Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2010 > Číslo 6 > Juraj Charvát: Slovensko – druhý domov bulharského cára

Juraj Charvát

Slovensko – druhý domov bulharského cára

Sotva kto z čitateľov vie, že bulharský cár Ferdinand I. dovolenkoval celý život na Slovensku, že cárska rodina mala najužší kontakt s určitými lokalitami na Slovensku... Ani Slováci sa o tom za socializmu nemohli dozvedieť, veď šľachta a monarchovia boli na špici „triednych nepriateľov“, o ktorých sa nepísalo a nehovorilo. V poslednom čase sa to však prudko mení. Slovenská verejnoprávna televízia nakrútila o cárovi Ferdinandovi a jeho pobytoch na Slovensku dokumentárny film, v Bulharskom kultúrnom stredisku v Bratislave premietali obdobný dvojdielny bulharský televízny film, vyšiel Hykischov román a najnovšie v spomínanom bulharskom stredisku bola prezentácia knihy Coburgovci a Slovensko od historika Romana Holeca, profesora dejín na Komenského univerzite v Bratislave. Táto kniha je mimoriadnym dielom svojím rozsahom 460 strán, poznámkovým aparátom (652 čísiel), bohatosťou použitej literatúry i obrazovej prílohy. Vo sfére portrétov, životopisov monarchov, myslím, je to najpodrobnejší, syntetický a objavný životopis od domáceho autora, ktorý priznáva v úvode, že „kniha je výsledkom takmer desaťročnej systematickej práce a mnohých zahraničných ciest“.

Môj záujem o túto problematiku bol vzbudený celkom náhodne. Už som sa raz zmienil, že v druhej polovici 60. rokov som niekoľko rokov za sebou trávil dovolenku v žrebčíne Veľká lúka pod Muránskym hradom (Listy/Mosty 6/2009). Raz prišiel za mnou z obce Muráň, kde býval, riaditeľ muránskeho závodu štátnych lesov, ktorému tento žrebčín bol podriadený. Povedal mi, že nemusím s koňom stále len objavovať rôzne kúty Muránskej planiny, že pre spestrenie dovolenky by som sa mal raz vydať opačným smerom na Prednú Horu, kde uvidím dva kaštiele (zámky) bulharského cára Ferdinanda, a že ľudia, ktorí tam bývajú ešte i teraz, sa na neho pamätajú, a tak by som sa od nich mohol dozvedieť niečo zaujímavé.

Čitatelia sotva budú vedieť, kde je vzdialený a „ukrytý“ Muráň a Predná Hora, kedysi súkromný majetok bulharského cára, hoci som tam cestoval celkom jednoducho. V Bratislave som nastúpil do rýchliku Bratislava – Košice, ktorého trasa viedla nie Považím, ale Pohroním cez Banskú Bystricu a Brezno, a za Breznom som vystúpil v stanici Červená Skala, ležiacej pod Kráľovou hoľou, čo je východný záver Nízkych Tatier. V Červenej Skale ma čakal dohovorený koč, ktorý ma doviezol do žrebčína. Za Uhorska železničná trať na tomto mieste končila. Ale Československá republika ju predĺžila do Košíc tak, že na terénnom zlome za prameňom Hrona vlak v tuneli stúpa do kruhu a na opačnej strane vyjde z tunela „o poschodie vyššie“. Bohvie, či takýto technický div existuje ešte niekde v Európe. Ale vráťme sa na Červenú Skalu. Cesta do obce Muráň vedie južným smerom (na severe je hradba Nízkych Tatier) a pred touto obcou možno odbočiť vpravo na Veľkú lúku pod zrúcaninou Muránskeho, najvyššie položeného hradu na Slovensku, alebo vľavo na kedysi Ferdinandovu Prednú Horu.

Coburg – Koháry

Bulharský cár Ferdinand I. pochádzal z rodu Sachsen-Coburg-Gotha. Tento rod vládol nad malým vojvodstvom na pomedzí Saska a Bavorska, mocensky bezvýznamným. A predsa sa významne zapísal do európskych dejín pôsobením mladších synov rodu, ktorí obsadili nové kráľovské tróny alebo sa priženili do starých rodov vládnucich rôznym aj najmocnejším európskym štátom. Leopold sa stal belgickým kráľom, Ferdinand bulharským, iný portugalským a brazílskym. Najvýznamnejšia panovníčka tých čias, anglická kráľovná Viktória si vzala Alberta Coburga. Ďalší mali manželské vzťahy na rody ruských cárov, nemeckých cisárov, viedenských Habsburgovcov atď.

Ferdinand bol v tretej generácii príslušníkom jednej z línií rodu, ktorá vznikla presídlením do habsburského Rakúska. Ferdinandovmu dedovi, rakúskemu generálovi v napoleonských vojnách, dohodil nevestu – ako píše Roman Holec – sám rakúsky cisár František I. Bola to Mária Antónia Koháry, dcéra uhorského magnáta, ktorý nemal mužského potomka. Z vďačnosti ku katolíckym Habsburgovcom línia rodu Coburg-Koháry prestúpila z evanjelickej na katolícku vieru. Sobáš sa konal v roku 1816 v svätoštefanskom dóme vo Viedni. Sobášom sa tento Coburg stal tretím najbohatším uhorským magnátom. Išlo o fideikomisné panstvá čabraďsko-sitnianske a jelšavsko-muránske na území Horného Uhorska, čiže na Slovensku, ďalšie panstvá na území dnešného Maďarska, Dolného Rakúska (Ebenthal na Moravskom poli), o palác vo Viedni, sídlo rodu, a o komplex železiarskych podnikov na Horehroní, ktorý v 19. storočí bol dobre vedený a prosperoval.

Rodina – podľa autora knihy – trávila zimu vo viedenskom paláci, vo Viedni bolo aj riaditeľstvo ich majetkov. Leto trávili na svojich statkoch, na Slovensku ich hlavným sídlom bol kaštieľ vo Svätom Antone pri Banskej Štiavnici. Tak Ferdinand už za svojho detstva a mladosti si vytváral svoj vzťah, neskôr mimoriadne blízky, k Slovensku, najmä k jeho prírode, lebo jeho hlavným koníčkom bola prírodoveda.

Zakladateľ bulharskej dynastie

Ferdinand Coburg-Koháry sa narodil r. 1861 vo Viedni. Aj otec bol rakúsky generál, matka bola dcérou posledného francúzskeho kráľa. V rámci rodových tradícií mal najprv vojenskú výchovu, ktorá mu však bola protivná. Jeho celoživotným záujmom bola príroda, botanika i zoológia, rád zbieral najmä motýle a lúčne kvety, ktoré vedel pekne namaľovať. Jeho členstvo v medzinárodných prírodovedných organizáciách bolo zaslúžené, bol odborníkom. Miloval tiež hudbu a divadlo. Ovládal veľa jazykov a rád cestoval i na iné kontinenty. Vystupovanie mal hrdé, šľachtické, ale voči obyčajným ľuďom bol zdvorilý.

Bulharský trón sa uvoľnil po rusko-tureckej vojne, v ktorej ruská armáda za veľkých obetí Osmanskú ríšu porazila. Trón súvisel s titulom knieža, pri čom jeho práva boli rôznym spôsobom obmedzené. Na základe komplikovaných veľmocenských vzťahov (Rusko, Prusko, Rakúsko-Uhorsko) Berlínsky kongres dôsledky ruského víťazstva zredukoval: Bulharsko ostalo formálne podriadené Turecku, ktoré ostávalo reprezentantom krajiny voči zahraničiu a ktorému tiež platilo daň. Južné Bulharsko (Plovdiv) ostalo tureckou provinciou s vlastnou autonómiou. Obidve časti však mali mať povinne na čele dedičného kresťanského regenta, ktorého mali potvrdiť veľmoci. Tvrdý oriešok Balkánu – Macedónia – ostal neriešený, naďalej si na toto územie robili nárok Bulharsko, Srbsko i Grécko.

Po intermezze s nemeckým princom Alexandrom Battenbergom, ktorý ako prvý obsadil bulharský trón, ale sa na ňom neudržal (iný Battenberg sa priženil do Anglicka a zmenil si meno na Mountbatten), prišiel r. 1887 do Bulharska Ferdinand Coburg ako dvadsaťšesťročný. V tom čase bol práve na Slovensku a tam si sformoval svoj kniežací dvor pre Sofiu z obyvateľov horehronských dedín, ktoré v tom čase patrili k muránskemu panstvu, ku gemerskej, a nie k zvolenskej stolici (župe) ako za ČSR. Jeho vstup do Bulharska bol rozpačitý. Bulharská delegácia po niekoľkomesačnom cestovaní po Európe a hľadaní vhodného kandidáta nakoniec funkciu ponúkla Ferdinandovi a Národné zhromaždenie ho jednomyseľne zvolilo, ale žiadna európska veľmoc ho neschválila, ale ani mu neprekážala. Pokladali ho za schopného, ale nie vhodného kandidáta, hlavne ho nepokladali za dôveryhodného vraj pre nevypočítateľnosť a obojakosť jeho charakteru.

V 19. storočí sa Ferdinandova nová vlasť len pomaly dvíhala „z popola“. Bulharsko bolo po vymanení sa z tureckého jarma na nultom bode spoločensky, politicky i hospodársky. V období Ferdinandovej vlády sa pomaly dvíhalo, keď Ferdinand udržiaval rovnováhu a pokoj všelijakým lavírovaním medzi veľmocami a politickými prúdmi vo vnútri krajiny. Svojimi kontaktmi na západnú Európu určite tomuto vzostupnému vývoju napomáhal.

Ináč sa v tomto 19. storočí nič celkom výnimočného nestalo, treba len zaznamenať, že r. 1893 sa oženil s parmskou (talianskou) princeznou a rok na to sa narodil následník trónu Boris. Tí, čo v kruhoch európskych veľmocí pokladali Ferdinanda za obojetného, mali teraz dôvod sa vo svojom názore utvrdiť, myslí si autor knihy, keď Ferdinand dal syna najprv pokrstiť katolíckym arcibiskupom a o dva roky ho nechal pomazať podľa pravoslávneho rítu napriek odporu matky, rodiny, pápeža, rakúskeho cisára. Pri tomto druhom akte bol krstným otcom namiesto prominentných Nemcov a Talianov ruský cár zastúpený ruským generálom.

Predčasne zomretá prvá manželka porodila Ferdinandovi štyri deti: Borisa, Cyrila, Eudoxiu, Nadeždu. Podľa svedkov si Ferdinand nevedel k nim vytvoriť citový vzťah. Skôr kvôli deťom než kvôli sebe sa v 47 rokoch po druhý raz oženil s nemeckou kňažnou, o jeden rok staršou. Nakoľko bola evanjelička, sobáš bol na dvakrát. Raz v katolíckom a raz v protestantskom kostole. Aj druhá manželka predčasne umrela v priebehu 1. svetovej vojny.

Ferdinand cárom

S príchodom 20. storočia sa situácia radikálne zmenila. Najprv pozdvihol pozíciu Bulharska a svoju vlastnú, keď využil trvalé oslabovanie Turecka a v roku 1908 sa zbavil čo i len formálnej závislosti na Osmanskej ríši. Veľmoci to pokladali za porušenie uznesení Berlínskeho kongresu, Ferdinand váhal, v tom čase trávil práve celé leto v Hornom Uhorsku (na Slovensku), ale nakoniec sa rozhodol a prešlo mu to. Namiesto kniežaťa, ktorým bol 21 rokov, bol Ferdinand vo Veľkom Tarnove, sídle niekdajších bulharských cárov, vyhlásený za cára všetkých Bulharov. Po takmer 500 rokoch tureckého jarma boli Bulhari slobodní. Ferdinand bol doma na vrchole popularity.

No nasledujúcich desať rokov všetko zmenilo a Ferdinand sa stal nenávideným. V roku 1912 vypukla prvá balkánska a vôbec prvá vojna v 20. storočí, s cieľom definitívne zlikvidovať turecké panstvo v Európe. Štyri balkánske štáty (Bulharsko, Srbsko, Čierna Hora a Grécko) spoločne napadli Turecko, porazili ho a vytlačili z Európy na ázijský kontinent. Bulharská armáda sa dostala až k Istanbulu. Víťazné štáty sa na úkor Turecka územne zväčšili. Macedónsko sa malo rozdeliť medzi Bulharsko a Srbsko. Ako vždy aj teraz Macedónsko sa stalo jadrom sporu: kto z týchto dvoch rivalov dostane aký kus macedónskeho územia? A tak vypukla druhá balkánska vojna (1913). Všetci (ešte aj Rumunsko) sa spojili proti Bulharsku, ktoré muselo kapitulovať. Turecko sa čiastočne vrátilo na európsky kontinent (Edirne) a Bulharsko, ktoré sa najviac obetovalo v boji proti Turecku, stratilo zisky z prvej balkánskej vojny, predovšetkým v Macedónsku, čo najviac bolelo. Tento pocit krivdy istotne prispel k tomu, že na rozdiel od ostatných balkánskych štátov Bulharsko (spolu s Tureckom) sa ocitlo nakoniec v jednom spolku s Nemeckom a Rakúsko-Uhorskom.

Rok na to vypukla 1. svetová vojna so začiatkom opäť na Balkáne (sarajevský atentát) a Bulharsko sa znovu ocitlo na nesprávnej (porazenej) strane v Trojspolku (Nemecko, Rakúsko-Uhorsko, pôvodne Taliansko, neskôr Bulharsko a Turecko), kým ostatné balkánske štáty držali s Dohodou (Veľká Británia, Francúzsko, Rusko, od r. 1915 Taliansko, od r. 1917 USA a v priebehu vojny pristúpilo ďalších 25 štátov). Nemci znovu obviňovali cára Ferdinanda z obojakosti, keď chcel z tohto spojenectva vykľučkovať, čo sa však nepodarilo. Aby zachránil v porazenom Bulharsku aspoň dynastiu, Ferdinand sa 3. 10. 1918 zriekol trónu v prospech svojho syna, ktorý nastúpil na trón ako Boris III. (číslovanie nadväzuje na poradie bulharských cárov z predtureckého obdobia). Ešte ten večer musel Ferdinand po 31 rokoch pobytu vlakom opustiť Bulharsko, do ktorého sa nikdy viac nevrátil, hoci po tom celý život túžil. Usadil sa v Coburgu, kde práve v tom čase detronizovali panujúceho šéfa coburského rodu a vojvodstvo sa stalo súčasťou Bavorska.

Ferdinandov syn

Boris ako druhý Coburg na bulharskom cárskom tróne mal spočiatku veľmi ťažkú pozíciu, aj pre zlú povesť svojho otca. Ale robiť z Ferdinanda hlavného a jediného vinníka všetkých bulharských bied nebolo voči nemu spravodlivé, lebo nešlo o činy jednej osoby. Ferdinand zrejme konal v dorozumení s väčšinovou časťou vtedajších vládnucich vrstiev Bulharska.

Postupne sa však Borisova politická i osobná pozícia zlepšovala. Na 12. výročie svojho nástupu na trón (1930) sa oženil s Giovannou, dcérou talianskeho a vnučkou čiernohorského kráľa. Katolícky sobáš bol v Taliansku, ale keď sa narodili Mária Lujza a Simeon ako následník trónu, rovnako ako jeho otec aj Boris porušil sľub daný nevestinej rodine a dal syna pokrstiť v pravoslávnom kostole. Ferdinand a Boris – otec a syn – boli mentálne úplne odlišní ľudia, spoločné však mali záľuby – prírodné vedy, lokomotívy, hudbu.

Hoci po Nemecku a Rakúsku tretím najdô­ležitejším hospodárskym partnerom Bulharska bolo Československo, politicky sme stáli na opačných pozíciách. My na pozíciách uznávania sústavy versaillských zmlúv, na základe ktorých sme formálne ako štát vznikli, Bulharsko na pozíciách revízie pomerov po 1. svetovej vojne, lebo sa týmito zmluvami cítilo byť ťažko poškodené.

Toto revizionistické stanovisko priviedlo Bulharsko a Borisa – rovnako ako jeho otca – znovu do spolku s Nemeckom a znovu k porážke v 2. svetovej vojne. Pronemecký postoj Bulharska nebol však totožný s pronemeckým postojom Slovenska, Maďarska, Rumunska. Keď vypukla vojna v septembri 1939, Bulharsko vyhlásilo neutralitu. Až v roku 1941 sa pripojilo k hitlerovskému Nemecku, keď dovolilo nemeckým vojskám prechod do Grécka a vojensky sa zúčastnilo ťaženia „len“ proti Juhoslávii, kde si „konečne“ a „natrvalo“ vydobylo Macedónsko. Účasť na vojne proti Sovietskemu zväzu Bulharsko odmietlo a tiež nevydalo Hitlerovi „svojich Židov“. Vojna však aj tak situáciu v Bulharsku postupne zhoršovala a v roku 1943 Boris vraj už cítil, že sa znovu schyľuje ku katastrofe.

O tomto dejinnom momente autor knihy Roman Holec píše: Krátko po návšteve Slovenska, kde sa stretol s otcom, absolvoval Boris v auguste 1943 oficiálnu návštevu Nemecka, kde mal rozhovory s Hitlerom, v tomto roku už tretie. „Po návrate do Sofie, deprimovaný bezvýchodiskovou domácou i zahraničnopolitickou situáciou (najnovšie kapituláciou Talianska) fyzicky i morálne poznačený bulharský panovník 28. 8. 1943 za záhadných okolností náhle zomrel. Po vojne vytvorená vyšetrovacia komisia nepotvrdila populárnu verziu o údajnej otrave nemeckými lekármi, ale ako príčinu smrti uviedla ťažký infarkt. Cár bol po príchode z Nemecka nepochybne v zložitom psychickom stave. Rôznymi mýtmi a legendami zabalená návšteva Nemecka sa niesla v znamení neľahkých rozhovorov s Hitlerom (keď sa Boris odmietol pripojiť k vojne proti Sovietskemu zväzu a deportovať Židov). Hitlera tým určite nepotešil, zato führer si bol nepochybne vedomý skutočnosti, že Boris je minimálne zárukou vnútropolitickej stability v krajine, a tú potreboval viac ako nespoľahlivé bulharské jednotky.“

Nástupcom Borisa III. sa stal šesťročný syn Simeon II. (nar. 1937). V jeho mene vládla regentská rada, ktorej členom bol aj Borisov brat Cyril. Cyril bol krajne nepopulárny, nikto si ho nevedel v tejto funkcii predstaviť. Bol ľudsky zdiskreditovaný aj v medzinárodnom meradle, keď sa sústavne utápal v dlhoch a rôznych aférach. O vládnutí nevedel nič, lebo Boris ho dôsledne držal mimo akéhokoľvek politického diania.

Ferdinandov vnuk

Trojročné „panovanie“ cára-dieťaťa Simeona II. pôsobilo ako zrýchlený a najmä hororový film. Roman Holec to zhrnul takto: Po bombardovaní Sofie v zime 1943?–1944 s veľkými obeťami, následnou panikou a zlou hospodárskou situáciou sa v lete 1944 situácia zdramatizovala. Vláda sa pokúsila začať rokovania s víťaziacimi Spojencami, ale nebola ochotná totálne kapitulovať. Vlastenecký front (partizáni, komunisti) vydal 5. septembra výzvu na začatie povstania a Sovietsky zväz vyhlásil Bulharsku ako nemeckému spojencovi vojnu. Partizáni už 9. septembra vpochodovali do Sofie a sovietske vojská vstúpili na bulharskú pôdu. Utvorená vláda Vlasteneckého frontu požiadala Spojencov o prímerie, vyhlásila Nemecku vojnu a bulharské jednotky sa po boku Červenej armády zúčastnili bojov v Maďarsku.

Vlastenecký front začal rýchlo s vybavovaním politických účtov. V decembri 1944 postavili pred revolučný tribunál členov regentskej rady a predchádzajúcich vlád. Na smrť odsúdili a vzápätí popravili 25 ministrov a 68 poslancov. V noci na 1. 2. 1945 zastrelili členov regentskej rady princa Cyrila, Bogdana Filova, gen. Michova a ďalších. Princeznú Eudoxiu držali dlhé mesiace vo väzení. Podľa oficiálnych údajov z 10 897 osôb postavených pred súd popravili 2138. Skutočné čísla sú vyššie. Na rozkaz Georgi Dimitrova boli vybraté telesné pozostatky cára Borisa III. z Rilského kláštora a rozsypané v rokline Iskar. Komunisti sa pomocou Sovietov stali rýchlo rozhodujúcou politickou silou v štáte. Zorganizovali referendum o monarchii a po jeho presvedčivom výsledku ustanovili 15. 8. 1946 Bulharskú ľudovú republiku. Začlenenie do sovietskej sféry vplyvu inú možnosť ako budovanie totalitného komunistického režimu ani nepripúšťalo (s. 352–353).

Simeon rezignoval na trón a s matkou a sestrou odišli do exilu. (Eudoxia odišla k sestre vydatej v Nemecku.) Nakoniec sa usadili v Španielsku, kde Simeon vyštudoval, našiel si povolanie (finančný poradca a maklér) i manželku medzi miestnou šľachtou. Má 4 synov a 1 dcéru.

Po polstoročí mala Simeonova cárska história zaujímavé a jedinečné pokračovanie. Len on ako jediný bývalý monarcha sa stal premiérom v republikánskom štáte. Najprv chcel v roku 2001 kandidovať vo voľbách na bulharského prezidenta. Nespĺňal však ústavnú požiadavku, že kandidát musí žiť v Bulharsku najmenej 5 rokov. Preto sa postavil do čela novovytvorenej politickej organizácie Národné hnutie a voľby vyhral. Vystupoval pod menom Simeon Saskokoburgotski. Za jeho premiérovania sa Bulharsko začalo rýchlo modernizovať, europeizovať – vstúpilo do NATO a do Európskej únie. Napriek svojmu sľubu sa mu za 4 roky vo funkcii samozrejme nemohlo podariť razantne zvýšiť životnú úroveň, a tak v roku 2005 nasledujúce voľby prehral. Tým sa coburgovská kapitola v Bulharsku predbežne uzavrela.

Je hodné spomenúť, že v čase svojho premiérovania v Bulharsku aj on, v tretej generácii, dokumentoval vzťah rodu k Slovensku. Z úcty k dedovi, otcovi a predkom navštívil v roku 2002 s manželkou súkromne Svätý Anton, kedysi hlavné rodové sídlo na Slovensku. Predtým tak urobili aj jeho tety, vtedy ešte žijúce princezné Eudoxia a Nadežda, Borisove sestry. Bratia Boris a Cyril za svojho života priebežne navštevovali otca na Slovensku.

Ferdinandov letný byt

Keď som napísal: „Ináč sa v tomto 19. storočí nič celkom výnimočného nestalo... S príchodom 20. storočia sa situácia radikálne zmenila,“ mal som na mysli predovšetkým dva činy v začínajúcom 20. storočí: Z kniežaťa sa stal roku 1908 cár, po roku 1900 si začal budovať svoje osobné, súkromné sídlo, a to na Slovensku. Tak vznikla Predná Hora.

Kým som sa vydal na cestu na Prednú Horu, riaditeľ muránskeho závodu štátnych lesov ma informoval: Aj v rode Coburg-Koháry bol za monarchie zavedený inštitút tzv. fideikomisu, to značí, že majetok, ktorý spadal pod fideikomis, nesmel byť predaný, rozkúskovaný, zadlžený a smel ho v celistvosti dediť len jeden dedič, spravidla prvorodený. Coburgovský fideikomis v Rakúsko-Uhorsku zdedil najstarší syn Filip a Ferdinand ako treťorodený nezdedil nič. Preto si od urbariátu (spoločný majetok, držba) obce Muránska Huta kúpil Prednú Horu ako súkromný majetok a na vrchole tejto hory začal stavať pre seba veľkolepý murovaný zámok. Výstavbu prerušil rok 1918 (vznik ČSR) a Ferdinand zámok už nikdy nedokončil (dokončil ho až komunistický štát pre účely zdravotného ústavu). Neďaleko od murovaného zámku si dal postaviť drevenú montovanú vilu, kúpenú vo Švajčiarsku, ktorá mala slúžiť počas výstavby zámku na prechodné ubytovanie, ale stala sa počas poľovačiek trvalým letným obydlím cára a jeho rodiny, ktorá ho tam navštevovala.

O nerovnakom postavení synov vo vzťahu k rodovému majetku svedčí aj to, že Ferdinand, o 17 rokov mladší od prvorodeného Filipa, nemal k bratovi vypestovaný úzky vzťah, a preto dal prednosť vlastnému sídlu. Nerád tiež poľoval na rodovom (Filipovom) majetku, a preto si prenajal od spišského biskupa vlastný poľovnícky revír na severných svahoch Kráľovej hole. Z rodového majetku užíval len niekoľko izieb v svätoantonskom kaštieli.

V muránskom kraji som bol dovolenkár a nikdy ma nenapadlo riaditeľove informácie si overovať, ani som nepredpokladal, že by som ich mohol niekedy využiť. Až teraz po 50 rokoch pri čítaní knihy Coburgovci a Slovensko som si všimol, že v knihe nie je jednoznačne uvedené, čo Ferdinand vlastnil. Prevládajú okrúhle, všeobecné formulácie, ktoré pripúšťajú aj taký výklad, že Ferdinand bol účastníkom coburgovského majetku: „Napriek svojmu bohatstvu... z jeho kaštieľov... v centre svojho rozsiahleho muránskeho panstva...“

Pre úplnosť treba dodať, že v tomto období získavania osobného majetku kúpil Ferdinand tiež vilu v sídle hlavnej línie rodu, v meste Coburg. Tá sa mu nakoniec veľmi zišla, lebo keď roku 1918 po abdikácii musel opustiť Bulharsko a vzniklo Československo, nemal vlastne kam ísť a usadil sa v Coburgu.

Ferdinand a Československo

Ferdinand bol pre vzniknuté Československo celkom neprijateľnou osobou, lebo ako vojnový spojenec Nemecka a Rakúsko-Uhorska bol vlastne na jednej úrovni s rodom Hohenzollernovcov v Nemeckej ríši a Habsburgovcov v Rakúsko-Uhorsku. Preto pre neho neprichádzal do úvahy vstup na územie ČSR. ČSR hneď po vojne Habsburgovcom vyvlastnila majetky (revanš za Bielu horu alebo za rakúsko-uhorské vyrovnanie 1867 dosiahnuté bez ohľadu na postoj Čechov či proti nim?). Na Slovensku sa týmto prvorepublikovým zákonom zoštátnil zámok a žrebčín v Topoľčiankach.

Po smrti prvorodeného Filipa Coburga (1921) sa v období prvej republiky rozhorel dlhoročný a široko založený zápas o coburgovské dedičstvo medzi Cyrilom, Ferdinandovým druhorodeným synom, a Josiášom Filipom, potomkom Ferdinandovho druhorodeného brata, ktorý bol len o rok mladší od Filipa a zomrel ešte pred ním. Josiáš Filip bol testamentárnym dedičom, Cyril mal vraj prednosť podľa uhorských zákonov, lebo bol Koháry. Kým sa spor vliekol, prišiel zákon o pozemkovej reforme a coburgovský fideikomis prešiel do rúk ČSR (1928). Železiarske podniky na Horehroní nevládali konkurovať (na Horehroní nebolo ani uhlie ani ruda) a časom zanikli.

Ferdinand do sporu o dedičstvo nezasahoval, ale po jeho skončení sa usiloval o dohodu s čs. štátom. Podľa informácií muránskeho riaditeľa sa rokovanie skončilo dohodou (1934?) v týchto bodoch: Ferdinandovi sa vracia Predná Hora ako súkromný majetok, ktorý nespadal pod fideikomis. Môže ho užívať do svojej smrti, môže tam byť pochovaný, ale po jeho smrti pripadne majetok čs. štátu. Vracia sa mu užívacie právo na jeho zámocké izby vo Sv. Antone.

V Holecovej knihe sa nespomína výslovne dohoda ani jej podmienky, ale spomína sa list biskupa Buzalku, kde jedna veta dohodu akoby potvrdzuje: „Z reči p. dr. Glosovej som zbadal, že veľmi dobre je informovaný o zmluve uzavretej medzi Jeho Veličenstvom a ČSR...“ (s. 362). Na inom mieste sa len všeobecne konštatuje: „Od r. 1934 bolo rozhodnuté, že mohol opäť užívať niektoré svoje nehnuteľnosti, užívať nielen pobyt, ale aj poľovačky. Prvú cestu na Slovensko po takmer dvadsiatich rokoch prežíval excár s nebývalým vzrušením... Pravda, Slovensko preňho znamenalo rodičov, detstvo a mladosť. Ako písal svojím typickým heslovitým spôsobom... „precestoval som stovky kilometrov v otvorenom aute..., aby som všetko znovu videl, čo som s mojimi drahými rodičmi miloval a prežil... musíš raz vidieť nádheru a divokosť Prednej Hory.“ (s. 266?–267)

Slovenský štát uznal dohodu medzi Ferdinandom a čs. štátom. K zmene došlo len v dvoch oblastiach. Pozitívna spočívala v tom, že štát opravil na svoje náklady kaštieľ vo Sv. Antone. Negatívna v tom, že tisovsko-tukovská vláda dala najlepšie poľovnícke revíry servilne k dispozícii hitlerovským pohlavárom (Göring, Himmler, Ribbentrop) a Ferdinand smel do revírov vstúpiť, až keď toto panstvo odišlo. Ferdinand naďalej navštevoval Slovensko každoročne, a keď sa opravoval jeho byt vo Sv. Antone, štát mu dal prechodne k dispozícii byt v budove riaditeľstva štátnych lesov v Banskej Bystrici. V tomto meste sa tiež zúčastnil 19. 12. 1940 slávnostného otvorenia trate Banská Bystrica – Diviaky, nakoľko Ferdinand i syn Boris boli známi fanúšikovia na železnice. Túto nedlhú trať s 22 tunelmi (!) vybudovala Čs. republika s obrovským nákladom pri plnení zámeru zmnožiť západo-východné spojenia, lebo Uhorsko budovalo komunikačné siete prednostne v smere severo-južnom (na juh do Budapešti).

Ferdinand sa na Slovensku dožil aj vypuknutia Slovenského národného povstania (29. 8. 1944) a až v októbri bolo rozhodnuté, že v sprievode nemeckých dôstojníkov sa zo Sv. Antona začne presúvať na západ. Uvedomoval si, že sa na Slovensko už nikdy nevráti? Skončil v Coburgu, kde v roku 1948 skoro zomrel; mal 88 rokov. Pochovaný je v katolíckom kostole luteránskeho Coburgu na nepripravenom mieste vedľa honosnej hrobky svojich rodičov. „Čo po Ferdinandovi zostalo v slovenskej historickej pamäti?“ – pýta sa autor knihy Roman Holec. „Predovšetkým že máloktorá z korunovaných hláv mala k Slovensku, k jeho obyvateľom a k slovenským lesom taký úprimný vzťah ako Ferdinand Coburský.“ (s. 311)

Celý život so Slovákmi

Roman Holec sa vo svojej knihe niekoľkokrát zmieňuje o tom, že Ferdinand „sa obklopoval slovenským služobníctvom v Sofii i v exile“, že „v osobnej suite Ferdinanda sa pohyboval celý rad Slovákov“, a to aj v najtesnejšej blízkosti, a dokladá to mnohými menami aj ich životopismi.

Keď som prišiel na vrchol Prednej Hory, vyšla z čiernej drevenej vily postaršia pani, a keď som jej povedal, že som prišiel na odporúčanie riaditeľa z Muráňa, ochotne a súvisle sa rozhovorila. Z jej hovoru ma zaujali najmä dve veci. Po prvé láskavý až dôverný vzťah k Borisovi, kým Cyril vystupoval v jej reči ako prototyp negatívneho hrdinu. Aj uvádzala príklady jeho správania pri návšteve obidvoch synov u otca na Prednej Hore. Zapamätal som si jednu opisovanú scénu: kým Boris konferoval s otcom, Cyril natiahol povraz medzi stromy, na povraz navešal žiarovky, sadol si na terasu a žiarovky odstreľoval. Park bol posiaty sklenenými črepinami. Pani bola znechutená ešte aj po rokoch, keď mi to rozprávala a dodala: „Ale môj muž ho poriadne vyhrešil!“

Po druhé z jej reči vyplynulo ako samozrejmosť, že sa títo manželia s obidvomi princmi rozprávali po slovensky. Keď ma to udivilo, začala pani vysvetľovať, že v cárskej rodine bolo na všetkých miestach plno Slovákov, ktorí iný jazyk neovládali, veď to boli obyčajní dedinčania z horehronských dedín a na deti sa cudzie slová rýchle nalepia. Tak aj s cárskymi deťmi sme si normálne rozumeli, keď sme s nimi rozprávali len naším jazykom, spomínala. Táto skutočnosť sa v Holecovej knihe nespomína. Je pozoruhodné, že Ferdinand mal v tomto ohľade cit a do Sofie sebou priviezol z Uhorska slovanský živel a nie napríklad maďarský, čo mohol urobiť, veď bol Koháry.

Pani sa nezmienila, či aj otec Ferdinand hovoril po slovensky. V Holecovej knihe je však o tom viacej zmienok. Celý rad svedkov spomína, že sa s Ferdinandom rozprávali po slovensky či už v Sofii, na Prednej Hore alebo v Coburgu. Myslím, že výstižné svedectvo podal minister Gejza Medrický, ktorý pozval Ferdinanda na slávnostné otvorenie novej trate v Banskej Bystrici: „Ferdinand nerozprával (s nami) nemecky, ale svojráznym slovanským volapükom (neviem prečo použil Medrický tento názov umelého jazyka, keď známejší je umelý jazyk esperanto), miešaninou slovenčiny, bulharčiny a ruštiny, prevládal však slovenský prvok.“ (s. 295)

Totálny koniec

Posledné roky života excára Ferdinanda v Coburgu, kde zomrel roku 1948, znamenali nielen koniec jedného života, nielen koniec jednej európskej dynastie. Ferdinand bol zosobnením totálneho konca celej jednej epochy v európskom vývine, do ktorej sa narodil a v ktorej žil. Keď zomieral, už neexistovalo vojvodstvo coburské, pričom mal šťastie, že toto územie pripadlo do americkej zóny v okupovanom Nemecku, keď hneď za jeho hranicami sa začínala zóna sovietska. Už neexistovalo Rakúsko-Uhorsko, kde bol vychovaný k šľachtictvu s prídavkom „rakúskeho spôsobu myslenia“. Neexistovala bulharská monarchia, ktorú pestoval 31 rokov. Všetky coburgovsko-koháryovské majetky ležali v štátoch, ktoré po 2. svetovej vojne boli začlenené do komunistickej ríše. Nemožno sa diviť, že po tejto vojne už nemal prostriedky na živobytie a že podľa Holecovej knihy po smrti zanechal „obrovské dlhy“, rok predtým už musel predať pravdepodobne svoj posledný majetok, zbierku drahých kameňov. Už nežili jeho dve manželky, nežili jeho dvaja synovia, vnuk Simeon, ktorého nikdy nevidel, sa zatúlal kamsi k Atlantickému oceánu, o ktorom „starí Koháryovci“ asi vedeli dosť málo. To bol naozaj totálny koniec.

*

V 20. storočí hovorili našimi jazykmi dve korunované hlavy. Kambodžský kráľ hovoril perfektne po česky. Medzitým, čo ho polpotovci vyhnali z krajiny a čo sa mohol vrátiť, strávil trinásť rokov v Prahe, kde sa mohol naučiť český jazyk, lebo mal možnosť ho študovať. Bulharský cár Ferdinand (a jeho rodina) vedel po slovensky bez štúdia, len z počutia. Ale užíval slovenčinu bežne v domácnosti, v rodine i na oficiálnych audienciách po celý život, lebo celý život sa usiloval, aby nebol oddelený od slovenských hôr.

Juraj Charvát (1922) je publicista.

Čtěte také:

Miroslav Kusý: Slovensko a česká cesta

Dagmar Vaněčková: Glosárium z Rakouska

Obsah Listů 6/2010
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Jan Novotný:
Mizol a ti druzí

Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.