Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2010 > Číslo 3 > János Háy: Single Bell

János Háy

Single Bell

Keď jej chlapec povedal, že je koniec, ešte si vyberala. Bolo to pekných šesť rokov, načo ich kaziť ešte šiestimi, okrem toho stretol niekoho na ďalších šesť, pravdaže, to sem nepatrí, to je o inom.

Vtedy si ešte vyberala. Dvadsaťosem, to nie je žiaden vek, má čas, aspoň matematicky, najmä ak rátame možnosť rodiť už aj v štyridsiatke. Vyberala si a jej výber vlastne spočíval v odmietaní. Každému zo záujemcov, ktorých nebolo málo, povedala nie. Bol za tým ešte stále jej predošlý vzťah, tých šesť rokov, to obdobie zdanlivej celoživotnej istoty. Prežívalo v nej až tak intenzívne, a k tomu sa pridal pocit krivdy, ktorý ju podvedome pútal k chlapcovi ešte dlho po tom, ako vybledla spomienka na spoločne prežité roky.

Neskôr síce urobila ústupky; k narušeniu blokády, ktorá pochádzala z jej očakávaní, prispeli tak trochu aj jej fyzické nároky: taká mladá nemôže predsa žiť bez sexu, hoci aj sporadického. Lebo v tom čase sa už na scéne zjavovali aj ženatí muži, s ktorými sa dalo sexovať naozaj len sporadicky, v týždňových – dvojtýždňových intervaloch. Odvolávali sa na svoj vek, hoci v skutočnosti za tým boli manželky, a oni ich museli – rovnako ako milenku – uspokojiť dvakrát alebo minimálne raz týždenne, frekvencia súloží sa teda znížila na dve – tri za týždeň a to kvôli veku ešte naozaj zvládali. Slovom, okrem manželiek predsa len zohrával svoju úlohu aj vek, štyridsaťpäť alebo štyridsaťosem rokov, a tak muži svoje manželské a pracovné problémy večne kompenzovali alkoholom. Občas sa to predsa len podarilo aj viackrát, a ona vtedy vedela, že jej menštruačný cyklus sa práve strieda s manželkiným.

Ale zbytočné boli všetky ústupky, vďaka ktorým na scénu vstúpili aj úplne bezcharakterné indivíduá. Napríklad rozhlasák, ktorý ju priam prenasledoval svojou žiarlivosťou, detailne ho musela informovať o čase, ktorý on inak trávil s manželkou, prípadne sa s manželkou miloval. v hodinových intervaloch jej posielal esemesky, jasné, že mal služobný mobil, jednostaj jej vyvolával, často sa ani neozval, iba načúval, kde práve môže byť, dychčal jej do ucha. Potom jej vyčítal, vraj, napoludnie som počul okolo teba jazdiť autá, kde si bola. Takého sa treba okamžite zbaviť, to vie každý, ale nie je to vôbec ľahké, veď základnou povahovou črtou týchto ľudí je práve to, že sa ich nemožno zbaviť, a keby v rozhlase nebolo došlo k reorganizácii, čo sa dotkla aj tohto muža, ktorý, aby si udržal zamestnanie, sa od rána do večera ponevieral po rozhlasovej budove ako prízrak žobrajúci o pracovné zaradenie, keby sa to teda nebolo stalo, možno by jej bol dodnes v pätách, občas by dokonca nakukol aj do dámskych šatní na plavárni, či je tam a či sa náhodou neprešmykla k mužom.

Nakoniec sa všetci vytratili. Naposledy ten, ktorý hneď pri prvej príležitosti vyhlásil, že rodinu neopustí, nech v to ani nedúfa. Táto úprimnosť jej veľmi imponovala, páčilo sa jej, že nenadáva na manželku ako mnohí pred ním, ktorých práve pre toto znenávidela. Veď ako môže nadávať na ženu, čo mu porodila deti a perie mu spodky, ako môže tú chuderku nazývať kurvou, s ktorou je hrozné stráviť čo i len minútu a dva týždne dovolenky s ňou sú vraj preňho ako rok v Osvienčime. Od nej sa dá len utekať, aj preto je napríklad tu. Navyše všetky tieto nadávky zo seba súkal pred inou ženou, zhodou okolností svojou milenkou. Takých pokladala za úbohých bastardov a rýchlo im dala kopačky, nechcela, aby sa prípadne naozaj rozviedli, oženili sa s ňou a potom o  nej v posteli cudzím ženám rozprávali rovnako hrubo ako o svojich terajších manželkách. No tento je iný, tento povedal, že nie, a ona sa tešila jeho úprimnosti, ktorá však neskôr zapríčinila rozpad ich vzťahu.

Raz, keď sa práve domilovali, ležali na posteli a muž rozmýšľal, koľko minút tu musí ešte stráviť, vyrukovala s tým, že už má tridsaťosem a telo jej dáva znamenie, duša takisto: treba mať dieťa. Nedá sa žiť, keď nie je. Podstatu svojho ženstva môže naplniť len vtedy, keď bude.

Strhla sa hádka, lebo muž už deti mal a netúžil sa v tejto oblasti ďalej rozmáhať, chcel rozširovať firmu, nie rodinu. Nahí na seba kričali, muž sa posadil, telo sa mu na bruchu poskladalo do faldov ako odhrnutá perina, takému dieťa naozaj nepatrí, ani žena, nanajvýš tak stará manželka, ktorá na neho čaká, aby mu vykričala všetky svoje životné krivdy.

Dievča nakoniec vmietlo mužovi do ksichtu, že potajomky prederaví kondóm a nechá sa oplodniť.

Muž viac neprišiel.

Odvtedy prešli dva roky a ona očividne prešvihla správny čas, hoci sa jej občas rozžiarili oči, keď v televízii po čula o neskorom pôrode, napríklad, že v jednej švajčiarskej nemocnici alebo v Kórei priviedla 45-ročná žena na svet zdravé dieťa. Malý váži 3,68 kg, meria 54 cm, nemuseli ho dať ani do inkubátora, aj matka sa má skvele. Potom nasledovala dlhá chvála na mimoriadne vysokú úroveň súčasnej lekárskej vedy.

Ešteže mám mamu, povedala svojej priateľke, učila angličtinu, práve zneli Jingle Bell, blížili sa Vianoce, chystala sa na posledné tohoročné hodiny, vtedy ich zakaždým púšťala. Mamu, zopakovala, otca spomenúť nemohla, pred niekoľkými rokmi ho skosila zdanlivo nevinná srdcová slabosť, ktorej spočiatku prisudzovali len psychický pôvod. Aspoň ju môžem mať rada a aj ona má rada mňa.

Priateľka chvíľu mlčala, babrala sa so šálkou, lyžičkou štuchala do kúskov ovocia, lebo pili ovocný čaj s jemnou škoricovou arómou, možno to bol práve vianočný čaj. Potom povedala len toľko, že práve to je chyba. Čo ako, spýtala sa prekvapene, lebo vôbec nerozumela, prečo jej to priateľka hovorí, keď mala takých oddaných, pre dieťa priam dokonalých rodičov. Práve to je – pokračovala priateľka – zdrojom všetkého zlého. Čo, zopakovala otázku. Dobrá rodina, vypadlo z priateľky. Blbosť, namietala, ako môže byť dobré príčinou zlého. To nemá logiku. Ale je to tak, trvala na svojom priateľka, pozitívne vzory, ktoré si z nej prinášame, nás zväzujú, navyše sa nemôžeme odpútať ani citovo, lebo na to nemáme dôvod, sú predsa takí dobrí. Môžeme ich milovať do aleluja, vlastne do konca svojho života. a preto sa ti nedarí nadviazať skutočný partnerský vzťah. Chlapcov testuješ na svojej matke, alebo ich prirovnávaš k otcovi, chceš takého, aký bol on – aby som spomenula niekoľko detailov. Podľa mňa je to presne naopak, rozosmiala sa, katastrofálne bývajú práve manželstvá detí zo zlých rodín, opakujú rozvody, násilie, každú hrôzu, ktorú doma videli. Vedia to dokázať i sociológovia – aj na tej najmenšej vzorke. Počúvaj, povedala priateľka, prejdime si pekne po poradí našich známych, a na priateľkin návrh začali tento zdanlivo exaktný, vedecky ľahko dokázateľný fakt kontrolovať na vlastnej vzorke. Priateľke, inak matikárke na tej istej škole, po rýchlych výpočtoch vyšlo, že vyše sedemdesiat percent dievčat z dobrých rodín – výskumu podrobili tridsať dievčat z okruhu svojich známych, životy ktorých priateľka detailne poznala, veď nemala manžela ani dieťa, takže voľný čas trávila spoznávaním osudov iných – je vopred bez šance, a to všetko vďaka svojim neskutočne dobrým rodičom, na rozdiel od päťdesiatich štyroch percent dievčat zo zlých rodín, ktoré môžu počítať s úspešným manželstvom.

To by som si nebola myslela, skonštatovala a v tom okamihu jej priateľka svojou napohľad absolútne spoľahlivou štatistikou vymazala z hlavy chlapca, ktorý si ju pripútal na šesť jej najkrajších rokov a ktorého často obviňovala zo svojho nevydareného života, veď to boli presne tie roky, keď si mohla ešte právom vyberať, keď mala šancu na čokoľvek, lepšie povedané, na kohokoľvek, ale prečo by to robila? Mala bezpečný vzťah, ktorý sa jej vtedy zdal na celý život. Zabudla na chlapca a na uvoľnené miesto nastúpila jej matka, ako keď sa menia scény v divadle – jedni účinkujúci vyjdú, no kulisy i pocity, ktoré tu zanechali, zostávajú nezmenené. Nastúpila jej matka, na ktorú sa inak z roka na rok fyzicky čoraz väčšmi ponášala a ktorá jej svojou láskou, oddanosťou a všetkými dobrými vlastnosťami matky – zničila život.

Preložila Jitka Rožňová

János Háy (1960) je známy maďarský básník, prozaik a dramatik. Debutoval v r. 1989 básnickou zbierkou Gyalog megyek hozzád a sétálóúton (Idem k tebe pešo po promenáde); prvý výrazný úspech zaznamenal románom z roku 1996 Dzsigerdilen – a szív gyönyörűsége (Džigerdilen – Potešenie srdca). Odvtedy vydal vyše dvadsiatku próz, divadelných hier, rozprávok a zbierok básní a poviedok. Jeho hry uvádzajú mnohé európske divadlá (vrátane českých).

Čtěte také:

Gábor Zsille: Prózy a básně

Andrzej Stasiuk: Herta Müllerová

Obsah Listů 3/2010
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.