Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2009 > Číslo 3 > Marián Hatala: Unikajúce teplo a J. D. Salinger

Marián Hatala

Unikajúce teplo a J. D. Salinger

Americký herec, režisér a spisovateľ Wallace Shawn kdesi pripomína, že „od občanov sotva možno očakávať, že závery vlády budú posudzovať rozumne, lebo občania nevedia, čo sa v skutočnosti odohráva, a ani to nemôžu zistiť, keďže najprv nás klamú, manipulujú nami, vymývajú nám mozgy, potom nás vo vhodnom okamihu kamsi doterigajú, aby sme ich povzbudzovali, aby sme im aplaudovali, ale nikto nám nikdy ani len nepovie, čomu to vlastne máme tlieskať, nuž si vravím, ak je toto demokracia, potom ten pojem používame v dosť zúženom rozsahu“, ale práve v tom, že demokracia si nie vždy vyberá najlepších a zveruje im správu vecí, tkvie jej pôvab, ba aj v tom, že zdanlivo menej priami aktéri (voliči) naberajú empíriu čajovou lyžičkou, a napokon aj v tom je pôvab demokracie, že vždy sa naskytá možnosť vládu odvolať priamymi demokratickými prostriedkami, lenže je tu ešte „Muž, ktorý už nechcel nič vedieť“ od Petra Bichsela, a nie vždy ide len o humorné literárne pojednanie o intelektuálnej únave či blazeovanosti literárnej postavy, nášho súčasníka, ktorý znovu a znovu nachádza reálne existujúce veci, javy, vzťahy a súvislosti, akokoľvek pochybuje o ich existencii a spochybňuje vlastný spôsob „vedenia“, tak veru, hlavy – telefónnej búdky, plnej cudzích hlasov a slov, sa nezbavíš, nevykrútiš si ju ako žiarovku, a keby aj, svetlo nezanikne, len lampa prestane svietiť, ale čo tam po jednom mužovi cez palubu, „kačice zabíjame radšej všetky naraz, ony už ani toľko nežerú, keď jedna chýba“, odkazuje nám Erich Fried a dodáva, že slová onoho sedliaka sotva vysvetľujú plánovanie atómovej vojny, lebo „ľudia zrejme nie sú kačice, jedia s rovnakým apetítom aj vtedy, keď niektorí chýbajú“, a tu už nejde „len“ o literatúru, ale aj o to, že ktosi tu stále chýba, najmä teraz a na Slovensku, kde sa pohŕda podstatnými inštitúciami v miere, ktorá by časom mohla otriasť samotnými základmi demokratickej spoločnosti, smrdí tu intolerancia, mafiánske praktiky, organizovaná kriminalita, korupcia – to všetko sa ako hnoj rozsieva po krajine a udupáva do zeme, a skupiny vplyvných smradov sa usilujú stáť nad zákonom, „a to je už prítomnosť, a my sme sa s ňou nevyrovnali, lebo mnohí nad ňou dnes síce krútia hlavou, no primálo je takých, čo by ju zmenili, a ešte menej tých, čo nekrútia iba hlavou,“ pripomína opäť Fried, len občas ktosi rozšíri kategóriu „neposlušný občan“ či „rozhorčený občan“, ako nedávno majiteľ jednej študentskej krčmy, ktorý sa verejne ohradil voči vulgárnostiam šéfa Slovenskej národnej strany, zorganizoval iniciatívu Koniec primitivizmu v politike a z bratislavského sídla vzteklo xenofóbnej partaje strhol slovenskú zástavu, ale mnohí tu nie sú (blahobytne?), možno ešte prídu, a možno prídu neskoro, pravda, inak neskoro, než prišli Viedečania pred lekáreň „U svätého ducha“, kde 13. 12. 1976 zrazil taxikár unikajúcu ženu, ktorá predtým prepadla banku, žene z ruky vyletelo do vzduchu vrece s bankovkami, z neba pršali peniaze a ľudia sa bili o svoje nečakané vianočné darčeky, a tí, čo prišli neskoro, ženu (náhodou to bola aktivistka RAF) zmlátili za to, že prišli neskoro, vôbec – času je zúfalo málo, dcére rozpoviete rozprávku na dobrú noc, prikrývate ju i jej bieleho plyšového medvedíka, a ona vás napomenie – medvedíka nie, on je ľadový!, a to je fakt, načo prikrývať ľadového tvora, iba ak pre ten scvrkávajúci sa pocit tepla, pre tú potrebu tepla do zásoby, o ktorú vás priebežne ktosi oberá, všade, aj na opačnej strane sveta, aj vo vchode newyorského domu Dakota, kde zomiera istý John Lennon, a kde prví policajti, ktorí prídu na miesto, uvidia pokojne sediaceho vraha na kraji chodníka – s revolverom položeným na zemi pred sebou, s kazetovým prehrávačom, s nahrávkami The Beatles a so Salingerovou knihou Kdo chytá v žitě, ktorá sa, mimochodom, končí vetou „Nikdy nikomu o nikom nevypravujte, poněvadž by vám pak začal scházet.“

Marián Hatala

Obsah Listů 3/2009
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Jan Novotný:
Mizol a ti druzí

Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.