Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2011 > Číslo 6 > Soňa Szomolányi: Patria city do politiky? Nezmyselná otázka

Soňa Szomolányi

Patria city do politiky? Nezmyselná otázka

Patrím ku generácii, ktorá v duchu osvieteneckého racionalizmu vyznávala descartovské chápanie človeka ako bytosti rozumnej – to známe „Cogito ergo sum“. Z viery, že nielen človek, ale aj svet je v podstate rozumný, vyrástla nakoniec aj moderná veda. Pritom si ešte z čias štúdia sociológie dobre pamätám Weberovu charakteristiku sociálneho konania ako konania v prevažnej miere iracionálneho – pričom Weber od sociálnych vedcov požadoval, aby racionálne uchopili, či presnejšie pochopili tú iracionalitu. A hoci v mnohých ohľadoch patrí Weber k mojim obľúbeným klasikom, tak toto jeho dictum dlho nijako neoslabilo moju osvieteneckú vieru.

Len postupne som prichádzala k záveru, že v politickom správaní je skôr pravidlom ako výnimkou, že emócie zapriahnu do svojich služieb rozum, a len malé percento voličov v každej spoločnosti je schopné racionálne zvážiť aj dôsledky svojej voľby a kontrolovať emócie.

Vtedy som pre týždenník Mosty v rozhovore pod názvom Vo voľbách ide aj o zodpovednosť, nielen o emócie v čase vytvárania novej vlády konštatovala: „Samozrejme, emócie a záujmy zohrávajú rolu u každého voliča, ide o to, do akej miery sú podrobené aj racionálnemu zvažovaniu dôsledkov volebného rozhodnutia. Máme tu napríklad voličov, ktorých oslovili deklarácie „slušnej politiky“ a „zmeny“ a s túžbou po ideálnych riešeniach volili Slobodné fórum, hoci pravdepodobnosť úspešnosti sa blížiacimi voľbami znižovala k nule a riziko prepadnutia hlasu sa zvyšovalo.“ (2006)

Giovanni Sartori to odhaduje na 10–11 %, ja som ešte skeptickejšia.

Iracionálnosť ako racionálna vlastnosť

Z tradície osvieteneckého racionalizmu vychádza predpoklad racionality aktérov, s ktorou pracuje v politickej vede vplyvná teória racionálnej voľby. Napriek pokrokom neurovedy a novým prístrojom ako nukleárno-magnetická rezonancia, ktoré umožňujú aj pri výskume politického správania robiť laboratórne experimenty a prinášať narastajúcu empirickú evidenciu o role emócií pri politickom rozhodovaní, v mainstreame politickej vedy sú ilúzie o racionálnej podstate človeka stále silne prítomné. Pritom zistenia týchto vied dovoľujú tvrdiť, že tak klasický koncept vznešeného divocha Rousseaua, ako i koncept človeka ako racionálnej bytosti – nehovoriac o jej redukcii na „homo economicus“ – sú dnes už neudržateľné. Okrem iného aj finančná kríza nám už poskytla dostatok dôkazov, že matematické modely, ktoré nás ohurujú svojou sofistikovanosťou a presnosťou, viedli k mylným záverom.

Boli síce logicky správne, ale závery dedukované z empiricky nepodloženej axiómy viedli k omylom. Priznávajú to už nielen osvietení ekonómovia, ale aj matematici. Mnohí ekonómovia už dnes pripúšťajú, že ignorovanie poznatkov sociálnych a behaviorálnych vied, čo ako neexaktných, bolo jedným z dôvodov ich zlyhania. Toto osvietenie viedlo nakoniec aj k silnej podpore empirického výskumu v rozvíjajúcej sa behaviorálnej ekonómii. Napríklad dlhodobo úspešný bývalý šéf americkej centrálnej banky Alan Greenspan pred Výborom Kongresu Spojených štátov pri hľadaní príčin finančného chaosu priznal, že sa zrútila celá intelektuálna stavba ekonomickej teórie: „Bolo chybné moje presvedčenie, že vlastné záujmy organizácií, najmä bánk, ale i iných, dokážu najlepšie ochrániť záujmy ich akcionárov.“

V komentároch k výsledkom summitu v Bruseli (26. 10. 11) som si prečítala, že Alan Greenspan nedáva Európskej únii veľkú šancu na prežitie pre veľké rozdiely medzi severnými a južnými štátmi. Predpokladá, že pre veľké problémy s verejnými financiami dôjde k zastaveniu toku tovarov a služieb zo severnej Európy na juh a k poklesu životnej úrovne v južnom regióne. Povedal:„Jediná možnosť, ako je možné dať dohromady viac mien rôznych národov, je situácia kultúrnej blízkosti týchto krajín, ako je to v prípade Nemecka, Holandska a Rakúska. Ak sa to nedá, takéto zoskupenie nemôže fungovať.“ (http://ekonomika.sme.sk)

Z akejsi zotrvačnosti však model vychádzajúci z predpokladu racionality aktéra v politickej vede stále prežíva, ale ak sa cez túto optiku pozrieme, napríklad na správanie aktérov politiky na Slovensku „tu a teraz“, teda na rozhodovanie, ktoré viedlo k nedávnemu pádu vlády, tak inak ako deviantný prípad to nazvať nemožno. Rozhodnutie Sulíkovej strany SaS je vskutku príkladom toho, čo sa odborne nazýva aracionálne správanie.

Nielen v súčasnom období, ktoré je úžasným laboratóriom pre skúmanie aracionálnej dimenzie politiky, ale už dlhšie si myslím, že je žiaduce aj v tej našej stále soft science byť viac na pulze interdisciplinárneho poznania. Preto ak neabstrahujeme od faktu, že aktérmi sú aj živí ľudia, a nielen nejaké nadindividuálne entity, mali by sme brať do úvahy, že vedy o človeku pripisujú nemennej ľudskej prirodzenosti vlastnosti ako: mýtofília, vystrašenosť, hyperemocionalita a hypersocialita. Tá posledná vlastnosť sa prejavuje aj v sklone kooperovať, tak v záujme dobra, ako i zla. Pre znalcov Dawkinsovej knihy pripomínam, že jeho teória sebeckých génov je dnes už presvedčivo spochybňovaná.

V súčasnosti sa v reflexiách politického diania obzvlášť často vyskytuje slovo „emócie“ – kriticky alebo aj pochvalne. S tým spájaná otázka „patria emócie do politiky?“ však nemá pre politológov zmysel. Už z toho, čo som povedala vyššie, je zrejmé, že pokiaľ budú politiku robiť ľudia, a nie roboty, tak emócie v nej budú prítomné.

V súvislosti s formovaním vlády na jeseň 2006 som v spomínanom rozhovore tiež tvrdila: „Tak ako voliči aj politici prinášajú do rozhodovania svoje emócie. Osobné averzie, neochota ku kompromisom môžu byť nakoniec silnejšie ako deklarovaný cieľ pokračovať v reformnom kurze. Poniektorí to budú zdôvodňovať principiálnosťou, odmietaním nečistých riešení. Ale v  politike sa len málokedy ponúkajú ideálne riešenia, len zlé alebo lepšie. Odmietanie tých lepších, hoci nedokonalých nepovažujem za mravnú politiku, akokoľvek by sa zdôvodňovala vyšším princípom. Demokratická politika je o hľadaní kompromisov, mala by sa riadiť etikou zodpovednosti aj za nezamýšľané spoločenské dôsledky rozhodnutí.“

Sú proste jej súčasťou, a nám neprináleží špekulovať o tom, či tam patria alebo nie: máme ich zohľadniť pri analýze a vysvetľovaní aj takých výstupov politiky, akým je napríklad stabilita vlády.

Abstrahovanie od nemennosti ľudskej prirodzenosti zaslepuje pri skúmaní politického vývinu. Hoci politická korektnosť nemá vo vede miesto, tak teórie demokracie veľmi cudne obchádzajú tie menej priaznivé črty prirodzeného repertoára ľudského správania: sklony ľudí k mýtofílii, hyperemocionalite a vytváraniu štruktúr dominancie, indoktrinovateľnosť a sklon k poslušnosti. Ako na to v závere svojho výskumu upozorňujú aj reprezentanti biopolitiky Somit a Peterson (eds.): Research in Biopolitics, 1997), tvrdiac že ľudské bytosti majú prirodzený sklon poslúchať autoritatívne príkazy – aj keď tým poškodia iných a aj seba. Je o tom experimentálny dôkaz Milgrama (1974) a viacerých replikácií jeho experimentov. Preto prevaha autoritárskych systémov v histórii ľudstva tak ako komunizmu nie je niečo „neprirodzené“. Avšak ani nie nevyhnutné, lebo vďaka kultúrnej evolúcii je demokracia možná a udržateľná, ale predpokladá to tú konkrétnu drobnú prácu, po ktorej volal už T. G. Masaryk.

Tým vôbec neznižujem rolu inštitúcií, len chcem upozorniť na to, čo sa v politológii ignoruje viac ako pripúšťa: metodologický redukcionizmus. Veď nakoniec aj to, ako sú inštitúcie vnímané, ktoré sú preferované, je podmienené aj emóciami. Podľa neurobiológov sa emócie podieľajú na „kalkulácii utility“ a ustanovujú aj preferencie. Táto dlhodobá ignorancia však nie je špecifikom politickej vedy. Už Darwin síce vedel, že ľudské uvažovanie obsahuje emócie ako svoju neoddeliteľnú súčasť a považoval ich za kľúč k prežitiu najzdatnejších, ale tento pohľad nenachádzal vo filozofii a vede po desaťročia miesto. Až nedávna takzvaná „afektívna revolúcia“ v kognitívnych vedách mení perspektívu a za súčasti poznávania považuje rovnako všetky operácie mozgu – tak emócie ako aj uvažovanie.

Väčšia časť ľudských emócií je neuvedomená a len tie uvedomené sa stávajú pocitmi. Ten nesmierny oceán neuvedomených emócii aj spôsobuje, prečo sú ľudia – na rozdiel od iných živočíchov – majstrami sebaklamu. Dovolím si poznamenať, že pre úspešnosť politikov je to úžasne výhodná vlastnosť. A  klasik etológie Konrad Lorenz ako výsledok svojho komparatívneho skúmania k tomu dodáva, že „veriť v čistý nezmysel je privilégiom človeka“. Ak je to navyše vyjadrené číslami v excelovských tabuľkách, tak je tá viera nepriestrelná – dodávam ja, sledujúc postoje a rozhodovanie okolo pádu vlády u nás.

Ako z toho von?

Ako však pri takých limitoch nemennej ľudskej prirodzenosti, pri zaslepujúcich emóciách naplniť to Weberovo dictum „racionálne uchopiť iracionalitu sociálneho konania“? Sme my politickí vedci uchránení od tohto vplyvu emócií? Nuž, nie sme „kognitívni supermani“, ale uvedomenie si vplyvu neuvedomených emócií je prvý predpoklad, aby sme ten vplyv dokázali minimalizovať už samotným faktom, že sme si ho vedomí. Pretože najviac zaslepujú emócie neuvedomené.

Oblasť vedeckého výskum nechám teraz pred zátvorkou – ten má už svoje inštrumentárium, ktoré umožní zabezpečiť maximálne možnú objektívnosť zistení, a darí sa to stále viac. Problematickejšie to je v prípade analýz každodennej politiky, ktoré sa ponúkajú cez médiá laickej verejnosti. A to nie vinou nedostatočnosti našej disciplíny, ale dôsledkom neprofesionality a ignorovania faktov mnohými analytikmi titulovanými v médiách ako „politológovia“ a uvádzaním redakčných komentárov slovami „politológovia tvrdia, že“, obraz našej disciplíny pred verejnosťou upadá.

Mnohé z komentárov takzvaných politológov sa podieľajú na vytváraní konštruktov a mýtov o politickom dianí, tie sa následne rozšírene reprodukujú a podávajú ako nespochybniteľné fakty. Stávajú sa tak spolučiniteľom samotného diania. Napríklad veľmi čerstvo vytvárané konštrukty pri komentovaní pádu vlády a jeho dôsledkov v čierno-bielom protiklade typu „starí, demoralizovaní harcovníci“ verzus „pani Čistá“ nachádzajú súhlasnú odozvu na internetových diskusných stránkach. Považujem to len za ďalší prejav mýtofílie a nemennej ľudskej potreby postaviť si niekoho na piedestál, či už je to pre jeden segment nejaký charizmatický populista, alebo stelesnenie vytúženej morálnosti a transparentnosti v politike pre iný tábor. Opäť to len podporuje aj u laickej verejnosti tradičné manichejské vnímanie politiky ako zápasu zla s dobrom.

Inštitúcie do dobrého počasia

A teraz pár slov o limitoch inštitúcií evolučne vytvorených v dobe pokojného vývoja, relatívnej prosperity v Európe, a teda pre dobré počasie. To však končí. Je už takmer trivialitou konštatovať, že 21. storočie má dynamiku s hyperbolickým zrýchlením. To tempo nezodpovedá danostiam človeka a kultúry. Hoci technologický vývin je výtvorom človeka, ako aj finančné trhy nie sú produktom nejakého objektívneho ducha vznášajúceho sa nad Zemou, tak sa zdá, že tvorcovia stratili nad nim kontrolu a nechávajú sa unášať ako na kryhe jeho samopohybom. V týchto dňoch politickí lídri len problematicky usilujú o ich akú takú reguláciu na úrovni EÚ. Aj preto, lebo tempo rozhodovania v inštitúciách EÚ silne zaostáva za rýchlosťou zmien na finančných trhoch. Na úrovni inštitúcií EÚ môžeme teraz v ostrom svetle pozorovať prejavy rizík, na ktorých prítomnosť v konsociačnom modeli demokracie upozorňoval už jeho autor Lijphart: pomalé rozhodovanie až nehybnosť, stagnácia. Hoci nemusí to byť fatálnym, ale len krátkodobým výstupom, a v prípade rozvážneho využívania jej nástrojov (napríklad práva veta) môže byť z dlhodobého hľadiska tým výsledkom stabilita. Pokiaľ ten čas bude dopriaty.

Keď pozorujeme rozhodovanie európskych lídrov, môžeme tiež vidieť, že viac než úsilie po maximalizácii zisku tam dominuje strach zo straty dosiahnutého stavu (osobnej moci a pozície, ale aj národnej prosperity), ktorý prispieva k ťažkopádnosti ich rozhodovania a defenzívnosti zoči-voči odosobneným silám (odcudzených) finančných trhov. Nakoniec, aj tie sa vyznačujú značnou mierou iracionality – čo prezrádza aj jazyk správ o pohyboch na finančnom trhu – sentiment, panika, nálada, obava, nedôvera.

Metakonceptuálne fundamenty kultúry západnej spoločnosti sa drobia, napríklad tradičné normy protestantskej etiky, ktoré nedali morálnemu hazardu narásť do tých rozmerov, akých sme svedkami v súčasnosti. Normatívne vákuum, ktoré vzniklo oslabením neformálnych noriem – kultúrnych fundamentov, sa len veľmi ťažkopádne zapĺňa novými formálnymi normami – aj preto, že to vyžaduje podstatne dlhší čas než ten, čo nám dopraje súčasné tempo zmien v prírodných vedách, technológii a na finančných trhoch. Táto asymetria prehlbuje zdroj problémov, v ktorých sa dnes ako súčasť globálneho sveta nachádzame. Popri tom je pád vlády na Slovensku len jednou nepriaznivou podmienkou navyše. Ale aj výzvou. Tak ako ich krízy vždy prinášajú.

Ponúka sa však tu aj otázka: kam sa to tak ponáhľame? K tomu bodu singularity? Ten sa pre sociálny svet radšej nepokúšam ani operacionalizovať. Preto, lebo pre ten fyzikálny svet je to napríklad „čierna diera“. Nepatrím k tvorcom katastrofických scenárov, mám skôr sklon ku konštruovaniu historického optimizmu. Hoci už sa mi jeho zásoby míňajú a nemám dnes žiaden recept na to, čo som tu reflektovala. Viem, to je všeobecná slabosť takýchto reflexií. Každá generácia má však svoje vlastné výzvy – tak ako bol pre tú moju starý autokratický režim – mladší tú výzvu uchopia a zvedú s ňou zápas, intelektuálny i praktický, a ja ešte nebudem stáť bokom.

Soňa Szomolányi (1946) je politologička, sociologička, profesorka na FF UK v Bratislave.

Obsah Listů 6/2011
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.