Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2011 > Číslo 6 > Michael Tyrala: Myš, ktorá revala zbytočne

Michael Tyrala

Myš, ktorá revala zbytočne

Kto spôsobil pád vlády

„Mám otázku – to vážne, vnútornými slávnymi reformami, dokážeme zabezpečiť ekonomický rast Slovenskej republiky? Nie sme náhodou malá, otvorená, exportná ekonomika, ktorá je bytostne závislá na tom, kto bude kupovať naše produkty? Nie sme náhodou závislí na tom, či nemecké firmy, ktoré tu vytvorili 90 000 pracovných miest, napríklad, budú ďalej mať záujem ich tu vytvárať? Nie sme náhodou závislí na tom, aká kúpyschopnosť bude v ostatných krajinách Európy, eurozóny a ďalšieho sveta? Aby sme jednoducho mali pre koho vyrábať? To naozaj celú tú produkciu, ktorú tu vyrobíme, sú schopní nakúpiť naši občania? Ospravedlňujem sa občanom Slovenskej republiky, že nerozumejú, o čom je euroval. Ani nemôžu. Jednoducho preto, že sa podával celý čas ako nejaká pôžička tučnému Grékovi. A ja vám hovorím, že je to lož. Ja vám hovorím, že je to mechanizmus, ktorý má zabrániť šíreniu dlhovej krízy, pretože čím viac krajín, čím hlbšie v nej sú, tým menej práce u nás doma. Ak toto niekto nepochopil, tak potom naozaj žijeme na inej planéte.“

Takto zneli emotívne slová premiérky Ivety Radičovej tesne po tom, ako poslanci NR SR neskoro večer 11. októbra 2011 aj s pomocou koaličnej SaS (Sloboda a Solidarita) Richarda Sulíka neschválili euroval a položili tak pravicovú vládu po asi 15-mesačnom pôsobení, keďže premiérka spojila toto hlasovanie s otázkou o dôvere vláde. „Bez eurovalu Slovensko nemá šancu,“ zakončila svoj prejav.

15 minút slávy a sulíkovská euroskepsa

„Myš, ktorá revala“ – takéto príznačné pomenovanie si Slovenská republika za svoje „nie“ vyslúžila od niektorých zahraničných denníkov (inšpirovaných rovnomennou satirou Leonarda Wibberleyho, v ktorej miništátik vyhlási vojnu USA), a tak nás už v marci 2012 čakajú predčasné voľby, ktorých témou číslo jedna budú s veľkou pravdepodobnosťou otázky EÚ a Slovenska v nej. Predvolebné kampane pomaly začali, a ako už je zvykom, medzi verejnosť sa od politikov a veľkej časti médií začalo šíriť množstvo informácií o osudnom hlasovaní, o tom, kto spôsobil pád vlády, kam smeruje EÚ, kam má smerovať Slovensko, a verejným priestorom začali dominovať aj mnohé zjednodušenia až absurdity. V tomto príspevku sa budem venovať niektorým z nich a pokúsim sa októbrové udalosti, pri ktorých sa Slovensko aspoň chvíľu tešilo nevídanej zahraničnej pozornosti, zasadiť do širšieho rámca.

Ako má človek, ktorý nepozná podrobnejšie dejiny ľudstva, nevie o stáročiach pokusov a často krvavom úsilí nájsť a bojovať za funkčný, mierumilovný a udržateľný systém vzťahov medzi národmi a štátmi ako aj vzťahov v rámci územia jedného štátu, rozumieť unikátnosti a hodnote európskeho projektu? Projektu, ktorý navyše stelesňuje historicky najväčší potenciál na riešenie rôznych globálnych hrozieb, či už ide o transnárodný organizovaný zločin, hypermobilitu kapitálu či čelenie klimatickým zmenám. Aj od toho sú tu ale politici, aby s pomocou svojich tímov expertov takéto súvislosti bežnému občanovi tlmočili. Naši politici zlyhali na celej čiare. Ivete Radičovej sa veľmi presne podarilo opísať aspoň tie „sebecké“ a zároveň nevyhnutné dôvody, keď už nie tie minimálne rovnako dôležité historické, normatívne, prečo úspešná budúcnosť Slovenska ako aj väčšiny ostatných členských štátov je priamo závislá na úspechu Európskej únie. Aj toto málo sa jej podarilo až niekoľko minút po ukončení jej vládnutia.

Prejav premiérky Radičovej správne zahŕňal ospravedlnenie občanom, keďže to bola práve ona a celá jej koalícia, čo podávali otázku eurovalu ako nejakú pôžičku tučnému Grékovi, a značne tým prispeli k šíriacemu sa zjednodušenému euroskeptickému postoju nielen k eurovalu, ale aj k celej EÚ. Ku cti slúži stranám SDKÚ-DS, KDH a Most-Híd aspoň to, že sa rozhodli svojej populistickej hry vzdať, keď už bolo jasné, že sa zahrávajú s budúcnosťou celej eurozóny, a tým pádom aj globálnej ekonomiky, a nejedná sa len o ich malý slovenský piesoček. Čo na začiatku vládnutia asi málokto z týchto troch koaličných partnerov čakal, je to, že a) SaS berie odmietnutie eurovalu úprimne vážne, alebo b) SaS je schopná v populistickej hre pokračovať na úkor svojich koaličných partnerov, budúcnosti Slovenska a eurozóny.

Či je správna odpoveď a) alebo b), Sulíkovo počínanie bolo absolútne iracionálne, neobhájiteľné a zbytočné, keďže bolo dopredu jasné a mnohými avizované, že v prípade neúspechu v prvom hlasovaní a páde vlády sa zvyšok koalície dohodne na eurovale so stranou SMER--SD Róberta Fica na druhom hlasovaní. Ešte absurdnejšie a iracionálnejšie teda pôsobilo jeho vyhlásenie, že dnes ušetrili európskym daňovníkom vyše 300 miliárd eur, ako aj vyhlásenia jeho ministrov o pokračovaní v reformách, akoby si neboli ani len vedomí toho, čo sa práve udialo. Sulík položil vládu, nezabránil prejdeniu eurovalu, vydláždil cestu Róbertovi Ficovi k rýchlemu návratu k vládnej moci, a to všetko podľa jeho slov preto, aby sa mohol o dvadsať rokov pozrieť synom do očí. „Tak otázka nestojí,“ povedal, keď sa ho novinári opýtali, ako o dvadsať rokov synom vysvetlí, že jeho „úspech“ nič nedosiahol. Richard Sulík pritom vstúpil do politiky so svojou SaS v roku 2009 ako veľký prísľub pre pravicového voliča. Okrem zaplnenia liberálneho vákua – odluka cirkvi od štátu, dekriminalizácia marihuany, zrovnoprávnenie homosexuálnych párov –, ktoré po sebe zanechala škandálom zmietaná ANO (Aliancia nového občana), sa táto strana neoliberálnych podnikateľov dostala do voličského povedomia modernou internetovou kampaňou a ostrým vymedzením sa voči „sociálnym demokratom“ Róberta Fica.

Na jednej strane sa dá predpokladať, a mnohé to naznačuje, že predčasný pád vlády a očakávaný návrat Fica umiernení pravicoví voliči Sulíkovi v marcových voľbách spočítajú. Na strane druhej sa však často objavujú aj strašidelné názory, že Sulíka treba podporiť, pretože a) či už v dobrom alebo zlom, aspoň si vo svojom odmietaní eurovalu stál za svojím a b) ukázal sa byť jedinou politickou silou okrem krajnej nacionalistickej SNS Jána Slotu, ktorá sa dokázala vzoprieť „bruselskému diktátu“, „bruselskej šľachte“. Zdá sa, že niektorí Slováci v euroskeptických postojoch pomaly dobiehajú Čechov a okrem spoločných „vnútorných nepriateľov“ si rozširujú obzor aj o tých vonkajších. Ťažko hodnotiť jednoduchosť názoru a), ak je totiž kritérium na voľbu politika to, ako dlho a za akých okolností si za svojím stojí, a nie obsah jeho zásadovosti, potom môžeme voliť aj neonacistov Mariána Kotlebu, ten sa svojich názorov tiež celkom konzistentne drží. Názor b) je ešte nebezpečnejší a v čase krízy sa mu dokáže nesmierne dariť, keďže zjavná konotácia je tá, že Európska únia je akýsi autoritársky moloch, druhá Moskva, čo si chce Slovenskú republiku podrobiť. Kým SDKÚ-DS, a do menšej miery KDH a Most-Híd, určite nesú svoj podiel viny na vzostupe tohto extrémistického postoja svojou nezodpovednou rétorikou, SaS Richarda Sulíka ho dokonca otvorene propagovala vo svojej vlastnej brožúrke, ktorú dala vytlačiť a preložiť aj do nemčiny. Euroval v nej nazvali cestou k socializmu, či dokonca cestou k nevoľníctvu. Hlavný komentátor Hospodárskych novín Dag Daniš po druhom, pre euroval úspešnom hlasovaní potiahol túto niť ďalej alarmistickým vyhlásením, že Slovensko práve stratilo štátnu suverenitu. Pán Daniš asi zabudol, že väčšina NR SR bola od začiatku za navýšenie financií a kompetencií eurovalu, a v prvom hlasovaní neprešiel len preto, že opozičný SMER-SD veľmi pochopiteľne preferoval pád pravicovej vlády. No najmä si pomýlil štátnu suverenitu s robením si čo chceme bez akýchkoľvek následkov. Zjavne sa mu zdá, že politické rozhodnutia sa dejú v akomsi štátnom vákuu, a ak si iné zainteresované štáty či organizácie (čo je v tomto prípade doslova celý svet) dovolia doňho vstúpiť s kritikou, stávajú sa uzurpátormi suverenity. To, že nám EÚ zobrala suverenitu, znie až šokujúco naivne, keď si uvedomíme proporčnosť našej populácie a ekonomickej sily k počtu poslancov v europarlamente a fakt, že naša päťmiliónová krajina má rovnocenný hlas v tomto spolku omnoho väčších a vplyvnejších krajín v desiatkach oblastí. Keby sa Taliansko, Rakúsko, či dokonca aj Francúzsko ako jediný člen eurozóny rozhodlo euroval vetovať, čelilo by obdobnému tlaku ako my – to nie je obmedzenie suverenity, to je bežná realita spolunažívania od úrovne štátu až po individuálne osoby.

Teraz si ešte predstavme, že by sme v EÚ neboli. Naozaj budeme veriť tomu, že neúčasť by nám zabezpečovala tú vysnívanú suverenitu bez následkov? Európa by sa jednoducho hýbala ďalej, s nami alebo bez nás, a ak by náhodou bolo na niečo treba našu účasť, tlak by bol na nás ako nečlena ešte väčší, z EÚ samotnej, z jej jednotlivých členských štátov, a nezabúdajme ani na Rusko či USA. Rastúca časť Slovákov si to zdá sa neuvedomuje.

Ilúzia demokratického deficitu EÚ

Jadrom akejsi legitimity karikaturizácie EÚ ako „druhej Moskvy“ apod., z ktorej rôzne postavy ako Václav Klaus, Nigel Farage či najnovšie Richard Sulík čerpajú, je už bezpochyby známy „demokratický deficit“ inštitucionálneho zriadenia EÚ. Základnou chybou pri diskusiách o demokratickom deficite v EÚ je však to, že sa stupeň demokratickej legitimity EÚ meria na základe akýchsi absolútnych teoretických princípov deliberatívnej demokracie, ktorá však mimo kníh svetlo sveta ešte nevidela. V takomto porovnaní má EÚ skutočne ešte čo robiť, a určite na to netreba nikdy zabúdať, naopak, treba sa neustále pokúšať približovať k tomuto nedosiahnuteľnému ideálu. Omnoho férovejšie je však porovnanie stupňa demokratickej legitimity EÚ so stupňom demokratickej legitimity existujúcich štátov. Mnohí by asi ostali prekvapení, že členské štáty si, čo sa demokracie týka, v mnohom počínajú prinajmenšom rovnako, a v niečom dokonca horšie ako EÚ. Podobne ako v členských štátoch si priamo volíme parlament, Rada zas reprezentuje každý členský štát (obdoba hornej komory v dvojkomorových parlamentoch), a ak niekto namieta, že Komisia nie je volená priamo, nech si len spočíta, koľko funkcionárov, či dokonca ministrov, čo dennodenne robia dôležité rozhodnutia, si v skutočnosti volí priamo sám. Podobné platí aj pre Európsku centrálnu banku a jej ekvivalenty na úrovni štátov. Než zaútočíme na „autoritársky Brusel“, by sme sa mali zamyslieť skôr nad tým, aká politická kultúra panuje u nás, ako je to s korupciou, transparentnosťou, s vyžadovaním spravodlivosti od súdov a v mnohých ďalších oblastiach.

Euroval – cesta k socializmu?

O akej ceste k socializmu či nevoľníctvu to teda Richard Sulík hovorí a prečo zrazu tak zásadný postoj, keď sa jedná o Európsku úniu? Mnohých zásadných postojov sa predsa už hneď na začiatku pomerne ľahko bez veľkého boja vzdal – odluka cirkvi od štátu, dekriminalizácia marihuany, zrovnoprávnenie homosexuálnych párov, a dokonca aj svojho slávneho odvodového bonusu, prioritnej reformy daňového a odvodového systému priamo z dielne SaS. Môj názor je, že Sulíka dobehla realita najvážnejšej ekonomickej krízy histórie ľudstva a pochopil, že sme na pokraji paradigmatickej zmeny, ktorá zákonite bude už len silnejšie a silnejšie útočiť na jeho hlboké ideologické neoliberálne presvedčenie o tom, ako má spoločnosť vyzerať. Martin M. Šimečka, editor českého Respektu a dlhodobý komentátor európskych tém, veľmi správne označil Sulíkovu rétoriku a počínanie za extrémistické. Svoju tézu rozviedol ešte ďalej, a to že na Slovensku sa jedná o prekvapivé vyústenie do nového delenia, už nie medzi ľavicou a pravicou, ale na báze vzťahu voči Európe. Doplnil by som sem, že v závislosti od uhla pohľadu však tieto dve dichotómie nemusia byť nutne oddelené, a pre Sulíka, nazdávam sa, aj prestali byť.

Vo svojej inak veľmi výstižnej analýze sa Martin M. Šimečka mýli taktiež v ďalšej veci – vo svojej interpretácii Sulíkovho populistického hesla „cesta k socializmu“, keď tvrdí, že je vecne nesprávne, pretože v členských štátoch momentálne vládne prevažne pravica, a Európskej únii tým pádom logicky tiež. Sulíkovo heslo je samozrejme nezmysel, ale je len čiastočná pravda, že Európska únia a jej členské štáty sú pravicové, aspoň z pohľadu neoliberálov, ktorí patria do extrému ekonomickej pravice. Ak by sme si prezreli formálne zostavenie vládnych koalícií členských štátov či rozloženie frakcií v europarlamente, tvrdenie o pravicovosti by platilo. Lenže netreba zabúdať, že ľavo-pravé spektrum sa medzi krajinami nesmierne líši. Napríklad v USA sú demokrati považovaní za ľavicu, kým takmer hocikde v Európskej únií by zastávali nanajvýš stredné, ba možno aj stredo-pravé umiestnenie. Keď sa presunieme čisto do Európy: Škandinávia, Stredomorie, ale aj Francúzsko a Nemecko sú omnoho ľavicovejšie krajiny, a to aj na čele s pravicovými vládami, ako by si neoliberál ako Sulík prial. Ľavo-pravé spektrum je tam jednoducho historicky posunuté celé doľava. Toto sa tak prirodzene odráža aj v politikách EÚ, kde je hlavným propagovaným civilizačným modelom spoločnosti takzvaný európsky sociálny model, v dôraze EÚ na rôzne regulácie, či už ide o minimálne štandardy sociálneho zabezpečenia, potravinovej hygieny, bezpečnosti práce, environmentálne štandardy a iné regulačné či vyrovnávacie opatrenia, ktorými čelíme mnohým nespravodlivostiam trhu – neoliberáli ich považujú za rušivé obmedzovanie voľnej ruky trhu – a ktoré mimochodom tak dobre slúžili Európe až do nástupu neoliberalizmu.

Napriek tejto pomernej ľavicovosti a silnému regulačnému základu Európskej únie a európskeho kontinentu vôbec sa však stále dalo na Európsku úniu v mnohom spoliehať ako na garanta mnohých neoliberálnych trhových a liberalizačných politík a jej ľavicové tendencie boli ľahko ignorovateľné vo svete, kde prevládala neoliberálna ekonomická paradigma až do takej miery, že časom ovládla aj také inštitúcie ako Svetová banka či Medzinárodný menový fond. Z tohto dôvodu bola EÚ aj touto silnou ekonomickou pravicou braná skôr ako prísľub do budúcnosti, a nie ako hrozba. Neoliberalizmu sa dokonca zdanlivo podarilo otriasť aj po počiatočných šokoch v rokoch 2007–2010. Dnes už je ale zjavné, že situácia stabilizovaná nebola, doterajšie opatrenia proti dlhovej kríze eurozóny nezabrali, a celkový diskurz, v ktorom sa dnes už otvorene debatuje o obmedzení voľného pohybu kapitálu, väčšieho zdanenia kapitálu, či dokonca fiškálnej únii – a to všetko v prostredí, v ktorom sa čoraz viac ľudí stotožňuje s globálnymi hnutiami Occupy a označuje sa za 99 % – musí na urputných neoliberálov Sulíkovského druhu pôsobiť viac ako hrozivo, a jeho populistické brojenie proti EÚ naberá jasnejšie kontúry.

Tento druh prelínania ľavicovo-pravicovej dichotómie s pro EÚ – anti EÚ dichotómiou je badateľný dlhodobo napríklad aj v prípade Veľkej Británie, ktorá je od thatcherizmu prirodzeným proponentom súperiaceho modelu – anglosaského neoliberálneho, a niet veľmi divu, že sa jedná aj o najeuroskeptickejšieho člena EÚ. Tej sekunduje snáď už len Česká republika, ktorej prezident a dlhodobo vplyvný politik Václav Klaus je pre mnohých známy aj ako Margaret Thatcher Strednej Európy. Prirodzene, britský euroskepticizmus siaha hlbšie a čiastočne aj inými smermi, ako tu naznačujem, a Európska únia má samozrejme svoje ďalšie dostatočné kvantum politikov, ekonómov a iných občanov, ktorých neoliberálna teória či ideológia uchvátili. Kým títo (aspoň na vedúcich pozíciách) si však uvedomili, v akej vážnej situácii sa nachádza nielen Európska únia, ale aj veľká časť zvyšku sveta, a našli v sebe tvárou v tvár rúcajúcemu sa systému dostatok zodpovednosti pokúsiť sa stabilizovať dianie aj napriek momentálne menej priaznivým vyhliadkam ich ideológie, Richard Sulík, jeho strana a hŕstka ďalších túto zodpovednosť nájsť v sebe nevedeli – a presne to z neho a jeho strany robí nebezpečných extrémistov.

Málo ľudí si uvedomuje, že aj to, čo sa odohráva na Slovensku, môže mať širší dopad, že môže ísť o drobnú súčasť väčšieho súboja civilizačných modelov. Treba si uvedomiť, že 16 parlamentov eurozóny, Švédsko, ktoré do eurovalu prispelo aj napriek tomu, že do eurozóny nepatrí, USA, Japonsko a nespočetné množstvo ďalších štátov asi s napätím nesledovali slovenské hlasovanie a nelobovali za prijatie navýšenia eurovalu a jeho kompetencií, pretože sa škodoradostne nevedeli dočkať, kým Slovensko prispeje svojou insignifikantnou sumou a urobí krok na ceste k „socializmu“ a „nevoľníctvu“. Išlo o niečo iné, o niečo viac, o pokus o znovunájdenie základnej rovnováhy v ktorej môžu jednotlivé ideológie opäť zvádzať svoje odveké súboje, išlo o záchranu eura presvedčením trhov, že Európa sa vie dohodnúť, keď si to situácia vyžaduje, krok, ktorý sa mal stať pred niekoľkými rokmi, a neboli by sme tam, kde sme dnes. Tu je samozrejme otázne aj to, či naše budúcnosti majú byť aj naďalej v područí akejsi vrtkavej psychológie globálnych finančných trhov a ako zamedziť morálnemu hazardu, ktorého sa niekoľko krajín, bánk, ratingových agentúr a podobných inštitúcií nepochybne dopustilo – toto riešenie ale musí prísť neskôr, momentálne bolo najdôležitejšie predísť hroziacemu nekontrolovateľnému pádu a jediným riešením, v tomto čase už žiaľ len najlepším zo zlých, a už dnes sa vie že nie dostačujúcim, bolo navýšenie eurovalu. Toto si globálne uvedomovala väčšina politikov a ich expertov, vrátane pragmatickejšie zmýšľajúcich neoliberálov, z ktorých časť si aj isto medlí ruky, keďže krízový stav je stavom, v ktorom sa neoliberalizmus šíri najľahšie – tu sa však už nejedná o obyčajnú krízu, v akej sa zvykli vyžívať, a ich pozícia začína byť značne naštrbená.

Nestraťme z očí, o čo všetko tu ide, pre malichernosť, komplexy a provinčnosť.

Michael Tyrala (1985) je politológ, prekladateľ a tlmočník. V roku 2010 dokončil magisterský program európskych a medzinárodných vzťahov na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave a v roku 2011 politológiu na Central European University v Budapešti so špecializáciou na politickú ekonómiu.

Obsah Listů 6/2011
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.