizmom, neostalinizmom a sú politicky zodpovední za stagnáciu, represie a úpadok našej spoločnosti; otvoriť diskusiu o vstupe spojeneckých vojsk do Československa v auguste 1968; politicky a právne rehabilitovať všetky osoby nespravodlivo prenasledované a umožniť im vstup do verejného a politického života. Prepustiť všetkých politických väzňov; prijať dlho odkladaný zákon o zhromažďovaní a spolčovaní; reformu volebného systému na demokratických princípoch...; prístup do tlače, rozhlasu a televízie. Sú naše.“

Z tohto sledu opatrne formulovaných kritických postojov VPN vidno, ako si len veľmi postupne ujasňovala skutočné politické požiadavky, ústiace do prvej programovej koncepcie. Tá prichádza na svet až po týždni, 25. 11. 1989, v spoločnom Programovom vyhlásení VPN a Koordinačného výboru slovenských vysokoškolákov. 12-bodový Program dávajúci dohromady požiadavky Nežnej revolúcie na Slovensku, obsahuje konečne aj ich základný kameň, vyjadrený v historickom bode 4: „Žiadame zrušiť vedúcu úlohu KSČ, zakotvenú v ústave a v tomto zmysle zmeniť ústavu.“ Týmto bodom sme dokonca predbehli požiadavky pražského Občianskeho fóra.

Až touto požiadavkou sa z toho stávala ozajstná revolúcia, hoci stále len nežná. Tak ako tento bod, tak aj všetkých 12 bodov totiž začína „prosebným“ slovom: žiadame. Koho sme to žiadali? Nuž, komunistickú stranu a vládu. A čakali sme, ako bude na naše žiadosti reagovať. To, že reagovala viac menej ochotne, viac menej úctivo a promptne, že sa vzdala bez boja, bolo dané skôr vonkajšími okolnosťami než našou odvahou a silou.

Náš vtedajší program bol šitý horúcou ihlou. Niektoré jeho požiadavky boli navzájom nekompatibilné, mal vážne diery v otázkach, ktoré sa doň nedostali, niektoré požiadavky mali len neurčito proklamatívnu povahu. Pochybovačnú odpoveď na otázku či a nakoľko sme tento program splnili, nám však uľahčuje vyhlásenie VPN z nasledujúceho dňa: „VPN pokladá za najzásadnejšie dve požiadavky: a) zrušenie ústavného zakotvenia vedúcej úlohy strany a b) urýchlené vyhlásenie slobodných volieb.“

Nechceli sme až tak veľa

A toto z nášho revolučného programu sme naozaj aj splnili. Háčik je iba v tom, že sme toho v skutočnosti až tak veľa nechceli, že sme v našich prvotných očakávaniach boli veľmi skromní, nenároční, ba aj nepríliš invenční. Preto sa vyskytlo tak veľa vecí, ktoré nás počas tých dvadsiatich rokov zaskočili. Patria k nim predovšetkým základné transformácie, o zložitosti ktorých sme vtedy nemali ani potuchy. Bola to transformácia totalitného režimu na režim demokratický, transformácia princípu vedúcej úlohy strany na princíp právneho štátu. Bola to aj transformácia centrálne riadeného hospodárstva na trhové hospodárstvo, ktorá v citovanom Programovom vyhlásení VPN ešte zahrnutá nebola. Prijali sme ju, ale neverili sme lordovi Dahrendorfovi, že táto transformácia povedie údolím sĺz.

Napokon tu bola transformácia, ktorú československy orientovaná VPN vôbec nechcela a s ktorou sme vôbec nepočítali: rozdelenie Československa a vznik samostatnej SR. Objavil sa tak faktor, ktorý nám podstatne skomplikoval predchádzajúce tri transformácie, sťažil nám spolužitie s menšinami a zo Slovenska urobil multietnický štát s najvyšším podielom menšín spomedzi všetkých jeho susedov. Transformácia tohto národného štátu na štát občiansky, ktorý jediný sa dokáže vyrovnať s faktorom našej novonadobudnutej multietnicity, nás tak ešte len čaká.

Všetky tieto transformačné ťažkosti sa nám začali podstatne ľahšie riešiť po našom začlenení do Európskej únie v roku 2004. Únia pre nás zostáva jediným spoľahlivým garantom nášho zotrvania v limitoch demokratického vývoja aj pri všetkých peripetiách po nástupoch rôznych vládnych zostáv v poslednom období. Dáva nám teda viac, než sme snívali o našom návrate do Európy pred dvadsiatimi rokmi. Vtedy, keď sme s pozdravom „Ahoj, Európa“ manifestačne prešli na rakúsky breh Dunaja oproti zrúcaninám hradu Devín, sme tam symbolicky položili základný kameň Európskeho domu. Ibaže sme netušili, že sa k jeho budovaniu budeme predierať tak dlho a takými komplikovanými cestami.

(Z prednášky prednesenej vo Viedni, 28. 5. 2009)

Miroslav Kusý (1931) je politológ a filozof.

Obsah Listů 3/2009
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.