Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2010 > Číslo 1 > Miroslav Beblavý: Anglický trávnik elít a ponovembrové skoky

Miroslav Beblavý

Anglický trávnik elít a ponovembrové skoky

Jaké klady a zápory má tradice vzdělávání na Slovensku od dob tereziánských reforem až po poslední roky komunistického režimu? Na tyto otázky se snažil autor odpovědět v minulém čísle. A jak slovenské školství využilo šance svobodné společnosti po roce 1989? O tom nyní.         -red-

Je zjavné a nespochybniteľné, že uplynulých 20 rokov znamenalo obrovskú zmenu v organizácii a financovaní školstva a vedy ako aj zásadný prerod ekonomiky. Prečo si potom tak často pripomíname francúzske príslovie o tom, že čím viac sa veci menia, tým viac zostávajú rovnaké? Je to len prázdny cynizmus, alebo hlboká pravda? Stojí za to hovoriť o inom prísloví – že mŕtve kone nemá význam motivovať, reorganizovať ani evaluovať?

Pravda je, že sme zaznamenali obrovské skoky vo všetkých oblastiach, len rôznymi smermi. Okrem posunov vpred a úpadku sa dá hovoriť o predstieraní zmeny (poskakovaní na mieste), ale aj o výraznej zmene pravidiel, ktorá však z rôznych dovodov nespôsobí zmenu reality – proces, ktorý môžeme nazvať skok bokom.

Poďme však poporiadku. Už len zoznam všetkých výrazných zmien je nad rámec možností eseje, ale skúsme vymenovať aspoň tie najdôležitejšie. Napríklad vo všetkých oblastiach sa odstránila oficiálna marxisticko-leninistická ideológia a oblasti, kde bez nej nič nezostalo – napríklad vedecký komunizmus – boli zrušené úplne. Do základného a stredného školstva sa zaviedla obmedzená konkurencia cirkevných a súkromných škôl, prešlo sa na výkonové financovanie na žiaka, správa škôl bola odovzdaná obciam a regiónom, viackrát sa zreformoval platový systém. Obnovili sa niektoré predvojnové prvky, napríklad osemročné gymnázia. Osnovy sa čiastočne zmenili a najnovšie školy dostali aj miernu slobodu pri ich tvorbe. Zaviedli sa nové prvky kontroly kvality – jednotná maturita či Monitor 9. Podarilo sa udržať mnohé tradičné silné prvky – prácu s talentmi, vybrané typy škôl.

Napriek tomu existuje málokto, kto si myslí, že kvalita základného a stredného školstva od roku 1989 vzrástla. Ani v roku 2009 nedokáže naše školstvo dať maturantom základné prierezové zručnosti zaobchádzania s informáciami, písomného a ústneho prejavu či kľúčových cudzích jazykov. Z profesie odišla veľká časť jej elity, a to najmä v Bratislave a iných mestách, kde školstvo nedokáže konkurovať platovo ani inými podmienkami práce súkromnému sektoru. Učebný proces na typickej škole sa prakticky nezmenil. Štruktúra škôl sa nedokázala prispôsobiť spoločenskej zmene, takže vzniká situácia, kde väčšina populačného ročnika ide na vysoké školy, ale len polovica z nich študuje na všeobecných školách na to určených a zvyšok študuje zbytočne drahé a na študentskú dráhu nepripravujúce odborné školstvo. Napriek parciálnym investíciám typu INFOVEK je morálna aj technická opotrebovanosť vybavenia škôl obrovská.

Na vysokých školách sa odohrali zo systémového hľadiska obrovské skoky. Zaviedli sa mnohé štandardné mechanizmy kontroly kvality (akrediácie) alebo sa výrazne zmenili už existujúce (habilitačné a inauguračné konania). Vysoké školy ako inštitúcie dostali hneď po revolúcii veľmi vysokú mieru formálnej autonómie nielen od štátu, ale aj od spoločnosti a neskôr sa dočkali predvídateľného, výkonového modelu financovania, ktorý výrazne zvýšil kvantitu pedagogických aj vedeckých výstupov. Znamenalo to, že Slovensko dokázalo zachytiť, aj keď neskoro, vlnu masifikácie vysokoškolského vzdelávania. Veda sa zmenila organizačne ešte viac. Slovenská akadémia vied prešla podobným vývojom ako vysoké školy z hľadiska autonómie aj kvality. Podnikové a rezortné výskumné ústavy boli buď zrušené, alebo zásadne okresané, alebo privatizované. Vznikli grantové schémy na financovanie výskumu na základe konkurencie a posúdenia inými vedcami (VEGA, APVV), čo predstavuje základ modernej štátnej politiky voči vede.

Generačná výmena?

Jednoznačné posúdenie zmeny na vysokých školách a vedeckých inštitúciách je ťažké. Na jeden strane počet študentov vzrástol zásadným spôsobom – štvornásobne. Kvalita vzdelávania, ktoré získavajú, je však oprávnene spochybňovaná. Na druhej strane z definície možno tvrdiť, že v prípade spoločenských a príbuzných vied, ktoré študuje veľká časť mladej generácie, môže len ťažko byť horšia ako za socializmu. Takmer tretina študentov je v externej forme, ktorá sa pričasto mení na kúpu diplomu. 23 000 študentov máme podľa OECD (2008) v zahraničí, čo na jednej strane hovorí o impresívnej flexibilite mladých Slovákov, no najmä toto hlasovanie nohami hovorí o nedôvere mladých ľudí a ich rodičov k slovenskému školstvu.

Z hľadiska produkovania nových vedomostí sme na tom pravdepodobne lepšie ako za socializmu, ale porovnávať sa s uzavretým, totalitou zovretým systémom, ktorý skolaboval pod vlastnou váhou, asi nie je najmúdrejšie. Ak sa porovnáme s vyspelým svetom, zrkadlo často neukazuje lichotivé výsledky. Vedecká produkcia spĺňajúca kritériá medzinárodného uznania stagnuje. Chýbajú nám skutočné elity. Nejde ani tak o chýbajúceho nositeľa Nobelovej ceny, ale o medzinárodne rešpektované vedecké špičky. Podľa oficiálnych pravidiel by nimi mal byť každý profesor či doktor vied, teda asi 1500–2000 ľudí. V praxi ich máme nanajvýš niekoľko desiatok (viď napríklad ARRA 2007), a čo je horšie, v mnohých odboroch vôbec neexistujú, a to bohužiaľ práve v tých, ktoré študuje najviac mladých ľudí.

Podľa správy o stave vysokého školstva za rok 2008 vypracovanej ministerstvom školstva (MŠ SR 2009) je priemerný vek profesorov na jednotlivých vysokých školách 57–65 rokov, zatiaľ teda nenastala generačná výmena. V súčasnosti k nej síce začína pomaly dochádzať, ale je spojená často len s veľmi miernym zlepšením. Kvalitnejšie – najmä prírodovedné a technické pracoviská – sa ďalej zlepšujú. Inde však paveda a veda ďalej koexistujú, a tak zlyháva príprava a reprodukcia intelektuálnych elít. Tá totiž vždy funguje difúziou kvality zhora nadol a systémom majster, tovaryš a učeň. Tam, kde sa nemá aká kvalita šíriť a aká elita reprodukovať, systém z dlhodobého hľadiska nemusí konvergovať ku kvalite. Na jednej z horších (aj keď zďaleko nie najhorších) verejných škôl pripadalo v roku 2008 len 5 zahraničných karentovaných publikácií na 600 pedagogických a výskumných zamestnancov. Čo môžeme očakávať od doktorandov a odborných asistentov vychovaných v prostredí, kde sa reálna veda neodohráva, alebo je výnimkou na úrovni stopového prvku?

Pomalé zlepšovanie spoločenských vied znamená, že ním ako spoločnosti chýba sebapoznanie a sebareflexia. Akademická sloboda nám bola formálne vrátená, ale pre mnohých pracovníkov vysokoškolsko-vedeckého komplexu je hlavným zmyslom zamestnania na vysokej škole či v ústave SAV obmedzená pracovná zátaž, nie právo hovoriť pravdu tvárou v tvár moci či väčšinovému názoru.

Inovácie

Úplné iný pohľad poskytuje súkromný sektor. Ak si pozrieme rebríček najväčších slovenských podnikov, len štyri existovali v približne dnešnej podobe už v roku 1989 – Slovnaft, US Steel, SPP, Slovenské elektrárne. Aj u týchto štyroch došlo k zásadnej reorganizácii, zmene vlastníctva a prezbrojeniu technológie. (Na porovnanie, dnešných 10 najväčších slovenských vysokých škôl už v roku 1989, samozrejme, existovalo, ak nepočítame rozdelenie UPJŠ v roku 1997 na dve školy. Pri vstupe do ich budov viete, že už nie je rok 1989, ale často len vďaka roztrúseným počítačom.) Naopak, Volkswagen, KIA, PSA Peugeot Citroen, Samsung a Sony sú len najväčšími a najviditeľnejšími zástavníkmi zmeny v reálnej ekonomike. Zmenu predstavuje nielen viac ako stovka nových stredne veľkých priemyselných podnikov, vlastnených v drvivej väčšine zo zahraničia, ale aj maloobchodná sieť, obsadená novými reťazcami, či úplne nové odvetvia (developeri, IT firmy, reklamné agentúry).

Táto zmena ukazuje schopnosť Slovákov absorbovať inovácie iných. Automobilky a elektrotechnický priemysel sú len najviditeľnejším príkladom zmeny, ktorá prešla ako tsunami ekonomikou (aj keď niektoré časti sa jej dokázali vyhnúť). Z hľadiska inovácií sú však dôležití nielen výrobcovia, ale aj zákazníci. Ako ukázal nedávno profesor MIT Amar Bhidé vo svojej knihe Venturesome Economy (Bhidé 2008), najväčší inovátori operujú v Amerike nielen kvôli jej vysokým školám a globálne stále bezkonkurenčnej výskumnej mašinérii, ale kvôli americkým zákazníkom – tí sú vo vyspelom svete bez konkurencie v ochote skúšať nové veci. Aj Michael Porter v už spomínanej knihe o konkurencieschopnosti národov zistil, že prítomnosť náročných zákazníkov na špičke technologickej krivky je dôležitým predpokladom rozvoja odvetvia v danej krajine.

Z tohto pohľadu je nerozvinutosť nášho domáceho trhu v mnohom zásadnou prekážkou toho, aby sa zo Slovenska stal kľúčový hráč v niektorej oblasti inovácií. Penetrácia internetu a mobilných telefónov síce dobehla v mnohom priemer Európy, ale rozhodne ťažko tvrdiť, že u nás máme osobitne náročný trh v tejto oblasti. Naše zdravotníctvo ani školstvo nie sú natoľko inovatívne, aby stimulovali inovácie v pedagogických pomôckach, liekoch či zdravotníckom vybavení. Naši spotrebitelia nežiadajú autá budúcnosti.

Ani kapacita štátu manažovať sofistikované procesy rozvoja vedomostnej spoločnosti nedosiahla úroveň byrokracií, ktoré aspoň s miernym úspechom dokázali kormidlovať vývoj vo svojich štátoch (Južná Kórea, Japonsko, Francúzsko, škandinávske štáty). V roku 2000 som pri čítaní priemyselných politík ponovembrových vlád dospel k záveru (Beblavý 2000), že aj keď slovenské vlády rôznych politických zafarbení pripravili a dokonca schválili viacero dokumentov snažiacich sa načrtnúť dlhodobú stratégiu zoči voči priemyslu, žiadna z nich nebola naplnená, pretože väčšinou neboli ani naplniteľné. Niežeby štát vôbec nezasahoval do vývoja ekonomiky či už všeobecne, alebo konkrétne z hľadiska vedomostnej spoločnosti, ale zväčša ako sekundárny dôsledok iných úmyslov – privatizácie či prilákania veľkých investorov za účelom okamžitej tvorby veľkého počtu pracovných miest.

Ministerstvo hospodárstva si najprv zachovalo socialistickú kultúru riadenia výrobných odvetví, a to aj počas desaťročia, keď žiadne neriadilo. Po roku 1998 sa do nej zvláštnym spôsobom namixovala nová kultúra ponímajúca štátu ako najvhodnejší prostriedok na robenie vlastného, súkromného biznisu, ktorého ukážkovým príkladom bol Pavol Rusko. Prázdnota a nereformovateľnosť takejto inštitucionálnej štruktúry dospela tak ďaleko, že v roku 2006 navrhovali niektorí seriózni politici jeho zrušenie a prevzatie funkcií ministerstvom financií. V roku 2009 sa na aktuálnosti tohto názoru nič nezmenilo.

Trhové a politické

Druhý, ešte dôležitejší článok inštitucionálneho reťazca vedomostnej spoločnosti – ministerstvo školstva – dokázalo naopak podať veľké individuálne výkony. Nie je náhoda, že tieto sú aj v povedomí odbornej verejnosti spojené s konkrétnymi osobami. Pojmy ako Urbanova Akreditačná komisia, Mederlyho reforma vysokých škôl či Šuchova APVV vyjadrujú nie to, že by nikto iný nemal svoje zásluhy, ale fakt, že úloha osobnosti je v týchto prípadoch nepopierateľná najmä kvôli absencii inštitúcii a kvalitného zázemia. To platí v zásade dodnes, aj keď napríklad APVV a Akreditačná komisia začínajú prejavovať náznaky, že ich kvalita fungovania súvisí nielen s momentálnym personálnym obsadením, ale aspoň mierne s dlhodobou inštitucionálnou kvalitou.

Dôvodov, prečo sa vývoj v jednotlivých oblastiach tak líši, je určite viacero. Osobne si však myslím, že najdôležitejšími faktormi boli rozdiely v dvoch oblastiach: rozdielny externý tlak na zmenu a rozdielna vnútorná kapacita sa zmeniť s dôrazom na prvý faktor.

Odvetvia, organizácie aj jednotlivci sa menia neradi a skutočne dramaticke, radikálne zmeny sa dejú len na základe dramatického, radikálneho tlaku – väčšinou hrozby prežitia. Ten môže mať netrhový aj trhový charakter. Kang (1995) na príklade Južnej Kórei ukazuje, že štát môže pri ekonomickom rozvoji zásadne mobilizovať hrozba vojenského útoku. V našom kontexte je väčšinou existenčnou hrozbou buď trh, alebo netrhové, politické rozhodnutie o zrušení organizácie.

Dovolím si v tejto súvislosti parafrázovať časť knihy Inštitucionálne dilemy pri zabezpečení verejných služieb (Beblavý a Sičáková-Beblavá 2006), kde sme hovorili o vlastnostiach trhu: S trhom sa nedá vyjednávať, trh sa nedá podplácať či lobovať, trh odráža preferencie spotrebiteľov, trh odmeňuje a opakuje úspešné experimenty, rýchlo sa adaptuje na zmenené podmienky a upúšťa od neúspešných činností. Uvedené tvrdenia nie sú oslavou trhu. Trh zabezpečí štvorfarebný toaletný papier, ak je za to ochotný niekto zaplatiť, a nezabezpečí životne dôležitý liek, ak peniaze nie sú. Trh teda nie je nutne osvietený, ale je brutálne úprimný a efektívny, pretože ide len po výsledku.

Naopak politické prostredie má úplne opačnú logiku, pretože rozhodujú politici, nie tisíce či milióny zákazníkov. Politici môžu a nemusia konať osvietene, ako politici sú však zlobovateľní, či dokonca uplácateľní a ich schopnosť a záujem posudzovať kvalitu výstupov a dlhodobé dôsledky krokov sú minimálne v slovenskej realite obmedzené. Zároveň neradi pristupujú ku krokom, ktoré vyvolajú veľkú kontroverziu a odpor zorganizovaných skupín.

Väčšina slovenských výrobcov bola po otvorení hraníc vystavená neľútostnej konkurencii. Išlo o život, čoho najlepším dôkazom je obrovské množstvo obetí – podnikov, ktoré to jednoducho neprežili. Keď sme vpustili zahraničnú konkurenciu, domáci sa buď utopili (móda či elektronika), naučili plávať (COOP Jednota) – alebo de facto nikdy neexistovali (automobilky). Zmena znamenala nielen technologické prezbrojenie, ale aj zásadnú reorganizáciu a výrazné zmeny podnikovej kultúry. Stálo to aj obrovské peniaze, ktoré zaplatili niekde investori, inde zákazníci a v neposlednom rade aj daňovníci.

Naopak Slovenská akadémia neexistuje v trhovom, ale politickom prostredí. Pôsobí, samozrejme, v tvrdo konkurenčnom prostredí svetovej vedy, ale objem prostriedkov a jej inštitucionálne prežitie závisia od čisto politických rozhodnutí. To malo svoje pozitíva – trh niekedy môže zlikvidovať pracne budované kapacity len preto, že krátkodobo pre ne nie je klient, ale zároveň to Akadémiu izolovalo od potreby tak brutálnej zmeny, akou prešiel napríklad priemysel. To neznamená, že Akadémia sa nezmenila. Najmä tie jej časti, ktoré aj pred rokom 1989 mali prvky excelencie, dokázali väčšinou využiť nové slobodnejšie prostredie na výraznú integráciu do svetovej vedy.

Boj o študenta

Medzi dvoma extrémami trhu a štátu sa nachádzajú školy. I keď zostali do veľkej miery vo sfére štátu, posilnil sa už predtým existujúci prvok vnútornej konkurencie. Prejavil sa najmä na základných a čiastočne na stredných školách, kde rýchly prepad demografickej krivky znamenal, že počet žiakov začal klesať v škôlkach ešte pred koncom socializmu a na vyšších úrovniach postupne počas 90. rokov. Štát boj o prežitie do určitej miery oddialil do rokov 2002 až 2004, kedy odovzdal školy samospráve a zaviedol normatívne financovanie. Trh však o prežití rozhoduje len zdanlivo. O tom, ktorá škola sa zavrie, nakoniec rozhodujú obecné a krajské zastupiteľstva, takže sme svedkami zmiešanej stratégie – pritiahnuť deti a zároveň si chrániť politický chrbát.

Vysoké školy mali donedávna šťastie, že demografická kríza ešte len prichádzala a percento populačného ročníka, ktoré chcelo študovať, prekračovalo možnosti systému. Preto 90. roky a začiatok tohto storočia patrili do éry extenzívneho rozvoja, kde sa síce o študenta bojuje, ale na rastúcom trhu. S tým konvenoval aj rastúci počet škôl. Situácia sa zlomila v priebehu ostatných dvoch až troch rokov, kedy sa počet študentov začal stabilizovať, akceleroval sa odchod študentov do zahraničia a na trh nastúpili vo výraznej miere súkromné školy. Čoraz hlasnejšie obavy o kvalitu vzdelávania navyše posilnili pocit, že niekto by mal ísť z kola von. A tak sa vysoké školy dostávajú do podobnej pozície ako školy malé – boj o študenta spojený so silnou lobistickou kapacitou sa stáva nevyhnutnou výbavou. To spolu s novým systémom rozdeľovania štátnych prostriedkov tlačí na zmeny, zatiaľ však skôr kvantitatívne.

Zmena však závisí nielen od tlaku, ale aj od schopnosti na neho reagovať. Nemyslím si však, že tu je zásadný rozdiel medzi jednotlivými oblasťami. Po roku 1989 síce nastal exodus talentov zo základného a stredného školstva a čiastočne aj z výskumu a vysokých škôl do podnikateľského prostredia, jeho dôsledky však netreba preháňať. Rozdiel je skôr v inom. V prvom rade je to samotný fakt oveľa častejšej výmeny a tvrdej selekcie elít vo výrobnej časti ekonomiky. Vďaka tomu je pravdepodobnosť, že neschopný manažér či podnikateľ je aj po dvadsiatich rokoch na špici, menšia než pri základnej škole (a ak sa mu to náhodou podarilo, je slušná pravdepodobnosť, že ho konkurencia prerástla). Túto selekciu nepriniesol len konkurenčný boj domácich firiem, ale aj vstup zahraničných investorov. Tí nemali takmer žiadne väzby na domáce prostredie. Niežeby nevyberali aj hlupákov, len jednoducho nemali kamarátov, a tak mohli oveľa jednoduchšie narušiť všetky existujúce sociálne siete. Zároveň importovali nielen technologické know how, ale aj organizáciu práce a vzťahy (ktoré síce netreba glorifikovať, no väčšinou predstavujú pokrok oproti našej realite).

Inými slovami, hoci slovenská korporátna sféra nepredstavuje žiadny raj na zemi, pod vplyvom darwinovských tlakov a razantného vstupu zahraničia sa zmenila neporovnateľne viac ako verejná infraštruktúra vedomostnej spoločnosti. Medzi oboma systémami sa navyše roztvorila obrovská diera, ktorú sa nedarí sceliť dodnes.

Cesta vpred

Ak by sme pri recepte na to, ako zreformovať naše školy a vedu, vychádzali z predchadzajúcich riadkov, tak odporúčania sú jasné – pritvrdiť konkurenčný boj otvorením trhu a sprivatizovať všetko, čo sa dá, strategickým investorom. V praxi by to znamenalo napríklad to, že naše vysoké školy by sme ponúkali na prevzatie kvalitným školám z Európy aj zámoria a to isté by platilo aj pre výskumné ústavy. Každý mladý človek s dobrými známkami z celoštátnej maturity by dostal voucher so sumou peňazí, ktorú by mohol použiť na ktorejkoľvek verejnej aj súkromnej škole na Slovensku či v zahraničí a zároveň by sa liberalizovalo vyberanie školného. Ešte viac by sa posilnil pomerne liberálny vstup do poskytovania základného či stredoškolského vzdelávania a zaviedla by sa úplná rovnosť vo verejnom financovaní týchto škôl.

Táto stratégia by čelila dvom zásadným prekážkam. Vo svojej radikálnej podobe je vecne riskantná a politicky absolútne nepriechodná. Politickú nepriechodnosť asi netreba podrobne vysvetľovať. Vecné riziko spočíva v tom, že v týchto oblastiach na rozdiel od potravín či aút by štát zostal dominantným hráčom z hľadiska tvorby pravidiel a najmä financovania. Bližšie než k obchodným reťazcom či automobilkám preto majú školstvo či veda k prirodzeným monopolom či zdravotníctvu. Ak sa pozrieme na skúsenosť s takouto stratégiou v zdravotníctve, vidíme úspechy – súkromné nemocnice fungujú efektívnejšie, súkromné poisťovne poskytujú klientom lepší servis. Zistíme však aj zásadný problém – silu záujmových skupín a nedotiahnutosť reforiem. Pri akceptovateľnej miere zjednodušenia sa dá povedať, že v zdravotníctve je dostatok trhu a súkromného vlastníctva na to, aby sa politicky silné skupiny mohli nacicať, ale málo na to, aby sa dostatočne tlačilo na efektívnosť a výsledky. Podobný scenár by mohol hroziť aj vo vede a vysokých školách. Konieckoncov súčasné skúsenosti s rozdávaním verejných peňazí na výskum k tomu dávajú dôvodov dôsť. Naopak, poučenie z prirodzených monopolov je, že ak majú prísť solídni investori (nie pochybné školy napríklad z Ukrajiny), vyžadujú buď veľmi kvalitný, predvídateľný a stabilný rámec, (v čom doterajšie skúsenosti so slovenskými vládami nedávajú veľa dôvodov k optimizmu), alebo si svoj príchod dajú veľmi draho zaplatiť, čím sa táto operácia šialene predražuje.

Tým nechcem filozofiu posilňovania konkurencie zhodiť zo stola – naopak, verím, že je to jediná cesta ku skutočnej zmene. No namiesto spoliehania na jednorazovú radikálnu inštitucionálnu zmenu je asi reálnejšie otvárať možnosti pre postupné zlepšovanie situácie na viacero strán. Nasleduje krátky náčrt niektorých ciest.

V prvom rade treba zdôrazniť – napriek rizikám – dôležitosť liberalizácie trhu a jednotných a jasných pravidiel. To, aby existencia a financovanie vzdelávacej inštitúcie alebo výskumného tímu nezáviselo od formy vlastníctva a lobistickej sily, ale výhradne od výkonnosti a schopnosti obstáť v konkurencii, nie je dôležité len z morálneho, ale najmä z praktického hľadiska. Mnohí ctíhodní akademici sa stavajú proti takémuto prostrediu, lebo sa boja, že možný vznik nových súkromných inštitúcií znamená len riedenie existujúcich kapacít a podliezanie latiek. Neuvedomujú si, že podliezači latiek už sa do systému dostali a absencia istoty a rovnosti príležitostí naopak bráni vybudovať skutočne konkurenčné šťuky. Inými slovami, továrne na predaj diplomov zo sociálnej práce si to vybavia vždy a nepotrebujú ani prístup k verejnému financovaniu. Ak by naopak niekto chcel postaviť solídny ústav na spoločenskovedný, alebo nebodaj prírodnovedný výskum v spolupráci s prestížnou zahraničnou univerzitou, tomu by sa solídny a férový systém financovania práve zišiel. Dnešným stavom nebránime nekvalite, ale naopak potenciánej kvalite. Konkurencia by tak umožnila ostrovom pozitívnej deviácie, aby čo najrýchlejšie mohli rásť.

Druhým želateľným trendom, idúcim proti módnym výkrikom, je vzdať sa pokusov o jednoduché centrálne plánovanie v oblasti vedomostnej spoločnosti. To, že Slovensko by si malo vybrať tri prioritné témy a na ne sústrediť väčšinu zdrojov, sa stalo mantrou, ktorá sa však neopiera o reálne pochopenie toho, ako funguje politická a spoločenská zmena všeobecne a na Slovensku konkrétne. Pokusy iných krajín o podobnú prioritizáciu majú prinajlepšom veľmi zmiešané výsledky, tie úspešnejšie navyše väčšinou vznikli nie ako výsledok abstraktného sociálneho inžinierstva v štýle „Budujme prioritné odvetvia!“, ale ako dôsledok nejakej konkrétnej potreby (v USA napríklad úspešné klastre typu Silicon Valley vznikli ako spontánna reakcia na objednávky Pentagonu). Do tretice – úspešnejšie pokusy v zahraničí sa opierali o vysoko rozvinuté kapacity štátu aj súkromného sektora manažovať celý proces s ohľadom na dlhodobé ciele, čo predpokladá vysokú mieru inštitucionálneho rozvoja a sociálneho kapitálu – oboje u nás zásadne a preukázateľne chýba, ako bolo uvedené vyššie.

Proti zjednodušeným interpretáciam praktickej relevantnosti hovorí napríklad aj anglický výskum spred pár rokov (ktorý som pri písaní eseje nedokázal spätne nájsť), že na trhu práce sa vynikajúco uplatňovali absolventi klasických jazykov – starogréčtiny a latinčiny. Nie pre potrebu týchto jazykov, ale preto, že ich naučenie vyžaduje disciplínu, trpezlivosť, talent pre prácu s jazykom, ale aj logické myslenie.

Naopak, skutočnú šancu na úspech má podporovať budovanie elít zdola – nech sa identifikujú a presadzujú sami a zo spoločného viac podporujme to, čo preukazuje svoju životaschopnosť a medzinárodnú konkurencieschopnosť. To platí nielen pri vede, ale aj pri vzdelávaní .

Treťou vetvou možného postupu je snaha kultivovať existujúce inštitúcie. Ak máme niečo, čo celkom funguje – napríklad APVV a VEGA – netreba budovať nové utópie, ale razantne vylepšovať. Ak sa niečo pevne zakorenilo – napríklad Akreditačná komisia – rozmýšľajme, ako ju posunúť ďalej. V oboch prípadoch možno odporúčať najmä zásadnú internacionalizáciu. Nie povinní jeden až dvaja členovia ako dnes, ale väčšina, prípadne všetci. Moja kolegyňa Renáta Králiková ma upozornila napríklad na litovský systém akreditácie vysokých škôl, pri ktorom domáce orgány zohrávajú len úlohu sekretariátu. Kultivácia dnešných inštitúcií tak môže znamenať zásadný skok vpred.

Vo všetkých týchto veciach môže zohrať pozitívnu, nulovú či negatívnu úlohu veľká rieka eurofondov. V publikácii Prejeme alebo využijeme eurofondy v roku 2006 (Beblavý a Sičáková-Beblavá 2006) sme ukázali, že tento veľtok z hľadiska vedomostnej spoločnosti nepomohol Portugalsku či Grécku, a dokonca veľmi ani Španielsku. Len Írsko ich využilo viac na budovanie mozgov ako ciest. Fondy treba preto brať ako výrazný dodatočný zdroj, ktorý však podlieha rovnakým problémom ako verejné zdroje všeobecne.

Dvadsať rokov po revolúcii vieme, že minimálne v oblasti vedomostnej spoločnosti skutočne nové začiatky neexistujú. Naopak, možno pozorovať hlbokú kontinuitu vo vzorcoch správania aj inštitúciách. Mladosť Slovenska je často výhodou, ale práve pri vedomostnej spoločnosti vidieť, že anglický trávnik inštiúcií a elít sa u nás kultivuje ešte len niekoľko desiatok rokov a navyše sa ťažko zbavuje svojich koreňov z obdobia socializmu. Nemusíme sa však stať väzňami doterajších vývojových trajektórií, ak dokážeme nadviazať z minulosti na to lepšie a odraziť sa od toho.

Miroslav Beblavý (1977) je spoluzakladateľom a predsedom Správnej rady Inštitútu pre dobre spravovanú spoločnosť. Žije v Bratislave. Okrem toho pôsobí na Ústave verejnej politiky FSEV Univerzity Komenského. Je autorom viacerých odborných článkov a kníh.

Obsah Listů 1/2010
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.