Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2012 > Číslo 1 > Oľga Gyárfášová: Zdieľané vyšehradské dejiny? Zabudnite!

Oľga Gyárfášová

Zdieľané vyšehradské dejiny? Zabudnite!

Dejiny strednej Európy sú v mnohom akýmsi kondenzovaným príbehom celej Európy: na pomerne malej, ale o to kultúrne pestrejšej ploche sa odohrávali vojny, dobýjanie, okupácie, drámy, vysídľovania, vyhladzovania, v 20. storočí dve totality... ještě že člověk nikdy neví, co ho čeká... ako o ňom spieva Jaromír Nohavica. Pre krajiny Vyšehradu nakoniec skončilo 20. storočie vcelku priaznivo. Sú súčasťou toho, kam vnútorne patria: „západnej“ strednej Európy. Môžu teraz svetu (a sebe) ukázať, na čo majú.

Krívd, resentimentov, vzájomných obviňovaní sa však nakopilo neúrekom. Aké stopy to zanecháva v historickom vedomí dnes? Otázka tentoraz nesmeruje na historikov ani politikov, ale na verejnosť, bežných ľudí. Niečo sa naučili v škole, niečo majú z médií a niečo sa v historickom vedomí uchytilo z nespočetných politických inštrumentalizácií. Politici vždy radi siahnu po historických postavách, najmä účelovo, keď treba pozdvihnúť národnú hrdosť či vytýčiť jasnú demarkačnú líniu a povedať, kto sme MY a kto ONI.

Predstaviť vnímanie histórie tých druhých bolo doplnkovým zadaním medzinárodnej konferencie historikov, ktorá vznikla z iniciatívy Medzinárodného vyšehradského fondu. Výsledky výskumu verejnej mienky realizovaného v Českej republike, Poľsku, Maďarsku a Slovensku mali vniesť aspoň trochu exaktnosti do rôznych dohadov a nepodložených predstáv. Konferencia mala provokujúci názov Môj hrdina, tvoj nepriateľ, zmiernený podtitulom Počúvaním k porozumeniu, a bola koncipovaná okolo historických osobností, menej a viac kontroverzných. Zodpovedá to často personifikovanému vnímaniu dejín. Aj v mape historického vedomia sú to nakoniec osobnosti, ktoré sa stanú symbolmi, materializovanými v bronze či mramore, vyzdvihované na piedestály a inokedy z nich rúcané.

Porovnávací výskum o vnímaní historických osobností a udalostí obyvateľmi krajín V4 sa uskutočnil na reprezentatívnych vzorkách dospelých obyvateľov Českej republiky, Poľska, Maďarska a Slovenska v októbri 2011. Projekt koordinoval Inštitút pre verejné otázky.

Očakávali sme, že vo verejnej mienke narazíme na neznalosť a indiferentnosť, jej rozsah však prekvapil aj tých najväčších skeptikov. Ako najmenej známe sa ukázalo Slovensko, ktoré nie je vo vnímaní svojich susedov reprezentované žiadnou všeobecne zdieľanou osobnosťou. Navyše až takmer 9 z 10 obyvateľov Poľska a Maďarska nevedelo spontánne uviesť žiadnu osobnosť slovenských dejín. Iná je situácia medzi Českou republikou a Slovenskom, ktoré majú kus nedávnej spoločnej histórie. Česi zo slovenských dejín najčastejšie uvádzali Milana R. Štefánika, Vladimíra Mečiara, Jánošíka, Alexandra Dubčeka, Jozefa Tisa či Gustáva Husáka. Na druhej strane Slováci si najčastejšie spomenuli na – dnes už nebohého – Václava Havla, T. G. Masaryka, Karola IV., Jána Husa či Edvarda Beneša.

Na rozdiel od Slovenska každá z ďalších troch krajín má výraznú osobnosť, ktorá má medzinárodný presah a dominuje v percepcii susedov. V prípade Českej republiky je to jednoznačne Václav Havel, ktorý sa stal osobnosťou nielen českou, česko-slovenskou, stredoeurópskou, ale v pravom zmysle slova svetovou. Podobne je Poľsko viditeľné a v rámci Vyšehradu vnímané cez pápeža Jána Pavla II. Prekvapujúci bol výsledok vo vzťahu k maďarskej histórii: respondenti všetkých troch krajín najčastejšie uviedli reprezentanta „gulášového socializmu“ Jánosa Kádara. I keď ho uviedlo podstatne menej ľudí ako dvoch predchádzajúcich velikánov, on je tým najmenším spoločným prienikom. Možno prekvapí, že napriek slovensko-maďarským treniciam nemá tento spor podobu viditeľných osobností. Respondenti pritom mohli uviesť aj postavy s negatívnym znamienkom – nestalo sa tak – až 70 % respondentov zo Slovenska neuviedlo nikoho.

Tento „test“ vzájomného poznania sa má teda jasného víťaza – je ním Mr. Nobody alebo jej výsosť kolektívna amnézia či nezáujem. Názov konferencie Môj hrdina, tvoj nepriateľ by sme mohli v perspektíve týchto výsledkov preformulovať na Tvoj hrdina, moja nevedomosť, moja ľahostajnosť.

K interpretácii rozsiahlych bielych miest môžeme pristúpiť minimálne v dvoch rovinách. Predovšetkým sú dôsledkom nedostatočnej výuky dejepisu. Platí to vo väčšine prípadov aj o vlastných dejinách, ešte mnohonásobne viac o dejinách okolitých krajín. Dejepis sa stále učí metódou memorovania faktov z politických dejín, bez sprostredkovania pochopenia aj „malých dejín“. Celkový prístup nenabáda k pochopeniu „tých druhých“ a nejedna analýza učebníc dejepisu ukázala, že didaktické texty sú plné stereotypov a predsudkov, ktoré nesú aj politický kód aktuálnej doby: obsahujú to, čo politici považujú za dôležité učiť a pripomínať. Formát Vyšehradu síce mnohé otvára, snaží sa o poznanie a porozumenie cez široké spektrum tém a typov aktivít, ale je to ono sizyfovské úsilie, pre ktoré platí ošúchané „cesta je cieľ“.

Druhá interpretačná rovina má všeobecnejšie pozadie. Obyvatelia V4 veľmi pozitívne hodnotia pád totalitných režimov v našom regióne a udalosti, ktoré po ňom nasledovali: znovuzjednotenie Nemecka, vstup do EÚ a NATO, založenie regionálnej spolupráce V4. Tento dejinný re-štart ich stál veľa úsilia, tranzičné náklady vymanenia sa z komunizmu boli vysoké, dobiehanie (nedobehnuteľných) stratených štyroch desaťročí náročne. Ľudia však pozerajú skôr na súčasnosť, prípadne si robia starosti o budúcnosť. Minulosť odišla a s ňou aj susedské kontroverzie. Živá je slovensko-maďarská téma (v oboch krajinách), musí však byť živená novou a novou politickou mobilizáciou. Česi a Slováci síce občas ešte pocítia nostalgiu vo vzťahu k „zamatovému rozvodu“, ale ich vzájomné vzťahy nikdy neboli lepšie ako teraz. Ak už v jednotlivých krajinách prídu na pretras historické témy, tak sú to národné dejiny, kde je ešte čo spracovávať. Vo vzťahoch smerom navonok sú už dominantní iní, relevantnejší hráči – EÚ, Rusko, USA a tak.

Oľga Gyárfášová (1957) je sociologička, vyučuje na Inštitúte Európskych štúdií medzinárodných vzťahov FSEV UK Bratislava, pracuje ako analytička Inštitútu pre verejné otázky. Zaoberá sa problematikou politických kultúr, volebnými systémami a problematikou verejnej mienky.

Obsah Listů 1/2012
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.