Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2010 > Číslo 6 > Vlado Štefanovič: Radostné putovania Čechoslovakistov

Vlado Štefanovič

Radostné putovania Čechoslovakistov

Mohol by som začať od Adama, vziať si na pomoc všelijaké mapy Československa, štatistiku, ba aj novinové výstrižky, ale tento text nechce byť analýzou ani bilančným traktátom. Iba osobným obzretím sa za niekoľkými neobyčajnými týždňami, ktoré boli a azda ešte trochu aj sú a budú príznakom doby, ale predovšetkým potešením nepočetnej skupiny ľudí. Československé letné dovolenky a ďalšie výročné stretnutia sa stali potom, ako sa dve federalizované republiky zmenili na samostatné štáty, pre okruh „československy“ cítiacich a rozmýšľajúcich českých a slovenských občanov vítanou príležitosťou zachovávať duch spolupatričnosti a vzájomne obohacujúce priateľstvá. Bol v tom najprv trochu protest a zanovitosť, možno obavy z nepredvídateľnej budúcnosti, ale postupne hlavne dobrý a vzácny pocit zo stretnutí s ľuďmi „rovnakej krvnej skupiny“, aby som neprepásol príležitosť použiť obľúbený politologicko-hematologický zvrat. Ak na pôde Listov spomeniem Mosty, bratislavský týždenník, ktoré o spontánnej iniciatíve príležitostne referovali, trochu zasvätení sa zorientujú.

Chvalabohu hojivý čas ukázal, že Československo stále existuje v nezanedbateľnej podobe aj bez federálnych autorít a úradov, bez duchovného parlamentu, bez novín pani Soni Čechovej. Isteže, je to trúfalá nadsádzka. Ale ak je takmer pravidlom, že právno-administratívny rozpad štátu – ak vynecháme občiansku vojnu – plodí susedov nepriateľov, neznášanlivosť národnostnej väčšiny a menšiny, vzájomnú neprajnosť nástupcov v medzinárodno-politických vzťahoch a kruhoch a podobné dozvuky, tak sú Česko a Slovensko, pokiaľ ide o vzájomný vzťah, harmonickejším útvarom než ČSFR.

To som však priveľmi odbočil od témy – neformálnych mostárskych stretnutí. Ich korene siahajú do času prvých úvah a skutkov vedúcich k zániku Československa, do času, keď si občania pomaly začali uvedomovať, že na to, aby vyslovili svoj názor a postoj k spoločenskému dianiu, nepotrebujú Národný front a členské legitimácie...

Vtedy si jedna činorodá osoba v Dečíne s bôľom predstavila, že bude o polnoci na Silvestra 1992 počúvať iba polovicu štátnej hymny, bude pritom plakať... „a nebude mít s kým sdílet bolest a taky vztek na dva pitomce, kteří (aniž by se – stejně jako komunisti – ptali co na to lidi) rozdělili fungující republiku. Tehdy sedla a napsala do Mostů, že chce uspořádat Silvestr na rozloučenou v Libouchci. Soňa Čechová nápad přijala, nabídku na cestu do Libouchce uveřejnila v Mostech a také se skupinou prima lidí přijela. Zúčastnili se i lidé z Občanského hnutí z různých koutů Čech, celkem se tam tehdy sešlo na šedesát Čechoslováků. Setkání bylo dojemné, loučit jsme se nechtěli, a tak většina odjížděla místo na Nový rok až v neděli 3. ledna 1993 – s pláčem.

Organizátorce silvestrovského setkání došlo, že tohle přece nemůže být konec, a tak brzy zase napsala do Mostů, že navrhuje společnou Československou dovolenou, která by měla být na Slovensku, a určila termín od 21. do 29. srpna 1993 (ten čas nebyl náhodný, Soňa to prohlédla a komentovala, že jsme dovolenou trávili od okupace do povstání). Organizací byla pověřena Duňa Gurská, Čechoslováků se sešlo více než stovka, Soňa zařídila účast i takových osobností, jako byli Karel Kryl, Maňo Huba, Egon Lánský, Feldekovi, Jiří Suchý, honorární konsul z Tasmánie (jméno si bohužel nepamatuji) – snad jsem na nikoho nezapomněla. No a tím vznikly Československé dovolené,“ spomína s miernou sebairóniou oná dečínska osoba – organizátorka Vlaďka Meislová.

A pokračuje: „Duňa Gurská zorganizovala letní tábor dětí, ale účast byla ztížena tím, že děti bylo nutno na místo dovézt a potom si pro ně zase přijet. Ze vzdálených míst to bylo časově náročné a drahé. Napadlo mne proto pořádat dovolené pro rodiny s dětmi a název těch setkání jsem rozšířila o slovo ,rodinná‘, protože Duňa rovněž organizovala Československé dovolené a zájemci z toho byli zmateni. Rodinné dovolené pořádám důsledně střídavě na Slovensku, v Čechách a na Moravě, případně ve Slezsku.

Na podzim 1993 bylo v Brně 1. zasedání Československého duchovního parlamentu.

Vlado Gregor nato uspořádal na jaře 1994 první Československé Velikonoce.“

Ako sa rokmi vytrácali nepriaznivé očakávania politického a hospodárskeho vývoja v česko-slovenských vzťahoch, redli, chladli a vecneli temperamentné až rozhorčené debaty, ktoré boli neodmysliteľnou súčasťou priateľských schôdzok. Neboli to spory či hádky, ale akési insitné prognózy „čechoslovakistov“, korektne – zástancov a obhajcov demokratického Československa. Prognostikom sa dostávalo zadosťučinenia, keď ich slovenskí spoluobčania zistili, že už nerobia „na Čechov“, ale na bratislavských „hradných pánov“ a ministrov a keď ich českí spoluobčania museli skonštatovať, že už nedoplácajú „na Slováky“, ale na úspešných privatizérov a úverových podvodníkov. Trauma a trpkosť sa postupne pretavovali do spomienok, ba aj nostalgie, do pokojných a sem-tam vzrušených debatných porovnávaní a hodnotení mocenských a exekutívnych rozhodnutí v oboch štátoch. „Politologické“ dišputy, bez ktorých sa výročné posedenia pri jarných prípitkoch, pri letných ohníkoch s pohárikom moravského či modranského i novembrových besedách pri čaji nezaobídu, prichádzajú spravidla k záveru, že prechmaty, špekulácie, ale aj úspechy sa v predmoraví i zamoraví podobajú ako vajce vajcu.

Za osemnásť rokov sme prepochodovali stovky kilometrov vari po všetkých slovenských, moravských, sliezskych a českých kopcoch i dolinách, ktoré za to stoja. Od východoslovenského Morského oka vo Vihorlate po šumavskú Vydru, Od západočeskej Skalnej po severovýchodnú Starú Ľubovňu. V expedičných zboroch sa s radosťou vystriedali stovky mužov, žien a detí zo všetkých kútov Československa. Máme v nohách Vysoké aj Nízke Tatry, Spiš i Maguru, Slovenské Rudohorie, Oravu aj Liptov, Pohronie, Gemer, Slovenský raj. Pobudli sme na Kováčskych kopcoch i Štiavnických vrchoch, preskúmali sme Moravské aj Kysucké Beskydy, Javorníky a Vsetínske vrchy, Hrubý aj Nízky Jeseník, Orlické hory aj Krkonoše, Českomoravskú vrchovinu aj Český ráj...

Tento výpočet zaváňa trochu chvastúnstvom, a preto sa patrí dodať, že naše turistické výkony zodpovedajú vekovému zloženiu a kondičnej zdatnosti putujúcich, ktorí nepatria ani zďaleka k špičkovým turistom lámajúcim výkonnostné rekordy. Jedným dychom však treba pripomenúť, že boli a hádam ešte aj budú výstupy, za ktoré by sa nemuseli hanbiť ani riadne trénovaní športovci. A bolo jedno naozaj mimoriadne putovanie – Putování 80. Na trochu bláznivej akcii, ktorej cieľom bolo obísť na lyžiach či bicykli Československo, čo najbližšie k hraniciam, sa zúčastnilo postupne viac než sedemdesiat ľudí, ktorí si tak uctili 80. výročie vzniku Československej republiky.

Popri horských lúkach, sedlách a vrcholoch sú rovnako dôležitým cieľom mostárskych výprav hrady, zámky, kostoly, múzeá, jaskyne a reštaurácie. S náležitou dôslednosťou a ochotou robíme laické, no veľmi prísne prieskumy kvality výrobkov miestnych pivovarov a vinárov. Skrátka, naším krédom je zvedavosť, tolerancia a sloboda výberu. Takýto režim má svoj pôvab v spontánnych a inšpiratívnych „sympóziách“, ktorých náplňou sú popri spomínaných dišputách večerné referáty o zážitkoch a maléroch individuálnych výprav jednotlivých účastníkov.

Vlaďka s dôrazom pripomína, že „podstatným kladem našich dovolených je setkávání dětí. Je dojemné, že některé s námi jezdily od předškolních let až do doby po maturitě, těší se na sebe a vůbec jim nevadí, že kamarád mluví trochu jinak (nebo to ani nevnímají?). Ráda dávám k dobru historku z r. 1995, kdy jsme byli ve Vrbně pod Pradědem, moji dva vnuci spali v pokoji s šesti dalšími chlapci. Náš Kuba byl tehdy nejmladší, pětiletý. Po půl roce přišla řeč na to, zda Češi rozumějí slovenštině a naopak. Protože byl Kuba u toho, zeptala jsem se, zda ve Vrbně poznal, kdo je Slovák. Suverénně mi odpověděl: Jasně babi, oni říkají topánky.“

Osobitnú zmienku sa tiež patrí venovať Pražskému týždňu, čo je stretnutie trvajúce pár dní pred a pár dní po 17. novembri, tento rok už po desiaty raz. Scenáristkou i manažérkou tých príjemných a vždy trochu slávnostných dní v Church Pensionu na Jungmannovej ulici je opäť nezdolná Vlaďka Meislová. Pevným a stálym bodom v našom scenári je neokázalé zastavenie – poklona na Národní třídě pri memoriálnej doske pripomínajúcej dramatické dni a udalosti v roku 1989. Je to nielen pietna chvíľa, ale aj čas na premietnutie si svojho osobného filmu, čo sme prežívali pred prelomovým, s odstupom času čoraz váhavejšie pomenúvaným ako revolučným, dátumom. A tiež to, čo a ako sa odohralo a odohráva v našom užšom i širokom okruhu.

Ak sa zo zmienky o 17. novembri vytráca pátos, nie je v tom nič znevažujúce ani zahanbujúce. Stačí vojsť do preplnených pražských kníhkupectiev, zasadnúť do divadelných či filmových hľadísk, túlať sa studenými, kozmopolitne a zároveň nenapodobiteľne domácky dýchajúcimi ulicami metropoly.

Kto sú to, čo sú to za ľudia , ktorým sa žiada rok čo rok sa stretnúť s tými istými tvárami len trochu bohatšími o pár vrások? Z podstaty tohto príbehu vyplýva, že ide o prevažne o pamätníkov Československa zo všetkých jeho kútov, ktorí sem-tam privedú aj vnukov. Viacerí majú rodisko či rodinné zázemie v tej druhej republike, než v ktorej dnes žijú. Sú to ženy a muži živo sa zaujímajúci o spoločenské dianie v Českej i Slovenskej republike, veľká časť z nich má vysokoškolské vzdelanie a za sebou už plodnú časť života. Sú dôkazom toho, že aj v pokročilej dospelosti si možno nájsť kamarátov, dokonca žiadanejších, než sú spolužiaci z maturitných tried. Nestačí im stretnutie raz za päť, možno za tri roky.

Z pôvodne protestujúcich, niektorých aj aktívne vzdorujúcich proti zániku spoločného štátu sa celkom prirodzene vykľuli nadštandardne tolerantní jednotlivci, pilní kopáči na vinici masarykovského entuziazmu, zanovitosti a principiálnosti. Nie, na stretnutiach a výletoch neznejú žiadne ideologické proklamácie, nikto nikoho nekomanduje, nikto sa pred nikým nepredvádza titulmi, majetkom, svojou jedinou pravdou ani návodmi na definitívne riešenia desiatok tém, ktoré prichádzajú do reči. Neozývajú sa ani bolestínske ponosy, bedákanie nad zradenou revolúciou a už vôbec nie nostalgia za starými poriadkami.

Osobitnou skúsenosťou je reakcia prevádzkovateľov penziónov, internátov či kempov, v ktorých nachádzame prístrešie a jedlo. Najprv zaujme prvý nie celkom zrozumiteľný kontakt – objednávka od Čechoslovákov. Rozpaky sa začnú rozplývať už počas e-mailovej korešpondencie. A keď sa dosype v danú sobotu niekoľko desiatok postarších osôb, ktoré sa hlučne navzájom vítajú, už je ruka v rukáve. Nie je preháňanie, ak napíšem, že domáci majú radosť z toho, keď nám môžu vyjsť v ústrety, napríklad pri kombinovaní ubytovacích požiadaviek, v skorších, resp. neskorších príchodoch do jedálne, v poskytovaní klubovej miestnosti a pod. To je pravidelným a spontánnym potvrdzovaním širokej česko-slovenskej spriaznenosti a pre mnohých až spolupatričnosti. Možno to pokladať za jeden neprogramovaný účinok už pomaly dvadsaťročnej misie mostárov – výletníkov a pútnikov, ktorí v nej hodlajú pokračovať dovtedy, dokedy ich budú nohy nosiť a oči vodiť. A samozrejme, sú pripravení privítať vo svojich kruhoch každého, kto si trúfa a koho láka do nich vkročiť.

Vlado Štefanovič (1943), vyštudoval ekonómiu na bratislavskej VŠE, pracoval v ČTK, v 90. rokoch bol prednostom okresného úradu v Topoľčanoch; novinár.

Čtěte také:

Juraj Charvát: Čiastočne český scenár a maďarská karta

Miroslav Kusý: Slovensko a česká cesta

Obsah Listů 6/2010
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.