Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2009 > Číslo 4 > Márton Falusi: Business class

Márton Falusi

Business class

Na margo Medzinárodného kongresu spisovateľov a prekladateľov krásnej literatúry v Štokholme

„A vedel som aj to, že s jej tvárou – vysušenou sčernetou
slivkou – sa ešte objavím pod lustrami, ktoré žiaria
ako inovať, na hostinách diplomatov, v kolíske
huspeniny, kde naservírujú aj jej predčasne
obraté prsníky, zavinuté do šalátového listu.“

(Sándor Csoóri: Spomienky návštevníka)

Celých päť dní sa slnko neodvážilo zavrieť oči, nanajvýš zopár hodín na nás Štokholm žmúril svojimi unavenými svetlami. Akoby sa tu na severe z roku 2008 konečne zavŕšila práca Stvoriteľa a akoby sa prerušili aj všetky nočné aktivity, keďže oddelenie noci od dňa malo len pracovný charakter. Vládlo všeobecné svetlo. Svet sa končil v čistých, zaoblených tvaroch a napínal sa na ubiehajúce, tvrdé drôtené oblúky. Zdanie definitívnosti ma desilo, tá múdrosť s konečnou platnosťou, ktorá už všetko vyjadrila, vyrozprávala, opísala, charakterizovala a na svoju poslednú spontánnu hru – resumé pozýva aj svojich druhov. Cez snivý opar scenérie vidíme, ako sa prelínajú všetky kráľovské paláce, mosty, opery, prístavy, parlamenty, katedrály celej Európy či dokonca sveta. Také sú eurové bankovky; euro, na písanie ktorého nemáme my Maďari ani vlastné pravopisné pravidlo, čiže ani právo nechať zaznieť svoj hlas. Vyobrazenia na bankovkách odkazujú vo svojej abstraktnosti na ten či onen štýl európskej kultúrnej histórie, aby v nich ktorýkoľvek národ mohol spoznať vlastné architektonické skvosty. Esperanto architektúry: na desaťeurovej bankovke oblúkovitý románsky portál (kráľovský portál katedrály v Chartres?), na dvadsaťeurovej gotické rozetové okno (patrí Notre Dame-u?), na päťeurovej časť klasicistického priečelia – to všetko by sa mohlo vynímať kdekoľvek v Európe. Ale vari môžeme v maďarčine písať názov meny s dlhým ó? V Štokholme, všade navôkol, nábytok IKEA: hnedočervená, sklo a masívne surové drevo. Oblá a hranatá rozhodnosť, presnejšie táto oblosť a táto hranatosť ako svetonázor sám osebe. Neutrálne bodové svetlá, nad umývadlami ohýbané armatúry, priemyselné množstvo políc, zásuviek. Vo veľkolepých priestoroch markantné, dokonca predimenzované tvary, akoby interiér húžvali, štiepili tektonické pohyby tisícročí. Neoznamujú a nevedú k uvedomeniu, len pripomínajú a podnecujú. S postkultúrnou sebaistotou, v predkultúrnom prajazyku.

Nie je potrebné, aby som sa rozhliadal, kým zostúpim z chodníka, autá namiesto trúbenia brzdia. Myslel by som si, že aj myšlienky takto slobodne – obíduc pohraničnú stráž – prefrčia krížom cez pravú a ľavú pologuľu, hemisféru spisovateľov, básnikov, prekladateľov, ktorí sa sem poschádzali z rôznych krajín sveta. Moje lietadlo ticho prekĺzlo cez vzdušné víry naolejované Schengenom. Len za diskrétnym mliečnym sklom maďarského tranzitu dali „námatkovo“ vybaliť moju batožinu policajti s blčiacimi ušami, ale za túto raziu ma cestou domov štedro odškodnili. Nie však pred dvoma mesiacmi, keď sme smerovali ku geografickému stredu Európy, na Podkarpatskú Rus, najprv do Varijeva, potom do Berehova. Začali nás prenasledovať ukrajinskí vojaci so samopalmi, autom sme totiž prenikli do zóny (len tak mimochodom – označovala voľný vstup) pri ceste, uzavretej rampou, na výsostné územie ukrajinského štátu. V týchto končinách je maďarčina rečou peňazí, nielen menšiny zavlečenej do diaspór, veď ukrajinskí pohraničníci pýtali úplatok za prekročenie hraníc v dvoch kontrolných bodoch z troch – to všetko plynulou maďarčinou, vyberaným štýlom. Pred nás, ktorí nie sme ochotní vziať na vedomie, že si týmito bočnými príjmami štopkajú sociálnu sieť, rozprestrú plachty dvojjazyčných ukrajinsko-anglických formulárov. Švédsko si môže dovoliť aj taký luxus, aby sa panštilo so spisovateľmi.

Čo iné by mohlo byť spoločným jazykom konferencie, ak nie angličtina; básnik Mats Söderlund, predseda Spolku švédskych spisovateľov, je virtuózny spíker, na úrovni materinského jazyka používa tie najúčinnejšie rečnícke zvraty. S hŕstkou ďalších nadšencov päť rokov organizoval, oslovoval spolky spisovateľov na celom svete, či by prišli „do hlavného mesta Škandinávie“, ak by im nocľah, ba čo viac – takmer celé pobytové výdavky – hradili oni a ich veľkodušní sponzori. Kto by sa odvážil predpokladať, že na glóbuse existuje taký kúsok – hoci veľký len ako dlaň –, kam anglický jazyk neprenikol, a tak bol vynechaný? Prednášajúceho, ktorý je odkázaný na tlmočenie, prijíma zhromaždené obecenstvo úškľabkami a s nedôverou, a uznanie si zaslúžene vyslúži ten, kto svoje myšlienky prezentuje po anglicky perfektne, so šarmom a ľahko, a tak je nezriedka učiteľom na niektorej z amerických univerzít. Premýšľa svetový alebo hoci – ostaňme pri tom – európsky spisovateľ po anglicky? Ak áno, tak ako si uchráni chápanie, ideológiu, filozofiu materinského jazyka? Ak nie, tak nám z pódia prezentuje to, čo v skutočnosti chce, čo si myslí, alebo namiesto neho premýšľa neutrálny, učebnicovo-žurnalistický anglický svetový dialekt? Jednou té­zou „WALTIC Resolution“ je „freedom of expression“ (sloboda slova). Malo by to značiť toľko, že oficiálnym jazykom slobody je angličtina? A po anglicky myslieť, cítiť znamená toľko: byť slobodný? Ak obracanie sa k iným sprevádza sebaokliesňovanie, možno je skutočná sloboda iba tá, ktorá si na seba navlieka jazyk a telo samoty.

Chod našich oficiálnych programov – prednášok a seminárov – nevykoľajujú gramatické nerovnosti, nenatriasajú sémantické výmole: účinkujúci sú pripravení, čítajú z poznámok, reagujú z vnútorného zvyku. Kto čo pochopí, to mu patrí. Istý nórsky Európan, dlho poslanec národného parlamentu, predseda tamojšieho non-fiction združenia, sa s vytržením blíži ku mne. V sedemdesiatych rokoch študoval na Univerzite Karla Marxa, študoval aj náš hospodársky prerod. Pracoval s maďarskými politikmi, no keď sa ho na nich spýtam, so zvesenou hlavou mlčí. Nemá pozitívnu mienku, ale revolučné riešenia na naše problémy neponúka ani on. Jeho kolega sa s úsmevom pýta, ktorú stranu reprezentujem. „Right wing or left wing?“ – toľko vie o maďarskej politike. Keď si vypočuje moju odpoveď, určite ma niekam zaškatuľkuje, no predsa sa tvári, akoby len žartoval. Najväčšie potľapkanie po pleci si vyslúži multikulturalizmus, ten, kto sa cíti doma vo viacerých kultúrach. Vkus jednej indicko-talianskej spisovateľky je vskutku takýto: cestoviny zajedá s čili papričkami. Ale či dokazuje niečo dvoj-, trojdomosť; či neuviazne obed v žalúdku tomu, kto ponuku jedálneho lístka berie útokom? Môže byť vkus nekonečný?

Ani pod katalyzačným vplyvom ponuky „coffee breakov“ v podobe šalátov s priemerom sombrera, extra paprikových náramkov, modrých, deravých, plesňových, francúzskych, gréckych, holandských blokov syra, viaczrnných a celozrnných bagiet s páperovým vnútrom sa nezdružujú iba ľudia, ktorí hovoria rovnakým jazykom. O čom sa dá debatovať s absolútne cudzími spisovateľmi, ktorí (súčasných) maďarských autorov nepoznajú ani len po mene, hoci moji maďarskí druhovia hrdo zvestujú, že kdesi sa vynorilo Esterházyho meno a meno niekoho iného, o ktorom som pre zmenu nikdy nepočul ja? Predseda malého spolku spisovateľov sa ma na mieste konania chýrnej slávnosti, na recepcii v Blue Halle, spýta, či máme nositeľa Nobelovej ceny za literatúru. Moju cudnú odpoveď však okamžite odplavuje flitrová štóla, ktorá už medzičasom zakotvila na inom mieste. Počasie, ME vo futbale – to je povrchný, niekedy hlboko siahajúci etnologický myšlienkový pochod. Prísľuby a obojstranné výmeny vizitiek, dišputy o budúcnosti organizácie: l′art pour l′art konšpirácia. Roztrúsené ospravedlnenia za dávne národné zločiny, na ktoré je neslušné teraz spomínať, ale protokolárne zabúdanie sa dá ďalej vyšívať jemnými stehmi, vyťahuje nám na svetlo sveta obrovské témy.

Ukrajinský makadam spôsobil aj masívnemu desaťročnému volvu takmer zlomenie kardanového hriadeľa, hoci toto ešte nebola príjazdovka do Varijeva. Odkiaľ sme mali vedieť, že vojak, ktorý nás zastavil kývnutím ruky, nežobroní o ďalší úplatok, ale chce sa odviezť z dovolenky domov do Berehova? Bez opýtania sa hodí na zadné sedadlo a už aj melie smer cesty; jeho pohľad predsa nebol rozkazovačný, skôr utrápený, jemne sa rozvidnievajúci ako nočný úsvit na severe. Ich vychudnutosť sa často javila priam ako dengľavosť a v chlade skorej jari sa maturanti Druhej strednej školy Ferenca Rákócziho vo Varijeve, ktorých na netradičnú hodinu literatúry nahnali do polorozpadnutej triedy, babušili do zimných kabátov. Na svoj vek vyzerali mladšie, ale nie rezignovane; skôr akoby si privykli na odlišnú klímu, na nepriazne počasia, spod zeme sa vynárajúce víchrice. My misionárski conquistadori sme prišli na iný kontinent. Vydesil som sa. Moje priamočiare, miestami pikantné a bizarné básne, ktoré som si priniesol na prečítanie, do tohto prostredia nijako nezapadali. Boli napísané v inom jazyku.

Čo im môžu povedať, sedemnásť-osemnásťročným ukrajinským Maďarom z Podkarpatskej Rusi, čo im v rámci právnickosti-básnickosti, majestátnych mravov a naturálnou pohlavnosťou dávajú tušiť moje básne? Náhle boli na to až príliš mladí, hoci ak si spätne spomeniem, takéto intelektuálske zadrapovanie môže vyznievať hlúpo. Vtedy to však bol pocit skutočnejší než čokoľvek iné. Nikdy predtým som sa necítil byť „literátom z Pešti“ – v Štokholme a na Západe vôbec ma moja východoeurópskosť, páchnuca zemou, súčasne stiesňuje i dodáva silu – ale vtedy som sa ním cítil byť až príliš; najmä keď sa ma robustný fyzikár s mozoľnatými dlaňami začal vypytovať na dve vyňaté riadky z básne, čo si myslím o rozdieloch medzi Podkarpatskou Rusou a materskou krajinou. Či necítim ako výstižné spojenia „bosá Pešť“ a „belasá Buda“? Dnes sa mi už zdá hlúpe, prečo som sa bál prečítať dvojveršie, ktoré vo mne evokovalo román Sátán fattya (Satanov pankhart), a v básni, v ktorej sa snúbi metafyzika básnictva s mojím sťahovaním, som ho použil ako prirovnanie: „napadnuté dievčatá si tak od strachu / natreli na tvár starobu “.

Smerom na východ príťažlivosť „diamantovej osi“ Józsefa Attilu (nie nadarmo je v Podkarpatskej Rusi stred Európy) stúpa, slovám rastie magnetické pole, pod ich ťarchou sa napínajú svaly, trpko sadnú na dušu ako rebierkom, klobásou, plátkami slaniny plnená koložvárska kapusta na dno žalúdka. Alebo sa magnetizuje iba maďarská duša, maďarské slovo? Vo Varijeve som prvý raz skutočne zažil, že slová majú aj topografický rozmer. „Štát siaha potiaľ, pokiaľ dosiahne básnikovo slovo“ – znie Aristotelova filozofia o štáte. Kam siaha Európa, kam slovo európskeho literáta? Som nepokojný. Neviem sa rozhodnúť, či je pre mňa domáckejšia západná, alebo východná Európa. Západ je vábivejší, vystatovačnejší, môžeme sa od neho veľa učiť, ale to, čo chceme povedať iným, akoby bolo nedostačujúce alebo len povrchné.

Bonniersovci si portréty nimi vydaných spisovateľov – karikované v závislosti od ich štýlu v akademickom, minimalistickom či surrealistickom duchu – rad za radom rozvešiavajú vo svojej prímorskej vile, kde s prehýbajúcimi sa stolmi čakali vyslancov EWC (European Writers′ Council). Patrí im najväčšie švédske vydavateľstvo, ale aj jedna z najimpozantnejších predmestských rezidencií. Za výstavnú sieň by ju považoval ktokoľvek, kto premuštruje portrétnu sálu švédskych súčasníkov, drobné plastiky chváliace vycibrenosť ich zberateľa, a prejde sa po kamienkovej promenáde, ktorú uhrabal do vodorovných línií záhradník v rovnošate. Predmetom bonniersovskej vily patria prívlastky, a nie hocijaké. Pri vchode nás v bezchybnom tvídovom saku, ktoré sa hodilo k nášmu neformálnemu stretnutiu, privítal majiteľ Mr. Bonniers, ktorý sa tu narodil v dávnejšie postavenom krídle, situovanom bližšie k moru, a ktorý – ani náhodou neprekročiac hranice slušného vtipkovania – poznamenal, že tu chce aj zomrieť. Vtip potom šteklil jazyk viacerých starších dám, ktoré vyzvedali, či je náš hostiteľ ženatý, a povinnou súčasťou konverzácie sa neskôr stalo dôrazné vyjadrovanie ľútosti nad tým, že áno. Prestreli švédske stoly, čo iné. Plody mora: ružové lososové rolky, račí šalát. A delikátne škopové stehná, na konci kosti s nepatrným fóliovým obalom ako grip tenisovej rakety: aby sme si nezababrali prsty. Po vyprázdnení pohára sa pri mne zjavil čašník, ktorý mi dolial zo šialene drahého sicílskeho červeného vína.

Konečne som sa mohol cítiť ako naozaj európsky spisovateľ, požičal som si ešte aj matkin erárny notebook, ktorý jej poskytol logopedický inštitút, ale ktorý som sa smerom do Štokholmu neodvážil vyniesť na palubu ako príručnú batožinu, ako to robia skúsení európski spisovatelia, ale starostlivo som ho ukryl do kufra. V tranzite som si kúpil nové číslo Newsweeku, aby rám mojich okuliarov pozlacoval európsky horizont a východ slnka. V takýchto prípadoch nosím okuliare, západná Európa si zaslúži pozornosť. Zarazila ma aj kultúrna realita časopisu Magyar Narancs, maďarská literárna hitparáda, zostavená na základe internetových hlasov, sa ukrýva, tmolí okolo rozhovoru s istým vychyteným dídžejom; „Borbély všetko berie“, ale „svetová literatúra sa opäť predstavuje v zlom svetle“, ďalej „u nás, zdá sa, je aj Nobelova cena nič“. Na náprotivnom rohu ulice Népszínház, v poli pôsobnosti námestia Teleki, jedna dostihová stávková kancelária, pred ňou tucet búkmejkrov, rozvalených na lavičkách, sedia na krajnici s trasúcimi sa rukami a červenými hlavami. Spustnutý svet dostihov, na mieste starej dostihovej dráhy nákupné centrum. Že by ich milovníci, fanatici – šmariac o zem svoje šiltovky – presedlali na súčasnú maďarskú literatúru?

V Štokholme som sa nemohol zbaviť pocitu, že všetko, čo môže znamenať spoločnú tému pre mnohorakých spisovateľov, nie je nič iné, ako samotné hľadanie spoločnej témy. Ale tú nedokázal uchopiť ani jeden z prednášajúcich. Po svetlo svetovej slávy si bezpochyby odskočili do zábavného priemyslu a umeleckých odvetví, ktoré nie sú späté s jazykom. Aká je ich odpoveď na to, ak prírodná podstata literatúry neprijme režisérsku ideu svetového trhu? Naši ekonómovia zaviedli na zistenie, či dva produkty súťažia na rovnakom trhu, pojem zastupiteľnosť. Je možné, že africké, indické, čínske alebo hoci maďarské a nemecké diela nie sú vzájomní rivali, ergo: nedajú sa porovnať? Alebo ak áno, existuje „základný jazyk“, v ktorom môžu spoločne uvažovať?

Ani v prípade vedľa seba žijúcich jazykov nie je skúsenosť povzbudivejšia. Nesmierne agilný vyslanec Spolku rumunských spisovateľov vraští čelo, upriamuje pohľad do diaľky, loví v pamäti meno. Spolupracuje s „Nejakým Istvánom“, je to maďarský spisovateľ, ale na jeho priezvisko si, žiaľ, nevie spomenúť. Ľahko prídeme na to, na koho mohol myslieť. Pred mesiacom, po literárnom večere Hitelu v Cluji, sme navštívili veľkého sedmohradského spisovateľa, autora knihy Hollóidő (Havraní čas) – infantilná banda sprvu na najvyššom poschodí jedného sídliskového domu na brehu rieky Someş, následne v jeho pokojnom letnom sídle v dedinke Sâncraiu. Vo voňavom drevenom dome žiadna zbytočná pompa, všade jasná sedliacka elegancia, starostlivý, citlivý poriadok, otvárajúci priestor vnútornej energii predmetov. Na jeho verande nám dobre padol pokoj, veď v predchádzajúcu noc sme sa až do bieleho rána túlali džungľou zábavných podnikov v centre mesta – patriacich do okruhu záujmu istého mladého maďarského umelca – , kde nás sám básnik navigoval na stále novšie a novšie chodníčky. Z Bulgakova nás sprevádzal do uzavretého komplexu, ktorý nám dal jeho vedúci, istý pán Zajačik (čo nevyzeral ani na tínedžera), s vrúcnou pohostinnosťou otvoriť. „Tu môžeme zostať, dokedy len chceme“ – uisťoval nás majiteľ susedného Bulgakova, ktorý naznačil, že on už kšeftuje, podniká, investuje, zápasí s kapitálom, rokuje a usmerňuje, básnictvu sa teda príliš nevenuje, nanajvýš občas. Mimochodom, ponižuje ho jeho „zahraničná menšinová“ stigma, vyprosí si, aby mu chceli pomáhať, aby mu Pešťankovia platili pivo, ale my nech sme pokojní, všetko hradí on. Galantné európske gesto.

Do Varijeva sme dorazili s viacerými paletami kníh, vyzeralo to ako dobročinná zásielka, a vyvolali sme nemalé zdesenie medzi pohraničníkmi, ktorí síce netušia, ako to v súčasnej maďarskej literatúre chodí, o to viac sú však zbehlí v detailnom prekutávaní dopravných prostriedkov. Aj tam som nechal jeden výtlačok, rovnako ako v Štokholme, kde ste za ponúknutú knihu dostali na revanš inú; slobodne som si mohol vybrať z preplnených políc. Upútala ma bangladéšska novela v angličtine, veď čo by som si počal s výtlačkami Pan African Writers′ Association, písanými v domovskom jazyku? O niekoľko hodín som sa vrátil, moju knihu si ešte nevybrali, hoci má peknú obálku: medzinárodná zelená, všeobecne zrozumiteľný Chagall.

Ani tu, ani tam sme nemuseli platiť, všetko za nás zacvakali hostitelia. V jedálni základnej a strednej školy horúci mäsový vývar, fašírky prekvapujúcej chuti, kyslá kapusta. Veľký ťahák pre menšinu miestnej menšiny, ktorá posiela svoje deti do školy len dovtedy, kým sa na navretých umelohmotných stoloch parí bezplatný obed, čiže po štvrtý ročník. V Štokholme stojí v centre pozornosti hnutia právo chudobných tretieho sveta na vzdelanie, podčiarknuté mottom: „literacy is a way out of poverty“. Kto si chce na Podkarpatskej Rusi niečo počať so svojím životom, odporúča sa mu učiť radšej po ukrajinsky – „Hungarian literature is a way towards poverty“. Cieľ v Maďarsku: dostať sa do svetovej literatúry, čiže do európskej literatúry, čiže byť skúmateľnou subkultúrou Berlína, „len nebyť šuhajkom, hľadajúcim svoje kone“. Koho prekladajú? Kto je žiadaný? Jedna spisovateľka sa sťažuje, že Harry Potter a Grishamove knihy sú všade, kam oko návštevníka kníhkupectva v oddelení so zahraničnou literatúrou dovidí. Pravému európskemu autorovi krásnej literatúry nie je jedno, v akých jazykoch ho nečítajú?

Všetky materinské jazyky sú rovnocenné, prepožičiavajú nám rovnaké schopnosti, zapoja metapsychologický elektrický obvod: v špecifickej forme zachytávajú slovami tvarovateľný svet, ktorý čaká na svoje objavenie. Ale tí, ktorí hovoria svojím materinským jazykom, zďaleka nie sú rovnakí. Počas mojich zahraničných jazykových pobytov som si nespočetnekrát predstavil, aké by to bolo, keby si všetci chceli osvojiť môj materinský jazyk, s ovisnutou sánkou by napodobňovali moju výslovnosť, závideli by mi môj životný štýl.

Na valnom zhromaždení EWC, ktoré prebiehalo v angličtine, sme prerokovali spoločné záležitosti, abstrahované na právnu a ekonomickú angličtinu. Čo s tým, ak sa niektorému členovi Boardu (predsedníctva) permanentne bráni vo výkone práce, čo máme robiť s deficitom, kto má v akej výške platiť členské. Aké riešenia sa ponúkajú pri problémoch s autorskými právami v digitálnom priestore, s vydavateľmi, ktorí sú v silnej prevahe, s adekvátnym rozdelením príjmov z verejných zdrojov. Sú to všetko podstatné otázky, ale odpovedali sme už na tie indiskrétne, ktoré im predchádzajú? Čo to je, čo je v nás – na pozadí všetkých tých poúčajúcich sloganov, kultivovane podávaných emócií a v právnej terminológii zakonzervovaných formulácií – rovnaké?

Akokoľvek sa moderátor krútil, akokoľvek prekrúcal, ohýbajúc celé svoje úsilie do jediného otáznika, na toto sme v aule berehovskej vysokej školy, do prasknutia zaplnenej študentmi, museli odpovedať. Niekdajšia kráľovská súdna inštancia a neskôr zbrojovka vychudla, zvliekla svoju omietku, vykúkali jej rebrá, ale vlastne ani nebolo, z čoho by mohli vykúkať. Rovnako dengľavá telesná konštrukcia ako na severe, no čo je tam hore dokonalá vyšportovanosť, to je tu obyčajná vychudnutosť. Na mužoch visí aj najmenšia konfekčná veľkosť, ich saká sa pľancú, aj goliere ich košieľ, pozapínané na najvrchnejší gombík, by obsiahli ohryzok veľkosti tenisovej loptičky. Pýtajúci sa mladý lingvista sa zmietal v sieti vlastných odborných termínov, bolo vidno, že čaká na svojho záchrancu. Verejné blaho môže byť stelesnené výlučne jazykom, spoločným, spomienkami vybaveným jazykom. Neexistuje taká štátoprávna inštitúcia, v ktorej by sa zodpovednosť za spoločenstvo mohla sumarizovať (toto je „systém bŕzd a protiváh“), neexistuje taký odborný jazyk – právny, ekonomický ani nijaký iný –, ktorý by formy zodpovednosti, záväzku a oprávnenosti mohol sformulovať do platnej podoby. Táral som čosi podobné, v jazyku, v ktorom som sa naučil teoreticky premýšľať, a ktorý práve neapeloval na kolektívny zážitok z hučania lesa alebo motora. Ak pôvodný jazyk literatúry stratil nosnú schopnosť v európskych spoločnostiach, prečo by si v ňom mali rozumieť spisovatelia? Alebo ak mu rozumejú len oni, načo im to bude? Existuje stredná cesta medzi kvalitatívnym anarchizmom internetu a dogmatikou politického kánonu? Jasne fungujúca sebaobmedzujúca mocnosť, zúriaci diletantizmus a tajní lektori na jednej strane barikády a individuálne jazyky na strane druhej?

Pojem „tajných lektorov“ zaviedol istý maďarský spisovateľ žijúci v Nemecku, ktorý hovoril, že pri rozhodovaní, akú knihu majú dať preložiť, sa nebabrú s „estetickým fintením“, ale sú to práve tajní lektori, ktorí rozhodujú o tom, čo si žiada nemecký knižný trh. Vízia Adama Smitha o „neviditeľnej ruke“ trhu sa obohatila o ďalšiu mikroekonomickú metaforu. Takto je už obraz kompletný: trh usmerňuje neviditeľná ruka tajných lektorov.

Jazyk literatúry sa stal filozofickým, jazyk filozofie sa zvedečtil, postmoderná „interdisciplinárna“ vedeckosť sa zasa nakláňa späť k prapôvodnej pozícii umeleckej slobody. Nič nie je na svojom mieste. Nietzsche vo svojej úvahe O úžitku a škodlivosti histórie pre život medzi fascinujúco presnými myšlienkovými pochodmi o „životu neslúžiacich“ vedcoch-historikoch píše: „Ak sa napríklad jeden z nich zaoberá Demokritom, právom mi na jazyk zablúdi otázka: prečo nie Hérakleitom? Alebo Philonom? Alebo Baconom? Alebo Descartom – a tak ďalej, ako sa vám páči. A potom: prečo práve filozof? Prečo nie básnik, rečník? A vôbec. Prečo práve grécky, prečo nie anglický alebo turecký? Vari nie je história dostatočne rozľahlá na to, aby ste v nej našli niečo, v porovnaní s čím sa nezdáte byť sám sebe taký smiešne tuctový?“ História je až príliš rozľahlá, Európa je – v porovnaní s dĺžkou ľudského života – veľkorysá k výberu.

Na obedovečeru v Berehove sme nečakali málo, ale zato v spoločnosti takých významných európskych autorov ako László Fábián Vári alebo János Penckófer. Polievka bola taká štipľavá, že som ju len ochutnal, kúsky mäsa v hlavnom chode padli môjmu klasickému diétnemu žalúdku ako uliate. Ich domáce pivo je však – hoci z každého džbána chutí inak – bezchybné. Aj to je šťastie, že pred naším účinkovaním sa nám podarilo dostať vo virvare trhu k nejakým kokosovým pusinkám. Len keď sme sa vrátili domov, mohli sme sa z rádia dozvedieť, čo dodáva ukrajinským pokrmom nenapodobiteľnú, jedinečnú arómu, ktorá z času na čas natoľko zosilnie, že lákavú raňajšiu praženicu sme už s napnutým žalúdkom odtisli nabok: v potravinárskom repkovom oleji, importovanom (po bratsky povedané: exportovanom) z Ukrajiny do EÚ, objavili vysoký podiel minerálnych olejov. Môže sa svetová literatúra živiť repkovým olejom?

Poslednú recepciu pre uzavretú spoločnosť, na ktorej som sa ukázal, nazvali Chairpersons′ Lunch, a Mats Söderlund nám teatrálne adresoval rečnícku otázku: Prečo sme prijali ich srdečné pozvanie? Ešte prv, ako nám predseda dal na vedomie svoju chuť vystúpiť s prípitkom, predseda Spolku panafrických spisovateľov sa dával fotiť čerstvo nadobudnutým telefónom Nokia; šuchot jeho kaftanu vábil pred objektív vždy niečo iné, tu skvelú sobiu šunku, tam kúsok z lahodných plodov mora, ktorý zvieral na tanieri. S akým cieľom sa v skutočnosti sústredila na jednom mieste svetová literatúra, čo nás zgrupovalo ako magnet kovové piliny? O čo sa usiluje? Čo nie je provinciálne?

Európsku metafyziku – a spolu s ňou aj sebaidentitu osobnosti – postihlo toľko kritiky, kým od istých hodnôt sa nevzdialila ani táto konferencia. Navyše občianske slobody, dobre známe z týchto medzinárodných zmlúv, vydestilovala na tuhý lieh práve európska história. Ak niet metafyziky, čo chce zastierať, čomu sa chce vyhnúť literárne dielo? Najjednoduchšie je, ak hovorí o priechodných kultúrach a o neovládateľnom jazyku, čiže o vlastných technických problémoch, takto si aspoň spisovatelia vymenia pohľady nad svojimi dielami. V Štokholme sa ma často zmocnil pocit, že je módne preberať poddajné, a aj tak fundamentálne duševné činnosti, späté s naším vedomím; evidentné eventuality sú však nepodkopateľné. Na záverečnej slávnosti sme postojačky tlieskali slávnemu spisovateľovi, ktorého vtlačili do sály na vozíčku, o ktorom som nikdy nepočul a s menom ktorého sa aj zástupca Spoločnosti autorov krásnej literatúry stretol iba letmo, keď žil rok v Londýne. Jeho knihy nečítal. Bol by som zvedavý, koľkí v obrovskej sále by vedeli zacitovať názov čo i len jednej jeho knihy. Vidiac pohľady zúčastnených, možno jedno percento.

Bez otázok nie sú odpovede. Popredné filozofické prúdy našej doby popierajú „substancializmus“, koľko pýtajúcich sa, toľko odpovedí. Ale či možno každú jednu odpoveď prijať ako odpoveď, alebo tá len otvorí front medzi ďalšími novými otázkami, menovite: ktorá odpoveď je prijateľná? Svetová literatúra nemôže existovať bez identického kladenia otázok, a preto ani bez zhody aspoň v istom okruhu odpovedí. Aké obsahy, významy padnú za obeť svetovej literárnosti, ktorej výsledkom je – v našej dobe, ktorá stratila čitateľov – aj v najlepšom prípade vytvorenie subkultúr, preklenujúcich jazykové hranice? Vykúpi toto národné kultúry, je s nimi jeho selektujúca logika homogénna? Ak nie je homogénna, prečo je nevyhnutne vyššie postavená? A vôbec, ako vyzerá, kto navrhuje uniformu európskeho spisovateľa a čitateľa? Počas cesty ma zastihol posudok istého tajného lektora na texty, ktoré sme predložili na írsky prekladateľský grant. Je zdrvujúci. Vyčíta nám, že hoci čítal prvotriedne maďarské diela, tieto neodrážajú všetky nuansy pôvodných textov. Akým očakávaniam musíme vyhovieť, očakávaniam írskych, alebo maďarských čitateľov?

Akoby literatúra, túžiaca sa dostať do veľkého sveta, ukazovala dlhý nos kultúrnym a funkčným zákonitostiam toho jazyka, z ktorého vzišla. Je ľahko možné, že stratou svojho pôvodného jazyka stratí aj svoju podstatu, hoci by tým aj vzniklo nové, rovnocenné dielo. Veď podstatou krásnej literatúry (oproti výhradne zábavnej, ktorá obsluhuje svoje existujúce obecenstvo) je okrem iného to, aby stvorila svojho čitateľa. Ťažko sa mi zbavuje myšlienky, že globálny krach inštitucionálnych systémov národných literatúr prináša so sebou požiadavku na globálne inštitucionálne systémy, ktoré potom musia učiniť zadosť istým lokálnym očakávaniam. Literatúra nikdy nemôže súperiť so skutočne celosvetovými, slobodnými priemyselnými odvetviami, darmo je to – verejne nevysloveným – cieľom všetkých zastrešujúcich organizácií. Čím sú väčšie, tým je aj ich legitimita silnejšia na to, aby povedali, čo sa ráta za správne a čo za neprávne trhové správanie, a komu bude dopriata ochrana jeho záujmov.

Zle pochopený význam univerzalizmu nás v skutočnosti sprevádzal už od osvietenstva. V Európe sme verili, že sme schopní písať také právne kódexy, ktoré nám môžu všade rovnako ideálne regulovať naše životy. Že to, čo je naozaj dôležité, sa nedeje s Francúzmi, Nemcami, Švédmi, Írmi, Maďarmi, ale s ľuďmi a ľudstvom, preto naše naliehavé otázky môžu byť výlučne spoločné. Tomuto predsa protirečí literárna skúsenosť. Literárna téma sa stane zaujímavou, vzrušujúcou, znepokojujúcou, estetickou hodnotou práve preto, že sa nedeje s nami, ľuďmi všeobecne, ale v pevnom čase, v presne ohraničiteľnom priestore, s pomenovateľnými osobami. Práve vďaka tomu bude ich osud večne platný, univerzálny v pozitívnom slova zmysle, čo však môžeme prežiť výlučne v našom materinskom jazyku.

Bol som si istý, že nepohodlie, ktoré som zažil cestou tam, ako aj tortúru okolo kontroly môjho kufra, bola povolaná vykompenzovať letuška so žiarivým úsmevom. Požiadala ma o dovolenie, aby moja letenka mohla cestou späť platiť do business class-u. Od svetovej literatúry späť k národnej literatúre. „Aký welcome drink vám môžem priniesť?“ – spýtala sa ma letuška, kým mi galantne pomáhala zo saka. Zamatový Villányi až domov! Druhý člen personálu sa urazil, lebo som si z rôznych ponúknutých printových produktov vypýtal len týždenníky. „Aj tak sa nič nedeje, je leto,“ povedal som rozpačito. Horúca utierka na ruky, trojchodová večera: krémová polievka, božská hovädzina, na palubu preniesli aj moju novú obľúbenú delikatesu: plátok sobej šunky; posledný darček od Švédska. Môj notebook je tentoraz na palube, ale ani som si ho neposadil na kolená, v cestovateľskej výške som „nenápaditejší“, konsolidovanejší ako kedykoľvek inokedy.

Desaťtisíc stôp. Niekde tu, v tejto výške, na polceste medzi smotanovo hustými oblakmi a anjelmi, môže byť internet, pretínajúci krížom-krážom zem, ale možno aj domov svetovej literatúry.

Preložila Jitka Rožňová

Márton Falusi (1983) je maďarský básník a prozaik, působí v redakci významného literárního měsíčníku Magyar Napló, kde vyšel i tento esej.

Obsah Listů 4/2009
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.