Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2012 > Číslo 1 > Péter Zilahy: Hrdinovia, králi a svätci

Péter Zilahy

Hrdinovia, králi a svätci

Oficiálne oslavy novej maďarskej ústavy sa začali v Národnej galérii v budínskom zámku, bývalej rezidencii maďarských kráľov. Galéria na príkaz vlády usporiadala mimoriadnu výstavu stovky umeleckých diel a pamiatok, predstavujúcich tisíc rokov maďarskej štátnosti, počínajúc sv. Štefanom. Ako vyhlásil Viktor Orbán v otváracom prejave, „naši predkovia budú naším štítom proti cynizmu“. Riaditeľ Národnej galérie sa otvorenia nezúčastnil. Výpoveď podal 31. decembra, deň predtým ako na Nový rok vstúpila do platnosti nová ústava.

Niekoľko umelcov, hercov, politikov a osobností z oblasti kultúry, lojálnych k Orbánovi, sa otvorenia zúčastnilo a malo možnosť obdivovať pätnásť nových obrazov, vytvorených na objednávku pri tejto príležitosti a pripomínajúcich historické udalosti z nedávnej minulosti, medzi iným aj akt podpisovania ústavy, ktorý k celej výstave dal impulz.

Týchto pätnásť nových obrazov má ilustrovať aj reprezentačné vydanie novej ústavy v koženej väzbe. Umelec, znázorňujúci prvú svetovú vojnu, namaľoval útok maďarských husárov na koňoch v žiarivých farbách, ktoré pripomínajú skôr nedeľný výlet do prírody než krvavú bitku. Môj starý otec, dôstojník rakúsko-uhorskej armády, by vám bol určite vedel porozprávať množstvo príbehov, ktoré tvorili kontext jazviev a stôp po guľkách na jeho tele. Na obraze nevidieť nepriateľa, čo mohlo medzi divákmi vyvolať diskusiu o tom, kto je asi tak naším skutočným nepriateľom, okrem múzy.

Na mňa však najviac zapôsobil obraz iného jazdeckého útoku na tému z nedávnejšej minulosti, ktorú zvolil kurátor, vymenovaný prezidentom. Jazdecký zásah polície proti opozičnej demonštrácii z októbra 2006 istotne obstojí v skúške času. Umelec sa v ňom vracia k téme sv. Juraja, čo zabil draka, tento raz však drak stojí v pozadí za kordónom, len ako divák. Miesto neho polícia na koňoch zabodáva kópie do princeznej. Fanjšmekri si vychutnajú pikantný detail, že sv. Juraj je patrónom maďarskej polície.

Význam otvorenia výstavy, zvanej Hrdinovia, králi a svätci, zdôraznil premiér vo vyhlásení, kde novú ústavu označil ako „nové založenie maďarského štátu“, čím zo seba spravil jedného z nových zakladateľov Maďarska a zo mňa jedného z nových svedkov tvorby dejín.

Dav oslavujúcich sa potom odobral na Operný bál v centre mesta, kde ich čakal iný dav, naladený menej radostne. Desiatky tisícok ľudí stáli pred budovou opery a oveľa prozaickejšími slovami žiadali demisiu Viktora Orbána a jeho vlády. Na jednom z transparentov celkom vpredu sa skvel zdanlivo neaktuálny nápis: Šťastný Nový rok 1984!

Slovo „republika“ bolo vyškrtnuté zo znenia názvu krajiny v novej ústave, ktorá sa už nenazýva ústava, ale Základný zákon Maďarska. Fidesz neustále mení názvy, čím pripomína dvanásťročný vtip, ktorý sa zrodil presne 1. januára 2000, keď sa za Orbánovej prvej vlády oslavovalo tisícročie maďarského štátu. Svätoštefanskú korunu vtedy preniesli z Národného múzea do budovy parlamentu a umiestnili ju pod historickou kupolou, aby bola bližšie centru diania. Verejnosť vtedy túto udalosť komentovala slovami „Viac než republika, menej než kráľovstvo“. Vtedy sa nám zdali byť smiešne.

Nebudem zachádzať do väčších podrobností o demonštrácii, o ktorej podrobne referovali stovky novín na celom svete od Christian Science Monitor po New York Times. Pripomeniem len, že oslava ústavy sa skončila podstatne menej slávnostne, než sa začala. Viktor Orbán a jeho hostia nemohli vyjsť hlavným vchodom. Polícia údajne varovala politika Fideszu, ktorý odchádzal z opery, že sa má vyhnúť hlavnej ulici, kde by ho dav mohol roztrhať na márne kúsky. Pre Orbána je možno útechou, že keď svätý Štefan svojho času obracal pohanských Maďarov na kresťanskú vieru, tiež musel čeliť nepokojom iných rozmerov.

Dejiny sú ópiom stredoeurópskych národov. Nie je to koníček, ale závislosť. Akoby to bolo čosi, čo nám vynahradí všetky straty. Tým sa vysvetľuje aj výstava v Národnej galérii. Ale po prvý raz po dlhom čase sa zdá, že ľuďom je to úprimne jedno. Viac ich zaujíma, či Maďarsko skrachuje, ak sa premiér nedohodne s Medzinárodným menovým fondom. Boja sa, že im vláda zmrazí bankové účty. Niektorí si peniaze presúvajú do Rakúska. Sú hysterickí, alebo dobre informovaní? Tieto a iné otázky si teraz ľudia kladú.

Je neuveriteľné, ako sa za posledných 20 mesiacov, nabitých udalosťami, Fideszu podarilo zmeniť celú krajinu a jej obraz vo svete. Je to vlastne prvá demokraticky zvolená vláda, ktorá mala dostatočnú moc na to, aby zaviedla potrebné reformy a nasadila správny kurz. Je to tiež po veľmi dlhom čase prvá vláda, ktorá mala víziu toho, kým sme a kam kráčame. Priznám sa, že som nikdy nevidel toľko rozžiarených maďarských tvárí ako po voľbách v apríli 2010.

Ako sa im teda podarilo tak rýchlo znepriateliť si polovicu obyvateľstva a všetky medzinárodné médiá? Ako to, že ich dokonca aj konzervatívna západná tlač obviňuje z diktátorských tendencií, hoci chceli len očistiť krajinu od zbytkov komunistickej diktatúry? Ako je možné, že sa moja vlasť teší najhoršej povesti od čias maďarských nájazdov na Európu v 10. storočí?

Mali plán, ktorý im nevyšiel, a teraz improvizujú. Jeden deň vravia jedno a druhý deň čosi iné, v dôsledku čoho forint klesá na rekordnú hĺbku a investori sa hromadne zbavujú maďarských aktív. Dačo sa deje, keď ľudia vidia, že len čo premiér niečo povie, peniaze v ich vreckách majú menšiu hodnotu.

Ako veľmi som sa mýlil, keď som koncom 90. rokov, tesne po tom, ako Fidesz po prvý raz vyhral voľby, povedal kamarátovi, že sme na najlepšej ceste zmeniť sa na nudný malý stredoeurópsky sociálny štát, podobný susednému Rakúsku. Našim dobrým susedom čoskoro potom začalo zašibávať s extrémnou pravicou a Európska únia s nimi na krátky čas prerušila kontakt. Približne v rovnakom čase začal dlhý a nezastaviteľný pád maďarskej ekonomiky z vedúceho postavenia v regióne po dnešnú Mariánsku priekopu.

Maďarsko bude bezpochyby pravidelne dodávať materiál pre médiá, pokiaľ si nenájde svoje miesto v Európe. Alebo pokiaľ si Európa nenájde miesto pre Maďarsko. Ak chceme pochopiť, ako moja krajina mohla tak hlboko klesnúť a stať sa takmer poslednou v regióne, musíme si pripomenúť jedinečnú cestu, akou sa vydala počas studenej vojny.

Maďarsko nemalo byť súčasťou východného bloku. Stalin s ním nepočítal vo svojich plánoch slovanského bratstva satelitných štátov, ktoré mali tvoriť nárazníkovú zónu. Za Chruščova Maďarsku takmer dovolili zblížiť sa s Rakúskom a Maďari prejavili svoju záľubu v nezávislosti, keď rozpútali najväčší vojnový konflikt, s akým Sovietsky zväz v povojnovej Európe mal do činenia.

V tom čase však už revolúcie boli bohužiaľ v Západnej Európe passé a Spojeným štátom záležalo viac na status quo než na zúfalom pokuse slobodymilovných Maďarov. Po tomto rozčarovaní a rokoch teroru bolo Maďarsko ochotné zmieriť sa s novou situáciou. Časom si vybudovalo najúspešnejšiu čiernu ekonomiku vo východnom bloku s rysmi slobodného trhu a väčším dodržiavaním ľudských práv než spriatelené susedné krajiny.

V rámci všeobecného klamania sa v Maďarsku vytvorila prijateľná alternatíva, ktorá krajine priniesla prezývku „najveselší barak v tábore“ a spravila z nej výstavný štít socializmu. Ostatným krajinám, ktoré boli v podstate policajnými štátmi, padlo po roku 1989 oveľa ľahšie rozísť sa so svojou minulosťou, pretože radikálne zmeny boli nevyhnutné a nebolo čo oplakávať. Zdalo sa, že aj v Maďarsku s jeho pseudodemokratickým gulášovým socializmom transformácia prebehla hladko. Nebolo hneď jasné, že niektorí predstavitelia starých štruktúr sa vďaka konexiám a kapitálu stali novými oligarchami a že nové štruktúry, aby boli schopné konkurencie, si rýchlo osvojili rovnaké techniky ako ich predchodcovia. Bol to fungujúci model, založený na životnom štýle úspešného prežívania za studenej vojny. Pod maskou voľného trhu starý systém tajne prekvital ďalej a nechal si otvorených množstvo vrátiek na obchádzanie pravidiel.

Maďarsko zas predviedlo, že sa nevie spamätať zo svojej dávnej slávy, a tento raz nie je reč o Rakúsko-Uhorsku. Keď sa lepšie prizrie samo sebe v zrkadle, aj po dvoch desaťročiach trhovej ekonomiky ešte vidí „ľudskú tvár“ komunizmu s jeho flexibilnou morálkou, pokútnym kšeftárením a systémom privilégií, ktoré krajinu naďalej prenasledujú, najmä v čase kríz.

Sloboda a demokracia nám nepripadla ako odmena za úžasný odboj, získali sme ju preto, že Sovietsky zväz sa zrútil pod vlastnou ťarchou. Tú revolúciu, ktorú sme skutočne vyvolali, sme prehrali. Tí, čo v nej bojovali, už zomreli alebo emigrovali. Museli sme začínať od piky. Roku 1989 však Maďari nemuseli bojovať. Davy sa objavili na uliciach, až keď sa už o všetkom rozhodlo. Väčšina ľudí si vôbec neuvedomovala, čo pre nich znamená sloboda tlače, až kým o ňu minulý rok neprišli. Davy na dnešných uliciach sú skutočné davy, reprezentujúce značnú časť spoločnosti, ktorá začína byť čoraz viac politicky uvedomelá.

Tým, že Fidesz zmenil všetko, čo mohol, upozornil Maďarov na to, čo im chýba. Celý rok 2011 bol v znamení demonštrácií a každej z nich sa zúčastnilo viac ľudí než tej predchádzajúcej. Občianska spoločnosť, zjednotená v boji proti Orbánovi, je zo dňa na deň silnejšia. Maďari teraz praktizujú demokraciu v akcii. Keby Orbán zajtra odstúpil, všetky tieto občianske skupiny by okamžite zmizli. Orbán zohráva významnú úlohu v transformácii maďarskej spoločnosti, hoci na prvý pohľad je tomu naopak. Ak by EU zajtra intervenovala v snahe o záchranu forintu či našich slobôd ako takých, znovu by sme prišli o šancu vybudovať demokraciu, akú si zaslúžime, a vziať budúcnosť do vlastných rúk. Asi jeden z najpozoruhodnejších momentov v celej demonštrácii nastal vo chvíli, keď dav začal byť priateľskejšie naladený voči poriadkovej polícii a vykrikovať „sme s vami“, čo na mnohých divákov pôsobilo trochu zúfalo alebo aspoň čudne. Možno si to však vysvetľovať aj ako gesto solidarity, ktorej sme veru v posledných desaťročiach veľa nezažili. Nič z toho by sa pravdepodobne nestalo, keby nie Operného bálu na druhej strane ulice.

V 80. rokoch bolo všetko jednoduché. Čas sa zastavil, pravidlá boli jasné. Sloboda slova bola zriedkavosťou, málo sa cestovalo, diktátori boli skutočnými diktátormi, tajná polícia nebola tajomstvom, nikto z nás nebol dôležitý a často sme boli spokojní. Zlí boli ľudia pri moci, tí, čo kolaborovali s okupačnou mocnosťou. My sme boli tí dobrí, my, čo sme pochodovali ulicami so zdvihnutými päsťami... a jeden z nás, ktorý sa stal politikom, je teraz demokraticky zvoleným premié­rom krajiny, ktorá je členom Európskej únie. Skutočná rozprávka. Rozprávka sa skončila. Je čas ísť ďalej.

Péter Zilahy (1970) je maďarský spisovateľ. Žije v Budapešti a v Berlíne. Jeho najslávnejšia kniha Posledná izbová žirafa vyšla v mnohých – aj v slovenskom – prekladoch.

Obsah Listů 1/2012
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.