Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2010 > Číslo 3 > Mária Ferenčuhová: Obyčejní lidé

Mária Ferenčuhová

V Paríži a neskôr v Prahe

Básníci a jejich místa (9)

... tie texty vznikli ako poznámky na okraj neexistujúceho denníka v čase, keď som žila v Paríži a neskôr v Prahe – v oboch mestách dosť dlho na to, aby som sa tam necítila ako turistka, no príliš krátko na to, aby som v nich prestala byť cudzinkou. Nepovažovala by som za potrebné tento fakt zdôrazňovať, keby mestá v mojich zbierkach neboli tak často čítané len ako teoretické a v princípe neviditeľné. Zdanlivo neosobné záznamy a chladné popisy každodennosti sú teda viac vyjadrením pocitu vykorenenosti, odcudzenia a trochu paradoxnej autenticity v priestore, kde je primálo pevných a spoľahlivých bodov, všetko naokolo sa javí ako známe, zrejme či dokonca banálne.

Texty v mojich zbierkach sú pokusom o topografiu tohto pocitu odcudzenia, o jeho rekonštrukciu – napriek tomu, že orientáciu v ňom (a v spomienkach naň) komplikuje množstvo informačného smogu ako aj riziko, že jednotlivé texty budú vnímané tiež len ako podobný informačný smog.

V meste psov

I

kryštály vyrástli prirýchlo: rozdrviť zubami,
poškrabať krk. tenkými prstami po plátne
nezvučne obkresliť zákruty.
tunajšia voda pri ceste: snáď podľa starého
tajného receptu procesom očisty zachovať
kal. pach – vôľa pretrvať, pach syra a rýb.
a drobné škvrnky na povrchu: nič iné, než
ešte včera lahodná potrava psov.

II

aj myši sú rýchle:
v podzemí. vo farbách. pod sedadlom.
hľadajú jesť. pomedzi dva vlaky.
načisto ohluchli: riadia sa – ako ty –
chvením kolies a nôh.

III

posledné škrupiny. predošlých dní. (procesom
očisty zachovať kal.) v stmavnutom zrkadle
ďalšia z tvojich tvárí.
zakaždým patriaca k rase, čo zakliali.

IV

ľutuješ pomalých, všetkých, čo zastali,
ukázali dlaň a nahé predlaktie, všetkých
tých, ktorým vykĺzla súkromná koža z
rukáva priveľmi na oči.
a ak sa náhodný úsmev zastaví na tebe,
zostane náhodný.
to, čo nosíš pod vlasmi,
aj tu najčastejšie oslovujú niektorým z
bežných krstných mien.

V

pridlho bez miery: dva či tri týždne ako
iný živočíšny druh. kým žmurkli, vyhynul.
potknúť sa o stenu, zabudnúť vovnútri.
toto ja: nechať ustrnúť.
v Cuvierovom múzeu simulovať telo s
chrbticou v šialenom úškrne.

Princíp neistoty

I.

V plnom svetle dva či tri predmety hodené na zem,
nádoby, krabice, veci, do ktorých sa ukladajú iné veci,
čistá kompozícia – neporiadok: na zemi nemá byť nič.
Drobnými rituálmi zažehnávaš zlé.
Trikrát sa vrátiš skontrolovať zámku na dverách.
Chodidlo medzi dve praskliny, presne tam, nie inam,
dýchať na východ, nemyslieť,
cez okraj, do škáry, úkryty, počty na prstoch,
krôčikmi cez celé územie.

V konkrétnom svete miera abstrakcie kolíše.
Ústami obkresľuješ slová: „pero, nôž, zápalka“.
Ako ich usporiadať?
Podľa účelu, ostrosti, nebezpečnosti?
Podľa farby, tvrdosti, zložitosti?
A prečo práve pero? Prečo nie drevo, papier, sklo?
Alebo koža, trhlina a sliny?
Tušíš, že treba abstrahovať, no netušíš
čo skôr.

II.

Obrazy vypletané vlasmi,
kabelky s tmavými perlami
v tvare úsmevu plného pokazených zubov.

Zrazu sme tu.
Zrkadlovo symetrickí
ako vlaky míňajúce sa v protismere
(ťahajú cudzie príbehy špinavým predmestím,
do prázdnych bistier, kde muži v  baretkách
sŕkajú vyprchané pivo
a ženy zabúdajú rukavice, rúže, pudrenky,
fotografie vlastných detí,
niekedy kľúče,
lístky s telefónnymi číslami,
lístky na autobus,
ale lístky do divadla obyčajne nie).

Sme tu, oproti sebe,
vykoľajení z toho,
že jedinou formou spojenia je zrážka.

III.

Dávkovať, odčerpávať šťastie z mosadznej nádoby
a čakať, kým vyschne: muzeálny exponát s matnou patinou.
Dívať sa spoza skla, nemyslieť.

Prilievať vodu (kalnú do čírej),
suchou pokožkou rúk trieť povrch do leskla,
nedýchať – len čakať.

Dych,
voda.
Plod.

Celkom na hranici vedomia, kde sny kričia nesúvislé vety
o strachu a vine, ešte stále veríme, že svet nemôže byť
zariadený zle.

Trpná. Zahltená úkonmi,
krúžením hlavou, kyvadlovým pohybom nôh,
hruďou dopredu a späť,

načisto urieknutá.
Spomienkou na jediné gesto demiurga,
ktorým sa všetko dobré na zlé obráti.

IV.

S každodennosťou nevystačíš – prežívať dni,
pracovať, držať sa pri živote, k bohu sa utiekať,
len v okamihoch strachu: to nestačí.

Jeseň, pomalé svitanie,
tvár, líce opreté o drevo,
samota, nevyhnutnosť, výhovorky.

No aj sem prichádza milosť: náhle, spoza chrbta,
zvnútra ako prvý pohyb dieťaťa v tvojom tele,
a iba nakrátko.

Zúfalí nesnívajú. Ich spánok je
tmavá jaskyňa,
chvíľkové vykúpenie.

V.

Stretli sme sa
a zostali sme spolu:

dvere poodchýlené v behu,
v prítmí letmý dotyk prstov,
podvedomé rozhodnutie,
nepriame, neskromné –

Ďalšia súbežná jazda bez predbiehania.
V mestách. Každý vo svojom.

Spoločne každý sám
a predsa spolu
nakoniec vznešený ideál romantickej lásky
v príliš malom byte.

Zaslúžene.
Samozrejmé ako dýchanie.

Ako spánok.
Ako rodina.

VI.

Nič nie je samozrejmé.
Ani naučené vzorce správania,
rutinné zábery dopravných nehôd,
zakaždým rovnako pokrčený plech.
Výrazy tváre. Slzy, smiech.
Striedanie ročných období.

Ešte včera som obchádzala
jazerá za mestom ľahostajne.
Dnes v nich vidím smrť.
No je len na mne, čomu nastavím tvár.
Či vetru, slnku, dažďu.
Alebo kameňom.

VII.

Opäť sa venuješ rovnakému.
Vystretou rukou od seba odháňaš
prirýchlo prúdiaci vzduch.
Počítaš, hľadáš znamenia,
skrútený list, opustený dom,
chromý vták,
čo každé ráno prilieta na okno a
čaká na štedrosť.

Čo vôbec robia všetci tí,
ktorým sa kvôli tebe
skrútila tvár bolesťou?
Chceš si hádať z dlaní,
čo prinesú tvoje omyly,
no jedinou možnosťou je ruky
spojiť a čakať, s nádejou.

Mária Ferenčuhová (1975) je básnířka, překladatelka a filmová kritička a teoretička. Narodila se a žije v Bratislavě. Přednáší na Filmové a televizní fakultě Vysoké školy múzických umění v Bratislavě. Je redaktorkou časopisu Kino-Ikon. Překládá z francouzštiny (Paul Virilio, Amélie Nothomb, Jean Echenoz, Philippe Brenot, Philippe Sollers aj.). v roce 2003 debutovala básnickou sbírkou Skryté titulky; v roce 2008 vyšla její druhá sbírka Princíp neistoty.

Čtěte také:

Vladimír Binar: Západní Morava

Clausheiner Wetz: Lido di Dante

Obsah Listů 3/2010
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.