Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2012 > Číslo 1 > Ferdinand Vrábel: Štúr, Štefánik, Dubček

Ferdinand Vrábel

Štúr, Štefánik, Dubček

Ľubomír Lipták si po roku 1989 položil neľahkú otázku: aké je dnes a aké bude zajtra miesto historického povedomia v celkovom spoločenskom povedomí, v intelektuálnom a citovom arzenáli súdobého človeka? Potrebuje ho vôbec? Je prínosom, alebo záťažou, je povinnosťou, alebo privilégiom? Vieme, že samo historicky vzniklo a že sa menilo, môže teda aj zaniknúť? Žiaľ, súčasná doba neposkytuje veľa dôvodov pre optimizmus, skôr sa na každom kroku stretávame s príznakmi ignorancie súvislostí, stratou základnej hodnotovej orientácie, každodenne sme svedkami toho, ako sa v labyrinte nezastaviteľného a nezmeniteľného toku času málo vyznajú, alebo vôbec nevyznajú, nielen naši školáci, vrátane študentov škôl vysokých, ale ani verejní činitelia, politici, publicisti. A to je o to vážnejšie, že všetci títo ľudia – nemožno povedať, že ide vždy o osobnosti – majú možnosť ovplyvňovať prostredníctvom médií najširšie vrstvy.

Cestou na valné zhromaždenie Spoločnosti Milana Rastislava Štefánika v Piešťanoch sa stopárka – študentka istej vysokej školy – zaujímala, kam smeruje posádka auta, a keď sa to dozvedela, celkom vážne sa spýtala: A kto to bol vlastne ten Štefánik? A čo povedať o slovách odborárskeho predáka Kollára, ktorého neutešené platové pomery zrejme zbavili zdravého úsudku a zaslepili natoľko, že pomoc 30 vojenských lekárov z Českej republiky prirovnal k invázii viac ako polmiliónovej armády Varšavskej zmluvy 21. augusta 1968? Domnievam sa, že táto perla ducha bude celkom iste ašpirovať na najhlúpejší výrok roka 2011.

Vôbec nezastávam názor, že dejiny je potrebné študovať len pre samotné dejiny a pestovať len akúsi vedu pre vedu, hoci aj to má z hľadiska rozvoja logického myslenia, precizovania metód výskumu, analýzy a interpretácie veľký význam. Som presvedčený, že znalosť dejín má svoj konkrétny dopad a význam práve v prežívaní a interpretácii každej novej generácie, ktorá prevzala pomyselnú štafetu od pokolenia predchádzajúceho, a až nastane čas, odovzdá ju generácii nasledujúcej. Každé pokolenie má svoje konkrétne úlohy, nadväzuje na minulosť a kladie základy pre budúcnosť. A svoje aktuálne úlohy rieši aj s pomocou pozitívnych príkladov z národných i všeobecných dejín.

Nepoviem nič nového, ak uvediem, že tri postavy, Štúr, Štefánik a Dubček, majú pre Slovákov taký zásadný význam, že ho len ťažko vyjadriť slovami a ich plnú hodnotu ukáže až vzdialenejšia budúcnosť. Ich pôsobenie a dielo, ich osudy majú mnoho spoločného. Nemám na mysli len tragický záver života každého z nich, keď ich odchodom národ utrpel nenahraditeľnú stratu a prázdne miesto, ktoré po nich zostalo, nevedel nikto zaplniť. Skôr chcem zdôrazniť to, že ich odchod sa – obrazne povedané – „veľmi hodil“ nielen ich oponentom, ale predovšetkým neprajníkom slovenského národa či z cudzieho, čo by bolo ešte ako-tak pochopiteľné, ale aj mnohým kritikom a ideovým odporcom z nášho domáceho prostredia – a to už je pochopiteľné oveľa menej. Možno je to osud veľkých osobností, veď doma nie je nikto prorokom...

Po prvých bojoch o spisovnú slovenčinu a útlme revolučného vystúpenia v rokoch 1848–1849 Štúr prekážal nielen Viedni a Budapešti, ale aj mnohým domácim kritikom. O Štefánikovi platí to isté, a to tým viac, že časom sa ho snažili ako v medzivojnovom období, tak aj po roku 1989 sa ho snažia prisvojiť si mnohí takí, ktorí deformovali a aj dnes dezinterpretujú jeho život a dielo. Štefánik, spolutvorca a po vojenskej stránke hlavný organizátor československého zahraničného vojska a jeden zo zakladateľov Československa, na ktorého základoch stojí aj dnešná Slovenská republika, bol a je nepohodlný nie Čechom, ako sa to často tvrdilo a tvrdí, ale hlavne mnohým Slovákom. A pokiaľ ide o Dubčeka, on takisto mnohým po roku 1989 prekážal možno rovnako, ak nie ešte viac, ako v rokoch 1968–1969. Nebolo v tom čase zmätkov a kladenia základov nového kapitalizmu u nás vhodné ani pripomínať „socializmus s ľudskou tvárou“, čo bola výzva nielen táboru tzv. reálneho socializmu, ale – a na to sa veľmi často zabúda – aj táboru kapitalizmu. Ani jedna strana si úspech pokusu o „tretiu cestu“ neželala. O neexistencii a aj o nemožnosti „tretej cesty“ aj dnes, v čase neustáleho omieľania fráz o kríze, o permanentnom uťahovaní si opaskov a postupného odbúravania všetkých sociálnych istôt, počúvame až do omrzenia. Pritom práve súčasná kríza, ale aj príklad škandinávskych krajín či Švajčiarska ukazujú, že niečo treba urobiť a že takto to ďalej v Európe ani u nás ísť nemôže. Ak len... ak len nechceme nové sociálne nepokoje a krvavé revolúcie. Ukazuje sa, že triedne záujmy a triedny boj žiaľ nie sú minulosťou, výmyslom, ale tvrdou každodennou realitou. Je nepochopiteľné, na čo sa vlastne tak dlho čaká a kedy sa zakročí proti drzým finančným špekulantom a rôznym hodnotiacim agentúram, ktoré tieto turbulencie často umelo vyvolávajú v záujme svojich nenásytných koristníckych cieľov. A v tejto súvislosti dovoľte kacírsku otázku v duchu biblického výroku o strážcoch: Nemala by existovať aj nejaká agentúra hodnotiaca hodnotiace agentúry?

Mohutným nadnárodným silám, celosvetovému trendu sa jednotlivec nemôže stavať do cesty, môže však vplývať na to, aby sa rôzne fantazijné koncepcie (boli sme tu až príliš často v priebehu života jednej-dvoch generácií len pokusným materiálom pre rôzne projekty sociálnych inžinierov) prehodnocovali a prispôsobovali realite a aktuálnym potrebám doby, môže poukazovať na úskalia vyplývajúce z ľudského sebectva a bezhraničnej arogancie, divokej reštitúcie vykorisťovania, okliešťovania práv zamestnancov súčasným smiešnym až pomaly už nefunkčným Zákonníkom práce bez akejkoľvek regulácie a ochrany slabších členov spoločnosti, na ktorých však všetko naozaj stojí – na ľuďoch pracujúcich, či už duševne alebo fyzicky. Skutočné hodnoty vytvára človek pracujúci, človek tvorivý, a nie špekulant, vydriduch, po slovensky jednoducho: zlodej. Čo by si asi o dnešnej situácii na Slovensku i v Čechách myslel Dubček, nemožno vedieť, ale názor, že vývoj, ktorý v posledných dvoch desaťročiach viedol k súčasným problémom, by bol pravdepodobne sledoval s veľkými obavami z dôsledkov dopadu na najširšie vrstvy, je iste opodstatnený. Možno sa nemýlim, že ako humanista, ako človek s hlbokým sociálnym cítením a pochopením pre obyčajného človeka by bol aspoň tvrdým, nekompromisným kritikom tohto trendu.

(Zo stretnutia pri príležitosti nedožitých 90. narodenín Alexandra Dubčeka)

Ferdinand Vrábel

Obsah Listů 1/2012
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.