Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2010 > Číslo 1 > Ferdinand Vrábel: Matica slovenská prezidentovi Masarykovi s úctou...

Ferdinand Vrábel

Matica slovenská prezidentovi Masarykovi s úctou...

Jedným z najčastejších obvinení Tomáša Garrigue Masaryka zo strany mnohých Slovákov bolo a dodnes stále je, že údajne neuznával slovenský národ, nezaujímal sa o slovenskú kultúru a Slovákov sa snažil počeštiť. V tejto súvislosti sa najčastejšie cituje interview 21. septembra 1921 pre francúzske noviny Le Petit Parisien, v ktorom novinár Richepierre uvádza, že Masaryk mu povedal: „není slovenského národa a je to jen výmysl maďarské propagandy“.

Ako na to poukázali už viacerí zasvätení znalci života a diela TGM, napríklad Jaroslav Opat, slovenskí literárni vedci Miloš Tomčík a Andrej Mráz alebo filozof Svätopluk Štúr a ďalší, pre Masaryka bola otázka jednotného československého (alebo, ak chcete, česko-slovenského) národa o dvoch vetvách – českej a slovenskej – otázkou politickou a nie jazykovou či etnickou a táto idea, pri zrode ktorej stáli mimochodom na začiatku 19. storočia práve Slováci Ján Kollár a Pavel Jozef Šafárik, poslúžila najmä v čase predchádzajúcom vzniku ČSR oslobodeniu Slovákov z Uhorska. To vtedy vôbec nebola samozrejmá vec, ktorú by bolo možné a aj vhodné dnes dodatočne zľahčovať.

Pravdou je, že vo vtedajších časoch nebola terminológia týkajúca sa národov a národností ustálená a kolísala. Tí istí predstavitelia, či už literáti, politici a historici, striedavo používali termíny slovenský a český národ, slovenská alebo česká vetva československého národa a podobne. Svedčí o tom nielen dobová publicistika a krásna literatúra, ale dokonca aj vyjadrenia českých či slovenských národovcov a aj vedcov. Terminológia je rozkolísaná aj v najvýznamnejších dokumentoch, ako boli Mikulášska rezolúcia z 1. mája 1918 či Martinská deklarácia z 30. októbra 1918. A v máji 1918 sa na poradách národovcov v Turčianskom Svätom Martine aj samotný Andrej Hlinka prihováral za „česko-slovenskú“, či „československú“ orientáciu (niekedy sa to písalo s pomlčkou a inokedy zase bez pomlčky) či Masaryk striedavo hovorieval o Čechoch a Slovákoch a aj o slovenskej alebo českej vetve, teda o českom národe sa vyjadroval rovnako ako o národe slovenskom – ako o vetve. Vyplýva z toho azda, že Masaryk neuznával Čechov a český národ?

Je známe, že Masaryk sa pri viacerých príležitostiach vyjadril, že je viac ako napoly Slovák a jeho otcom bol Slovák z Kopčian („Otec byl Slovák z Kopčan... Já jsem byl vlastně napůl Slovačiskem odmalička; můj otec byl Slovák z Kopčan, mluvil slovensky do smrti...“. Karel Čapek: Hovory s T. G. M.) Keď sa Masaryk v decembri 1918 vracal do oslobodenej vlasti a v Českých Budejoviciach ho vítala aj slovenská delegácia na čele s Pavlom Blahom, Masaryk na jeho uvítanie odpovedal: „Jsem z vaší krve jako z krve české.“ Masaryk pre Slovensko pracoval pred vojnou, počas nej a aj ako prezident. Citlivo vnímal potrebu výchovy slovenskej inteligencie a slovenských úradníkov. Pri návšteve poštového oficiantského kurzu v Prahe pre uchádzačov zo Slovenska (Lipt. Sv. Mikuláš) 30. mája 1919 vyhlásil: „Pocházím sám ze slovenské krve, cítím se mezi slovenskými účastníky kurzu jako mezi svými a jako doma. Nikdy jsem na Slovensko nezapomněl a pro Slovensko podle svých sil pracoval. Vítám vaši snahu zúčastnit se prací za zlepšení poštovní dopravy, která v našem státě vyžaduje největšího zdokonalení, máme-li s ostatními národy a státy soutěžit. Chceme s vámi svorně pracovat k rozkvětu Slovenska a celého státu.“ A delegácii spišských Slovákov, ktorá ho prišla 17. marca 1920 pozdraviť na Pražský hrad, okrem iného vyhlásil: „Chystám sa na Slovensko, aby som navštívil kolísku svojich rodičov, teda i svoju kolísku...“ A inej výprave zo Slovenska 1. novembra 1920 zase zdôraznil: „..na vás slovenských študentov a profesorov čaká veľká úloha na Slovensku... Bolo nedorozumenie, stali sa chyby, ja ich dobre poznám, ale oslobodenie slovenského národa je vec taká veľká, že nebudeme sa škriepiť pre maličkosti... Očakávam, že budete pracovať na vybudovanie slovenskej slobody...“

Masarykovi slovenskí kritici stále dookola opakujú, že neuznával slovenský národ, nezaujímal sa o Slovákov a o slovenskú kultúru. Je to naozaj tak? Prečo sa doteraz ešte nezverejnili napríklad zachované archívne dokumenty o mimoriadne peknom vzťahu predstaviteľov medzivojnovej Matice slovenskej a prezidenta TGM? Hádam len nie preto, že vyvracajú jednak to, že Masaryk slovenský národ neuznával, a jednak dokazujú aj skutočnú a ničím neprikrášlenú úctu predstaviteľov tejto vrcholnej slovenskej kultúrnej, vedeckej a aj politickej (trvám na tom, že po roku 1918 aj politickej, hoci práve Matica mala v pôvodnom svojom pláne hlavne kultúrne a vedecké úlohy) inštitúcie, ktorej úloha a význam pre slovenský národ je ešte aj dnes, po takmer dvoch desaťročiach samostatnej slovenskej štátnosti úplne nedocenená.

„Vzkriesená vítam vzkriesený národ“ – pri obnovení Matice slovenskej v Turčianskom Svätom Martine v auguste 1919 bolo takéto motto nielen na priečelí budovy Matice, ale plne vystihovalo aj situáciu slovenského národa po roku 1918: bol vzkriesený. Kto a čo pomohlo slovenský národ vzkriesiť? Azda len nie ten protislovenský Masaryk, ktorý tento národ vraj neuznával a tá „zlá“ Československá republika, ktorú spolu s Milanom Rastislavom Štefánikom, Edvardom Benešom a ďalšími tisíckami slovenských a českých vlastencov (mnohí z nich – väčšina boli Česi a Moravania – za to vzkriesenie slovenského národa položili aj život nielen na takmer všetkých bojiskách prvej svetovej vojny v rozličných krajinách, ale aj na Slovensku dávno po uzavretí prímeria v novembri 1918, keď bolo Slovensko potrebné nielen obsadiť, ale aj uhájiť proti maďarskej boľševickej ofenzíve za vlády Bélu Kuna)?

Pri obnovení Matice slovenskej po vzkriesení slovenského národa sa v auguste 1919 stal prezident Masaryk jej protektorom, ako to dosvedčuje aj jeho členská legitimácia č. 173, a na jej činnosť venoval 102 896 Kč a neskôr ďalších 500 000 Kč na „výskum slovenského jazyka a jeho dialektov a slovenského národopisu“. Veľké finančné čiastky venoval aj Karolovi Plickovi na jeho dlhoročnú zberateľskú a dokumentačnú prácu, počas ktorej zbieral slovenské piesne a na film zachytával život súdobej slovenskej dediny. Matica slovenská odhalila vo svojej výborovni v Martine 8. marca 1930 ako prejav úcty prezidentovi a na znak vďaky za podporu Matice bronzovú bustu. Prezidenta Masaryka o tom matičný výbor informoval telegramom zaslaným do Prahy. Ak by matiční činitelia mali čo len tieň podozrenia, že prezident je zaujatý proti slovenčine a slovenský národ neuznáva, boli by siahli k tomuto kroku?

Pri výstavbe novej budovy pre Maticu slovenskú požiadalo vedenie tejto významnej a pre slovenský národ, jeho vedu a kultúru ničím nenahraditeľnej inštitúcie (Jozef Škultéty a Štefan Krčméry), aby prezident napísal list, ktorý by na slávnosti v Martine v auguste 1924 prečítali prítomným a potom ho vložili do základného kameňa. Prezident tejto žiadosti vyhovel a v po slovensky napísanom dokumente okrem iného uviedol: „Tentoraz majú martinské slávnosti zvláštny význam, že na nich bude položený základný kameň k novej budove Matice slovenskej. Mám radosť, ako rýchlo sa Matica slobodou republiky zmáha. Matica žila v mysliach a srdciach verných Slovákov i po jej násilnom zrušení, a tak prvým z činov po oslobodení slovenského národa (zdôraznil F. V.) je vzkriesenie Matice slovenskej v roku 1919. Od tej doby je Matica intenzívne činná a iste môže počítať s rýchlymi úspechmi, pretože pracuje v slobode a v prostredí, ktoré ju bude s láskou a porozumením podporovať. Matica zostane slovenskému duchovnému životu matkou. T. G. Masaryk.“

Po takmer storočí je stále mnohovravná aj vzájomná korešpondencia T. G. Masaryka napríklad aj s básnikom Hviezdoslavom, ktorého na Orave aj navštívil. Masarykovi často najmä z katolíckych kruhov vyčítali aj zlé úmysly voči tejto konfesii. Vyvracia to okrem iného prezidentov telegram adresovaný prvým slovenským biskupom v Československu pri príležitosti ich nitrianskej vysviacky 13. februára 1921. Prezident Masaryk ich vyzýva na blahodarnú a pre katolícky ľud Slovenska prospešnú výchovu. Stojí zato odcitovať tento dnes už málo známy a najmä zo strany slovenských katolíkov málo pripomínaný dokument, koncipovaný v slovenčine, v plnom znení: „Som si plne vedomý historického významu dnešného dňa pre Slovensko a celý náš štát. Od nových pánov biskupov si prajem len jedno, aby ako dobrí pastieri bdeli nad náboženským životom katolíckeho ľudu – a všetko ostatné bude pridané. A hovoriac o náboženskom živote na Slovensku, nemôžem nespomenúť slová miláčika Ježišovho: ,Boh láska je. Ak by niekto povedal: Milujem Boha a brata svojho nenávidel, je klamárom.‘ A túto lásku, páni biskupi, majte ku všetkým národom a jazykom nášho drahého Slovenska.

Už predtým apeloval aj na českých rímskokatolíckych biskupov: „Páni biskupové, prosím vás, noste lidu víru živou.“ Masaryk chápal a vysoko oceňoval aj význam Slovenského národného divadla v Bratislave pre slovenský národ. V telegrame z liečenia na ostrove Capri 31. júla 1921 uviedol: „Divadlo v našom národe vždy bolo nielen ústavom zábavy, ale aj mravnej a národnej výchovy. Tento význam môže a má mať aj Slovenské národné divadlo v Bratislave pre národný a kultúrny život Slovenska.“

A pri prvej návšteve Bratislavy vo funkcii prezidenta 19. 9. 1921 na uvítanie po slovensky povedal: „Prichádzam na Slovensko rád, lebo som Slovensko vždy miloval a hlboko cítil s jeho smutným osudom, ktorý mu hrozil rozdelením a zničením... Je dnes veľkým úkolom Slovákov samých, aby i v rozdielnostiach straníckych zásad našli spoločnú pôdu k práci na povznesenie svojho národa a doplnenie nedostatkov neblahou dobou zavinených...“ A pri prijatí pred Starou radnicou: „...som si plne vedomý veľkého významu Bratislavy v minulosti, ale nešťastnou odnárodňovacou politikou vaše mesto kleslo na úroveň miest provincionálnych a rozkvet jeho bol zahataný. V Československej republike ide Bratislava v ústrety krásnej budúcnosti...“ Ruku na srdce a povedzme si, či sa táto predpoveď „neprajníka Slovákov“ Masaryka nenaplnila do bodky? Dnes je Bratislava sebavedomým a rozkvitajúcim hlavným mestom sebavedomej Slovenskej republiky! Bolo by to bývalo možné bez vzniku Československa?

Nasledujúca návšteva Turčianskeho Svätého Martina 21. septembra 1921 a okolia Masaryka najviac dojala a bolo to cítiť aj na jeho prejavoch. Už na železničnej stanici sa prezident vyznal zo svojho hlbokého vzťahu k stredisku slovenského národného pohybu: „...som hlboko dojatý, keď po rokoch vraciam sa do Martina za tak zmenených okolností. Tu najviac chveli sa slovenské srdcia o budúcnosť národa, tu najviac vykonalo sa, aby národ zachránený bol od skazy a aby zachované boli prejavy jeho kultúry a pamiatky jeho práce a umenia. Ja sám často v Martine som sa rozprával so slovenskými národovcami o spôsoboch, ako pracovať, ako čeliť hroziacej pohrome, zachrániť, čo sa zachrániť dalo. Dnešná doba ovšem zmenila mnohé a posunula našu národnú vec ďalej, než sme sa opovažovali dúfať, ale to neznamená pre nás odpočinok. Iste sa nemýlim, keď vyslovím presvedčenie, že Martin aj dnes a v budúcnosti svojou prácou a iniciatívou zachová si meno kultúrneho strediska. Prijmite, páni, moje uistenie, že sa v Martine cítim ako doma.“

Vtedajšiemu predsedovi Matice slovenskej Jozefovi Škultétymu povedal: „Viera bola vždy symbolom Slovenska. Teším sa na ďalšiu spoluprácu Slovenska s ostatnými čiastkami republiky.“

Nielen podľa týchto dokumentov a prejavov, ale aj podľa iných svedectiev a hlavne na základe svojich činov si T. G. Masaryk plne zaslúži, aby ho aj Slováci vnímali ako jednu zo svojich najväčších osobností, ktorá sa o slovenský národ zaslúžila významným vkladom.

Záujem T. G. Masaryka o Slovákov veľmi pejne dokumentuje aj jeho spis Česká otázka, ktorý vyšiel prvýkrát v roku 1894. V diele venovanom českým dejinám, českej politike a potrebám aktuálnej situácie nielen českého, ale aj slovenského národa venuje celú tretinu diela Slovákom, slovenskému národu, slovenským postavám – najviac Jánovi Kollárovi, Pavlovi Jozefovi Šafárikovi, ale aj iným. Pre Masarykovo ponímanie dejín českého a slovenského národa, ich stáročné prelínanie, ovplyvňovanie a pre ich syntézu, ktorá vyvrcholila v roku 1918 vznikom Československej republiky, bol záujem o slovenských pôvodcov teórie o československej vzájomnosti a československom národe o dvoch vetvách (českej a slovenskej) východiskom takej politickej koncepcie, ktorá u štátov Dohody viedla v roku 1918 nakoniec k úspechu. Ale tomu úspechu predchádzala viacročná tvrdá a obetavá práca, ktorá by bez TG. Masaryka sotva bola viedla ku vzniku slobodného spoločného štáru Čechov a Slovákov.

Človek, vedec a politik Masaryk mal tiež svoje chyby tak, ako ani Československá republika nebola dokonalá a popri kladoch mala aj veľa nedostatkov. Na tento štát a jeho predstaviteľov sa však nepozerajme dnešnými očami, ale v dobovom kontexte. Porovnajme vtedajšie demokratické Československo s autoritatívnymi režimami v okolí – Poľskom, Maďarskom, Nemeckom... O politikovi a štátnikovi Masarykovi súďme aj jeho porovnávaním s Piłsudským, Beckom, Horthym atď. Naozaj je takéto porovnanie pre Československo a pre Masaryka, pre nás Slovákov a Čechov, také nepriaznivé, ako sa nám to snažia nahovoriť niektorí nemeckí, maďarskí, ale aj českí a slovenskí zaujatí kritici? Ešte aj taký kritik Československa, akým bol predstaviteľ slovenských ľudákov Ferdinand Ďurčanský, v roku 1943 napísal: „Teda pokiaľ uhorský režim podväzoval slovenský život v každom smere, Československo uvoľnilo jednu jeho stránku, pokiaľ ide o postavenie jednotlivca. Preto Československo znamená pre slovenský život veľký prínos v porovnaní s časom, ktorý Slováci boli nútení žiť v Uhorsku.“

Záverom sa vráťme k inkriminovaným Masarykovým slovám v podaní francúzskeho novinára Richepierra. Ako naschvál všetci kritici citujú len tieto slová, a neuvádzajú ďalšiu oveľa dôležitejšiu pasáž, ktorá dopĺňa a aj vysvetľuje to vyjadrenie „není slovenského národa“ ! A pritom to má kľúčový význam pre Masarykovo chápanie vzťahu Slovákov a Čechov a aj preto, čo Maďari Slovákom spôsobili a ako nesmierne vážne poškodili svojou drsnou maďarizáciou slovenské národné záujmy. Prezident TGM ďalej Richepierrovi totiž povedal tieto slová: „Češi a Slováci jsou bratři. Mluví dvěma jazyky, mezi nimiž je menší rozdíl než mezi severní a jižní němčinou. Rozumějí si dokonale. Dělí je jenom stupeň kulturní, Čechové jsou vyvinutější než Slováci, neboť Maďaři je udržovali v soustavné nevědomosti. Zakládáme na Slovensku školy. Je nutno vyčkat jejich výsledků; v jedné generaci nebude již rozdílu mezi oběma větvemi naší národní rodiny.“ To, že tieto slová prezident nemyslel tak, že počas jednej generácie sa Slováci počeštia a nebude už rozdiel medzi češtinou a slovenčinou, ako sa to tvrdieva, ale mienil tým vyrovnanie v úrovni vzdelanostnej, kultúrnej a aj hosporáskej (na to sa často zabúda, a pritom sa Masaryk významne pričinil napríklad aj o vybudovanie železničnej spojnice z Handlovej do Sv. Kríža nad Hronom. Uhorské vlády sa tak „starali“ o prosperitu tohoto kraja, že sa uhlie muselo do dnešného Žiaru nad Hronom, Lučenca a ďalších miest z Handlovej voziť okľukou presahujúcou 200 kilometrov, pričom je vzdialenosť z Handlovej do Žiaru len niečo vyše 20 kilometrov!) dosvedčujú jeho aktivity v ďalších rokoch – medzi nimi mnohé na podporu výskumu slovenského jazyka, slovenskej vedy a kultúry – o ktorých sú uvedené početné zmienky a doklady v tejto štúdii.

Áno, Slováci aj vďaka T. G. Masarykovi a Československej republike urobili za krátkých dvadsať rokov mnoho krokov vpred akoby rozprávkovými sedemmíľovými čižmami. Na konci tridsiatych rokov, po necelých dvadsiatich rokoch existencie ČSR, prekvitali na Slovensku školy vrátane univerzity, vychádzali slovenské knihy a časopisy v takom množstve ako nikdy predtým; vznikli múzeá, divadlá, pracovali kultúrne a vzdelávacie spolky. Slovensku dorástla nová mladá a vzdelaná generácia, ktorá sa postupne dokázala presadiť v hospodárskom živote, vo vede, kultúre i politike. Po odchode českej inteligencie zo Slovenska v rokoch 1938–1939 táto mladá generácia vedela plynule nadviazať na základy, ktoré sa dovtedy od roku 1918 na Slovensku položili. Len málokto v taký priaznivý obrat pre slovenský národ dúfal. Veď kto by to bol ešte v roku 1914 veril, že sa takýto zázrak stane?

Ferdinand Vrábel (1948) absolvoval archívnictvo na FF Karlovej univerzity v Prahe. Zaoberá sa dejinami I. ČSR, problematikou antisemitizmu a národnostných menšín.

Obsah Listů 1/2010
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.