Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2010 > Číslo 2 > Joana Radzyner: Veľmi úzke vzťahy

Joana Radzyner

Veľmi úzke vzťahy

Po asi tridsiatich rokoch spravodajstva z Poľska to mám teraz čierne na bielom: poľská komunistická tajná služba mi už od začiatku mojej novinárskej kariéry bola v pätách.

Judita

Tešila som sa, keď mi varšavské ministerstvo zahraničia ako redaktorke spravodajského týždenníka Profil povolilo necelý rok po uvalení výnimočného stavu pricestovať. Ako plynie z archívneho materiálu Służby Bezpieczeństwa (SB), ktorý mi prednedávnom dal k nahliadnutiu Inštitút národnej pamäti, na varšavskom ministerstve vnútra už takí nadšení neboli. v internom oznámení súdruha brigádneho generála Sarewicza z II. oddelenia poľského ministerstva vnútra píše plukovník magister Zych 21. novembra 1982: „Z našich archívov vyplýva, že menovaná udržuje veľmi úzke vzťahy s prostredím poľskej emigrácie v západnej cudzine vrátane vydavateľov, ktorí organizujú pašovanie nepriateľských publikácií do našej krajiny. Joana Radzyner udržuje aj tesné kontakty s opozičným politickým podzemím.“

Dvadsiateho siedmeho novembra 1982 som už mala svoje číslo spisu a milý pseudonym „Judita“.

Pôvodne som vôbec nemala v pláne vzdať sa svojej vedeckej kariéry historičky a už vôbec nie odísť do Ostblocku. Mohol za to môj materinský jazyk. Na dohováranie svojho doktorandského tútora profesora Geralda Stourzha som – keďže som vedela poľsky – nepísala dizertačnú prácu o studenej vojne, ale o poľských konzervatívcoch v rakúsko-uhorskom Haliči. v rámci výskumu som strávila rok 1976 na štipendiu v archívoch Poľskej ľudovej republiky a zoznamovala sa tam popri komunistickej každodennosti a zvôli komunistických úradov aj s priepasťou medzi prežívanou skutočnosťou a indoktrináciou štátnych médií, ktoré boli pod kontrolou všemocných cenzorov.

List

Keď na jeseň toho roku ako reakcia na brutálne represie proti štrajkujúcim robotníkom vznikol KOR, vedela som, že roky politickej rezignácie a apatie sa vo vlasti mojich rodičov končia. Len o dva roky na to zakladali mladí intelektuáli – čo bolo veľmi nebezpečné – podzemné spoločenskovedné časopisy, medzi nimi mienkotvornú Krytyku, v ktorej vychádzali aj preklady zakázaných autorov, napríklad československého intelektuála Václava Havla.

Spomínam si, ako celé noci chrchľalo permanentne rušené Rádio Slobodná Európa alebo Hlas Ameriky, tie kopy neznámych mladých ľudí v hrubých vetrovkách, ktorí z bytu mojich priateľov s obrovským rizikom vynášali štósy strojopisov a nosili do ilegálnych tlačiarní alebo nosili zo Západu pašované knihy. Spomínam si aj na zúfalstvo jednej zamestnankyne univerzity, ktorá nedokázala znášať, že jej muž „pre vec“ dennodenne riskuje rodinnú existenciu. Kým ona s dvomi priateľkami mali prácu v kuchyni, muži spisovali otvorený list straníckemu vedeniu.

Spomínam si ako dnes na jeden večer v zime roku 1976. Môj priateľ, z ktorého sa neskôr stal môj manžel, mi telefonoval zo služobnej cesty v Káhire. Hovorili sme spolu francúzsky. Asi po minúte sa do rozhovoru zamiešal poľský ženský hlas: „Proszę mówić po polsku“, povedala, čiže, „hovorte, prosím, poľsky“. Na moje rozčúlené: „môj snúbenec nehovorí poľsky!“ hlas lakonicky odvetil, že v takom prípade bude rozhovor prerušený. a vzápätí aj bol.

V júni 1979, absolvovala som vtedy ročné štipendium v Spojených štátoch, prišiel do vlasti na návštevu krakovský arcibiskup Karol Wojtyła ako čerstvo zvolený pápež.

Obrovské davy, ktoré Jána Pavla II. vítali, snímali len západné televízie. v poľskej štátnej televízii neboli. Ale Wojtylove slová „Nebojte sa!“ a jeho modlitba „Zošli svojho ducha a obnov tváre tejto zeme“ spustili lavínu.

Amerika

Pod tlakom štrajkov musela moc v lete 1980 uznať prvé slobodné odbory v celom východnom bloku – Solidarnošč. z fúzatého elektrikára Lecha Wałęsu, ktorý prinútil režim pokľaknúť, sa za noc stala mediálna hviezda a jeho vlasť nositeľkou nádejí na demokratizáciu komunistického Východu.

Moje vlastné poľské dobrodružstvo sa začína až o šestnásť mesiacov neskôr. Stranícky šéf Wojciech Jaruzelski v strachu o vlasť ohrozovanú „protisocialistickými silami“ 13. decembra vyhlásil výnimočný stav a v generálskej uniforme sa postavil do čela vojenskej vlády. Približne 33 tisíc Poliakov našlo útočisko v Rakúsku. Niektorých mojich priateľov vo Varšave čakali mesiace v internačných táboroch a dlhé roky prenasledovania. Komplikovanými cestičkami som do Varšavy posielala kávu a množstvá umelohmotných príborov. Vo väzení nesmiete mať nič kovové.

Vo Viedni nebolo dosť prekladateľov z poľštiny ani ľudí, čo poznali pomery v komunistických štátoch. Pravidelne som chodila do utečeneckého tábora v Traiskirchene, pomáhala som vybavovať, raz som zaskočila za tlmočníka, keď ochorel, na akcii s predstaviteľmi zakázanej Solidarnošči. Neskôr som dostala možnosť sprevádzať za Profil transport asi stovky poľských utečencov z beznádejne preplneného Traiskirchenu do Spojených štátov. Väčšina z nich letela prvý raz. Všetci mali strach z toho, ako budú ďaleko od starej vlasti, všetci sa báli nového jazyka, mnohí aj „černochov“, ktorých poznali len z filmov.

Pod zámienkou, že si vo Varšave ešte potrebujem prekontrolovať bibliografiu do pripravovanej knihy, som dostala krátkodobé poľské vízum. Diplomatickými kanálmi sa dostali do Viedne prvé reportáže o výnimočnom stave a občianskom odpore. Vychádzali pod pseudonymom, ale vtedajší tlačový atašé poľského veľvyslanectva vo Viedni súdruh Nosek zrejme vedel svoje. Od šéfredaktora Profilu Helmuta Vosku to nemal.

Roku 1987 to tajný štátny policajt Nosek, nasadený v diplomatických službách, dopracoval až do Nemecka. To som v ORF pracovala už štyri roky.

Solidarnošč

Že sme zásadne zaradení ako nepriatelia štátu, to nám západným korešpondentom samozrejme došlo. Boli sme sprostredkovateľmi rovín skutočnosti, ktoré štátna propaganda systematicky vytesňovala alebo popierala, teda nepochybne nepohodlní. a nedobrovoľné návštevy na policajných komisariátoch boli úplne bežné, rovnako ako to, že nám brutálne brali nakrútený materiál alebo kedykoľvek mohli odoprieť vstupné vízum.

Spravidla to netrvalo dlho, kým režim a opozícia pochopili, ktorí novinári boli pre nich zaujímaví, čiže „spoľahliví“. Tým, že som zo študentských čias mala kontakty na vtedy už prominentných príslušníkov poľského hnutia za občianske práva, rýchlo som sa dostala do skupiny poslov Solidarnošči. Ale v misii, ktorú mi zverili začiatkom roku 1985, som žalostne zlyhala. s pomocou rakúskej vlády a rakúskeho veľvyslanectva vo Varšave sa mal dostať z Poľska sovietsky dezertér, ktorého Solidarnošč ukrývala. Chlapec, hoci ho stále premiestňovali z jedného bytu do druhého, predstavoval veľké bezpečnostné riziko. z Viedne – éry Bruna Kreiského – prišla negatívna odpoveď. Že neutrálne Rakúsko nechce ohroziť vzťahy so Sovietskym zväzom. Aktivisti Solidarnošči v zúfalstve začali hľadať iné možnosti. Ako korešpondentku ORF ma poprosili, aby som sa pokúsila vybaviť, aby sa v deň, keď by sa konečne podarilo dostať mladého Rusa preč, dostal do vysielania rozhovor s ním.

Alexander

Rozhovor sa nahrával v jednom bytíku na okraji Varšavy. Najatému poľskému kameramanovi, ktorý, ako všetci spolupracovníci zahraničných novinárov, musel všetko hlásiť vyšším straníckym miestam, sme mladého Rusa predstavili ako študenta poľštiny z Leningradu. Hovorili sme o literatúre a o jeho dojmoch z Poľska. Samotný politický rozhovor sa nahrával až o niekoľko hodín na pásku – v ruštine a za pomoci zasväteného tlmočníka.

Alexander bol robotník. Keď ho v apríli 1981 povolali do armády, z malého mestečka neďaleko Moskvy ho prevelili do sovietskej posádky v Oławe pri Wrocławi. Zo svojich častých kontaktov s domácimi obyvateľmi čoskoro prišiel na to, že hrôzostrašné príbehy, ktoré museli vojaci počúvať, boli lacnou propagandou. v novembri 1981 využil krátky pobyt v armádnej nemocnici na útek. o pár dní sa v sovietskej uniforme objavil v kancelárii Solidarnošči vo Wrocławi. Najprv mu vôbec nedôverovali. Prešli tri roky, a on už mal ukrývania plné zuby. Túžil už len po živote na slobodnom Západe a pravých leviskách.

Dva týždne po našom rozhovore som konečne dostala signál z Varšavy, že náš dezertér o pár hodín zmizne na Západ. Hneď som bežala za šéfom, celý príbeh som mu vyrozprávala a modlikala o vysielací čas na rozhovor s chránencom Solidarnošči. Odpoveď znela „nie“. ORF nechce byť zatiahnuté do tejto nanajvýš citlivej veci, a ostatne, nechceli by o mňa prísť ako korešpondentku z Poľska. v zúfalstve som zatelefonovala kolegovi – kamarátovi z Arbeiterzeitung a mala som šťastie. Hneď poslal fotografa na Küniglberg, ktorý urobil fotografie dezertéra z obrazovky. Odfaxovala som nemecký preklad zostrihu nahrávky nášho varšavského rozhovoru. Na druhý deň to vyšlo v novinách – ako anonymne prihratý materiál z Varšavy.

Moji kolegovia z Zeit im Bild napriek všetkému nechceli senzačnú správu prevziať. Že je to beztak kačica. Keď potom exkluzívne interview medzitým už na Západe žijúceho exdezertéra Alexandra L. vyšlo v Spiegli (37/1985), celkom mi odľahlo.

Leszek

Pri naháňaní Lecha Wałęsu v lete 1985 som sa zoznámila s neskorším poľským ministrom a europoslancom Bronisławom Geremekom. Vtedy ten tichý historik a politický stratég Solidarnošči ešte nefajčil fajku. Všade sa váľali červené krabičky od marlboriek – v byte napratanom knihami vo varšavskom Starom Meste. Zazvonila som tam len tak naverímboha v nádeji, že mi pomôže bossa zakázanej Solidarnošči nájsť. Oficiálne bol „Leszek“ na dovolenke. Všetkým kázal, aby mu držali novinárov od tela.

Keď mi Geremek otvoril, bez slova som mu odovzdala kus papiera, na ktorom stálo moje meno a dôvod, prečo som tu. Tento spôsob komunikácie patril spolu s všeličím iným k malej násobilke poľskej opozície v boji o politické prežitie.

Blízky poradca robotníckeho vodcu pobavene preletel moju ceduľku, pozval ma dnu a hneď aj zmizol za ďalšími dvermi. Keď sa vrátil, držal v ruke najnovšie číslo New York Review of Books a prstom ukazoval na recenziu mojej knihy o haličských konzervatívcoch v devätnástom storočí. „Vy?“ Keď som prikývla, potľapkal ma po pleci a na prázdnu krabičku od marlboriek vyškrabal meno dediny, kde sa Lech Wałęsa zdržuje.

Lech

Okamžite sme tam vyrazili. Na druhý deň po nekonečnom čakaní pred domom Wałęsových svokrovcov stojím pred drobným mužom v plavkách, červeným ako rak. s divokou gestikuláciou ma evidentne posiela dočerta. Vraj je súkromná osoba a akékoľvek obťažovanie od novinárov si vyprosí... To hádam nie! Hlboko urazená som mu hodila do tváre, že jeho súputníci z Výboru na obranu robotníkov Adam Michnik a Jacek Kuroň – kým on sa tu rekreuje – sedia vo väzení. To zabralo. „OK, zajtra pôjdeme spolu na ryby,“ povedal odrazu úplne pokojne a obrátil sa mi chrbtom.

Robotnícky vodca – v zákulisí sa mu vždy trošku posmievali, že je náladová primadona – tentoraz dodržal slovo. v diskrétnej vzdialenosti od jeho volkswagenu stáli na druhé ráno dve nenápadné autá: „bespieka“, komunistická tajná služba. Nepriateľ poľského štátu číslo jeden už bol na permanentné sledovanie privyknutý. „Už choďte vopred,“ zavolal vľúdne na funkcionárov v civile. „Trafíte k jazeru lepšie ako ja!“ a tak sme vyrazili. Za nami tajní, pred nami Wałęsa, pred Wałęsom zasa tajní. Pri jazere sa konalo sľúbené interview. „Opatrovatelia“ sa diskrétne stiahli a pozorovali nás z diaľky. Wałęsa hodil udicu, ale na roztrpčenie kameramana nič sa nechytalo. Záchranca cti sa nakoniec vykľul z nášho šoféra, jemu sa v závere na udici hompáľala tučná ryba. v našej reportáži ten nádherný exemplár vyťahuje z vody Wałęsa. Drobná manipulácia, ktorou som si vykúpila výsadu, že medzi uchádzačmi o rozhovor mám dodnes prednosť.

Nášmu šikovnému vodičovi ostatne patrí aj zásluha za to, že rozhovor so „súkromnou osobou“ Wałęsom v lete 1985 nezhabali. Ako vytrénovaný Poliak vedel, že cestou do Varšavy nás zastavia policajti a pod vymyslenými zámienkami nás budú nútiť, aby sme im odovzdali filmový materiál. Presne to sa aj stalo. Lenže namiesto nahratej kazety bola v kamere prázdna páska.

Rozhovor

V zime 1988 som sa dostala do úplne iných problémov. Po pravidelnej týždennej tlačovke hovorcu vlády Jerzyho Urbana, určenej výhradne len zahraničným médiám, mi jeden z jeho tajomníkov odovzdal pozvanie na obed do budovy ministerstva. Tesne predtým – ako dôsledok naťahovania medzi ideologickým zdravým jadrom a reformátormi v samovládne Zjednotenej poľskej robotníckej strane – sa premiérom stal šéfredaktor najliberálnejšieho politického týždenníka celého ostbloku Mieczysław Rakowski. Mojim priateľom z opozície prišlo pozvanie podozrivé a vybavili ma cennými radami.

Keď som sa po všetkých bezpečnostných kontrolách konečne posadila v Urbanovej impozantnej pracovni obloženej drevom, vzal do rúk jeden z mnohých telefónov, ktoré mu stáli na písacom stole. Zakrátko prišla staršia pani v bielej zástere. Tisla servírovací stolík na kolieskach. Aperitív, a po ňom aj víno a koňak som s vďakou odmietla, presne ako ma priatelia nainštruovali. Duchaplný, cynický hostiteľ bol vyslovene láskavý a šarmantný. Očividne bol informovaný o mojom osobnom backgrounde. Na otázku, či som už stretla nejakého milého Poliaka, som odpovedala protiotázkou, či by mi ho nepomohl nájsť.

Na všetky pracovné otázky – aj on je, napokon, novinár, a rád by vedel, ako moja práca v Poľsku vyzerá – som reagovala mechanicky zakaždým jednou z troch viet: bohužiaľ, nie som informovaná, nemám kompetencie, musela by som najskôr informovať svojich nadriadených vo Viedni. Jeho ponuka: ORF by ako jediná zahraničná televízia mohla sprevádzať predsedu vlády Urbana na turné po Poľsku. Na oplátku za to sa očakáva len „objektívne spravodajstvo“.

Ani som svojich nadriadených nekontaktovala. Prečo by si prefíkaný Urban vyvolil práve ORF za nástroj svojej politickej kampane, keď dovtedy mali prednosť nemecké, britské a americké médiá? Odhliadnuc od toho, už ten najmenší díl s režimom sa mohol stať nástrojom vydierania.

Po rokoch som s Jerzym Urbanom ešte viackrát hovorila. To už bol zapálený demokrat, vlastník štipľavého sarkastického týždenníka NIE a multimilionár.

Jánošík

Po osemdesiatom deviatom sa zmenila aj rola zahraničnej korešpondentky vo východnej a Strednej Európe. Hranice boli priepustnejšie, plno dovtedy prenasledovaných disidentov teraz sedelo za kormidlami moci – boli pre nás čoraz nedostupnejší. Záujem Západu o vývoj za strhnutou železnou oponou zároveň rapídne upadal.

Témy ako masová nezamestnanosť, nová chudoba či ťažkosti transformácie dennodenne padali za obeť denným aktuálnym domácim správam. Iste, po dlhých rokoch čakania v bezpečnostno-politickej krajine nikoho prišlo prijatie najreformnejších štátov bývalého ostbloku do NATO. o šesť rokov neskôr prišlo rozšírenie EU na východ. a iste, ešte tu bol osobitný vývoj v Československu, ktoré sa len tri roky po Zamatovej revolúcii rozpadlo na dva štáty. Rozdelenie vzišlo z menšej časti republiky, Slovenska. Tu sa v dúhovom hnutí za občianske práva Verejnosť proti násiliu presadil sebavedomý, rétoricky zdatný právnik zo stredoslovenského mesta Trenčín. v očiach okuliarnatých, bradatých a zväčša mestských opozičníkov bol tento šarmantný ľudový valibuk Vladimír Mečiar ideálnym kandidátom na nevábnu čiernu prácu ministra vnútra. Osudný omyl: ako minister vnútra v prvej demokraticky zvolenej slovenskej republikovej vláde spadol Mečiarovi do lona významný nástroj moci: archívy komunistickej tajnej služby, ktoré mu zabezpečili vládu nad státisícmi vydierateľných duší a miliónové podniky. Ľudový tribún s opojne stúpajúcou popularitou postúpil na premiéra. Keď starí priatelia pochopili, že k moci sa dostal autokrat, a pokúsili sa ho zvrhnúť, bolo už neskoro. Mečiar si založil Hnutie za demokratické Slovensko a postavil sa do čela silnejúcich nacionalistických prúdov, ktoré hlásali, že Česi sa Slovákov dosť nautláčali a že prišiel čas na samostatný štát. o niečo neskôr on a jeho pražský náprotivok Václav Klaus dohodli modality „mäkkého“ rozchodu – bez toho, aby si vypočuli, čo na to obyvatelia dvoch polovíc Československa hovoria.

Tento dramatický vývoj v bezprostrednom susedstve Rakúska mal byť aj hlavnou témou dokumentu ORF. Okrem premiéra Mečiara, ktorý sa v ňom prezentoval ako záchranca stáročia utláčaného slovenského národa, dostali slovo aj zástupcovia opozície, historici a novinári. Prešli sme mestečká s obyvateľmi, ktorých o dva týždne čakal život pozdĺž štátnej hranice, navštívili predstaviteľov maďarskej menšiny, ktorí sa veľmi netajili obavami z národného slovenského štátu, nakrúcali sme v rómskych osadách a v rodisku Vladimíra Mečiara, kde žila jeho vtedy ešte bodrá mama a tešila sa z návštevy. Bola hrdá na syna, vravela nám to so slzami v očiach a s nadšením nám rozprávala o svojej mladosti za „Slovenského štátu“ – z milosti Hitlera. Na dvore medzi kotkodákajúcimi sliepkami sa týčil jeho symbol – veľký, kamenný dvojkríž.

Keď film odvysielali, zo slovenského vládneho tábora sa spustila búrka kritiky. Základný tenor znel: film je znôškou protislovenských zlomyseľností a politickou provokáciou proti „najprominentnejšiemu zástancovi demokracie na Slovensku“, ako Vladimíra Mečiara tituloval jeden novinový komentár.

V otvorenom liste žiadal šéfredaktor denníka Koridor „ospravedlnenie ORF za ponižovanie slovenského národa“. a aby toho nebolo málo, slovenská štátna televízia ma pozvala do naživo vysielanej diskusnej relácie Kroky osobne odpovedať na otázky „ponížených“ Slovákov. Tú výzvu som prijala, ale žiadna férová diskusia sa samozrejme nekonala, zato sa konala zdvorilá verejná mediálna poprava, ako počas debaty poznamenala jedna britská novinárka. Trvalo ešte ďalších šesť rokov, kým sa opozícii spojenými silami podarilo čoraz autokratickejšie vládnuceho Mečiara zbaviť moci a postrčiť medzinárodne izolované Slovensko smerom k Európe. Po páde nevypočítateľného Jánošíka paradoxne nastali ťažké časy – Rakúšanov susedný štát zaujímal čoraz menej. Všetky televízne správy z Bratislavy vyvolávali priam útek od televízorov, aspoň tak tvrdili výsledky prieskumov. Pritom Viedenčania radi cestovali do Bratislavy. Boli tam lacnejšie reštaurácie, ale aj opera.

Vytriezvenie

Nezadržateľný postup Slobodných a čierno-modrá koalícia vo februári 2000 mal opačné dôsledky. Susedná Česká republika sa cez noc stala stredobodom záujmu. Množstvo Rakúšanov dúfalo, že blokádami hraníc a demonštrovaním si vynútia zatvorenie atómovej elektrárne Temelín v Južných Čechách. Pod hrozbou rakúskeho veta vstupu Českej republiky do NATO sa však žiadalo ešte aj zrušenie takzvaných Benešových dekrétov, na základe ktorých boli po skončení druhej svetovej vojny vysťahované z Československa tri milióny Nemcov. Keď som z Prahy referovala, že väčšina Čechov je pre svoju skúsenosť s hnedým uhlím za atómovú energiu a že v Benešových dekrétoch vidia „nenávratný“ dôsledok hitlerovského prepadnutia Československa, chodili mi zlostné listy s anonymnými nadávkami, že som „prezlečená Češka“ a „slovanská okydávačka hniezda“.

Keď bola Česká republika prijatá do EU, spamätali sa aj vo Viedni. Menšie členské štáty EU, znela politická línia, by mali ťahať za jeden povraz, aby sa presadili voči veľkým. o nezhodách na bilaterálnej úrovni sa smerom navonok mlčalo. Keby nie vytrvalý odpor samovyhláseného „EU-disidenta“ Václava Klausa proti Lisabonskej reformnej zmluve, Česká republika by už nemala žiadnu „infotainmentovú“ hodnotu.

Oslavy jubilea „annum mirabilis“ 1989 sú za nami. Priekopníci a aktéri revolučných zmien v stredovýchodnej Európe sa museli vrátiť do obyčajnej každodennosti. Trhali sa o nich nielen Londýn, Paríž, Berlín či Viedeň. Tí najväčší prominenti boli na veľkom európskom turné a všade znovu a znovu rozprávali o tom, ako priviedli komunizmus k rozpadu.

Teraz je tu vytriezvenie. Vo svojej vlasti sú exhrdinovia už dávno nezaujímaví. Starí známi ešte sem tam od nich chcú článok, sem tam sa ten či onen dostane do nočnej diskusnej relácie. v Poľsku, kde majú prívrženci dnes už do opozície zatlačeného pravicového nacionalistu Jarosława Kaczyńskeho vo verejnoprávnych médiách stále ešte veľký vplyv, však verejné mlčanie môže byť požehnaním. Prinajmenšom od veľkého hádzania špiny na bývalého prezidenta Lecha Wałęsu musí teraz každý odporca Kazyńských počítať s tým, že tucet senzáciechtivých mladohistorikov z Inštitútu národnej pamäti sa začne vŕtať v archívoch bývalej komunistickej štátnej polície a nemilého kritika skompromituje.

Mladší novinári vôbec nemajú veľkú šancu sa v tom vyznať, povedal mi nedávno český minister pre ľudské práva a menšiny a bývalý občianskoprávny aktivista Michael Kocáb: každý darebák im narozpráva, „že bol ten najväčší disident“.

Keď prídem za starými priateľmi do Varšavy, diskutuje sa rovnako vášnivo ako pred tridsiatimi rokmi. Namiesto samohonky sú na stole ušľachtilé vína z dovozu. a namiesto počúvania „nepriateľských vysielačiek“ sa ako záchrana pred indoktrináciou monopolnej štátnej televízie prepína medzi poľskými súkromnými televíziami. Ale život v demokracii si vyžaduje nemenej ostražitosti ako život v diktatúre, tvrdia mi.

Napriek tomu, že Poliaci majú čoraz viac zahraničných skúseností, napriek viditeľným úspechom EU ako pedagogickej ustanovizne pre nejedného domáceho provinčného politika a napriek zdarnému boju proti „silnému štátu“ bratov Kaczyńských národ ešte dlho nebude imúnny voči populistickým zvodom.

Tie isté obavy majú aj moji priatelia v Bratislave. Silný muž Robert Fico karhá médiá a svojmu ultrapravicovému koaličnému partnerovi ani najmenej nebráni šíriť nacionalistickú nenávisť.

V Prahe prevláda pragmatickejší pohľad. Najlepší dôkaz: Česi nemali žiadny problém s provizórnou úradníckou vládou nestraníckeho štatistika Jana Fischera. To, že je Žid, by bolo vážnou chybou krásy len vo Varšave alebo v Bratislave.

Moji priatelia vo Varšave sa od komunistických čias kamarátia s mojimi priateľmi v Prahe a Bratislave. v rámci konferencie Stredoeurópske fórum v Bratislave v novembri 2009 sedeli niektorí z nich spolu s bývalým československým a neskôr českým prezidentom Václavom Havlom na pódiu bratislavského Mestského divadla. Po horúcom aplauze debaty pokračovali pri pive a víne. Tie slobodné insiderské diskusie nabité emóciami v oblakoch cigaretového dymu by som si bola nahrala oveľa radšej ako oficiálne diskusné príspevky k výročiu, ktorému boli venované moje úplne posledné rozhlasové príspevky.

Insiderstory

Vo Viedni však veci vyzerali celkom inak. Čo je vo Varšave či Prahe „horúca téma“, to sa tu hodnotí celkom inak. Nezaujímavá „insiderstory“. Odloží sa do šuplíka alebo vyhodí. Ešte boľavejšia je jazyková bariéra. Najťažšie bolo pre mňa prekladať miestami chúlostivé politické rozhovory do nemčiny. Hlavne „prekladanie“ kolektívnych národných citov, ktoré patria k najsilnejším pákam politického správania a politických rozhodnutí.

Plno Rakúšanov nechápalo, prečo prvý nekomunistický premiér Tadeusz Mazowiecki v zime 1990 nemal šancu poraziť v boji o prezidentstvo Lecha Wałęsu. Kto poznal poľskú cirkev, vedel, že biskupi katolíckemu intelektuálovi Mazowieckemu nedôverovali. u bohabojného jednoduchého Wałęsu sa episkopát nemal čoho obávať. Aby masy veriacich za plentou zakrúžkovali správne meno, jedného ráno viseli na Mazowieckého plagátoch Dávidove hviezdy. Ani verejná prezentácia rodostromu až do pätnásteho storočia, v ktorom sa mohol vykázať samými katolíckymi predkami, mu nepomohla.

Vo Viedni sa s nevôľou hľadelo aj na to, ako Poľsko na začiatku roku 2003 vstúpilo do protiirackej koalície. z niekdajšej krajiny ostbloku sa po tomto kroku vykľul trójsky kôň.

Z varšavskej perspektívy to však vyzeralo inak. Osobitné priateľstvo so Spojenými štátmi nevypuklo len s prijatím do NATO v deväťdesiatom ôsmom. Poľskí generáli už pred vyše dvesto rokmi bojovali po boku Yankeeov v americkej vojne za nezávislosť. a milióny Poliakov, čo po strate národného štátu v devätnástom storočí a po tom, čo v krajine v štyridsiatom piatom zavládli komunisti, ušli z Poľska, si v Amerike kedykoľvek našli novú vlasť. Stáročnými traumatickými skúsenosťami – lopty medzi mocnými susedmi Ruskom a Nemeckom – od roku 1989 panuje o tomto nastavení poľskej bezpečnostnej politiky nadstranícky a nadideologický konsenzus. Bolo pre mňa dôležité vysvetliť tento zorný uhol Rakúšanom – tak vznikol dlhší dokument pre ORF-Weltjournal – o pozadí tohto rozhodnutia.

V televíznej žurnalistike sa však učíte veľa vecí vystrihovať – a nielen pre čoraz kratšie vysielacie časy a to, že zahraničnopolitické príspevky len systematicky znižovali sledovanosť. Tak bolo asi správne, že sa do vysielania nedostalo, ako sa húf vrcholných svetových politikov po prvých krokoch v osvienčimskom areáli na prianie amerického kameramana s úsmevmi otočil a vracal späť. Kolega chcel mať v zábere slávny oblúk nad bránou s nápisom „Arbeit macht frei“. Na raz, dva, tri sa skupina v čele s vtedajším poľským prezidentom Wałęsom bleskovo zachmúrila a po druhý raz vydala na cestu. Vo vysielaní vyzerali všetci vážne.

Deti

Dnes by som sa už predsa len viac zdráhala servírovať ľuďom vysterilizované „metaskutočnosti“. No aj politici sa, žiaľ, už naučili zaobchádzať s novinármi. a tak sa tlačovky vo Varšave, Bratislave či Prahe čoraz častejšie menia na frašky. Často vôbec nie sú prípustné novinárske otázky, v najlepšom prípade dve tri, aj tie však musia byť odoslané vopred. Keď som raz prelomila tento úzus a predsa len si trúfla položiť českému prezidentovi otázku, ktorú jeho tajomník vyhlásil za neželanú, jeho pohľad mi jasne dával najavo, že všetky šance na budúci rozhovor pre ORF som spálila. Na moju otázku potom odpovedal s ironickým úsmevom, lakonickým, znudeným „no comment“.

Moje tri „problémové deti“, ako som, sama na seba žmurkajúc, hovorila Poľsku, Česku a Slovensku, boli už vyše piatich rokoch členmi rodiny EU – takže v Európe patrili do klubu sýtych. Deti mojich priateľov vo Varšave, Prahe a Bratislave viedli veľmi podobné rozhovory a mali podobné starosti. Učili sa v škole anglicky, uchádzali sa o štipendiá v Oxforde, Cambridgi či v Yale a vedeli, že nebude ľahké zohnať džob. Tínedžeri Stredovýchodnej Európy, poprepájaní cez Skype a Facebook, už nemohli vedieť, aké to bolo v dňoch komunizmu.

Písané pre Europäische Rundfunk a Listy

Joana Radzyner (1954) je novinárka, korešpondentka verejnoprávnej televízie ORF z Poľska, ČR a Slovenska.

Čtěte také:

Zbyněk Hutar: Česko-polská spolupráce ve světle geopolitiky

Dagmar Vaněčková: Dvakrát z Rakouska

Obsah Listů 2/2010
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.