Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2009 > Číslo 4 > Eduard Chmelár: Národnostná politika bez elegancie

Eduard Chmelár

Národnostná politika bez elegancie

Naozaj sa mi nechce rozoberať paragraf po paragrafe novely slovenského jazykového zákona a sporiť sa o jeho výklad. Nejde tu totiž primárne o vecný problém, aj keď – fakt, že okolo jednej právnej normy môže vzniknúť taký interpretačný zmätok, už sám o sebe podáva dôkaz jej nekvality. Podstatná a skľučujúca zároveň je politická a filozofická stránka veci.

Predovšetkým zapadá do mentálneho sveta koalície. Súčasná vláda a jej premiér zvlášť má pozoruhodnú schopnosť predložiť aj vecný problém spôsobom, ktorý sa ponáša na vyhlásenie výnimočného stavu. Preto nevie ani k otázkam kultúrneho rozvoja krajiny pristupovať tvorivo, ale len reštriktívne, preto si vynucuje úctu k historickým osobnostiam zákonmi a preto namiesto zvýšenia atraktívnosti jazyka odpudzuje jeho používateľov hrozbou sankcií a zvýšenou kontrolou. Vláda, ktorá si hovorí národná, uplatňuje vo vzťahu k vlastnému jazyku vrcholne nekultúrny prístup. Z politického hľadiska je celá vládna iniciatíva nepochopiteľnou amatérčinou.

Robert Fico, ktorý neustále vykrikuje, akú hrozbu bude predstavovať pre Slovensko víťazstvo Viktora Orbána vo voľbách, sa nielenže nedokázal dohodnúť s dvoma maďarskými ľavicovými premiérmi, ale navyše zasiahol do predvolebného boja u našich južných susedov spôsobom, ktorý nemôže pomôcť nikomu inému ako FIDESZu. Na jednej strane neustále obviňuje Budapešť zo zasahovania do našich vnútorných záležitostí, na druhej strane ich sám rieši cezhraničnými slovnými prestrelkami, a nie s vlastnými menšinami, obyvateľmi Slovenskej republiky. Nemám ilúzie o súčasnej maďarskej politike. Predstavy Viktora Orbána o politickom usporiadaní strednej Európy sú šialené. Ale až vo chvíli, keď má na druhom konci za partnerov Roberta Fica a Jána Slotu, sa stávajú nebezpečné. Je evidentné, že maďarská politika naprieč celým spektrom sa dosiaľ nezbavila koloniálneho myslenia. Slová predsedu zahraničného a krajanského výboru maďarského parlamentu a pravdepodobného budúceho šéfa diplomacie Zolta Németha, že „Maďarsko hraničí samo so sebou“, odrážajú mentálne nastavenie politickej elity našich južných susedov. Navyše, bývalý maďarský ombudsman pre menšiny Jenö Kaltenbach nedávno sám priznal, že menšinová politika v Maďarsku je skľučujúca, že menšiny sa dostali na okraj priepasti svojej identity, ich členovia nehovoria svojim jazykom, nepoznajú svoju históriu a ledva zachovávajú vlastnú kultúru. No hlúpa národnostná politika Roberta Fica (ak vôbec za politiku možno považovať hysterické výkriky) túto situáciu ešte zhoršuje.

Pri všetkých výhradách k zahraničnej politike Mikuláša Dzurindu – jeho servilnosť voči Georgeovi Bushovi bola čímsi, čo sa ani v stredoeurópskom priestore nevidí často – si nemožno nevšimnúť, že to bol jediný premiér, ktorý vystupoval vo vzťahu k Budapešti z pozície sily. Toto sebavedomé postavenie na medzinárodnej scéne si mohol dovoliť, pretože nepodnecoval národnostné vášne, dostal pod dočasnú kontrolu SMK takpovediac ako rukojemníka vzájomných vzťahov a v tom čase vystupoval ako záruka stability v strednej Európe, čo je pre postoj mocností k malým štátom vždy kľúčová hodnota.

Zahraničnej politike Roberta Fica však chýba elegancia. Namiesto systematického programu zvyšovania jazykovej kultúry na Slovensku sa slovníkom tupého nacionalistu 19. storočia pustil do otvoreného konfliktu s vystrašenou menšinou, zneistil zahraničie a rozpútal boj, ktorý nemôže vyhrať, keďže mu „chýbajú žetóny“ (ako hovorieval bývalý predseda parlamentu Jozef Migaš). Navyše, hlúpa a suterénovo nekultúrna reakcia ministra kultúry Mareka Maďariča, ktorý podlieha predstave, že „Maďari ešte stále rozkazujú Slovákom, to ale neplatí“, napovedá, že problémom vo vzájomných vzťahoch do budúcnosti nie je iba prítomnosť SNS vo vláde, že ten problém je v samom Smere.

Za tejto situácie menšinová politika na Slovensku potrebuje projekty typu maďarsko-slovenskej politickej strany Most – Híd, nedávno založenej dlhoročným, dnes už bývalým lídrom Strany maďarskej koalície Bélom Bugárom, ako soľ. Nielen preto, že by mohli vykázať extrémne nacionalistické praktiky SNS a SMK mimo výkonnej moci. Ale najmä modelovým experimentom spolužitia zbaveného predsudkov na oboch stranách a prílišných väzieb na elity v Budapešti či v Bratislave. Ak by aspoň z tohto semena začal rásť životaschopný výhonok, na budúcnosť slovensko-maďarských vzťahov by sme sa nemuseli pozerať s takými obavami.

Eduard Chmelár (1971) je publicista, historik, občiansky aktivista. Autor troch kníh z dejín médií a globalizácie. V roku 2008 získal jednu z troch nominácií na Cenu Európskeho parlamentu za žurnalistiku. Prednáša na FF UKF v Nitre.

Obsah Listů 4/2009
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.