Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2010 > Číslo 3 > Katarína Zavacká: Z veľkého malé

Katarína Zavacká

Z veľkého malé

Orbánova snaha prehrýzť sa k „stratenej maďarskej (uhorskej) hrdosti“

U susedov nič nového, len víťazní politici po voľbách sadli do stroja času a namierili si to vyše deväťdesiat rokov späť. Do tej atmosféry a k tej politike, keď veľké Uhorsko zmobilizovalo, vtedy ešte spolu s veľkým Rakúskom, veľkú armádu, ktorá bojovala po boku Nemecka proti Británii, Francúzsku a dlho aj Rusku o väčšie miesto na veľmocenskom slnku vo svete. Výsledok poznáme.

Z veľkého Uhorska sa stalo malé Maďarsko a z veľkého Rakúska malé Rakúsko. Stredná a východná Európa sa zatriasla v základoch a na území bývalej rakúsko-uhorskej monarchie vzniklo okrem iných štátov aj Československo.

Čo bolo príčinou deštrukcie tejto ríše? v prvom rade to, že odmietla garantovať rovnosť občanov monarchie a nerovnoprávnych tlačila do suterénu politického a kultúrneho života. Nezáviselo to len od národnosti, pretože rovnoprávni neboli ani tí etnickí Maďari, ktorí nespĺňali kritériá pre zaradenie do vyšších spoločenských vrstiev. a tých bola väčšina. Ešte horšie však boli zaradené menšiny sídliace v hraniciach Uhorska, vrátane Slovákov, ktoré vstupovali do 20. storočia s výhľadom veľmi krátkej národnej existencie. Dokumentujú to aj slová maďarského právneho filozofa Michala Rézyho z roku 1907: „Boh dal vodcom schopnosť ukazovať cestu a do sŕdc davu vložil vznešený ideál, aby mal silu kráčať po nej. Jedinou cnosťou a povinnosťou davu je nasledovať vodcov. Národnosti treba ubiť pomocou tohto idealizmu, znemožniť im hospodársky a kultúrny vývoj, a treba zrušiť štátne školy v národnostných oblastiach, pretože šíria vzdelanosť. Národnostiam netreba kultúry, ak sa nechcú pomaďarčiť... Úlohou panujúcej triedy je odobrať ľudu právo a na to musí mať aj dosť sily.“ Jeho vízia sa v Uhorsku od začiatku 20. storočia napĺňala veľmi rýchlo.

Vnútropolitická situácia v Uhorsku teda nebola, predovšetkým od konca 19. storočia, voči národnostiam ústretová, a to ani v čase mieru. v o to horšom postavení sa nachádzali v čase I. svetovej vojny, kedy sa protinárodnostné, ale i protiobčianske opatrenia uhorskej vlády vyostrili. Následkom tejto vnútroštátnej politiky sa rakúsko-uhorská monarchia natoľko oslabila, že víťazné mocnosti, ktorými boli Veľká Británia, Francúzsko a USA, sa rozhodli pod tlakom už fungujúcich exilových politických reprezentácií nádejných nových štátov, že uznajú ich nároky a právo na ich vznik na troskách monarchie. Otázka hraníc sa riešila celou sériou medzinárodných zmlúv, z ktorých tá pre nás najpodstatnejšia, medzi víťaznými „mocnosťami spojenými a združenými“ a Maďarskom, bola uzatvorená v paláci Trianon na predmestí Paríža 4. júna 1920. Definitívne sa na nej stanovila naša južná hranica.

V plánoch pre vznik nového československého štátu vychádzali tvorcovia diplomatickej línie odboja T. G. Masaryk a E. Beneš v prvom rade z Wilsonovho hesla o sebaurčovacom práve ľudu na spravodlivú a demokratickú vládu. Československo ponúklo všetkým občanom vznikajúceho štátu občianske práva a slobody, a svoj sľub dodržalo. Okrem iných občianskych práv a slobôd, dovtedy na území Uhorska nevídaných, mal každý dospelý občan bez rozdielu aktívne a pasívne volebné právo, hlas s rovnakou silou, a občania ho aj využívali. To všetko na rozdiel od Maďarska, kde všeobecné volebné právo získali občania (mimo krátkeho obdobia komunistickej vlády Bélu Kúna) až v roku 1946.

Maďarsko, na rozdiel od Československa, ostalo v medzivojnovom období s občianskymi právami a slobodami na bode nula. Jeho priority sa sústredili na ľutovanie sa pre stratu „veľmocenského“ postavenia v strednej Európe následkom Trianonu, na sústavné denuncovanie Československa v zahraničí a na podávanie žalôb na Československo v orgánoch Spoločnosti národov v Ženeve. Cielenou štátnou propagandou sa postupne v očiach Maďarskej verejnosti nestali najväčším nepriateľom ani tak víťazné veľmoci, od ktorých sa čosi chcelo, a preto bolo nutné zachovať úctivý tón, ale zosobnili ho tváre politických reprezentantov úspešnejšieho a demokratického suseda – Československa, teda T. G. Masaryka a predovšetkým ministra zahraničných vecí E. Beneša, ktorý určil základné línie zahraničnej politiky a na dvadsať rokov zabezpečil Československu pevné zahraničnopolitické postavenie. Navyše, E. Beneš odrazil aj snahy nastoliť na budapeštiansky trón bývalého uhorského kráľa (a rakúskeho cisára) Karola IV. Habsburského, keď úspešne intervenoval u veľmocí, aby vyvinuli tlak na maďarský parlament, ktorý následne roku 1921 zrušil ustanovenie o následníctve Habsburgovcov (tzv. pragmatickú sankciu) zákonným článkom XLVII:1921. Rakúsko aj Československo ju zrušili hneď roku 1918. Aj potom síce ostalo Maďarsko stále oficiálne kráľovstvom, ale „dočasne“ na celé štvrťstoročie bez kráľa, ktorý sa mal zvoliť v „lepších časoch“.

Na rozdiel od Rakúska, ktoré svoje traumy zo zániku impéria už dávno prekonalo a stalo sa moderným európskym štátom, verejnú diskusiu na túto tému v Maďarsku na štyridsať rokov zmrazilo obdobie komunizmu. a keďže napríklad na rozdiel od Slovenska nenabralo po krátkom vzopätí po roku 1989 už takmer dvadsať rokov odvahu na reformu svojho krachujúceho hospodárstva, stali sa „časy zašlej slávy“ ideálnou zástupnou témou, ktorou môžu politici odvádzať pozornosť verejnosti a presmerovávať jej nespokojnosť.

Pre svoju neustále živenú sebaľútosť, zahľadenosť do minulosti a záľubu v pompéznosti, ktorá sa odráža aj v neslabnúcej „kráľovskej tradícii“, sa Maďarsko už dávno stalo terčom vtipov. Jeden z konca druhej svetovej vojny nám zachoval vo svojej zbierke Ján L. Kalina.

Vravelo sa, že koncom druhej svetovej vojny bola v ktoromsi juhoamerickom štáte slávnostná recepcia, na ktorú sa dostavil maďarský vyslanec. Hostiteľ ho uvítal a snažil sa nadviazať zdvorilostnú konverzáciu: „Všimol som si že ste zdravili nacistickým pozdravom, určite ste príslušníkom nordickej rasy.“

„Nie, prosím, my Maďari sme mongolského pôvodu.“

„Ach tak, váš štát leží niekde v hlbinách Ázie.“

„Nie, my sme európsky štát.“

„Ak sa nemýlim, máte titul kráľovský vyslanec. Ako sa darí Jeho Veličenstvu kráľovi?“

„Prepáčte, to je omyl, my kráľa už dávno nemáme. Nám vládne admirál.“

„Ach tak, Vy ste teda prímorský štát.“

„O nie, sme vnútrozemský štát, nemáme more.“

„Zaujímavé,“ konštatoval hostiteľ a snažil sa radšej zmeniť tému. „Aj vy ste zapletení do veľkej európskej vojny?“

„No pravdaže, statočne bojujeme na bojiskách.“

„Iste máte veľké územné požiadavky.“

„Áno, naše územné požiadavky sú dosť veľké.“

„Voči komu ich máte, pán kráľovský vyslanec?“

„Voči susedom, Slovákom a Rumunom.“

„To sú teda v tejto vojne vaši nepriatelia?“

„Nie, to sú naši spojenci.“

„Spojenci? a proti komu teda bojujete?“

„Proti Sovietskemu zväzu.“

„A voči nemu máte teda tiež územné požiadavky?“

„Nie, nemáme.“

„To je čudné,“ nezdržal sa hostiteľ a zmätený si upresňoval situáciu: „A čo na to vraví váš vládca admirál?“

„Toho sa žiaľ nemôžeme spýtať, lebo ho práve držia v zajatí.“

„Admirál je v zajatí? a kto ho väzní?“

„Nuž, Nemci.“

„Aj to sú vaši nepriatelia?“

„Kdeže, to sú naši najoddanejší spojenci.“

Výročie Trianonu je významnou udalosťou, hodnou pripomenutia aj položenia oficiálneho venca. Ale dôvodov na sebavedomie a hrdosť máme stále dosť aj bez toho, aby sme Maďarov napodobovali v neustálom vyratúvaní historických krívd a v nezmyselnej pompe. Aj vtedy, aj teraz je to skôr na smiech. a určite by aj Maďarom prospelo, keby sa k nám v tom smiechu nad zneužívaním dejín dnešnými politikmi pridali.

Katarína Zavacká (1940) je historička práva, vedecká pracovníčka Ústavu štátu a práva Slovenskej akadémie vied.

Čtěte také:

Jan Rychlík: Mnoho povyku pro nic

Juraj Charvát: Vlastenci a peniaze

Obsah Listů 3/2010
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.