Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2010 > Číslo 3 > Martin Bútora: Ako hovoriť o tom, o čom neslobodno mlčať

Martin Bútora

Ako hovoriť o tom, o čom neslobodno mlčať

Osem statočných Daniela Fischera

Keď som spolu s niektorými z vás ešte dakedy v zime vošiel do Danulovho ateliéru a hľadeli sme na tváre vynárajúce sa z nepamäti, mal som pocit, ktorý mi tu, v tomto priestore a v takejto konštelácii, ešte zosilnel: „O čom nemožno hovoriť, o tom treba mlčať.“

A predsa sa mi teraz vidí, že je primerané povedať aspoň zopár slov o tom, čo tu autor hovorí inými prostriedkami.

Po prvé, Daniel Fischer urobil to, čo celkom nedávno neurobili, hoci mali urobiť, iní: pokľaknúť pred obeťami onej augustovej noci, ktorá rozčesla naše dejiny a životy.

Z ničoty povolal naspäť to nevýslovné mrazenie, ktoré zvestovali rozochvené hlasy zo slobodného rozhlasu: „Včera dne 20. srpna 1968 kolem 23. hodiny překročila vojska Sovětského svazu, Polské lidové republiky, Německé demokratické republiky, Maďarské lidové republiky a Bulharské lidové republiky státní hranice Československé socialistické republiky...“

Daniel Fischer však urobil tiež to, čo už nevykonal vôbec nikto iný: sklonil sa pred obeťami, ktoré demaskovali agresora zvnútra, pred jeho vlastnými občanmi. Vytiahol zo zabudnutia tváre a osudy, ktoré nám vystupujú pred očami ako poslovia z iného sveta – pretože ich skutok vtedy bol takýmto posolstvom odinakadiaľ.

Môžeme sa donekonečna sporiť o to, či bola československá jar len iluzórnym snom o možnosti reformovať nereformovateľné; o tom, akú hodnotu mal spontánny občiansky pohyb; môžeme nostalgicky spomínať na časy, keď slovo malo váhu; môžeme tiež byť kritickí k vtedajšiemu vedeniu štátu a pýtať sa, či sme sa nemali brániť; môžeme sa domýšľať, čo by bolo, keby...

Sú však aj činy, o ktoré sa sporiť netreba; sú ľudia, ktorí práve v tej chvíli vedeli, čo treba brániť; sú tu mementá, ktoré urobili iní a inde, aj za nás.

Je tu osem statočných.

Hoci sa Daniel Fischer, po druhé, výberom týchto osobností nevyviazal z historicko-politických súvislostí – ba tým, že dnes je 17. apríla, teda výročie dňa, kedy v dôsledku Augusta nastúpil do vedenia strany Gustáv Husák, sa historický rozmer nevdojak ešte zvýraznil – predsa len dobový kontext niečím prekročil. Dotkol sa totiž univerzálneho, antropologického kódu túžby po slobode, obhajoby ľudskej dôstojnosti, nezmieriteľnosti voči zlu.

Vedeli, do čoho idú – tak ako to vedeli občania mesta Calais z Rodinovho súsošia, keď sa vyberali do tábora víťazov, k anglickému kráľovi Edwardovi III., aby mu odovzdali kľúče od mesta a vystavili sa poníženiu a riziku smrti preto, aby zachránili svojich spoluobčanov pred záhubou. Uvedomujem si, že pred týmto zhromaždením umelcov a priateľov umenia netreba pripomínať príbeh, ktorý za Rodinovým dielom stojí – dodajme iba, že legenda pretrvala aj po tom, keď samotný príbeh sa ukázal byť historickým mýtom. Pre Rodina, ktorý vtedy nevedel, že to v skutočnosti tak nebolo, to však bol príklad nie hrdinstva kráľov, ale aj obyčajného, občianskeho hrdinstva tých, ktorí sa pripojili k váženému mešťanostovi. Chcel ich zachytiť nie ako skupinu hrdinov na piedestále, ale skôr ako jednotlivcov, ponorených aj do otázok, váhania a pochybností.

V prípade tvárí, ktoré vidíme na Fischerových maľbách, si však môžeme byť úplne istí: toto nie je legenda, toto nie je mýtus, toto nie sú hrdinovia s otáznikom. To sú tí, ktorí všetkým Rusom i Nerusom žijúcim v Sovietskom zväze, ale aj príslušníkom iných armád, ktoré okupovali Československo, a určite i nám, obyvateľom pokorenej krajiny, nastavili zrkadlo.

Takisto ako nie je legendou to, čo nasledovalo: drviaca päsť KGB, väzenie, nútený pobyt v psychiatrických zariadeniach, exil, spustošené životy.

A hoci svoje činy vykonali v emocionálne vypätej chvíli, naplnenej na jednej strane zúfalstvom prepadnutých a zaskočených, na druhej brutálnym cynizmom moci, z ich tvárí ani z ich osudov nevyžarujú patetické gestá exaltovaných jednotlivcov. Je to skôr pokojné, no rozhodné odhodlanie ľudí, ktorí na Červenom námestí protestovali za seba i v mene slušných občanov na celom svete.

Po tretie, na rozdiel od Rodina dielo Daniela Fischera nevzniklo na zákazku. Nikto si ho neobjednal, nik za ním neprišiel s ponukou, aby sa do niečoho takého pustil. Vzniklo z vnútorného popudu človeka z generácie, ktorá sa už dokázala rozmanitým spôsobom vysloviť k mravnému rozmeru našich dejín i našej súčasnosti. Niektorí z nich sú tu dnes medzi nami, a je pre mňa cťou im pri tejto príležitosti zložiť hold.

„Fischerovi Rusi“, táto zvláštna sorta skutočných vlastencov a zároveň zodpovedných svetoobčanov, sú vlastne súputníkmi tejto generácie a duchovnými príbuznými jej nasledovníkov.

Pristupujeme k ich obrazom, a oni sa nám vynárajú pred očami; približujeme sa a zhovárame sa, a keď pokročíme ďalej, nenápadne a nenáhlivo sa vrátia do jednej z vrstiev našej pamäti. Daniel Fischer nám neskutočne kreatívnym spôsobom pomáha pochopiť, ako naša pamäť funguje, ako s ňou narábať, ako sa nedať manipulovať, ako toto „spoločenstvo pamäti“ uchovávať.

Odliatky Rodinovho súsošia dnes stoja vo viacerých mestách sveta, od Paríža, Londýna či Kodane cez Washington, New York a Philadelphiu až po Tokio a Soul. Verím, že podobne aj výstava Daniela Fischera s mĺkvymi, a predsa výrečnými tvárami sa bude okrem Bratislavy vynárať aj inde.

Pretože, aby som parafrázoval Wittgensteinov výrok, ktorý som spomenul na začiatku, vždy treba hľadať spôsob, ako hovoriť o tom, o čom neslobodno mlčať.

(Sprievodný text k výstave)

Daniel Fischer: 8 statočných. Vynáranie. Ministerstvo kultúry SR, Národné osvetové centrum, Agentúra SITA, Dom umenia Bratislava, 7. 4. 2010–25. 4. 2010.

Martin Bútora (1944) je sociológ, spisovateľ, čestný predseda Inštitútu pre verejné otázky, 1999–2003 bol veľvyslancom v USA.

Čtěte také:

Marta Frišová: Proti smrti

Ferdinand Vrábel: Nie taká zlá vzorka populácie

Obsah Listů 3/2010
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.