Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2009 > Číslo 6 > Miroslav Beblavý: Anglický trávnik slovenských inštitúcií a elít

Miroslav Beblavý

Anglický trávnik slovenských inštitúcií a elít

Co možná nepředpojatě odhaduje na následujících řádcích autor, jaké jsou vyhlídky Slovenska jako vědomostní společnosti, zejména v evropských souvislostech. Jaké klady a zápory má tradice vzdělávání na Slovensku, a to od dob tereziánských reforem až po poslední roky komunistického režimu? Následující text je především o východiscích. Tomu, jak Slovensko využilo šance svobodné společnosti po roce 1989, se autor bude věnovat v následujícím čísle.      -red-

Pojem vedomostná spoločnosť (knowledge society) je širší ako vedomostná ekonomika (knowledge economy), ale do veľkej miery sa o neho opiera. Presnejšiu definíciu si dovolím symbolicky citovať namiesto z akademického článku priamo z wikipédie: „Vedomostná spoločnosť je spoločnosť, kde vedomosti sú primárnym zdrojom produkcie namiesto kapitálu a práce. Pojem sa používa aj vo vzťahu k tomu, ako spoločnosť využíva informácie.“

Pre pochopenie ekonomického zmyslu vedomostnej spoločnosti je vhodné pripomenúť si rámec uvažovania, ktorý vytvoril harvardský profesor Michael Porter pre pochopenie ekonomického úspechu krajín. V knihe Konkurenčná výhoda národov vytvoril jednoduchý, ale veľmi užitočný spôsob uvažovania o tom, na akom základe je postavená ekonomika danej krajiny, respektíve jej najvyspelejšie časti.

Zjednodušene povedané, v prvej fáze býva úspech hospodárstva postavený na základných výrobných faktoroch, ktoré má krajina k dispozícii. Niekde je to lacná pracovná sila, inde ropa alebo úrodná pôda. V tomto štádiu sa nachádzajú takmer všetky chudobnejšie štáty sveta – celá Afrika, Blízky východ a poriadny kus Ázie. Slovensko v ňom zotrvávalo až do začiatku socialistickej modernizácie, a hoci pred rokom 1989 urobilo veľký pokus posunúť sa ďalej, celkom sa mu to nepodarilo.

Ak sa chcú krajiny posunúť ďalej, musia začať investovať do technologického dobiehania vyspelého sveta, čo znamená nakupovať najnovšie technológie a zároveň zvýšiť kvalitu ľudského kapitálu (teda vzdelávať, vzdelávať a vzdelávať).

Slovensko sa dostalo do začiatočných fáz konkurencieschopnosti založenej na investíciách počas socialistickej modernizácie, ale naplno do vyššej ligy preniknúť nedokázalo. Úspešné druhé štádium totiž vyžaduje dostať sa blízko k hranici nových poznatkov, aj keď ju ešte nedokážeme prekročiť; byť učňom tak dobrým, že pomaly môže myslieť na majstrovskú skúšku; mať tie najnovšie stroje, ale ešte nevymýšľať produkty ďalšej generácie. Socializmus s výnimkou niektorých odvetví, kľúčových pre vojenské účely, nepodporoval takýto prístup – naopak, s výnimkou vzopätia začiatku industrializácie prinášal Slovensku skôr postupné technologické zaostávanie. Do plného rozkvetu etapy konkurencieschopnosti poháňanej investíciami sme sa teda skutočne dostali až po revolúcii a osobitne po prílive zahraničných investícií v rokoch 1999 – 2008. Spolu s nami sa do nej dostáva aj šťastnejšia časť východnej Európy a už dlhšie tam patrí aj Európa južná.

Najbohatšie krajiny sveta sa však prepracovali do tretieho štádia konkurencieschopnosti, kde je konkurencieschopnosť tých najvyspelejších odvetví založená na inováciách – na schopnosti produkovať myšlienky, služby a produkty, ktoré predtým nikto nevidel, alebo navrhovať vlastné verzie technologicky zložitých výrobkov. To umožňuje zostať niekoľko krokov pred krajinami a firmami, ktoré vedia len importovať to, čo už iní vymysleli. Samozrejme, nemusí to platiť pre všetky odvetvia hospodárstva, stačí, keď ich je dostatok na to, aby potiahli ekonomiku ako celok. Excelentným príkladom krajiny, ktorá dokázala za posledných štyridsať rokov skočiť z nuly až sem, je Južná Kórea. Hyundai a Samsung dnes dokážu mobilné telefóny, LCD televízory a automobily – typické príklady technologicky sofistikovanej produkcie – nielen vyrábať, ale aj vymýšľať.

Inovatívnosť sa nemusí týkať len hmoty (viď Google a Microsoft). Aj keď lieky majú svoju materiálnu podobu, sú najmä vyjadrením biologických a chemických objavov – preto čistí výrobcovia generík sú skôr prejavom investičnej fázy konkurencieschopnosti, ale producenti nových patentovaných liekov sú typickejší pre fázu tretiu.

V bývalom socialistickom tábore existoval len jeden národ, ktorému sa pred nástupom komunizmu podarilo dostať do tretej kategórie – Česi. Od konca 19. storočia až do roku 1939 patrili medzi svetovú špičku v mnohých oblastiach ťažkého aj ľahkého priemyslu. Za ich neskorší úpadok však nemôže len socializmus, ale aj to, že po vojne vysťahovali nemeckú menšinu, v ktorej bola koncentrovaná značná časť tejto inovačnej schopnosti.

Konkurencieschopnosť založená na inováciách vyžaduje pridať k najnovším strojom a vzdelanej pracovnej sile čosi viac – magické X určujúce, či sa z imitátora staneme inovátorom. Na úrovni jednotlivca môže byť X aj dôsledkom individuálneho, náhodného génia (viď napríklad český príklad Ottu Wichterleho, ktorý dokázal odliať prvé mäkké kontaktné šošovky na svete na detskej skladačke Merkúr). Na úrovni odvetví a ekonomiky ako celku však inovačná schopnosť podlieha systémovým zákonitostiam, ktorých obsah je do veľkej miery známy.

Ak teda slovenský porevolučný príbeh je do veľkej miery príbehom schopnosti naplno využiť možnosti investíciami poháňanej konkurencieschopnosti, budúcnosť určí naša schopnosť nielen tento stav udržať, ale postaviť na ňom nadstavbu magického inovačného X.

Slovenské záhady

Ako vysvetľujem inde (Beblavý, Pišút a Králiková 2009), neexistuje indikátor merajúci na medzinárodne porovnateľnej báze vývoj vedomostnej spoločnosti. Existuje však každoročne zverejňovaný Európsky inovačný rebríček (European Innovation Scoreboard), zostavovaný pod záštitou Európskej komisie, ktorý možno považovať za indikátor. Neobsahuje totiž len indikátory úzko zamerané na inováciu (napr. patenty), ale naopak mu dominujú ukazovatele poukazujúce na širšie podhubie inovácie (vzdelanosť obyvateľstva na sekundárnej aj terciárnej úrovni, rozšírenosť broadbandového internetu atď.) Zároveň sa snaží merať celkové prostredie, vstupy aj výstupy. Rebríček nie je veľmi citlivý na medziročné zmeny, keďže mnohé zdroje informácií, na základe ktorých je zostavovaný, sa vyhodnocujú aj s niekoľkoročným oneskorením. Možno ho však považovať za dlhodobý priemer krajiny.

Aktuálny rebríček (European Commission 2009) je v súčasnosti rozdelený do štyroch skupín. V prvej sú európski lídri v inovácii (Dánsko, Fínsko, Nemecko, Švédsko, Švajčiarsko a Veľká Británia) a v druhej krajiny, ktoré sú za nimi v tesnom závese (Belgicko, Francúzsko, Írsko, Luxemburg, Holandsko a Rakúsko). Ako vidíme, medzi elity nepatrí zatiaľ žiadna nová členská krajina. Existujú však traja noví členovia, ktorí sa už dostali do tretej ligy – Česká republika, Estónsko a Slovinsko (spolu s nimi tam sú aj Cyprus, Island, Grécko, Taliansko, Nórsko, Portugalsko a Španielsko). Estónsko a Slovinsko dokonca majú šancu sa v priebehu niekoľkých rokov prebojovať do druhej ligy. Slovensko patrí medzi poslednú skupinu krajín v Európskej únii spolu s Maltou, Litvou, Maďarskom, Gréckom, Portugalskom, Poľsko, Lotyšskom, Bulharskom a Rumunskom. Tieto krajiny síce tiež dobiehajú priemer EÚ, ale veľmi pomaly.

Z pohľadu celkového bohatstva krajiny nie je toto umiestnenie prekvapujúce, pretože zodpovedá aj nášmu stupňu ekonomického rozvoja. Zároveň môžeme pozorovať aj historicko-geografické efekty. Nie je náhoda, že z hľadiska vedomostnej spoločnosti je najdynamickejšou postkomunistickou krajinou Estónsko, pevne naviazané na škandinávskych lídrov, osobitne na Fínsko. Dve bývalé súčasti rakúskej vetvy monarchie (Česká republika a Slovinsko), posilnené v českom prípade o prepojenie s Nemeckom, sa tiež postupne vracajú k postaveniu úspešnej periférie germánskeho sveta. Slovensko sa síce v porovnaní so susedmi nevymyká priemeru, ale zaostáva v porovnaní s krajinami, ktoré slúžia ako tradičné benchmarky (Česká republika) alebo sú príkladom dlhodobého ekonomického dynamizmu (Estónsko). Čelíme tak riziku „uhorského“ scenára. Spolu s Maďarskom a Chorvátskom v ňom budeme patriť medzi skôr stagnujúcu perifériu Európy.

Ešte zaujímavejšie než celkové skóre je však pohľad na jednotlivé údaje: tie ukazujú slovenský stav ako veľmi vnútorne nevyrovnaný. Začnime vzdelanosťou obyvateľstva. Slovensko má jednu z najvyšších mier stredoškolsky vzdelanej populácie v Európe, ale zaostáva v počte vysokoškolákov. Túto medzeru však v súčasnej mladej generácii dobiehame, osobitne v prípade najvyšších stupňov vysokoškolského vzdelania (doktorandi). Podobné závery platia aj pre našich najbližších susedov – Čechov a Maďarov. Zatiaľ čo kvantita vysokoškolsky vzdelaných ľudí mohla byť určitou bariérou rozvoja, nie je to dnes skutočný problém Slovenska vo vzťahu k mladej generácii. Kvalita je už iná otázka. Rovnako netreba pri vzdelanosti zabúdať na väčšinu pracujúcej populácie staršej ako 35 rokov, kde budeme ešte desaťročia zaostávať aj v kvantite.

Zúfalý pohľad naopak predstavuje slovenská veda – aspoň na prvý pohľad. Z verejných zdrojov dáva do výskumu a vývoja menej len Malta, zo súkromných sú to Bulharsko, Grécko a Cyprus. Ak spočítame oba zdroje, celkovo slabší je len Cyprus. Neexistuje takmer žiadny kapitál pre rizikové projekty (venture capital). Finančnému vysychaniu zodpovedajú aj výstupy. Máme veľmi málo európskych patentov a iných indikátorov vynaliezavosti. Ak na chvíľku nahliadneme mimo rebríčka a pozrieme sa napríklad na publikačnú činnosť slovenských vedcov v medzinárodne akceptovaných časopisoch, tiež zaostávame nielen za Západom, ale postupne aj za Čechmi a Maďarmi, ktorým sme ešte v 90. rokoch hrubou vedeckou produkciou celkom stačili.

S týmto armagedonom však nesúladí pohľad na vedomostnú ekonomiku. Podiel zamestnancov v sofistikovaných odvetviach priemyslu je výrazne nad európskym priemerom (spolu s Českom a Nemeckom je dokonca najvyšší v Európe), a hoci naopak v sofistikovaných službách sme na tom zle, aj celkový súčet je ešte v rámci únie na slušnej úrovni. Máme dokonca výdavky na mimovedecké inovácie (organizačné, marketingové...), ktoré sú jedny z najvyšších v Európe. Neprekvapí preto, že firmy prinášajú nové produkty v rovnakej miere, ako je európsky priemer. Výdavky na informačné technológie ako aj prístup firiem k rýchlemu internetu sú tiež blízke priemeru a platobná bilancia vo vzťahu k technológiam je v slušnom pluse.

Tieto čísla sa dajú prisúdiť veľkým zahraničným investíciám a povedať, že Samsung či Volkswagen sú katedrálami sofistikovanej výroby v púšti slovenskej inovácie. Tento obraz má veľa do seba, mierne však preháňa. Výdavky na IT a internet nemôžu pochádzať len od veľkých podnikov. Keď sa pozrieme na štatistiky týkajúce sa špecificky malých a stredných podnikov, aj tie inovujú, ale čísla už patria v rámci Únie aj strednej Európy k tým horším. Na Čechov ani Estóncov sa nechytáme a podobáme sa skôr na Maďarov, o ktorých je už dlhšie známe, že majú vážny problém s takzvanou duálnou ekonomikou dynamických a produktívnych veľkých nadnárodných firiem a chradnúcou domácou produkciou.

Zároveň je pomerne zrejmé, že medzi uvedenými dvoma sektormi – reálnou ekonomikou na jednej strane a vzdelávacou a výskumnou sférou na strane druhej – existuje čínsky múr. Dôkazom je nielen nízky počet spoločných publikácií, ako aj už spomínané zúfalo nízke oficiálne výdavky súkromného sektora na výskum a vývoj.

Z tohto pohľadu je Slovensko príkladom krajiny, kde štruktúra ekonomiky na základe zahraničných investícií do veľkej miery predbehla domácu inovačnú kapacitu reprezentovanú ľudskými zdrojmi, infraštruktúrou aj doma vyprodukovanými znalosťami a inováciami. Zatiaľ čo ekonomika sa v mnohom doťahuje na európsky priemer, spoločnosť za ňou výrazne zaostáva. Ako však uvidíme, nejde v slovenskom prípade o novú skúsenosť. Naopak, s určitou dávkou nadsadenia sa dá povedať, že pokračujeme v šľapajách československej modernizácie. Či to bude stačiť do budúcnosti a čo sa s tým dá robiť, je otázka na záver. Predtým sa však pozrime hlbšie na opakovane spomínané historické súvislosti.

Historické korene

Celé 20. storočie bolo charakteristické silne akcelerovanou modernizáciou slovenskej spoločnosti, ktorá na jednej strane umožnila vstúpiť do 21. storočia zdanlivo na rovnakej úrovni s nášmi susedmi, no na druhej strane jej rýchlosť a hlavne to, že jej veľká časť bola realizovaná totalitnými režimami (1939–1945, 1948–1989), priniesli deformácie, s ktorými máme stále problém sa vyrovnať.

Aj keď ucelená história slovenskej cesty budovania a modernizácie vzdelávania, vedy a celkovej infraštruktúry vedomostnej spoločnosti neexistuje, môžeme zmapovať najdôležitejšie body. Slovenská modernizačná cesta má z logických dôvodov veľa spoločného s našimi susedmi, osobitne s Čechmi a Maďarmi. Výrazný vplyv mali samozrejme aj nemecké, rakúske a ruské (sovietske) cesty, tie sa však na Slovensko dostávali často ovplyvnené a mediované buď českými alebo maďarskými prostredníkmi. Všetky tieto vplyvy boli posilnené oneskorenou povahou modernizácie, ktorá znamenala, že Slovensko malo tendenciu preberať už inde vytvorené vzory. Zároveň možno pozorovať aj ich vzájomné ovplyvňovanie (napríklad samotné Rusko v mnohom prijímalo nemecké, respektíve pruské impulzy).

Štruktúra základného a stredného školstva bola historicky ovplyvnená najmä nemeckými, respektíve rakúskymi vzormi. Germánsky model od zavedenia v Prusku kládol ako jeden z prvých dôraz na povinnú školskú dochádzku, a to najprv na štyri a neskôr na osem rokov. Toto líderstvo, ktoré k nám priniesla Mária Terézia, sa počas nasledujúceho storočia posunulo aj do stredného školstva. Dodnes sa prejavuje vo vysokej miere zaškolenosti, kde Slovensko (aj Česká republika) majú jednu z najvyšších mier stredoškolsky vzdelanej populácie. Od našich západných susedov sme však zároveň prebrali aj tzv. skoré delenie žiakov, keď sa už desaťročné deti delia medzi rôzne typy škôl podľa „schopností“ – gymnázia, odborné školy, učilištia. Socializmus zlikvidoval osemročné gymnáziá, a tak posunul okamih selekcie na 14. až 15. rok, po revolúcii sa však vrátil aj tento prvok. Ďalším dedičstvom germánskeho modelu je dôraz na tzv. duálne vzdelávanie s výraznou orientáciou na učňovské školstvo, ktorým prechádza veľká väčšina obyvateľstva, a len malá elita sa orientuje na vzdelávanie všeobecné.

Nejde len o formálne delenie, ale o celý spôsob uvažovania o spoločnosti a mieste jednotlivca v nej. Ten, ktorý sme prevzali my, bol vhodný najmä pre industriálnu éru, obdobie veľkých podnikov a hierarchií. Je preto pochopiteľné, že sa nemusel zmeniť počas socialistickej éry, keďže tá naopak priemysel, fordizmus a masovú produkciu a veľké podniky povýšila na základ celej hospodárskej politiky.

Ešte dôležitejším kultúrnym dedičstvom z germánskej strany je však idea, že ľudia majú v spoločnosti to správne miesto a úlohou vzdelávacieho systému nie je odbúravať bariéry a vyrovnávať šance, ale správne odhadnúť potenciál a nasmerovať dieťa vhodným smerom. Skorá selekcia a obmedzené šance na neskorší reparát sú len logickým dôsledkom takejto úvahy. To má, samozrejme, aj pozitíva – napríklad elitné stredné školy. Ďalším sú veľmi prepracované systémy na identifikáciu a prácu s talentami od špeciálnych tried a škôl až po olympiády a iné súťaže zabezpečované štátom aj nadšencami.

Často podceňujeme mieru, v ktorej sa základné vzorce správania na Slovensku nezmenili. Ako môže autor potvrdiť na vlastnej skúsenosti, viedenské a bratislavské gymnázium postavené na konci 19. storočia pôsobia atmosférou dodnes rovnako, aj keď prístup k študentom už sa podľa dostupných informácií dosť líši. Po prečítaní pamätí Stefana Zweiga si však uvedomíme, že prístup k študentom v Bratislave pripomína viac Viedeň 1890 než Viedeň 2009.

Do roku 1990 sme preto vstupovali s germánskym základným a stredným školstvom, aj keď asi s kvalitou, ktorá sa s Nemeckom (minimálne tým Západným) v danom období nedala porovnávať. Vážnejším problémom, s ktorým sa vyrovnávajú bolestne aj samotní Nemci, je fakt, že svet sa zmenil a pruská paradigma už nie je tá najvhodnejšia.

Žijeme vo svete, kde ekonomike dominujú služby, nie priemysel. Namiesto existencie malej elity sa vysoká miera vzdelanosti celého obyvateľstva začína očakávať ako štandard. Obsah práce podlieha obrovským spoločenským aj technologickým zmenám. Hierarchie sa oslabujú, schopnosť pracovať v tíme, vyhľadávať a spracovávať informácie či jazyky začínajú dominovať. Miera technologickej zmeny je veľmi vysoká. Tieto pravdivé tvrdenia sa neustálým opakovaním zmenili na klišé, ale to ich nezbavilo relevantnosti. Budeme sa k nim vracať, tu však postačí konštatovanie, že slovenské základné a stredné školy neboli na tento nový svet pripravené a dodnes sa mu neprispôsobili.

Na druhej strane treba pomenovať aj pozitíva. Jedným je dlhá tradícia kvalitných, najmä stredných škôl, a to nielen všeobecných gymnázií, ale aj odborných priemysloviek. Nielen v metropole (Metodova, Grösslingova, Novohradská) či Košiciach (Šrobárova), ale aj v stredne veľkých mestách (Gymnázium P. Horova v Michalovciach či Veľká Okružná v Žiline) sme dokázali vytvoriť niečo, čo sa dodnes nepodarilo vysokým školám – elitné organizácie s vlastným dedičstvom a duchom, ktoré bolo záchranným kolesom v čase veľkej zmeny 90. rokov.

Dvestopäťdesiatočná tradícia slúži dodnes ako záchranné koleso celého systému. Pomôžeme si metaforou z ekonómie priemyslu. Tá pozná takzvaný vintage effect, čo možno do slovenčiny preložiť ako efekt vinety – teda roku výroby strojového vybavenia. Za normálnych okolností mladšia vineta znamená (na rozdiel od vína) kvalitnejšiu výbavu, keďže novšie stroje robia podnik konkurencieschopnejším. Keďže Slovensko bolo takmer celé industrializované za socializmu a najmä jeho okrajové regióny sa blaha centrálne plánovaných tovární dočkali v niektorých prípadoch až v 70. a 80. rokoch, mali v priemere oveľa lepšie vinety ako tradičné české továrne postavené za predvojnového Československa. Mnohí (západní) experti preto po revolúcii očakávali oveľa väčší kolaps na strane českého priemyslu. Stal sa však opak. Dôvodov je viacero, spomeňme však fakt, že zatiaľ čo stroje sa dajú vymeniť rýchlo (ak sú peniaze), čo sa rýchlo zmeniť nedá, je organizačný a ľudský kapitál, naakumulovaný za desaťročia a stáročia nielen cez oveľa dlhšiu priemyselnú históriu českých krajov, ale aj cez oveľa rozsiahlejšiu skúsenosť kontaktu so Západom počas socializmu cez odbyt výrobkov. Napríklad to, že Česi majú za sebou skúsenosť, čo je to byť súčasťou najvyspelejšieho sveta, a mali vybudované mnohé neformálne inštitúcie a ľudský kapitál k tomu náležiaci, im napriek devastácii socializmu zásadným spôsobom pomohlo. Mohli sme teda pozorovať opačný vinetový efekt – staršie české bolo lepšie ako novšie slovenské.

V prípade porovnávania tzv. malého a vysokého školstva na Slovensku môžeme tiež pozorovať opačný vinetový efekt. Ako ukázal Owen Johnson vo svojej monografii Slovakia 1918–1939. Education and the Making of a Nation (1985), proces tvorby vlastnej vzdelanej elity a inštitúcií k tomu prislúchajúcich bol na Slovensku oneskorený až na medzivojnové obdobie, respektíve v mnohých veciach až do obdobia slovenského štátu, prípadne socializmu. Slovenské vysoké školy na rozdiel od tzv. malých škôl majú len veľmi nedávne vinety. Tie najstaršie vznikli v medzivojnovom období, ale jedine Univerzita Komenského sa skutočne rozvíjala za prvej Československej republiky. Ani ona však v tomto období nedorástla na plnokrvnú univerzitu – absentoval do veľkej miery výskum a chýbali celé oblasti – napríklad prírodné vedy. Slovenská technická univerzita vznikla síce tesne pred koncom existencie ČSR, ale jej skutočný rozvoj sa odohral počas slovenského štátu a následného obdobia reálneho socializmu. Príbeh Ekonomickej univerzity je podobný, len s mierne oneskoreným dátumom založenia–1940. Pri ostatných vysokých školách je už aj oficiálny dátum ich vzniku spojený s obdobím najmä 40. a 50. rokov.

Elity a inštitúcie

Skutočný kvantitatívny rozmach vysokého školstva a dokonca vznik väčšiny vysokých škôl tak nastal práve za socializmu. Ako pripomína Owen, v medzivojnovej Bratislave za celých 20 rokov pôsobenia promovala Univerzita Komenského o niečo viac ako 2000 študentov, teda číslo, ktoré dnes prekonávajú každý rok aj stredne veľké školy.

Spolu to neznamená len to, že sme mali výrazne menej času na kultiváciu našich elít, ale najmä to, že do samotnej DNA týchto inštitúcií bola zakomponovaná sovietská koncepcia vysokých škôl. Tá bola, pri istej dávke zjednodušenia, postavená na piatich pilieroch.

Ako ukazuje napríklad americký historik Graham v knihe Duch popraveného inžiniera (1996), prvým a základným pilierom bolo oslabenie postavenia vysokých škôl na učilištia, v ktorých sa nevykonával takmer žiadny výskum a dôraz sa kládol na úzko orientovanú prípravu absolventov pre okamžité potreby ekonomiky a štátu. Tú sprevádzal veľký počet až patologicky špecializovaných študijných odborov, na ktorých sa vyučovala v rôznej miere kombinácia praktických vedomostí a ideologického bla bla. Samozrejme, miera sa výrazne líšila od odboru k odboru a najmä prírodné vedy boli v trochu inom postavení. Stalinizmus síce aj v týchto oblastiach znamenal šialenstvo (viď Lysenko), to však pre Slovensko malo len okrajový význam, keďže veľká časť rozmachu škôl sa udiala v poststalinskom období.

Druhým pilierom bol kvantitatívny dôraz na technické a prírodné vedy spojený s deformáciami spoločenských a humanitných vied, ktorý vo vybranom prípade prechádzal až do ich zákazu. Neexistencia politológie a skrivenie sociológie a ekonómie do takmer nepoznateľných podôb boli nevyhnutné, ak režim nemal byť konfrontovaný každý deň s výkrikmi, že štát je nahý.

Môže sa zdať zbytočné pripomínať ako tretí faktor to, že vysoké školy ako inštitúcie, ani individuálni pedagógovia nemali žiadnu autonómiu pedagogickú, výskumnú ani názorovú. To, za čo bojovali akademici vo vyspelom svete storočia – právo skúmať a učiť, aj to, čo sa štátu, ale aj rektorovi nepáči –, tak nemá na Slovensku žiadnu tradíciu.

V ďalšej oblasti socializmus dlho sledoval trendy Západu, ale od 70. rokov za nimi začal zaostávať. Ide o počet študentov, ktorý určuje povahu vysokého školstva. Krajiny, kde študuje 10, maximálne 15 % populačného ročníka, produkujú úzke elity, pre ktorých je diplom vstupenkou do vyšších tried. Ak začne študovať 30, prípadne 50 % populácie, zmysel štúdia a spoločenské postavenie vysokoškoláka sa mení z mocenskej exkluzivity na masu, pre ktorú je diplom vstupenkou ku kvalifikovanej, no nie elitnej práci. Táto masifikácia naberala rýchlosť najprv v USA a neskôr v západnej Európe od 60. až 70. rokov, zatiaľ čo ešte aj v roku 1989 študovalo na Slovensku len o niečo viac ako 10 % mladých ľudí.

Posledný faktor, v mnohom len vyplývajú­ci z už povedaného, je dôraz na formálny výstup vzdelania v podobe diplomu. Fixácia na to „mať papier“ je globálny problém (ako poznamenal istý Američan, inak by sa tisíce ľudí pokúšali tajne dostať na harvardské prednášky, čo sa v skutočnosti nedeje), socializmus však tento problém zásadne prehĺbil. Zoštátnená ekonomika kládla dôraz na formálnu kvalifikáciu ako základnú podmienku kariérneho úspechu – najprv to bola maturita, od 70. rokov už vysokoškolský titul. Na druhej strane režim umožnil rôznymi formami tým politicky vyvoleným, aby sieťou požiadaviek prekĺzli. Extrémy päťdesiatych rokov, keď sa ľudia s vhodným triednym pôvodom stávali právnikmi po niekoľkomesačnom kurze, sa už neskôr neopakovali, ale tzv. štúdium popri zamestnaní, nekladúce na absolventov rovnaké nároky ako na štandardných študentov, kodifikovalo takýto systém opäť s následkami pociťovanými dodnes.

Vysoké školy s oslabeným až absentujúcim výskumom, fungujúce ako masoví producenti úzkych špecialistov, s dôrazom na titulomániu a bez rešpektu k individuálnej tvorivej slobode jednotlivca, ktorá je nevyhnutnou podmienkou vzdelávacej i výskumnej excelencie – tieto charakteristiky, aj keď v menšej miere, platia až doteraz. Než však prejdeme k súčasnosti, musíme absolvovať podobný exkurz do vedy a „výroby“.

Mnohé z toho, čo sme povedali o vysokých školách, platí aj o vedeckej obci, ktorej sú vysoké školy konieckoncov kvantitatívne najrozsiahlejšou súčasťou. Nemôžeme však obísť akadémiu vied, kde sa tiež prejavuje mladosť inštitúcií a zrýchlené dobiehanie vyspelejších štátov. Nemusíme ísť ďaleko. Rakúska akadémia vied funguje nepretržite od roku 1847, kedy bola založená cisárskym rozhodnutím. Česká akademie věd a umění existovala nepretržite od roku 1890 až do roku 1952, kedy sa stala súčasťou Československej akadémie vied. To isté platí o oveľa staršej Královskej českej společnosti nauk, založenej v roku 1784.

Slovenská akadémia vied a umení bola založená až v roku 1942 zákonom. Nie preto, že by na Slovensku predtým neexistovali slovenské elity s podobnou myšlienkou, ale preto, že tejto myšlienke nebolo nikdy umožnené dlhodobo a neprerušene existovať. Už v roku 1792 bolo založené Slovenské učené tovarišstvo, ktoré zaniklo hneď v roku 1800. Podobné osudy stihli aj ďalšie pokusy (napr. Společnost česko-slovanská, Matica Slovenská, Muzeálna spoločnosť). Dôvodom bol buď nedostatok kritickej masy členov a podporovateľov, alebo štátna represia. V každom prípade tieto spoločnosti mali väčšinou dominantný alebo exkluzívny záujem o obranu a rozvoj slovenského jazyka, literatúry a iných aspektov existencie slovenského národa, čo je vzhľadom na historické okolnosti pochopiteľné. Neznamená to, že na území Slovenska chýbali vynikajúce vedecké osobnosti (konieckoncov, už v 18. storočí tu pôsobili Bel či Segner a ucelený zoznam by bol veľmi dlhý), ale takmer až do polovice 20. storočia tu chýbali udržateľné väčšie vedecké inštitúcie.

Okrem akadémie za socializmu vzniklo veľké množstvo výskumných ústavov previazaných na ministerstvá a veľké priemyselné podniky. Tieto mali zabezpečovať aplikovaný výskum a pomáhať s jeho transferom do praxe. Skutočná pridaná hodnota týchto inštitúcií sa líšila od organizácie k organizácii, niekedy od oddelenia k oddeleniu. Mnohé boli úplne zbytočné a nerealizovalo sa v nich nič, čo by sa dalo nazvať výskumom alebo vývojom, o čom hovoria aj samotní disidenti, ktorí sa do nich niekedy uchýlili. (Vaněk a Urbášek 2005). Niekde dokonca išlo o čistú pavedu, ako to v prípade Sovietskeho zväzu zachytil slávny román bratov Strugackých Pondelok začína v sobotu so svojim Vedeckým ústavom pre výskum čarodejníctva a kúzelníctva.

Aj keď socializmus výskumnú infraštruktúru oficiálne štedro podporoval, štedrosť sa prejavovala najmä v počte inštitúcií a zamestnancov. Čokoľvek, čo vyžadovalo dovoz zo Západu, mrhalo cenné devízy a bolo ideologicky podozrivé – časopisy, sofistikované vybavenie laboratórií, pobyty vonku –, bolo naopak získateľné iba s veľkou námahou. Jednotný vedecký priestor existoval do určitej miery v rámci komunistického bloku, to však malo zmysel len v prípadoch, kde sovietska veda bola špičková.

Aj v rámci takejto organizácie výskumu a vysokých škôl však existovala formálna hierarchia titulov, kde sme naopak boli „majstrami sveta,“ keďže sme používali naraz niekoľko typov titulov – od tradičných vedecko-pedagogických importovaných zo Západu, najmä z germanofónneho prostredia (profesor, docent), cez sovietske vedecké tituly (kandidát, doktor vied), zavedené Stalinom, a tradičné „malé“ doktoráty (MUDr., JUDr., PaeDr., PhDr.), ktorých provenienciu sa mi zistiť nepodarilo.

Špičkové tituly sa museli z pochopiteľných dôvodov udeľovať vo všetkých oblastiach, hoci stav v nich sa zásadne líšil – od pavedy až po medzinárodne porovnateľnú vedu. Udeľovanie titulov bolo zároveň pod silnou kontrolou moci. Vznikol tak stav, keď titul profesor alebo doktor vied mohol označovať špičkového vedca, ale aj hlupáka s konexiami či človeka fungujúceho v oblasti, kde socializmus jednoducho skutočný výskum nekultivoval.

Organizačné zabezpečenie výskumu a vývoja vytvorené kompletne za socializmu a poplatné sovietskemu modelu, zdanlivo štedrá podpory vedy so silnými obmedzeniami napojenia na svetovú vedu a výraznou prezamestnanosťou, existencia skutočnej vedy a pavedy vedľa seba, ako aj slabá signalizačná funkcia titulov – s tým sme vstupovali do porevolučného sveta.

V hospodárskom vývoji sa oneskorenie modernizácie Slovenska prejavilo tiež práve tým, že jej výrazná časť prebehla za socializmu. Nie je možné ani vhodné snažiť sa o celkovú ekonomickú históriu Slovenska počas 20. storočia, ale z pohľadu podmienok pre vedomostnú spoločnosť na Slovensku si pozornosť zaslúžia nasledovné fakty.

To, že industrializácia Slovenska – teda premena z primárne poľnohospodárskej krajiny na priemyselne orientovanú ekonomiku – prebehla vo veľkej miere po roku 1948, malo niekoľko kľúčových implikácií. V prvom rade slovenský priemysel aj infraštruktúra boli konštruované na základe socialistických sektorových priorít preferujúcich rozvoj ťažkého priemyslu – metalurgia, chémia, zbrojárstvo (výnimkou bolo z iných dôvodov preferované potravinárstvo). Zároveň slovenský priemysel bol postavený ako doplnok k českému a produkoval v nadštandardnej miere polotovary a iné vstupy do finálnej výroby. Aj rozvoj ľahkého priemyslu prebiehal najmä v oblastiach, kde bolo silné postavenie tradičných českých výrobcov – napríklad obuv. Fakt, že Slovensko bolo industrializované v rámci Československa, však znamenal aj to, že rozmach materiálnej výroby bol oveľa väčší ako inde v socialistickom bloku, keďže Česi a Nemci patrili tradične medzi najpriemyselnejšie územia Európy.

Historický vývoj ovplyvnil aj kapacitu štátu definovať verejnú politiku a ovplyvňovať vývoj v oblasti vedomostnej spoločnosti˝. Túto kapacitu možno zjednodušene rozdeliť na dve časti. Prvou je prítomnosť ľudí, ktorí poznajú detailne situáciu vo svojej oblasti, vedia ju zasadiť do analytického rámca verejnej politiky, poznajú medzinárodné trendy a vedia tak v prípade potreby tvoriť verejnú politiku. Títo jednotlivci nemusia byť nutne vždy v rozhodovacích pozíciách – naopak za socializmu boli skoro všetci niekde vo vnútornom exile (príkladom môže byť Václav Klaus). Stačí, keď sú v pravej chvíli k dispozícii. Druhým elementom je administratívny aparát, ktorý dokáže tieto politiky rozkresliť na drobné a uplatniť. Pri takto definovanom administratívnom aparáte je kľúčová skúsenosť – ak niečo aparát urobil päťkrát, šiestykrát už to robí celkom dobre. Zároveň aparát rastie aj kontaktom s vonkajším svetom.

Nie je prekvapujúce, že slovenská kapacita definovať verejnú politiku a ovplyvňovať vývoj v oblasti vedomostnej spoločnosti bola (a je dodnes) obmedzená. Slovensko nemalo nikdy autonómnu hospodársku politiku a vykonávalo plán riadený z Prahy. Po revolúcii tak nemalo svojich Klausov – naopak, jediná skupina s vlastnou skúsenosťou a predstavou boli manažéri slovenských podnikov, respektíve slovenských vetví celoštátnych podnikov. V prípade vedy a vysokých škôl to bolo v mnohom podobné, ale situáciu do určitej miery vylepšili individuálne špičkové osobnosti z vysokoškolských a iných vedeckých ustanovizní, ktoré z núdze venovali časť svojej vzácnej kapacity aj otázkam verejnej politiky vo svojej oblasti. Najlepšia bola situácia v oblasti základného a stredného školstva, kde aj pred rokom 1948 vyrástla domáca pedagogická trieda a kde aj socializmus rešpektoval určitú mieru národnej autonómie, spojenú aj s budovaním príslušných inštitúcií (napríklad dnešný Štátny pedagogický ústav či Ústav informácií a prognóz školstva výrazne čerpajú z prednovembrových koreňov).

Miroslav Beblavý (1977) je spoluzakladateľom a predsedom Správnej rady Inštitútu pre dobre spravovanú spoločnosť. Žije v Bratislave. Okrem toho pôsobí na Ústave verejnej politiky FSEV Univerzity Komenského. Je autorom viacerých odborných článkov a kníh.

Obsah Listů 6/2009
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.