Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2010 > Číslo 2 > Ferdinand Vrábel: Píšte všetci modrým perom... rovnaké „a“ a rovnaké „o“

Ferdinand Vrábel

Píšte všetci modrým perom... rovnaké „a“ a rovnaké „o“

(alebo úvaha o vlastenectve našom a tých druhých)

Keby sa dal vymyslieť naozaj účinný recept, ako v určitých situáciách zglajchšaľtovať ľudí, iste by sa o to nejakí inžinieri ľudských duší boli už dávno pokúsili. Vlastne, oni sa o to v období vlády totalít – raz hnedej, inokedy zase červenej – už aj pokúsili, ale ako je známe z výsledkov, iba s malým, alebo skôr žiadnym alebo až opačným výsledkom.

Téma vlastenectva na Slovensku ožila najmä v posledných mesiacoch v súvislosti s prípravou tzv. zákona o vlastenectve z dielne Slovenskej národnej strany. Podľa tohto návrhu zákona o ôsmich paragrafoch by mala byť riešená výchova k vlastenectvu na školách, zavedený nový inštitút „sľub vernosti Slovenskej republike“ a podpora vlastenectva verejnoprávnymi médiami a aj orgánmi štátu a samosprávy. Podľa návrhu by sa mala povinne hrať štátna hymna vždy na začiatku rokovaní Národnej rady SR, vlády SR, orgánov samosprávy všetkých stupňov, na začiatku školského roka i každého vyučovacieho týždňa na školách a na začiatku športových podujatí organizovaných športovými zväzmi. v každej triede by mali byť umiestnené štátny znak, štátna zástava SR, text štátnej hymny a preambula ústavy. Zákon bol v Národnej rade SR schválený, ale keďže ho prezident SR Ivan Gašparovič nepodpísal, údajne kvôli problémom s termínom jeho účinnosti, predloha zákona sa vracia do Slovenského parlamentu na nové rokovanie.

Podľa slov hlavy štátu sa okolo vlasteneckého zákona urobil zbytočný rozruch. Nakoniec sa rozhodol, že ho nepodpíše, hoci k jeho obsahu nemá výhrady. Tvrdí, že názov tohto zákona nie je vybratý správne a rovnako mal problém aj s dátumom – 1. aprílom. Podľa Ivana Gašparoviča by ho takýto dátum mohol zosmiešňovať.)

„Nevraciam zákon ako celok, ale pre niektoré formálne chyby, ktoré môže napraviť predseda vlády aj s náznakom potrebnej realizácie. Som presvedčený, že do 1. septembra tohto roku bude dostatok času, aby sa tento zákon dal realizovať,“ vyjadril sa prezident.

O vlastenectve sa na Slovensku veľa diskutuje takým spôsobom, akoby sa tá téma týkala len Slovákov a Slovenska. Nič však nie je vzdialenejšie pravde. Spomínam si, ako kedysi na mňa čudne pôsobilo, keď si pri hraní štátnej hymny prezident USA dal na srdce pravú ruku, a podobne to robia aj mnohí iní prezidenti a štátnici najmä z mimoeurópskych krajín. u nich je to v poriadku, ale keby toto urobil niekto na Slovensku, vysmievali by sa mu za smiešne a teatrálne gesto. My sme si už väčšinou zvykli, že vlastenecké city sa prejavujú inak, alebo by sa mali prejavovať inak, než búchaním sa v prsia, preskakovaním cez vatry či vyhadzovaním valašiek: Kto ju vyhodí vyššie, ten je lepší vlastenec. a predsa, akoby boli vlastenecké city tabu len na Slovensku, všade inde je to v poriadku, len u Slovákov sa vyžaduje akési bezpohlavné, indiferentné vlastenectvo. Najlepšie by bolo možno žiadne... Ale že u Američana, Brita, Francúza je to v poriadku, to už nikomu nepríde čudné. Stačí pripomenúť, že v nedávnej histórii sme mali prezidenta, ktorý celkom vážne navrhoval, aby sme zmenili slovenskú hymnu, pretože je „bojovná“. Aký neprimeraný bol tento názor, netreba bližšie rozoberať. Veď ak si text slovenskej hymny, ktorá vyzýva len na postavenie sa hromom a bleskom nad Tatrami, porovnáme napríklad s hymnami iných národov – napríklad aj s Marseillaisou, tak to každému hneď názorne doloží, čo je bojovné.

Je nepochybne nešťastné, že sa tejto témy chopila taká slovenská reprezentácia, ktorá nemá dôveru väčšiny príslušníkov slovenského národa. Prečo je to tak, tu netreba rozoberať, príčin je viac. Nie je vinou slovenských voličov, naopak tí už dávno prehliadli, že sú predstavitelia tejto reprezentácie vnímaní väčšinou ako falošní proroci, ktorí chcú navyše frázami o vlastenectve zamaskovať svoje celkom iné pohnútky a zámery. v súvislosti s témou vlastenectva by sa im dali položiť napríklad takéto otázky: Myslíte si naozaj, že zákonom sa dá vzbudiť či nariadiť vlastenectvo? Nebude to skôr od týchto vzácnych citov našich žiačikov a mládež odpudzovať a nebolo by správnejšie prejavovať svoj vlastenecký postoj tým, že budeme správne rozprávať svojím materinským jazykom, že si prečítame niečo o dejinách národa, budeme viac čítať a vzdelávať sa aj (ale nielen) zo slovenských kníh a časopisov? Kedy ste boli naposledy na výstave slovenského umenia, na koncerte slovenskej hudby, čo konkrétne robíte pre rozvoj slovenskej vedy, literatúry atď? Výsledky takejto ankety by boli pravdepodobne veľmi tristné. Tak, ako sa väčšia zbožnosť nedá dosiahnuť povinne nariadeným ranným modlením, a tak, ako sa nedal dosiahnuť proletársky internacionalizmus povinnou účasťou na vnútrostraníckom vzdelávaní či na kurzoch o dejinách medzinárodného robotníckeho hnutia, tak skončí fiaskom zrejme aj snaha nariadiť vlastenectvo zákonom.

To je však len jedna strana mince, a ak som vyššie kritizoval iniciátorov najnovšieho kuriózneho kroku, ktorého cieľom je ako sa stať „slovenskejším Slovákom“, musím svoju pozornosť zamerať aj iným smerom.

Domáce úlohy na tému vlastenectvo

Je totiž viac ako isté, že viacero táborov, nielen ten „najnárodnejší“, by si malo urobiť svoje domáce úlohy na tému vlastenectvo. Slovenské opozičné strany kritizujú prístup k otázke vlastenectva hlava-nehlava a vyzývajú prezidenta, aby zákon nepodpisoval. Neuvedomujú si, že ide o oveľa zložitejší problém, než je len občasné spievanie hymny, vyvesenie zástavy alebo zverejnenie preambuly Ústavy Slovenskej republiky. a predsa sa k tejto otázke pristupuje takto povrchne a po nedostatočnej analýze. Ešte stále nebol napríklad zmenený zákon o obecnom zriadení a súvisiace ďalšie legislatívne predpisy, ktoré by riešili abnormálnu situáciu, že si na Slovensku Slováci nemôžu postaviť sochu sv. Cyrila a Metoda ako v Komárne alebo že si nemôžu oficiálne pripomenúť pamiatku padlých Čechov a Slovákov, ktorí v rokoch 1918–1919 bojovali na Slovensku a aj tu padli (napríklad v Nových Zámkoch). Keby sa v tomto urobili reálne kroky, iste by to podstatne oslabilo iniciatívy, ktoré sa potom manifestujú aj v takých krokoch, ako je slovenský „vlastenecký“ zákon.

Veľa by si o otázke vlastenectva a budovaní občianskej spoločnosti mali naštudovať aj naši spoluobčania maďarskej národnosti a najmä ich vodcovia zo Strany maďarskej koalície (SMK) či Most – Híd. Mali by sa predovšetkým naučiť hodnotiť veci reálne a pravdivo. Ako v súvislosti s jazykovým zákonom, tak aj v prípade minuloročnej nepodarenej návštevy prezidenta Maďarskej republiky v Komárne totiž nezaujali vyvážený postoj a rozširovali doma medzi svojimi voličmi aj medzi ostatnými občanmi nepravdy a klamlivé tvrdenia o svojom ťažkom postavení, o údajnom útlaku, ktorému sú na Slovensku vystavení, a o surových zásahoch štátu do svojich práv. Namiesto toho, aby poukázali na to, kto je vlastne v Komárne a inde diskriminovaný, šírili a šíria opätovne nepravdy a dôsledkom toho je aj zvyšujúce sa napätie na Slovensku v slovensko-maďarských vzťahoch a aj také nešťastné kroky, ako je „vlastenecký“ zákon. Nepriznať si vlastné chyby nikomu nepomôže a bude to naďalej len prilievať olej do ohňa.

Čo si má človek pomyslieť o slovách pani poslankyne za SMK, ktorá je vraj „zlomená“, lebo Slováci zase preukázali, že žijú v 19. storočí, alebo ako by mal nejaký Slovák reagovať na tvrdenie ďalších takýchto „spravodlivých“, že vraj podľa Ústavy Slovenskej republiky sú občania maďarskej národnosti len občanmi druhej kategórie? o takýchto tvrdeniach si každý súdny človek urobí svoj záver bez ohľadu na národnosť. Podobní kritici by nepochybne urobili lepšie, ak by osteň svojich kritických slov zamerali na brvná vo vlastných očiach a potom išli odstraňovať nedostatky podstatne menšieho rádu medzi slovenským obyvateľstvom. Žiaľ odsúdenie extrémnych postojov medzi poslancami SMK na Slovensku sme nepočuli a nepočuli sme ani dištancovanie sa od vyhlásení iluzórneho a skutočne provokačného Fóra poslancov Karpatskej kotliny. Veď ďalej aj jeho predstaviteľka pani Katalin Szilli na adresu Bratislavy vyhlásila, aká je len „zdesená“ tým, že Slovensko opäť preukázalo, že je na úrovni 19. storočia... Akoby týchto politikov-nepolitikov to našťastie už skutočne vzdialené 19. storočie mátalo, opakovane sa do tohto storočia vracajú a pritom si vôbec neuvedomujú, že tá vláda, ktorú mali Slováci v inkriminovanom 19. storočí, už dávno a raz navždy pre nich skončila v nenávratne. Čím skôr si toto naši maďarskí priatelia uvedomia tu na Slovensku a aj za hranicami, tým to bude lepšie ako pre Slovákov, tak aj pre Maďarov.

Slováci sa nepochybne so svojimi extrémistami vysporiadajú sami, pretože medzi nami sú aj takí, ktorí – povedané viac ako 150-ročnými slovami Františka Palackého – pri všetkej svojej vrelej láske k vlastnému národu a jazyku vždy viac si ceníme dobré ľudské a dobré vedecké ako dobré národné. Akosi však takýto prístup nenachádzame u našich maďarských spoluobčanov a susedov. Práve také vyjadrenia, že Slováci sú na úrovni 19. storočia a podobne, totiž jednostranne iniciujú také kroky, ktoré potom veľmi vehementne kritizujú, ale pritom si neuvedomujú, že kritizovať by mali predovšetkým vlastné nielen neobjektívne ale aj prehnane militantné názory a postoje. Napríklad ide o postoje „historika“ Pála Csákyho na konto Veľkej Moravy alebo jeho klamstvá o jazykovom zákone, či naozaj do zjednocujúcej sa Európy (ak len Európsku úniu nechceme chápať ako nástroj na zmenu povojnových pomerov v Európe po roku 1945) sa nehodiace iniciatívy na spôsob Fóra poslancov Karpatskej kotliny, alebo dokonca akejsi Autonómnej rady Maďarskej kotliny. Ani milá poslankyňa Národnej rady SR, ani milá pani Szilli, ktoré sú Slovenskom také „zhrozené a zlomené“, totiž nezaregistrovali, alebo ak aj zaregistrovali, neodsúdili také vyhlásenia V. Orbána, L. Tőkésa a ďalších, ktoré s 21. storočím naozaj nemajú nič spoločného. a v tomto zmysle by naozaj robili užitočnejšiu prácu, keby sa najprv zamerali na vlastné rady a na vlastné domáce úlohy. Kým totiž tak neurobia, môžu sa len postaviť stranou na chodníky a pozerať sa na sprievod „vlastencov“ a možno aj začujú povel: Pozor! k slovenskému vlastenectvu, smer kľukatý, krok vpred, dva kroky nazad, občas aj do strán... Pochodom vchod!

Ferdinand Vrábel (1948) absolvoval archívnictvo na FF Karlovej univerzity v Prahe. Zaoberá sa dejinami I. ČSR, problematikou antisemitizmu a národnostných menšín.

Čtěte také:

Juraj Charvát: Vlastenci a peniaze

Ferdinand Vrábel: Aféra v Komárne. Kto vyhral?

Obsah Listů 2/2010
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.