Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2011 > Číslo 6 > János Oláh: Ranný spev vtákov

János Oláh

Ranný spev vtákov

Aj inokedy sa jej už stalo, že sa v spánku odokryla a striasol ju nočný chlad. V prvom okamihu jej to teda nepripadalo zvláštne. Stačilo však pár desatín sekundy a uvedomila si, že teraz ide o niečo celkom iné. Vtáčia trma-vrma vypukla až neprístojne a vtieravo blízko, ich nervy drásajúca vrava akoby jej šteklila pokožku. Mala pocit, že sa jej všetky tie bezuzdné zobáky, pochabé pazúry drozdov i stehlíkov zaplietajú do vlasov. Okolo krku a pliec cítila bezprostrednú blízkosť krídel, ktoré sa jej šuchotavo dotýkali, od temena hlavy cez vyzývavo sa nadúvajúce prsia, preliačené brucho a slabiny až po nechty na nohách. Ešte si naplno neuvedomila, čo to všetko znamená. Aj to, že sa brieždi, usúdila len podľa nepokojného správania sa vtákov, veď bola takmer úplná tma. Trávou a machom vystlatá zanedbaná neznáma záhrada, ktorú s nekontrolovateľnou húževnatosťou zarastala žihľava a húština, k nej vysielala nejasné desivé obrazy a neznáme prízraky.

V pochopení reality jej neprekážala len tma – tomu, aby sa zorientovala, sa bránila priam inštinktívne. Dúfala, že kým to miesto nespozná a nerozpamätá sa na predchádzajúce udalosti, nebude sa musieť konfrontovať ani s ich dôsledkami. Zo všetkých síl sa snažila vyhnúť nevyhnutnosti pozrieť sa pravde do očí, hoci vo svojom najhlbšom vnútri cítila, že nemá žiadnu šancu. Dočasne azda získa nejaký ten odklad, ale nakoniec vyjde všetko najavo, bude sa musieť zobudiť, ak sa náhodou už medzitým nezobudila a nie je hore aj teraz. Dlaňou si viackrát prešla po tele, na ktorom jej naskočili zimomriavky, no napriek tomu z neho sálala horúčava, bolo jej teda jasné, že je nahá, hoci si to predsa len nebola schopná uvedomiť. S istotou vedela, že to nie je sen, predsa však dúfala v akési prebudenie. Ale to neprichádzalo.

Musela uznať, že sa treba obliecť. Bolo jej tak zima, až jej zadrkotali zuby. Sťažka, s priam neprirodzene spomalenými pohybmi sa snažila nahmatať svoje oblečenie, no na žiadne nenaďabila. To ju vyľakalo. Chvatne začala hľadať nohavičky, pančuchy, kombiné, blúzku, sukňu, topánky. Nechápala: ako to, že ich nikde niet? Triezvosť ako ľadová sprcha spláchla omámenie, privodené spánkom a opitosťou, ktorá už beztak ustupovala. Aj vtedy v zime, keď prvýkrát upratovala pavlač a musela si ponoriť ruky do vedra s ľadovou vodou, pocítila takýto mrazivý dotyk, pravda, vtedy iba po lakte. Teraz jej skĺzol po pokožke od temena hlavy až po špičky prstov na nohách. A prenikol aj dnu, až po citlivý nultý bod pamäťových nervových zakončení.

Všetko videla znovu, ale presnejšie, jasnejšie, nemilosrdnejšie ako vtedy, keď to videla naozaj. Do jej strmhlavého pádu sa zafixoval detailný záber dotieravého, zaliečavého ksichtu vojaka Ártánya, ktorý sám seba nazýval práporčíkom, jeho úsmevu, meravého od predstieranej úslužnosti, tej popukanej mapy prehnane napudrovanej pokožky tváre. Nenávidela Ártánya, no predovšetkým seba, že sa mu podvolila. Nechápala, ako sa to mohlo stať, keď o ňom vedela všetko, všetko, naozaj všetko. A predsa sa jej zatočila hlava. Myslela si, že s ním to bude iné, a veď sa naozaj zdalo, že to bude iné. Myslela si, že si ho môže omotať okolo prsta.

To, že stratila hlavu, bolo do istej miery pochopiteľné.

Keď žena nemala, ako sa tu u nich hovorievalo, roztomilú tváričku, ale napríklad dlhý nos či ostrú bradu, zatrpknuté bezcitné stareny o nej hneď vyhlásili, že je škaredá. A Gizi darmo cítila nespravodlivosť tohto rozsudku, darmo proti tomu protestoval nielen jej rozum, ale každý kúsoček jej tela, ktorý sa predvádzal pred zrkadlom, nebolo odvolania alebo, ako dedinčania učenecky omieľali, apeláty.

Proti tomuto biľagu, ktorý považovala za krutý a nespravodlivý, protestovala hrdosťou a pýchou. Iná otázka je, čo tým dosiahla. Napriek tomu, že tieto panské móresy vyznievali trochu úboho, v istom zmysle boli predsa len úspešné, väčšinu dedinčanov v každom prípade zlostili. A to Gizi stačilo. Vedela, že nemôže dosiahnuť viac, ako nasypať trochu korenia pod nos tým, ktorí si na nej brúsili jazyky. Nech len prskajú, myslela si v duchu, a v takýchto chvíľach sa jej dokonca chcelo smiať. To všetko však bola iba slabá náplasť, navyše jej situáciu ani trochu nezlepšovala.

Pozrime sa, a na čo je ona vlastne taká pyšná, podráždene šomrali službukonajúce klebetnice, hádam len nie na tú svoju mizernú matúru, no, bože, s tou sa môže dať vypchať! Vedela, že teraz si už ani na širokom okolí určite nenájde počestného pytača. Ak sa neuspokojí s nejakým predčasne ovdoveným ošetrovateľom zvierat, ktorý páchne po hnoji a pálenke, zostane starou dievkou. To už v dvadsiatke povedali o kadekom. Nie, rozhodla sa, že na takýto záver nepočká, radšej nasadne na polnočný rýchlik a nezastaví sa, kým jej v robotníckej ubytovni niektorého stavebného podniku štát nepridelí miestečko na vyležanej poschodovej železnej posteli.

V dávnejších časoch z dediny vyletelo mnoho-premnoho takýchto murárskych dievčat. Veľká väčšina z nich zmizla bez stopy. Neprichádzali o nich hodnoverné správy, iba nemilosrdný mlyn klebiet ďalej zomieľal ich niekdajšiu povesť, spriadal o nich podozrivé príbehy, ktoré by neobstáli ani v rozprávke. Na tieto zblúdené ženy väčšinou už nikdy nik nenatrafil. Otec alebo iný príbuzný niektorej z nich zbytočne vycestoval do hlavného mesta, márne pátral, vypytoval sa na nezvestnú, zúročiac všetky svoje svetobežnícke skúsenosti, takmer nikdy nedospel k výsledku, a ani niet divu. Ak sa mu náhodou aj podarilo predrať cez žandárov, ktorí sliedili v staničnej čakárni, kartotéky osobných oddelení podnikov s nesmierne nejasnými názvami zostali pred ním zatvorené. Kompetentní spravovali údaje o prisťahovalcoch ako prísne tajné. Ani sám sedemhlavý drak by sa nehodil na túto úlohu lepšie ako zaslúžilí agitátori, ktorí do tých čias už stihli pekne vrásť do kresiel vedúcich oddelení a prevziať úlohu niekdajších čarodejníc – ľstivo a zlomyseľne splietali či pretŕhali nite osudov, ktoré im boli vydané napospas.

Našlo sa zopár dievčat, ktoré nezvládli nástrahy cudziny a vrátili sa domov, hoci vo väčšine prípadov vedeli, že sa budú musieť navyše zaobísť aj bez rodičovského porozumenia a zhovievavosti. A predsa radšej prijali pozíciu odvrhnutých, lebo známe prostredie tej pozícii prepožičalo ľudskejšiu podobu, bolo to lepšie, ako byť vydané napospas brutálnemu apetítu veľkomesta, kašľúcemu na poriadok, ktorý nasávali s materským mliekom. Pravda, ich osudom sa stalo outsiderstvo, ale aspoň boli doma, predsa len akosi späté s tými, čo ich vyvrhli a čo nimi pohŕdali. To boli tie šťastnejšie spomedzi tých, ktoré sa vrátili. Mnohým sa však najužšia rodina – aj to preriedená – zišla už len na tichý pohreb.

Tie, ktoré prijali pozvanie na včerajšiu vojenskú zábavu, patrili zväčša do tejto kasty murárskych dievčat. Možno iba Gizi vytŕčala z radu. Ako rozmaznané dievča z obchodníckej rodiny by sa v tejto pochybnej spoločnosti ani neobjavila, keby Jóži Törekös pozval aj ju. Áno, v tom prípade by bola určite účasť odriekla, vlastne ani neodriekla, jednoducho by sa tam neobjavila, tak, ako to urobili ostatné. Za všetko mohol hlavný organizátor Jóži. Keby ju nevynechal z menoslovu, nič by sa nestalo. Takto sa však musela zúčastniť, už len preto, aby ukázala, že kašle na rozmnožené pozvánky Jóžiho Törekösa. Nestoja ani za toľko ako minulotýždňové vydanie Slobodnej zeme, ani za toľko, ako špina za nechtami. Jej žiaden Jóži ani nik iný neprejde cez rozum, pôjde veru, kam sa jej zachce, či ju už pozvali alebo nie, koniec koncov, je sama sebe pánom. Áno, toto musela ukázať!

Tu i tam pomáhala svojej matke v obchode, ale veľmi to nepreháňala. Ešte to tak, ako dievča s matúrou hádam nestuchne v tom večnom pachu kyslých cukríkov! Obecný úrad a kancelária jéérdé už boli plné dievčat, ktoré maturovali pred ňou, pod cenu ísť nechcela a jej matka ešte menej. To určite, hádam sa nenechá vysmiať! Aj matka by sa bola prepadla od hanby, keby jej dcéru videli chodiť na pole či lúku s motykou a hrabľami nádenníčiť ako nevzdelané dedinské dievčatá, nie, tomu sa chcela za každú cenu vyhnúť, nielen Gizi – aj ona, jej matka. Priam počula, ako si susedia šepkajú: No kukaj, čo je z tej Abosovej dcéry, móže si to svoje slávne vysvedčenie voľakde strčiť, preto chodila s nosom dohora, na to bola dobrá celá tá paráda?

A tak Gizi trávila čas doma, raz príjemným, inokedy nepríjemným ničnerobením. Po maturite sa ju matka snažila ušetriť ešte aj od domácich prác, aby jej nepodaj nepopraskali ruky a nedolámali sa nechty. Pre sotva dvadsaťročné dievča nie je práve zábavné hrať rolu starej dievky, nanútenú dedinou, zvlášť, keď celým jej telom lomcuje životná radosť, ktorú jej ani nenapadlo v sebe dusiť.

Chcela sa teda za každú cenu búriť. A táto zábava, tento vojenský bál, nech to už bola akokoľvek násilne zbuchnutá záležitosť, alebo možno práve preto, sa javila ako vhodné miesto na vybitie vášní. Vzbura proti bolesti predkov, pretavenej do hlúpych ľudových piesní, bola v plnom prúde. Hlasné anglické slová, ktoré sa s praskotom valili z magnetofónu, dodávali tejto hudbe, ktorá bola vďaka rádiu Slobodná Európa beztak povýšená do kategórie nadpozemských úkazov, priam mýtický rozmer – možno práve preto, že ani jednému z tých slov nerozumela. Rytmicky zapínané a vypínané svetlomety, intenzita zvuku, aká doposiaľ nemala na dedinských zábavách obdobu, a neustále sácanie sa vojakov zo susedných kasární a mladých robotníkov z továrne na kosy urobili svoje. Kroky dedinských tancov, ktoré sa naučili v detstve a za ktoré sa dnes už hanbili, upadli za okamih do zabudnutia, rovnako ako novodobé vedomosti z tanečných škôl. Všetkých – a teda aj Gizi – opantalo kolektívne zvíjanie sa, pri ktorom hrali prím najmä továrenskí robotníci, privezení nákladným autom.

Kasárenský oddiel na čele s Dežom Ártányom odsotil neodbytného Jóžiho Törekösa a obliehal ju ako zúrivý osí roj. Gizi náhle prepadla role zvodného démona, role, s ktorou nikdy ani vo sne nepočítala. Niet divu, že stratila hlavu.

Napi sa, dievčatko, to ti neuškodí, len za glg pivka a za pohár koly. Takto jej húdli do ucha Ártány s ostatnými a ona poslušne pila. Nakláňali sa nad ňu, len jeden bozk mi daj, dievčatko, a ona, omámená tancom, dala.

Mocné, dychtivé paprče Ártánya a ostatných opitých mládencov sa za ňou načahovali ako pálivé plamene, ohmatávali jej pás, chvejú­ce sa prsia. Objímali ju, nepúšťali.

Pi, maličká, to ti nemôže uškodiť, len ťa to osvieži! Pila, šťastne tancovala, smiala sa, joj, ale kde to vlastne je, kam sa to zapotácala, do akej hlbokej priepasti?

Skvostná kompánia pod Ártányovým velením ju strhla so sebou ako hurikán. Vrhli sa na ňu v úkryte pri zadnom múre plota, ktorý obkolesoval farskú záhradu, vyzliekli ju donaha a potom s ňou robili, čo len mohli. Nakoniec ju prehodili cez plot do hustej žihľavy, rastúcej na druhej strane. O jej šaty sa podelili ako vlci o korisť, niekomu sa ušla blúzka, inému sukňa, pančuchy, buldočí ksicht sa vrhol na nohavičky, v kasárňach pôjdu na dračku, pomyslel si. Potom sa nasýtená horda s korisťou v rukách rozpŕchla.

To všetko v Gizi doznievalo už len vo forme hmlistej spomienky, podobnej tej na pobyt v maternici, o ktorom takisto nič nevieme, no po celý život naň nemôžeme zabudnúť.

Tropické napätie záhrady zrazu akoby zamrzlo. Vtáci zmĺkli, listy nehybne trčali do tmy. Ale toto ticho, táto nehybnosť nepôsobili ani trochu upokojujúco, skôr vyčerpávajúco, ako keď sme nútení dlho zadržiavať dych, či ako predzvesť blížiaceho sa bezvedomia. Zdalo sa jej, že zovšadiaľ, zo všetkých nestrážených zanedbaných kútov doliehali zvuky a blížili sa akési pohyby. Gizi prestrašene vyskočila zo svojho miesta a hanblivo, zakrývajúc si jednou rukou lono, druhou prsia, napredovala medzi rednúcim rastlinstvom, po cestičke vysypanej kamennou drťou, ktorá jej pálila bosé päty. Nemyslela na nič, ani na štípance s miniatúrnymi vpichmi, ktoré jej pokrývali pokožku, hlavu mala prázdnu ako jesenné vtáčie hniezdo, ale ona teraz ani nemala premýšľať, skôr konať. Konať za každú cenu.

Pred pavlačou fary sa zháčila. Až vtedy si uvedomila, kde vlastne je. Už-už sa chcela otočiť, keď sa zvnútra, spoza nazeleno natretých drevených dverí s olupujúcim sa náterom, ozval hlasný štekot. Čuduj sa svete, Gizi to upokojilo. Zastala pred schodiskom a čakala. Predstavila si vysokú, mierne zhrbenú postavu pána farára, čierna reverenda na ňom visí ako zaplátaný zimník na obstojnejšom strašiakovi, čierne oči mu svietia nad oslepujúco bielym kolárikom, akoby priamo z druhého sveta. Nie, nesprávne, opravila sa Gizi, veď spať hádam aj on chodí v pyžame. Alebo nahý, ako to o ňom rozprávajú komunistickí agitátori, a skôr, ako si ľahne, do polnoci tancuje pred zrkadlom a päty mu klopkajú po tvrdej dubovej dlážke ako kozie kopytá.

Len čo otec Árky svojho času zavítal do dediny a obsadil svoj úrad, vyvolal vlnu protichodných emócií. Mnohí zvraštili čelá už len pri zmienke o tom, že na miesto pána farára Szajczyho, ktorý bol tunajší a na ktorého si zvykli, príde cudzinec, navyše z váženého Torosnyéku, na ktorý práve preto mnohí hľadeli krivým okom a so závistlivým opovrhnutím. Na taký nepodstatný detail, že táto výmena miest sa rovnala pádu otca Árkyho a pozdvihnutiu pána farára Szajczyho, zvysoka kašľali, lebo veď potom by ho nemohli vítať ako nejakého nafúkaného biskupského fulajtára a do svojej bezhraničnej antipatie by museli primiešať aj trochu pochopenia. Možno keby otec Árky prišiel sám, so sklopeným zrakom, alebo keby si trhal šaty a preklínal opustený Torosnyék, získal by si ich priazeň, ale nie, otec Árky neprišiel sám.

V októbrovom vetre povievali nad jeho hlavou vo víre horkých žalmov pútnické zástavy so znakom Panny Márie. Žalmy drmolili jeho prívrženci so sčernenými ústami, aj žrde zástav sa kývali práve v ich rukách. V týchto končinách neboli zaslepení fanatickí veriaci obvyklým javom, nehovoriac o takejto procesii. Niet divu, že namiesto prejavov úcty privítal sprievod hlasný rehot, dokonca ani ctihodní starci, ktorí pravidelne chodievali do kostola, sa nezmohli na viac ako na blahosklonné krútenie hlavou. K sprievodu sa pridalo iba zopár pomýlených starien.

Otec Árky neprejavil žiadnu ochotu zmierniť vzniknuté napätie, ani mu nenapadlo zaoberať sa rozpakmi, ktoré spôsobil jeho príchod, nezmizol pred nadšenými ani nepriateľskými pohľadmi, ktoré si ho zvedavo prezerali, niekam do mrazivého šera sakristie, nekapituloval, ani si neoprášil reverendu pofŕkanú blatom, naopak, už aj stúpal hore na kazateľnicu s oznamom, že bude slúžiť omšu.

Kostol sa napriek nezvyčajnému času čoskoro zaplnil. Okolo pútnikov, ktorí sa tiesnili v laviciach, sa zhromaždili dedinskí povaľači, starci, ušetrení od ťažkej roboty, deti, ale zvedavosť sa zmocnila aj životaschopných mužov, ktorí zabudli na obliehanie krčmy a odskočili si sem od výčapu oproti, ba dokonca aj z Weiszovej krčmy na hornom konci sa ozlomkrky prihnali potrundžení mládenci. Otec Árky celebroval omšu zachrípnutým, trochu priduseným hlasom, po latinsky, ale nie to bolo zaujímavé. Všetci čakali na kázeň.

A prišlo aj na ňu. Hlas otca Árkyho sa nevznášal, nedosahoval virtuózne výšky a hĺbky, na aké boli zvyknutí u pána farára Szajczyho, ale bol presýtený takou vášňou, takou zúfalou vierou, že dokonca aj na chrbtoch tých najnotorickejších krčmových povaľačov, ktorí si sem odskočili v nádeji na poriadny škandál, prakticky len preto, aby sa poriadne zarehotali, naskočili zimomriavky, ani oni sa nedokázali vymaniť spod jeho vplyvu. Niektorí z nich s nárekom klesli na lavicu, bili sa do pŕs, že oni nie a nie, nikdy viac nezhrešia, nepozrú sa na dno pohárika, a vtedy, tam, pod temným blčiacim pohľadom otca Árkyho, aj verili tomu, čo si predsavzali, no len čo po skončení omše prekročili prah kostola, ocitli sa pri krčmovom pulte, kde sa – občas ešte vzlyknúc – bleskurýchle a do úplného bezvedomia spili. Keď ich nakoniec krčmár vyhodil do zablatenej, studenej noci a podarilo sa im precitnúť, s nenávisťou v krvou podliatych očiach civeli na kostol a výhražne k nemu dvíhali päste. Až dovtedy bolo každodenné spíjanie sa pokojným, príjemným trávením voľného času, no teraz ich aj o túto radosť obral ten prekliaty farár, nedá nikomu pokoj ani tu, v krčme, dočiahne na nich aj vtedy, keď sa obšmietajú okolo sukne koketnej Pupákovej. Mali pocit, že im je so svojimi kliatbami vždy vytrvalo v pätách, nech ich už priazeň alebo nepriazeň osudu zaveje kamkoľvek, nebudú mať pokoja, všedné dni sú v dôsledku tejto neodbytnej horlivosti a hnusnej čulosti svedomia čoraz neznesiteľnejšie. A predsa, vo chvíľach trýznivými výčitkami svedomia sprevádzanej triezvosti, ktorá nasledovala po závratnej opitosti a únave, rovnajúcej sa takmer bezvedomiu, museli cítiť, že sa stali lepšími ľuďmi, než boli predtým.

Horlivá obec veriacich z Torosnyéku sa čoskoro po omši vzdialila z dediny, ktorá zostala rozdráždená ako osie hniezdo, a otec Árky osamel. No aj tu si rýchlo našiel nových priaznivcov. V dedine, ktorá bola už istý čas ohlúpnutá a letargická, sa zrazu stali každodenným javom hádky, ktoré sa neraz zvrhli na fyzické útoky. V ordinácii doktora Hamara sa tlačili poškodení s rozbitými hlavami, vyšklbanými vlasmi, rozškriabanými tvárami, ktorí čakali v rade na vyšetrenie. Každý mohol naplno prejaviť svoju vášeň, vytryskli dávno potláčané emócie, pod rúškom náboženských nezhôd sa riešili dovtedy nepotrestané krivdy. Aj keď o nich otec Árky vedel, do týchto šarvátok, ktoré sa zdanlivo viedli kvôli nemu, sa neplietol.

Toto mlčanie mu v každodennom živote ani nepadlo zaťažko, zdalo sa, že je taký nepraktický, až sa za to takmer hanbil, veď aj kurivo musela za neho objednávať jeho chorľavá teta s boľavými nohami.

Ale kazateľnica – to bolo čosi iné. Tu si nedokázal dať zámok na ústa. Celý týždeň ho sužoval pálčivý smäd, ktorý sa ako-tak zmiernil iba na nedeľňajšej kázni. Akoby mu hrdlo pálil nekonečný hlt pramenitej vody nečakanej chuti, nedokázal rozkázať slovám, ktoré sa mu bez akéhokoľvek uváženia valili von z pŕs, keď zacítili blízkosť spravodlivosti, z tichého mrmlania zrazu prešli do sebabičovania, potom nasledovali trápne okamihy nehanebnej spovede, ale to len preto, aby vášnivé prejavy mohli znieť do primerane napätého ticha.

Vedel, že z Torosnyéku musel odísť kvôli svojej takmer už škandalóznej popularite. Rozhodol sa teda, že sa bude ovládať, bude vecný, neodbočí od slov svätého evanjelia, vyhradených na tento deň, dokonca k nim nepripojí ani obvyklé všeobecné aktualizujúce vysvetlenie, nebude rečniť dlhšie ako desať minút, nezvýši hlas, nezdvihne zrak, ruku prilepí o zábradlie kazateľnice, nenaruší monotónnosť vopred napísaného a naučeného textu gestikuláciou ani ničím iným. No kedykoľvek sa ocitol zoči-voči zhromaždeniu veriacich, nech by pozostávalo hoc aj z niekoľkých dementných starien a ich šušlavých vnúčat, okamžite strácal hlavu. Prítomnosť mongoloidného malého Flóriho Majtána ho dokázala priviesť do varu minimálne rovnako ako návšteva urodzených zvedavcov z mesta. Duša, ktorej chýba miera – možno práve tento stav sa nazýva božským –, je rovnako bezbranná ako nedostupná a trpí v područí búrlivého intelektu, ale aj osudovej nevedomosti. A existuje vôbec nejaká miera? Väčšina ľudí ju s radosťou spochybňuje. Tak sa aspoň môžu bez zábran oddávať diabolským praktikám tohto sveta a nechať sa ovládať malichernými i neľútostnými intrigami každodenných existenčných bojov.

Tu, v tomto bode, sa otec Árky pokúsil zakričať stop. Začal úprimnou hĺbkovou analýzou seba samého. Dobre vedel, že toto je jediná cesta, ak vôbec existuje nejaká cesta, vedúca k presvedčeniu.

Na začiatku jeho pôsobenia v Torosnyéku, keď jeho publikum tvorilo zo päť či šesť ponevierajúcich sa starien, ešte nebol žiadny problém. Jeho názory sa stali odsúdeniahodnými – zvlášť v očiach pána biskupa, každá kázeň ktorého napokon uviazla v hlbokej nude, a v očiach ostražitých cirkevných povereníkov –, až keď začal byť populárny. Stávalo sa, že veriaci, ktorí sa zišli pri príležitosti toho či onoho významného sviatku, sa ani nezmestili do kostola. Tí, ktorí ostali vonku, sa zhromaždili na námestí a s prstom na ústach načúvali slovám otca Árkyho, ktoré aj bez mikrofónu zaplnili barokovú loď so znamenitou akustikou a otvorenými dverami sa zvučne valili na ulicu, nedokázalo ich prehlušiť ani bafkanie traktorov zo štátneho majetku, hoci každú nedeľu počas omše niekoľko z nich vytrvalo krúžilo okolo kostola.

Pre otca Árkyho, ktorý nastúpil na dráhu duchovného ako rozmaznaný, scestovaný, vzdelaný mestský mladík, znamenal Avaskér koniec sveta. Nevydesila ho zaostalosť, ktorej sa podľa jeho názoru musel vzoprieť, ale ponižujúca skutočnosť, že jeho premiestnenie nebolo poslaním, ale vyhnanstvom. Osobná urazenosť mu však nebránila v tom, aby sa vážne, možno vážnejšie, než bolo treba, zhostil ponúknutej úlohy a pokúsil sa prijať túto výzvu. Kázal o smrti národa, káral zaťaté staré anjeličkárky, sľuboval peklo pekiel a muky múk vinníkom, a to všetko takým rozochveným, hrozivým hlasom, že sa kostol priam zapĺňal horkastou vôňou horiacich polien a bublajúcej smoly. Bol schopný vydesiť ešte aj tajné babice, ktorých pohľady sucho iskrili od nenávisti. V jeden nedeľný večer ktosi, kto mal už plné zuby jeho preklínania, páchnúceho sírou pekelnou, šmaril na pavlač fary priamo pred dvere dôstojného pána čerstvé výkaly, zabalené v papierovom vrecúšku.

Keby otec Árky nechal tento v podstate nevinný incident bez povšimnutia, možno by všetko ostalo po starom, nik by si nič nevšimol, ale on urobil pravý opak, opäť si nezvolil cestu triezveho rozumu. Na kazateľnicu vystúpil, zadúšajúc sa od rozhorčenia. Dlhé minúty nedokázal zo seba vysúkať ani slovo, hoci celý týždeň čakal na príležitosť postaviť sa zoči-voči vinníkom. V tom, že celú dedinu stotožnil s páchateľmi tamtoho skutku, bola istá dávka nespravodlivosti, darmo boli jeho argumenty priam nevyvrátiteľné. Podľa neho mala dedina páchateľov nemiestneho žartu odsúdiť a nezmieriť sa s ním, neodobrovať ho sprisahaneckými pohľadmi. Svojim veriacim uštedril takú zahanbujúcu kázeň, že sa ešte aj včelárovi Kocsorovi, ktorého pohľad býval vždy krotký, vo vrecku otváral nožík. Niekdajšie tradície, čo sa nožov týka, sa našťastie v tých časoch už zmiernili a ostalo z nich len drsné vtipkovanie, nuž netiekla krv, ale spustil sa celý príval žartov, podobných tomu s výkalmi, ktoré napokon vyústili až sem, do príchodu záhadného nočného návštevníka.

Dalo by sa povedať, že otec Árky na toto stretnutie už čakal, a predsa mu teraz pri pohľade na Gizi skameneli nohy. Rozstrapatené vlasy a tvár, v mesačnom svite biela ako krieda, evokovali nepravdepodobne bezpohlavné, anjelské zjavenie, no dráždivé chvenie nahých pŕs, preliačené brucho, boky, bruško, akoby osie, trochu opuchnuté od potláčanej túžby – nižšie sa už jeho pohľad ani neodvažoval zablúdiť –, dávali tušiť niečo celkom iné. Slovo, ktoré dôstojný pán zamýšľal vysloviť, sa v jeho ústach roztopilo ako snehová vločka na jazyku dospievajúceho dievčaťa, vydychujúceho do zimnej noci horúčosť prvého bozku. Pod záhybmi všednej reverendy, našťastie dostatočne širokými, ktorú si napochytre prehodil cez nočnú košeľu, sa mu mimovoľne ohla a zachvela chrbtica. Krátko na to sa ho zmocnil pocit rozkoše. Uspokojenie necítil. Zostala po ňom studená a lepkavá hanba, nič viac. Cítil sa ešte obnaženejší ako to dievča, ktoré, len čo je pravda, znášalo vlastnú nahotu s istou dôstojnosťou, takmer akoby bola na ňu zvyknutá: nezakryla si dokonca ani prsia a lono, takto vystúpila po machom obrastených tehlových schodoch pavlače a pustila sa smerom k dôstojnému pánovi.

„Panebože!“ spľasla rukami teta. Neveriacky vyzerala zo šera predizby. Zvuk jej rozochveného stareckého hlasu vytrhol otca Árkyho z ohúrenia. Gizi vtedy už stála bezprostredne pred dôstojným pánom, tak blízko, až mal pocit, že cíti vôňu lesa a machu v jej vlhkom dychu a dotyk rozochvených bradaviek cez dvojitú látku reverendy a nočnej košele. Gizi sa so šikovnosťou mačky zdržala pri tomto dotyku, ktorý sa dal chápať aj ako mimovoľný, necúvla, ale ani sa neprešmykla ďalej smerom do predizby, hoci oboje mohla bez prekážok urobiť. Otec Árky cítil dychtivé pulzovanie jej krvi, ostro kontrastujúce s hanblivým úsmevom, čo sa jej pozabudol na tvári.

„Pomôžete mi?“ prelomila Gizi ticho. Kvôli pichľavým, vyčítavým pohľadom starej tety musela pripustiť, že vysvetľovaniu sa nedá vyhnúť.

Trasľavá, rozochvená blízkosť dôstojného pána oslobodila jej driemajúce inštinkty, ktoré sa prebudili tak čerstvo, nedotknuto a so všetkými pôvabmi, akoby ich Ártány a jeho družina ani neboli zneuctili. Gizi sa cítila šťastná, taká šťastná ako ešte nikdy za celý svoj doterajší krátky život, hltavo do seba vstrebávala blízkosť otca Árkyho, bola vďačná osudu za každú minútu tohto stretnutia, takmer už odpustila Jóžimu Törekösovi i Ártányovi, predsa však nebola schopná vymyslieť si nejakú dlhú rozprávku, ktorá by bola hodna odpustenia.

„Prepadli ma,“ povedala tak jednoducho, akoby oznamovala nejakú úplne každodennú vec, „a zobrali mi šaty“. Teta nepovedala ani slovo, iba nasilu kývla hlavou, dala tým najavo, že pochopila, o čo ide, a nechala ich tam vo dvojici.

Gizi by bola rada, keby tých pár minút, počas ktorých sa teta prehrabávala v skrini medzi svojimi obnosenými starodievockými hábami, nechávajúc ju osamote s dôstojným pánom, trvalo večne. Dôstojný pán sa chvel aj pod reverendou. Gizi by mala na chvenie väčší dôvod, ale stav akéhosi omámenia, prameniaci z vlastnej vnútornej uvoľnenosti, ktorú vyvolala aura, čo vyžarovala z osoby dôstojného pána a neutralizovala jedy vulgárnych pudov, reprezentovaných Ártányom, ponúkal istejšiu ochranu ako to najbezchybnejšie a najprudérnejšie oblečenie.

A potom sa skončila aj táto omamná, náhodou umožnená idyla. Teta sa došuchtala do predizby. Ani nepočkala, kým sa dostane do Gizinej blízkosti, už z diaľky po nej hodila balík, zabalený do čierneho ručníka, ktorý páchol po pracom mydle. Na hlavu dievčaťa zacielila s presnosťou, ktorá bola v protiklade s jej matuzalemským vekom. Gizi sa ledva stačila uhnúť. Balík jej presvišťal popri ľavom uchu a dotkol sa jej vlasov, na spodku schodiska dopadol na zem a skotúľal sa po miernom zráze až pod kríky.

„Tu sú šaty, oblečte sa,“ vydala rozkaz teta a štuchla Gizi do pŕs. Tá sa zapotácala. Pokúsila sa pospiatky stackať po schodoch, ale spadla. Neudrela sa, jednoducho len hupla na zadok do mäkkej trávy. Keby nemala v ústach takú trpkú pachuť, určite by sa bola rozosmiala, tak nemiestne pôsobila jej situácia.

Ešte chcela vrhnúť posledný pohľad na dôstojného pána, ale to už na ňu meravo hľadeli iba zatvorené dvere. Všetko znova stíchlo a znehybnelo, iba buchnutie masívnych dubových dverí, ktoré zaznelo ako výstrel z pušky, sa ešte stále vytrvalo vznášalo vo vzduchu ako mušia mŕtvola, zavesená na vlákne pavučiny. A buchnutie zároveň aj zavŕšilo tieto udalosti, hoci nie raz a navždy.

Keby Gizina matka mohla, nielenže by už nikdy neotvorila obchod, ale ani len zelené benátske žalúzie na okne. Keď sa po dlhom a nemilosrdnom vypočúvaní dcéry nakoniec dozvedela, čo sa stalo, najradšej by bola navždy unikla pohľadom dedinčanov. Až neskôr, po hodine-dvoch nahnevaného plaču začala s chladnou hlavou hodnotiť udalosti a dospela k záveru, že bude najlepšie, keď sa pokúsia všetko udržať v tajnosti. A to si vyžaduje, aby sa správali tak, akoby sa nebolo nič stalo.

Gizi, ktorá bola biela ako stena, prikyvovala. Objavila sa už na omši o desiatej. Trochou púdru a farby akosi zamaskovala stopy únavy na tvári. Na najväčšie počudovanie omšu slúžil namiesto otca Árkyho cudzí kňaz. Nepovedala by, že teta bude schopná konať tak bleskurýchle. Zdanlivo nemal nik v úmysle prevetrávať tento prípad, ani Ártányiho banda, ani dôstojný pán. Po istom čase sa otec Árky dostal do nervového sanatória, Ártánya a práporčíka s buldočím ksichtom prevelili na druhý koniec republiky. Všetko poukazovalo na to, že sa príbeh podarilo ututlať. Ale čuduj sa svete, aj tak všetko vyšlo najavo. Ako to už býva zvykom, klebety boli na rozdiel od skutočných udalostí oveľa šťavnatejšie. Toto všetko preniklo do povedomia ľudí a tam sa to pomaly – dá sa povedať, že zákerne – rozpilo ako spodná voda v stenách domov z nepálenej tehly. Čo živilo tie bájky, nevedel nik presne povedať. Ich húževnaté šírenie, temer až nemilosrdná cieľavedomosť, dávali tušiť, že je za tým istý plán. Neodporúčalo sa ani len hádať, v čom záujme bolo toto polovičaté ututlanie škandálu. Vyrukovať s faktami, získať svedkov a vecné dôkazy a s ich pomocou pohnať prípad pred súd, ako by sa patrilo, bolo už nemožné. Všetky hlavné postavy zmizli zo scény.

Gizi zostala najdlhšie, ale aj okolo nej sa atmosféra stávala čoraz neznesiteľnejšou. Ku koncu si už za jej chrbtom šepkali aj školáci, keď prešla po ulici, a ukazovali na ňu prstom. A tak sa nik nečudoval, keď jedného krásneho dňa ušla aj ona. Údajne ani jej matka nevedela, kam. To, že sa z okolia krčmy vytratil aj Jóži Törekös, udrelo ľuďom do očí až oveľa neskôr.

Zmiznutie týchto dvoch sa spočiatku pokúšali dávať do súvisu iba stareny s tou najdivokejšou fantáziou. Pomaly však priam sama od seba rástla istota, že ušli vedno. Napokon sa dokonca našli aj očití svedkovia, ktorí ich spolu videli nastupovať na polnočný rýchlik. Dedina ich v tomto bode takpovediac vypustila z úst, ich postavy na tomto mieste vypadli z pavučiny aktuálnych klebiet.

Dôstojného pána jeho fanatickí priaznivci dlho oplakávali, potom sa ho pokúšali nasledovať. Putovali za ním z jedného sanatória do druhého, popri zbožných modlitbách ho počas nedeľných návštev utešovali aj dobrou domácou slivovicou. Jeho stopu stratili niekde v okolí nervového sanatória v Lipótmező. Údajne ho tam previezli z okresnej nemocnice. Ale v obrovskej budove o ňom nechcel nikto nič vedieť: vrátnik posielal veriacich do centrálnej evidencie pacientov, centrálna evidencia na pohotovosť, pohotovosť na záchranku, no obrovské knihy, veľké ako stolové dosky, kartotéky, usporiadané do magických radov, zostali všade nemé a so škodoradostným úškľabkom civeli do tvárí zmordovaných cestujúcich, ktorí sa hašterili v akomsi nárečí, a ani za svet by nevydali svoje tajomstvo. A tým spochybnili aj to, že akési tajomstvo vôbec niekedy jestvovalo.

Preložila Jitka Rožňová

János Oláh (1942) je maďarský prozaik, básnik a dramatik; patril koncom 60. rokov 20. storočia medzi zakladajúcich členov kultového zoskupenia mladých básnikov Kilencek (Deviati). Vydal básnické zbierky Fordulópont (Bod obratu, 1972), Jel (Znamenie, 1981), Nagyító fény (Zväčšovacie svetlo, 1991), Por és hamu (Prach a popol, 2002), zbierku divadelných a rozhlasových hier Kenyérpusztítók (Ničitelia chleba,1993), poviedkové zbierky Az Örvényes partján (Na brehu Örvényesu, 1988), Vérszerződés (Krvná zmluva, 2001) a romány Közel (Blízko, 1977), Visszatérés (Návrat, 1979) a  Az őrült (Šialenec, 1983). Za svoju tvorbu získal viacero prestížnych ocenení; je šéfredaktorom literárneho časopisu Magyar Napló.

Obsah Listů 6/2011
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.