Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2010 > Číslo 3 > Gábor Zsille: Prózy a básně

Gábor Zsille

Prózy a básně

Šialenstvo

Šialenec sa objaví v knižnici v piatok o pol tretej popoludní.

Začnem ešte raz: Šialenec sa objaví v miniatúrnej knižnici inštitútu v piatok o pol tretej popoludní, v hodine Kristovho utrpenia. Ja, úplne normálny človek, sedím v odľahlom kúte a pomocou veľkého slovníka sa práve snažím rozlúštiť úplne normálny verš jednej úplne normálnej básne o žalospevoch anglických tresiek, konzumovaných svojimi priaznivcami. Šialenec je asi päťdesiatročný dlháň so strapatou prešedivenou bradou a prudšími pohybmi. Zastane vo dverách, rýchlym pohľadom preletí police, siahajúce od steny k stene, zhlboka si vzdychne a nahlas prehovorí:

– Prosím vás, toto je knižnica?

Knihovníčka (veľmi mierumilovná žena) v priebehu jedinej sekundy rutinne vyhodnotí situáciu, zloží si ruky do lona a diskrétne ich zopne v modlitbe, špičkou jazyka si na podnebí nakreslí krížik a až potom odpovie:

– Áno, toto je knižnica.

Nasleduje okamih ticha, no šialenec sa s takouto odpoveďou neuspokojí:

– A... a sú tu knihy?

– Áno, tu sú knihy. – Knihovníčka (ako som už povedal, s veľkou dávkou rutiny) hovorí pomaly a zreteľne, dokonca pri tom pokyvkáva hlavou, akoby niekoho presviedčala v bielom plášti a so záznamom o vývoji teploty v rukách: len sa upokojte, nič sa nedeje, pán primár o chvíľku príde.

Priaznivé správy šialenca nadchnú, je pripravený konať. Vchádza dlhými krokmi, zastaví sa pri pulte, okuliare si pritlačí ku koreňu nosa, z hlavy si strhne čiapku a dychtivo sa opýta:

– Bibliu v arabčine máte?

V inštitúte, ktorý sa orientuje na slovanské jazyky, by mohla takáto otázka pôsobiť nečakane, odvážna knihovníčka však s kamennou tvárou odvetí:

– Žiaľ, nemáme. Vy viete po arabsky?

– Ani slovo. Ale do arabskej Biblie si chcem odložiť preukaz osoby bez vlasti.

– Prečo, vy nemáte vlasť?

– Samozrejme že nie.

Naozaj, myslím si utiahnutý v relatívnom bezpečí svojho úkrytu, niet ničoho prirodzenejšieho ako slušne oblečený, po maďarsky hovoriaci muž, zvierajúci aktovku, ktorý sa v srdci Budapešti ocitol bez vlasti. Nemáme však čas zdržiavať sa takouto maličkosťou, lebo šialenec pristúpi k širokému stolu, odtiahne stoličku, sadne si a z tašky začne neuveriteľnou rýchlosťou vyťahovať knihy, albumy a príležitostné publikácie najrôznejšieho druhu. Medzitým bez prestania melie:

– v-tisícdeväťstoštyridsiatomštvrtom-v-čase-varšavského-povstania-sa-začal-môj-dedo-v-hódmezővásárhelyi-dvoriť-správcovej-dcére-a-keď-nemecké-oddiely-a-poliaci-a-vojna...

A tak ďalej, celých dvadsať minút. Keď skončí, zbalí prevažne objemné zväzky späť do tašky, bozká ruku knihovníčke (našťastie, nie mne) a blažený odchádza. Knihovníčka sa zvezie na stoličku, zmorene dychčí.

– Toho si teda dobre vychytila... – poznamenám uštipačne. Pozrie sa na mňa a mávne rukou:

– Ááále, to som si len vyčerpala prídel na tento týždeň. Na ďalší sa tu iste zjaví nejaké podobné indivíduum, takých je stále dosť a vyvádzajú tie najneuveriteľnejšie kúsky. Minule sem napríklad vošiel bezprizorný elektroinžinier z Kispestu, ktorého koníčkom je písanie básní v estónčine a tu, uprostred knižnice, odspieval celý cyklus v archaickom tallinskom dialekte.

– a čo ty, vypočula si si ho?

– Dokonca som ho aj zrecenzovala.

Uveličene na ňu zízam a naraz si uvedomím, aké je to všetko pekné. Áno, tak to má byť: na maškarnom plese, ktorý zorganizoval pánboh, stvárňuje každý nejakú úlohu. Ako fašiangové postavičky sa zvŕtame na parkete, občas si postúpame po kurích okách, no všetci patríme k sebe: elektroinžinier a knihovníčka, správcova dcéra a redaktor, básnik a anglická treska.

Knižný prach

Aj knihy majú svoj prach. v tento pokojný letný víkend sa o tom môžem naplno presvedčiť. Samozrejme, ak ma pri tom nebudú zamestnávať úvahy o smrteľných následkoch silikózy. Moja dobrá známa (prezraďme: knihovníčka z budapeštianskeho Poľského inštitútu) sa bude sťahovať a ja ako milovník kníh a mladý poet môžem teraz ukladať do škatúľ obsah jej úctyhodnej domácej knižnice. Povynášať dvetisíc zväzkov na terasu a tam ich po jednom zbaviť prachu si vyžaduje nemálo času; zvlášť, ak sa popri tom fukote-pleskote snažím mrknúť aj na ich obaly či nebodaj kvalitu.

A tak využívam jedinečnú šancu nazrieť do vyberanej zbierky tejto polonistky, ponoriť sa do sveta mnohých milých autorov, prebudiť z kómy dlho nedotknuté diela, skvelá zábava. Zvŕtam sa a zisťujem, že na spodnej štvrtine knižnej police, ktorá je štyri metre široká a siaha od steny k stene, sa hrdo rozťahuje bachraté reprintové vydanie staručkého Révaiho lexikónu. Štrnásť objemných zväzkov s faktami spred deväťdesiatich rokov. a čo iné by mohol človek od lexikónu očakávať, ak nie najpotrebnejšie poznatky, údaje, presné informácie? Vytiahnem teda štvrtý zväzok a nalistujem si heslo Budapešť. Nech sa konečne dozviem, kde to žijem! Dejiny mesta z čias príchodu Maďarov do budúcej vlasti hanebne preskočím a môj dychtivý pohľad okamžite zablúdi na podtitulok chov zvierat. Čítam: „Podľa posledného súpisu (1910) žije v Budapešti spolu stodva somárov.“ Zastretým pohľadom myslím na Monarchiu. Och, tie šťastné mierové časy! Len stodva somárov v celej Budapešti! Odvtedy ich počet ohromne narástol! Žiaľ, nemám čas ďalej meditovať nad touto somarinou, natrafím totiž na podtitulok architektúra. Vrhnem sa na text a v priebehu niekoľkých sekúnd sa dozviem, že „na Andrássyho triede sa môžu občania poprechádzať medzi palácmi, postavenými s vycibreným vkusom.“ Mojej duše sa zmocní vzrušenie, nozdry sa mi rozochvejú. s takýmto lexikónom v ruke nie je veľký kumšt byť rozhľadený. Chcem vedieť všetko! Rýchlo si nalistujem starého dobrého Winstona Churchilla. Prichytím ho v rokoch jeho ranej mladosti. Ukáže sa, že vrchol svojej politickej kariéry dosiahol v roku 1910 funkciou štátneho tajomníka vojny a vzdušných síl a za najdôležitejšie dielo možno považovať obsiahly životopis jeho otca v dvoch zväzkoch, z roku 1906. Mimochodom, najväčšou zásluhou a zároveň najzaujímavejšou charakterovou črtou cteného tatka Randolpha Churchilla je to, že bol tretím synom siedmeho vojvodu z Marlboroughu... Opojený svojou informovanosťou si obzerám pol metráka exkluzívnych výtlačkov a zamýšľam sa nad tým, aké neuveriteľne potešujúce je, že na papier tohto reprintového vydania vyrúbali v uplynulých pätnástich rokoch tisícky stromov. Moja známa, ktorá za tieto informácie do dnešného dňa spláca tristo forintov mesačne, si v duchu už iste uvedomila svoj omyl, ale je ochotná priznať to iba sebe, za dverami svojej izby a aj to len po západe slnka. Pohrozím jej, že na dobierku objednám aj všetky dodatkové zväzky série, a potom sa už obzerám po užitočnejších knihách, ktoré ešte treba oprášiť. Takmer okamžite mi padne do rúk pekné vydanie Sedliackej Biblie, potom objemné Pamäti Józsefa Mindszenta, zbierka štúdií istého poľského jezuitského mnícha a tak ďalej, celé tucty skutočných pokladov. Vravím, skvelá zábava.

Nehovoriac o tom, že keď niekoho sťahujeme, máme pocit, akoby sme sťahovali seba. Akoby sme inventarizovali, oprašovali a ukladali do škatúľ svoj vlastný malý svet; akoby sa aj pred nami otvoril nový príbytok, všetky tie prísľuby, dobrodružstvá, neprebádané zákutia nového životného priestoru. a aké je len sladké a upokojujúce vrátiť sa – po tom, čo sme to všetko autenticky, nie iba tak ledabolo zakúsili, po tom, čo sme niekomu podali pomocnú ruku – do vlastného, dôverne známeho starého domova!

Po česky

Čítam dlhé básne
v jazyku, ktorý som sa nikdy neučil,
a hoci nerozumiem ani jedinému slovu,
o každej z nich presne viem,
či je dobrá alebo zlá, a možno
sa ani trochu nemýlim,
pri básni nejde o rozum,
ale o rytmus a melódiu,
a kto vie, lebo ja nie,
prečo tak zanovito pátram
po slove a rýme,
a čo z toho všetkého,
čo som dosiaľ zveril papieru,
vylúdi malajzijčan, španiel, abcházec,
akú habkavú realitu
tá-ti-ti-tá, lá-dó-fá-fá.

Nejde to

Potom som veľa cestoval. Zúčastnil som sa
na túre v Beskydách,
túlal sa po brehoch Visly
od Krakova po Varšavu, zaspával
v mestečkách, kde ma práve
zastihla noc; tri týždne som prežil
v drevenici v Nízkych Tatrách,
vlakom sa viezol z Ulmu do Litvy,
z Krakova do Bruselu, odtiaľ do Paríža,
jedol baraní perkelt na červenom víne
v pivnici istej slovinskej vinice,
trmácal sa, prestupoval, vyčkával
a v noci načúval lesu pri stiahnutom okne,
pri kontrolnom svetle palubnej dosky –
zbytočne, nech som sa pohol kamkoľvek,
bolo to stále o tom istom: nikdy, ani raz
sa mi nepodarilo pred sebou ujsť,
nejde to, nedá sa len tak uniknúť, nestačí
dvadsať litrov benzínu a cestovný lístok

Takto nech

Ako doma mi býva zriedka.
Napríklad vtedy, keď spotený vybehnem
na schátralú, zastrčenú železničnú stanicu,
kde vysvitne, že mám ešte chvíľu čas,
a na spustnutom pľaci pred vchodom
stojím zoči-voči súmraku
vo vetre na sklonku septembra
a užívam si, ako ma kúpe,
vychutnávam, ako mnou preniká.
Ten vietor je príjemný.
Takto nech fúka,
práve tu.

Toto všetko je poézia

Poézia je, keď v januári
nájdeme pod záclonou na okennom parapete
zosušenú mŕtvolu mušky,
ktorú v dlani odnesieme do kuchyne,
a tu ju slávnostne pochováme
do kvetináča.
Poézia je aj to, keď si v novembrovom
prievane podchodu kúpime
od tetky dokmásanú červenú ružu,
hoci ju nemáme komu darovať, nik nás nečaká,
kvet nevonia a je aj dosť drahý,
keď s ním ideme po ulici, odpadne mu hlavička,
a s holou, tŕnistou stonkou v ruke
kráčame ďalej, neochvejne vo vetre.
A poézia je ešte aj to, keď sa ráno
pozrieme von oblokom a na náprotivnej streche
spozorujeme uvoľnený drôt antény,
čo sa pod odkvapom metá vo vetre,
a myslíme na to, aký je osamelý.

Tak je, barbari

„Barbari sme boli my“

(Adam Zagajewski)

Tak je, barbari sme my,
drancujúci, krutí divosi,
nás sa boja v chatrčiach,
v strachu pred nami
obetujú býkov,
mená našich bohov
prehlušia ticho kostolov
a vydesia každú obeť
tak je, barbari sme my,
kvôli nám bledne úsvit,
to naše slová nemožno
vysloviť bez jachtania
a z našich úst znejú
ako zavýjanie vlkov.

Preložila Jitka Rožňová

Vychází díky spolupráci s maďarským literárním měsíčníkem Magyar Napló.

Gábor Zsille (1972)je maďarský básnik, publicista a prekladateľ z poľskej a anglickej literatúry. Vyštudoval katolícku teológiu na univerzitách v Ostrihome a Segedíne; v rokoch 1998–1999 zastával funkciu tajomníka maďarského PEN klubu. v súčasnosti je predsedom Sekcie pre umelecký preklad Zväzu maďarských spisovateľov a spolupracovníkom katolíckeho týždenníka Új Ember (Nový človek) . Doposiaľ vydal tri vlastné a pätnásť prekladových zbierok (Czesław Miłosz, Adam Zagajewski, Ted Hughes a ďalší). Žije v Budapešti.

Čtěte také:

Vladimír Binar: Západní Morava

Clausheiner Wetz: Lido di Dante

Obsah Listů 3/2010
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.