Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2012 > Číslo 2 > Ingo Schulze: Naše krásne nové šaty

Ingo Schulze

Naše krásne nové šaty

Proti trhovej demokracii – za demokratické trhy

(Reč predniesol Ingo Schulze koncom februára v plne obsadenom Mestskom divadle v Drážďanoch)

Vážené dámy a páni!

Všetci poznáte rozprávku Cisárove nové šaty Hansa Christiana Andersena. Rozprávku, čo sa ľahko prerozpráva, pretože smeruje k pointe, ktorú poznáme – alebo si aspoň myslíme, že ju poznáme – a je prítomná v našom každodennom povedomí. Vždy, keď som si na tú rozprávku pomyslel, či ju sám rozprával, končila sa tak, že výkrikom dieťaťa: „Ale veď cisár je nahý!“ celý ten podfuk praskne a ľud volá: „Áno, veď je nahý!“

Lenže takto to bolo iba v mojej predstave. Hans Christian Andersen dal tej rozprávke lepší, čiže viacznačnejší koniec, aj keď len v dvoch vetách, ktoré unikli mojej pamäti. Dovoľte mi, prosím, aby som vám tú rozprávku prečítal – bude to oveľa krajšie, ako keby som vám ju mal prerozprávať.

Cisárove nové šaty

Bol raz jeden cisár a ten si tak veľmi potrpel na krásne nové šaty, že všetky peniaze vyhadzoval na parádu. Armáda ho nezaujímala, divadlo ho nezaujímalo, ani chodiť na výlety do lesa, a ak, tak len preto, aby sa mohol predviesť v novom oblečení. Na každú hodinu dňa mal iný úbor, a ako sa o kráľovi hovorí, že práve je v kráľovskej rade, tu sa vždy hovorilo: „Pán cisár je v šatníku!“

Vo veľkom meste, kde žil, nebola o zábavu núdza, každý deň ta prichádzalo veľa návštevníkov a jedného dňa prišli dvaja podvodníci. Vydávali sa za tkáčov a tvrdili, že vedia utkať tie najkrajšie látky, aké si možno predstaviť. Že sú nezvyčajne pekné nielen farbami a vzormi, ale šaty, ktoré sa z látky ušijú, sa vraj vyznačujú tou pozoruhodnou vlastnosťou, že sú neviditeľné pre každého, kto sa nehodí na svoj úrad alebo je priam neodpustiteľne hlúpy.

„To by boli skvelé šaty“, uvažoval cisár. „Keby som ich mal na sebe, zistil by som, kto sa v mojej ríši nehodí na úrad, ktorý zastáva. Odlíšil by som šikovných od hlupákov! Hej, len nech tú látku čo najskôr pre mňa utkajú!“ A hneď obom podvodníkom vyplatil kopu peňazí, len aby sa čím skôr pustili do práce.

A tak aj postavili dva stavy, tvárili sa, že pracujú, ale na krosnách nemali vonkoncom nič. Sčista-jasna si vypýtali najjemnejšiu hodvábnu priadzu a rýdze zlato, no všetko si vopchali do vlastného vreca a na prázdnych stavoch pracovali hlboko do noci.

„Rád by som vedel, ako s tou látkou pokročili,“ vravel si cisár, ale bolo mu dosť čudne pri srdci, keď si predstavil, že ten, kto je hlúpy alebo je na svoj úrad prikrátky, látku neuvidí. Bol síce presvedčený, že o seba sa báť nemusí, ale povedal si, že v každom prípade ta niekoho pošle, aby sa čo najskôr presvedčil, ako to vyzerá. Všetci ľudia v celom meste už počuli, akú čudesnú silu má mať tá látka, a nevedeli sa dočkať, kedy konečne uvidia, akého majú neschopného či hlúpeho suseda.

„Pošlem za tkáčmi staručkého poctivého ministra,“ povedal si cisár, „ten najlepšie uvidí, čím je tá látka výnimočná. Jemu veru rozum nechýba a nik si úrad nezastane lepšie ako on!“

Poctivý staručký minister zašiel do siene, kde tí dvaja podvodníci tkali na prázdnych stavoch. „Panebože!“ vzdychol si a vyvalil oči, „veď ja nič nevidím!“ Nahlas však nepovedal nič.

Obidvaja podvodníci ho úctivo žiadali, aby pristúpil bližšie, a už sa vypytovali, či sa mu páči vzor a tie nádherné farby. Potom ukázali na prázdny tkáčsky stav a staručký minister si šiel oči vyočiť, ale nič nevidel, lebo tam nič nebolo. „Panebože,“ pomyslel si, „že by som bol taký hlúpy? To by som si o sebe nepomyslel, no nik sa to nesmie dozvedieť! Že by som nebol súci na svoj úrad? Nie, to nejde, nepoviem, že látku nevidím!“

„Tak čo nič nevravíte?“ opýtal sa jeden z tkáčov.

„Ach, je to krásna látka, priam rozkošná!“ riekol staručký minister, lepšie si nasadil okuliare a pozrel sa na látku. „Ten vzor a tie farby! Áno, rovno poviem cisárovi, že sa mi neobyčajne páči!“

„Tak to nás teší!“ hovoria obaja tkáči a každý vzor a farbu pomenovali osobitným výrazom. Staručký minister pozorne počúval, aby to mohol po návrate zopakovať cisárovi. A presne tak aj urobil.

Podvodníci hneď žiadali ešte viac peňazí, viac hodvábu a zlata, vraj ich potrebujú na tkanie. Všetko si však strčili do vlastného vreca, na stav sa nedostalo jediné vlákenko a ako predtým – tkali ďalej na prázdnom stave.

Cisár onedlho vyslal ďalšieho zdatného úradníka, aby sa pozrel, ako napredujú s tkaním a či už látka bude čoskoro hotová. Pochodil ako ten prvý, hľadel a hľadel, oči si mohol vyočiť, ale keďže pred ním boli len prázdne krosná, nič vidieť nemohol.

„Tak čo poviete, nie je to krásny kus látky?“ vypytovali sa obaja podvodníci a ukazovali a vysvetľovali nádherné vzory, hoci tam nič nebolo.

„Hlúpy predsa nie som!“ vravel si muž, „že by som už nestačil na takýto výnosný úrad? Veď by to bolo smiešne! No nesmiem to dať najavo!“ A tak chválil látku, ktorú nevidel, a uisťoval ich, že farby sú krásne a vzorky skvostné a že ho to veľmi teší. „Áno, tá látka je nepredstaviteľne krásna!“ povedal cisárovi.

Všetci ľudia v meste nehovorili o ničom inom, iba o tej nádhernej látke.

Aj cisár sa chcel na ňu pozrieť, ešte kým bude na krosnách. S celým húfom vybraných dvoranov, aj s tými dvoma osvedčenými úradníkmi, ktorí tam už boli pred ním, sa vybral za prefíkanými podvodníkmi. Tí tkali zo všetkých síl, ibaže bez priadze a nití.

„Nie je to veľkolepé?“ nadchýnali sa obaja skúsení úradníci.

„Nech sa len Vaše Veličenstvo ráči pozrieť na ten vzor, na tie farby!“

A ukazovali na prázdne krosná, lebo si mysleli, že tí ostatní látku určite vidia.

„Čudné,“ povedal si cisár, „veď ja nič nevidím. To je teda veľmi zlé, že by som na cisársky úrad nestačil? Nič horšie by ma nemohlo postihnúť!“ – „Ach, tá látka je naozaj pekná!“ povedal cisár pred všetkými, „vyslovujem s ňou najvyššiu spokojnosť,“ spokojne pokyvoval hlavou a obzeral si prázdny stav. Nechcel povedať, že nič nevidí. A celý cisárov sprievod sa len pozeral a pozeral, no nič viacej ako tí ostatní nevidel. Jeden po druhom sa však nadchýnali tak ako cisár: „Ach, prekrásna látka!“ A hneď mu radili, aby si po prvý raz obliekol tie nové, skvostné šaty rovno na veľkú procesiu, ktorú chystali. „Je to veľkolepé, úžasné, excelentné,“ šlo od úst k ústam a všetci dovedna mali z toho obrovskú radosť. Cisár vyznamenal oboch podvodníkov rytierskym krížom, aby mali čo nosiť v gombíkovej dierke, a pridal k tomu titul dvorných tkáčov.

Celú noc pred dopoludním, keď sa mala konať procesia, bdeli podvodníci pri šestnástich zažatých sviecach. Ľudia videli, ako sa usilujú, aby stihli cisárove nové šaty dokončiť. Robili, akoby vyberali látku z krosien, strihali vo vzduchu veľkými nožnicami, šili ihlami bez nití a napokon vyhlásili: „Tak, a šaty sú hotové!“

Cisár so svojimi urodzenými gavaliermi prišiel za nimi a obaja podvodníci vystierali ruky do vzduchu, akoby niečo držali, a vraveli: „Hľa, toto sú nohavice! A toto je halena! A toto plášť!“ a tak ustavične ďalej. „Ľahučké ako pavučinka, človek by si myslel, že na sebe nič nemá, ale práve v tom je tá výhoda!“

„Ozaj!“ nadchýnali sa gavalieri, no nič nevideli, lebo tam nič nebolo.

„Keby si teraz vaša cisárska výsosť ráčila milostivo odložiť šaty,“ povedali podvodníci, „aby sme vám pomohli obliecť si nové, tuto pred veľkým zrkadlom!“

Cisár si teda zložil všetok odev a podvodníci robili, akoby mu po jednom podávali časti nových šiat, ktoré si objednal, a cisár sa vrtel pred zrkadlom a obzeral sa.

„Panebože, tie mu slušia, a ako mu sedia!“ nadchýnali sa všetci. „A tá vzorka! A tie farby! Je to skvostné rúcho!“

„Vonku už čakajú dvorania s baldachýnom, ponesú ho nad vašou cisárskou výsosťou v sprievode!“ hlásil hlavný ceremoniár.

„Veď som pripravený,“ riekol cisár, „tie mi ale sedia, však?“ a ešte raz sa pozvŕtal pred zrkadlom, aby to vyzeralo, že si naozaj prezerá, ako je vyparádený.

Komorníci, ktorí mali niesť vlečku, šmátrali rukami po dlážke, ani čo by vlečku dvíhali. Vykročili, dvíhali ruky, akoby ju držali vo vzduchu. Aj oni sa báli dať najavo, že nič nevidia.

A tak cisár kráčal v sprievode pod skvostným baldachýnom a všetci ľudia v oblokoch volali: „Panebože, tie cisárove nové šaty sú neskutočne krásne! A akú má na plášti skvostnú vlečku! Ako mu to pristane!“ Nik nechcel prezradiť, že nestačí na svoj úrad alebo je veľmi hlúpy. Ani jedny cisárove šaty sa ešte tak nepáčili ako tieto.

„Ale veď on na sebe nič nemá,“ zvolalo akési dieťa. „Panebože, počúvajte, čo to neviniatko vraví,“ povedal jeho otec a už sa šeptom šírilo od ucha k uchu, čo dieťa povedalo.

„Veď on na sebe nič nemá!“ volal napokon všetok ľud. Cisárovi po tele behali zimomriavky. Uvedomoval si, že majú pravdu, ale zaťal zuby a povedal si: „Teraz to už musím vydržať, kým sa sprievod neskončí.“ A komorníci vykračovali a niesli vlečku, ktorá tam vôbec nebola.

Aký som si len pripadal naivný, keď som sa dostal k tomuto koncu. Čo som si myslel, že sa po tom výkriku dieťaťa, po tom výkriku celej krajiny stane? Že cisár a všetci dvorania očervenejú a dajú sa na útek, a tak priznajú, že sadli na lep podvodníkom? Mala táto jednoduchá pravda vyslovená nahlas zmeniť svet? Kto zažil jeseň 1989, je asi náchylný očakávať niečo také.

Tak ako v rozprávke aj v našom svete je vlastne všetko zjavné: rapídne chradnutie demokracie, silnejúca sociálna a ekonomická polarizácia chudoby a bohatstva, ruiny sociálneho štátu, privatizácia, a tým pádom ekonomizácia oblastí života (školstva, zdravotníctva, verejnej dopravy atď.), slepota voči pravicovému extrémizmu, otvorená a skrytá cenzúra (či ako priame odmietanie, či vo forme kvót alebo formátu a, a, a...).

Kto sa na to pozrie, mal by vlastne vidieť, čo sa deje! Alebo nie?

Keby ste mi položili otázku, prečo vám rozprávam túto rozprávku, museli by ste sa ma ešte predtým opýtať, prečo tu vôbec pred vami stojím. Veď dnes nečítam zo svojej najnovšej knihy. Ani nejde, tak ako keď som tu bol pred rokom, o demonštráciu na protest proti pochodom neonacistov a, aspoň v posledných dvoch rokoch, o demokracie neveľmi hodné správanie otcov mesta. Vlastne vôbec neviem, čo také by som mal hovoriť, čo už poslucháči dávno nevedia aj sami alebo sa ľahko môžu dočítať.

Ak tu teraz stojím, tak nie preto, že by som si myslel, že vám môžem povedať niečo, čo by ste už dávno nevedeli alebo si sami nemohli ľahko prečítať, ale pretože to, čo dávno viete alebo si môžete sami ľahko prečítať, nemá na verejnosti takmer nijaký význam a prakticky nemá vôbec vplyv na politické rozhodnutia, ktoré sa v tejto krajine robia.

Moje skromné skúsenosti podnikateľa ma nikdy nepriviedli k presvedčeniu, že viem niečo o hospodárstve, tým menej o finančníctve. Nemyslel som si to, ani keď som sa čudoval, aké neprimerané či úplne zlé boli nákladné rady poradcov, ktorí absolvovali práva alebo podnikové hospodárstvo a mali dlhoročné skúsenosti z takzvanej slobodnej ekonomiky. Ale čím viac počúvam ekonómov, finančných expertov a politikov, aké sú ekonomické a finančné procesy zložité a nevypočítateľné, tým viac mám dojem, že v zásade chápem, čo sa tu deje.

Rád by som zdvihol prst a opýtal sa: keď riskujem a dám pôžičku s vysokým úrokom, tak musím vedieť aj to, že možno nedostanem žiadny úrok alebo že o časť svojich peňazí, prípadne o všetky, možno prídem. Ak sa dám na špekulovanie, musím znášať riziko. To však evidentne neplatí, ak som banka. Ak banka niečo získa, je to jej, ak sa rozhodne zle, straty preberie spoločnosť. A žiadny z aktérov nie je potrestaný, ani inak zodpovedný. Jediným bankárom, ktorý sa ocitol na súde, je šéf Hypo Real Estate, no nie ako obžalovaný, ale ako žalobca, lebo, ako sa zdá, má ešte na zopár miliónov nárok.

Nemohli by mi experti vysvetliť, či je možné, že existuje viacero záujmov? Že sú ľudia, ktorí na tom zarábajú, a tí, čo to platia? Čo ak nie sme všetci na jednej lodi? A nie všetci sme žili nad pomery?

Za posledných desať rokov reálna mzda klesla o dve percentá, desať percent obyvateľstva v Nemecku vlastní dve tretiny celkového majetku, zato chudobnejšia polovica nemeckého obyvateľstva (asi 35 miliónov ľudí) vlastnilo roku 2007 so sto tromi miliardami eur len 1,4 percenta celkového majetku, čiže menej než ako desať najbohatších Nemcov v tom istom roku, totiž 113,7 miliardy eur. A ten vývoj pokračuje. Podľa UNICEF-u žije každé šieste dieťa v chudobe, Nemecká pomoc deťom odhaduje počet detí žijúcich v chudobe až na šesť miliónov.

Zvykli sme si, že v takmer každej oblasti verejného života, či je to spolková, krajinská úroveň alebo obec, sú rozpočty rok čo rok nižšie. Na verejné účely je čoraz menej peňazí. A to napriek tomu, že náš hrubý národný produkt – až na niekoľko rokov –, po desaťročia kontinuálne rastie.

Zatiaľčo jedným sa zratúva každý cent, na druhej strane sa z rukáva sypú miliardové sumy, za ktoré v prípade pochýb ručí štát. Čo sú to za nové samozrejmosti? Čo sú to za nové šaty a ako sa dali vyrobiť a nechať ľuďmi tak výdatne obdivovať?

Ak existuje nejaké ospravedlnenie na to, že tu dnes pred vami stojím, potom by sa dalo nájsť najskôr v pokuse ešte raz sa prizrieť tomu, čo je známe či až pridobre známe, ešte raz si to vypočuť alebo prečítať, presne ako tú rozprávku.

Výbušnú silu Cisárových nových šiat som zažil už v časoch NDR pri čítaní jednej eseje Franza Fühmanna. Uťahoval si z toho, ako vyzerala v krajine kritika. Bola, ako keby sa na novom cisárovom rúchu hľadala špina alebo mastný fľak namiesto toho, aby sa povedalo, že predsa nemá na sebe nič.

Kritika domnelej mastnej škrvnky – to mi bolo jasné – kritiku len predstiera, simuluje opozíciu, a pritom je štátotvornejšia, afirmatívnejšia než všetky chvály či obhajoba existujúceho stavu. Pretože pseudokritika zásadne uznáva to, čo vôbec neexistuje.

Tým Fühmann sformuloval námietku, ktorá sa nedala alebo takmer nedala vyvrátiť. Prísne vzaté by to totiž znamenalo: v každom rozhovore, v každom texte, áno, pri každom výroku dodať jedno alebo viac Ceterum censeo, ostatne súdim, že musí padnúť, nie Kartágo, ale múr. Pretože kým sa nezmienim o múre, mlčky akceptujem falošnú premisu, ktorá leží v základoch toho všetkého, totiž, že som vôbec nemal na výber. Kým som zamlčiaval múr, diskreditoval som tak kritiku, ako súhlas. Že toto Ceterum censeo sa dlho nemohlo povedať bez toho, aby človeka nečakalo vyhnanie zo spoločenských súvislostí, však neznamenalo, že si to človek nemyslel, že to nebolo určujúce.

Som ročník 1962, v osemdesiatych rokoch som zažíval, ako sa vládcovia dostávali do čoraz väčšej defenzívy. Slobodný priestor, v ktorom sa dalo hovoriť, argumentovať a konať, sa zväčšoval krok za krokom, každou knižkou, každým článkom a s každým slobodným priestorom vybojovaným v každodennom živote. Hoci som si nevedel predstaviť zmeny, ktoré potom na jeseň 1989 prišli, bol som si istý, že niečo sa pohne. A pripadal som si byť na správnom mieste. Nárokoval si tú rolu dieťaťa, ktoré to vidí, ktoré pochopí, čo sa tu hrá.

Nebolo to ťažké, pretože vlastne väčšina, aspoň tých, s ktorými som sa stýkal a vyhľadával ich blízkosť, pozorovali to isté ako ja. Aj preto sme si vedeli vymyslieť všetky tie vtipy o otrhaných cisárových spodkoch a tenkých nôžkach s ovisnutou kožou, na ktorých si vykračoval rok od roka neistejšie. Komorníci, čo sa usilovne hrbili nad cisárovou vlečkou, nám pripadali už takí úbohí, že nám o nich nenapadali ani vtipy.

A odrazu zopár remeselníckych tovarišov, trhovkýň a jarmočných spevákov nevydržalo šepkať, ale rozkričali sa, ako keby to ani inak nemohlo byť: „Veď cisár je nahý!“. A nahlas sa rozosmiali. Okolostojaci sa zdesili, ako keby sa teraz muselo otvoriť nebo a do samopašného ľudu udrieť blesk.

Ostatní čakali, nechceli ísť tak ďaleko a uvrhnúť krajinu do chaosu. Namiesto jedného fľaku teraz na cisárových šatách našli tri či štyri. A slušne ho prosili, aby si dal rúcho vyčistiť.

(Spomedzi mnohých diskusií z jesene roku 1989 mi zostala v pamäti jedna, na ktorej nás kamarátka karhala: že ak nevieme, ako funguje štát, ak nevieme, aký je rozdiel medzi mestským a okresným výborom, ani to, čo má ktorý v kompetencii, tak je smiešne žiadať zmeny. Ak chceme nahradiť terajších pánov, musíme predsa vedieť, ako funguje štát, ako funguje mesto. Boli sme pre ňu blázniví revolucionári, čo len vykrikujú, ale štát, ktorý chcú zlepšiť, by uvrhli do chaosu. Už neviem, čo som jej vtedy odpovedal. Nám predsa nešlo o to, aby sme si zvolili lepšieho predsedu okresného výboru alebo zmenili nejaké vyhlášky či zákony, nám v skutočnosti šlo o celok.)

A potom sa všetko splnilo ako v rozprávke. Kričali sme: Múr musí preč! A múr zmizol. Kričali sme: Musíte povoliť Nové fórum! A oni povolili Nové fórum. Kričali sme: Demokraciu – teraz alebo nikdy! A nastala demokracia. Kričali sme: Preč so Stasi! A Stasi zmizla, prinajmenšom zo scény. Kričali sme: Slobodné voľby! A prišli slobodné voľby. Výkrik, že cisár je nahý, skutočne priviedol k tomu, že on aj celý dvor sa preľakli a rozutekali kade ľahšie a žezlo i korunu pri tom dakde stratili.

Interpretovalo sa to hneď ako menetekel, že tomuto štátu už niet pomoci, a bude lepšie spojiť sa s iným. Pri pohľade na dvorný štát NDR ma na ňom zaujímajú predovšetkým dva aspekty. Jeden je pozitívny: spôsob, akým NDR zastihol koniec, je v dejinách zriedkavý. Že sa taký po zuby ozbrojený a zdanlivo na všetky eventuality pripravený aparát nakoniec dal len tak odpratať, bez toho, aby kopal a strieľal naokolo, to bolo šťastie.

Vrchnosť NDR štát vypustila z rúk iba tak – zrejme v nádeji, že si zachráni kožu – no tým v tomto momente svojho konca urobila demokracii a sebarčeniu zlú službu.

Egon Bahr v jednom prejave hovoril o tom, ako sa pýtal Egona Krenza prečo, keď už bolo otvorenie múra hotovou vecou, nevzal do ruky telefón, nezatelefonoval Helmutovi Kohlovi a nepozval ho, aby múr otvorili spolu. Namiesto basy si ešte mohol vyslúžiť spolkový kríž za zásluhy. A Krenzova odpoveď: vraj nevedel, ako by sa Kohlovi dovolal.

Myslím, že tá historka je pravdivá. A aj keby to nebolo celkom tak, aj tak je to pravda. Vedenie NDR nemalo, ako sa kedysi hovorilo, formát. Na rozhodujúcich miestach nebol nikto, kto by bol schopný samostatne konať a premýšľať o dôsledkoch, ktoré to bude mať v budúcnosti. Ale kto ešte mohol brať vážne takýto štát, ktorému podľa všetkého hranice otvorila nehoda, ach, ani len to nie, obyčajné nedorozumenie.

Prevrat, ktorý sa podaril Helmutovi Kohlovi, spočíval v objatí strany CDU s NDR. Toto zbratanie sa s preukázateľnými oportunistami muselo byť v podstate nemysliteľné. Ak východná CDU na jeseň 1989 vôbec zohrala nejakú rolu, bola len trápna. Helmut Kohl nemal škrupule – jeho posolstvo znelo: „Ak zvolíte ich, zvolíte mňa.“ Na sľub „Blahobyt z noci na ráno!“ neexistuje protiargument. A tento trik zabral. Čerstvo vydobytá moc sa vyšmykla z rúk. Čas demokracie, v ktorej peniaze a majetkové pomery takmer nemali význam a v ktorej bolo možné – aj keď nie jednoducho – voliť v podnikoch, na školách a univerzitách či divadlách tých, ktorých si ľudia priali za nových šéfov, sa skončil.

Namiesto zjednotenia dvoch nemeckých štátov došlo k pristúpeniu Východu k Západu. Čiže: Zabudnite na všetko, čo bolo, naučte sa všetko, čo je. Celá jedna ekonomika bola hodená na trh. Zostal na sedemdesiat až osemdesiat percent dezindustrializovaný región. Účet za to platíme dodnes.

Ale aj tak: nádej na lepší svet bola veľká a oprávnená. Skončila sa konfrontácia blokov, skončila sa Studená vojna a preteky v zbrojení, a tak sa peniaze a energia už mohli využiť len na skutočné problémy tohto sveta, na čistú vodu, proti hladu a chorobám, proti ničeniu životného prostredia. Skončili sa zástupné vojny, a vo svete sa postupne rozšíri blahobyt a vzdelanosť. Čo tomu teraz ešte môže stáť v ceste? A nebolo to viac ako nádej? Nebolo to to, čo bolo práve treba? Alebo som podľahol sebaklamu?

O sebaklame je aj Andersenova rozprávka.

Kráľ, ktorého nezaujíma armáda ani divadlo ani záležitosti vládnutia, ale zato ho zaujíma jeho šatník, aspoň nestojí v ceste blahu mesta. Tam je, zdá sa, rušno, a každý deň tam prúdi kopa cudzincov. Medzi nimi, ako inak, aj dvaja podvodníci. Nimi sa ten príbeh začína. Andersen dáva tým dvom jasnú rolu: zámerne podvádzajú. Nedozvieme sa o dôvodoch. Možno im len ide o prachy, a poctivým tkaním by ich nikdy toľko nezarobili. Možno si jednoducho zo všetkých vystrelili. My čitatelia by sme ich neradi videli na šibenici. Prefíkanci sú to, cisára, dvor aj ľud majú dokonale prečítaných. Ich kapitálom je ich znalosť veci, a s ním špekulujú so slabinami spoločnosti.

(Andersen si z nás od začiatku urobí komplicov. Ako čitatelia nikdy nie sme v pokušení položiť si otázku, či sú podvodníci naozaj podvodníci, a tak si dianie vychutnávame ako divadlo – čo inak môžu len podvodníci. Navyše sa môžeme biť do pŕs, že mne by sa to nikdy nestalo, ja nenaletím nikdy.)

Nečudujem sa, že tí dvaja hneď našli v kráľovi vďačného poslucháča. Keby sa len tvárili, že vedia utkať tie najneuveriteľnejšie látky, predstavenie by malo rýchly koniec. Ale oni vymysleli svojmu produktu príbeh, dali svojim šatám imidž, prísľub niečoho nebývalého. Sľubujú niečo, čo naozaj ešte nikdy nebolo a vlastne ani byť nemôže.

Ani len rozprávkový kráľ sa tomu nemohol a nemal čudovať.

Tie šaty nie sú len veľmi krásne, ale majú aj tú úžasnú vlastnosť, „že sú neviditeľné pre každého, kto sa nehodí na svoj úrad alebo je priam neodpustiteľne hlúpy“. V iných prekladoch je to „trestuhodne hlúpi“.

Tento ich vynález je rafinovaný, dalo by sa povedať, že je priam geniálny. Ak tento príbeh šiat akceptujeme, budeme vedieť, čo je správne a čo nie a aký svet v skutočnosti je. Preto je nepodstatné pozorovať svet, ide už len o to, pozorovať a hodnotiť pozorovateľa sveta. Pretože čokoľvek pozorovateľ povie, tak to za týchto okolností nehovorí nič o realite, ale už len o samotnom pozorovateľovi.

Ak teda nie som schopný vidieť, že naša spoločnosť je spravodlivá, nikto sa ma nepýta na argumenty, nediskutuje sa o tom, prečo nepovažujem našu spoločnosť za spravodlivú – sám som sa odhalil, veď spoločnosť musí byť spravodlivá. Dostávam otázky len preto, aby zistili, čo som zač. A teraz už všetci vedia, že nie som súci na žiadny úrad, že som neodpustiteľne hlúpy a želám si návrat NDR.

„To by boli skvelé šaty“, uvažoval cisár; „Keby som ich mal na sebe, zistil by som, kto sa v mojej ríši nehodí na úrad, ktorý zastáva. Odlíšil by som šikovných od hlupákov! Hej, len nech tú látku čo najskôr pre mňa utkajú!“

Cisár nechce tie šaty – ako by sme čakali – preto, že sú mimoriadne nádherné. Jeho vôbec nezaujímajú samotné šaty, ale ich schopnosť. Tá by ho nadradila všetkým ostatným – pokiaľ by o nej vedel iba on.

Zvláštne je, že ponuke podvodníkov sa nikto nečuduje. Nikto nežiada cudzincov o vysvetlenie, čo sú ich kritériá pre hlúposť a múdrosť alebo akou technológiou chcú ten zázrak vyhotoviť. Majú to veľmi ľahké. Potrebujú iba štartovací kapitál – a ten dostanú od cisára.

Akási neistota v ňom však predsa len ešte hlodá. Nejde sa sám pozrieť za podvodníkmi do dieľne, ale pošle tam svojho najlepšieho muža, staručkého ministra, ktorému dôveruje. No ešte než sa tam minister vyberie, Andersen hovorí: „Všetci ľudia v meste už počuli, akú čudesnú silu má mať tá látka, a nevedeli sa dočkať, kedy konečne uvidia, akého majú neschopného či hlúpeho suseda.“ To je dôležitá veta. Všetci to nielen vedeli, ale už si aj túto novú pravdu osvojili a udomácnil vo svojom vlastnom svete. Nedozvieme sa, ako k tomu došlo. Či tú správu rozšírili podvodníci, či sa sama rozniesla od dverí k dverám alebo či to stálo v novinovom úvodníku. No tá story sedí, funguje, stala sa z nej skutočnosť – všetci ľudia v meste to už počuli.

Kto videl v televízii zábery z pádu múru alebo scény, v ktorých občania NDR preliezali plot na veľvyslanectve Spolkovej republiky v Prahe, kto počul výkriky utečencov, ktorí odmietali odísť zo záhrady veľvyslanectva, sotva by ho napadlo položiť si otázku, ktorý systém bol lepší. Bolo to očividné, bola to evidentná pravda, ako hlasovanie nohami.

To, čo sa udialo vo východnej Európe, najmä v Nemecku, malo signálny účinok pre celý svet. Nemecko bolo a je príkladom, na ktorom sa dal predviesť koniec Studenej vojny. Pretože aj vo východoeurópskej konkurencii zábery padajúceho múru prebili všetko ostatné, či to bol Gorbačov, či to bol poľský okrúhly stôl, maďarské reformy a už načisto prebili tmavé obrázky raných pondeľňajších demonštrácií v Lipsku.

Politická implózia východného bloku, koniec Studenej vojny, a tým aj koniec bipolárneho poriadku sveta nezostal bez následkov pre žiadnu krajinu.

Na začiatku deväťdesiatych rokov sa vtedy veľmi rozšírená aj oficiálne cenená nálada odrážala v názvoch dvoch kníh: jednak to bola kniha Francisa Fukuyamu, ktorý roku 1992 oživil pojem „Koniec dejín“ a pomenoval ním súčasnosť. Tak ako Hegel videl prichádzať koniec dejín s víťazstvom myšlienok Francúzskej revolúcie v bitke pri Jene, tak Fukuyama interpretoval hegelovskú ideu pomocou Marxa, Kojeva a Marcuseho proti Marxovi ako akúsi syntézu, v ktorej sa liberálna kresťanská buržoázia, Západ, po páde berlínskeho múru a rozpade Sovietskeho zväzu, stáva určujúcou veličinou. V tomto pohľade na svet sa idea socializmu a komunizmu – s ktorým je Fukuyama iróniou osudu vo svojom priamočiarom očakávaní spásy štrukturálne spriaznený – stáva nehodou či chorobou, ktorú treba odstrániť – a teraz je preč. Ľudstvo v akomsi vyššom prirodzenom stave dospelo k upokojeniu, raj je na dosah.

Zdanlivo opačne argumentuje Samuel Huntington v knihe „Clash of Civilizations“ – „bojom kultúr“. Po konci Studenej vojny síce ešte nevidí prichádzať západnú hegemógniu, ale vek, v ktorom sa Západ nutne zrazí v konflitke s islamskými krajinami a Čínou.

Obe knihy majú jedno spoločné: vidia Západ ako jednotný celok bez rozporov. Západ je Západ, a nič len Západ. Odporcovia zmizli alebo sú odsunutí.

Ako človek z Východu som naozaj mal pocit, že som sa vrátil z budúcnosti (Boris Groys). Teraz už existovala len súčasnosť. Tým, že budúcnosť bola nutne veľmi pozitívna, ako sme počúvali z oficiálnej strany, aj ja sám som mal voči budúcnosti veľmi pozitívne spoločenské očakávania, spojené s nádejou na zmeny. Roku 1990 nám budúcnosť unikla. Mohli sme si ju predstavovať nanajvýš ako lepší dnešok, ale už nie ako niečo iné. Už sme predsa dorazili do najlepšieho zo všetkých svetov. Odrazu mali dejiny víťaza. Čo robil Západ, bolo správne, čo robil Východ, bolo zlé. Odteraz sa bude už robiť len to dobré.

To, čo za Reagana a Thatcherovej ešte len klíčilo, privatizácia a ekonomizácia prakticky všetkých oblastí života, ale aj zahraničná politika, ktorá s novou samozrejmosťou ráta medzi svoje prostriedky armádu, však narážalo na námietky a na svoje hranice. Pádom múru a kolapsom Sovietskeho zväzu tieto hranice padli. Cieľ, ktorému mali slúžiť všetky politické rozhodnutia, znel – ekonomický rast. Len čo nejaký návrh, ach, myšlienka upadla do podozrenia, že brzdí rast, hneď bola zmetená z politickej arény. Ale aj zhodená pod krčmové stoly štamgastov. Politika tu bola na to, aby posilňovala rast. Prakticky každý problém, ak mal mať nádej na vyriešenie, musel najprv prejsť uchom ihly rastu. Najlepším prostriedkom na dosiahnutie rastu mala byť všeobsiahla privatizácia. Menej štátu, viacej trhu. Čiže: čím viac slobody, tým viac blahobytu. Málokto sa spýtal: slobody pre koho? Slobody od čoho? Blahobytu pre koho? Slová ako kapitalizmus, triedny boj či maximalizácia zisku zmizli z jazykovej zásoby. Opýtať sa, kto na tom zarobí alebo komu to prospeje alebo na čí úkor je to či ono, znelo neslušne a bolo znakom vulgárneho myslenia. A tak tieto slová zmizli z našej každodennosti práve vo chvíli, keď by boli na opisovanie reality potrebnejšie ako kedykoľvek predtým.

Vlastnosťou ideológie je, že fakty vyzerajú, akoby šlo o niečo dané, niečo, čo sa vyskytuje podľa prírodných zákonov, s čím sa musíme vyrovnať, čomu sa musíme prispôsobiť.

Takéto používanie jazyka odlákava od politických, sociálnych, ekonomických a historických súvislostí a otázok a vedie nás do luhov a hájov, v ktorých sa status quo nespochybňuje, v ktorých sú všetky tlaky vecnými tlakmi a kde protichodné záujmy existujú iba na povrchu. Jazyk, ktorý robí z dejín prírodu, prírodu, ktorú nie je v našej moci zmeniť, s ktorou sa musíme vyrovnať, na ktorú si musíme zvyknúť. Nové platné pravidlá hry sa stali akoby jedinými, o ktoré stojí za to usilovať, a kto ich nepríjme, postaví sa mimo diskurz.

Diskurzu sa smú zúčastňovať tí, čo nazývajú zisk „Shareholder value“, znižovanie daní z podnikania „úľavami pre investorov“, zo znižovania social security sa stalo „krátenie dávok pre tých, čo nechcú pracovať“, zaťažovanie chudobných sa volá „vlastná zodpovednosť“, z krátenia dávok v nezamestnanosti je „povzbudzovanie rastu“, znižovanie minimálnej mzdy „globálna konkurencieschopnosť“ alebo „trhová politika zamestnanosti“, odbory, ktoré žiadali plošné tarifné zmluvy, boli „tarifné kartely“ a „brzdy“ a tak ďalej.

„Zvykneme chápať Schillerovo dvojveršie o ,vzdelanom jazyku, čo básni a rozmýšľa za teba“, čisto esteticky a takpovediac neškodne,“ píše Victor Klemperer vo svojej Lingua Tertii Imperii. Poznámkový zošit filológa. „Lenže jazyk za mňa nielen básni a premýšľa, on vedie aj celú moju duševnú bytosť, tým samozrejmejšie, čí nevedomejšie sa mu odovzdám.“

V slovách, ktoré používam, jazyku, ktorým hovorím a píšem, už padli rozhodnutia. Obraz, ktorý si urobím o svete, závisí aj od toho, ktoré slová zvolím, aký význam im pripíšem ako jednotlivec a aký význam im dá celok. Kto nevidí nové šaty, je neodpustiteľne, nedovolene hlúpy.

Nesie to v sebe tento atribút. Hlúpy by ešte nebolo také zlé, ale neodpustiteľne hlúpy znamená: túto chybu urobíš len raz, potom si odpísaný.

Ako tínedežerovi mi raz strčili pod nos rozhlasový mikrofón. Už neviem, o čo šlo, viem len, že som naraz povedal „pán Honecker“. Už v tom okamihu, keď som to vyslovil, mi bolo jasné, že čosi je zle. Redaktorovi sa na čele rozvlnila vráska hnevu, interview bolo prerušené a ja som bol poučený, že sa má povedať „súdruh Honecker“ alebo ešte lepšie „súdruh Erich Honecker“ a tiež „generálny tajomník“.

Roku 1990 Západ vo svojej reálne existujúcej podobe nemal – ako sám seba vnímal – už nijakú alternatívu, žiadny protinávrh, dorazili sme do bezalternatívneho sveta. Demokracia, sloboda, sociálna spravodlivosť akoby mohli existovať len v trhovom hospodárstve so súkromným vlastníctvom výrobných prostriedkov. Ešte dnes uzatvára človek ako Joachim Gauck svoj prejav, ktorý nazval „Sloboda“: „A preto niet dôvodu na staronový pokus vnášať do diskusie novú variantu antikapitalizmu.“

Ale snáď sa smieme aspoň čudovať, prečo by zrútenie Východu malo zo spoločenského vedomia vyradiť akúkoľvek alternatívu. Pretože reálne existujúci socializmus vo svojej zmeravenej podobe nikdy neznamenal – aspoň ako to vnímala väčšina ľudí, ktorí v ňom žili – nejakú alternatívu. To bol znesvojprávňujúci štát, nie demokracia. A sloboda a demokracia boli predsa požiadavky jesene 89. Neexistoval plagát, ani slogan na privatizáciu, neobjavila sa požiadavka zrušiť právo na prácu. Prečo by sloboda a demokracia nebola nikdy možná so spoločenským vlastníctvom výrobných prostriedkov? Túto otázku si vtedy nepoložil takmer nik, a ak aj položil, liberálnodemokratický mediálny aparát ju nevnímal. V ústave nemáme paragraf, ktorý by hovoril o súkromnom vlastníctve výrobných prostriedkov. V štyridsiatom siedmom ešte aj novozaložená CDU videla ohrozenie slobody a demokracie práve vo veľkopriemysle a koncernoch. Vo svojom straníckom programe z roku 1947 to mala sformulované: „Kapitalistický hospodársky systém nie je v stave pokryť štátne a sociálne životné záujmy nemeckého ľudu. Po hroznom politickom, ekonomickom a sociálnom páde ako dôsledku zločineckej mocenskej politiky môže prísť len od základu nové usporiadanie. Obsahom a cieľom tohto sociálneho a hospodárskeho nového usporiadania už nemôže byť kapitalistické úsilie o zisk a moc, ale blaho nášho ľudu.“

Už len pripomeňme, že takéto myšlienky prinajmenšom po páde múru boli nielen úplne zaostalé, mimo, ale aj neodpustiteľne hlúpe.

Opustili sme rozprávku v okamihu, keď už všetci v meste vedeli, ako to s tými novými šatami je. Z pohľadu podvodníkov všetko prebehlo hladko. Ich verzia ovládla interpretačný monopol. Dá sa potom vôbec od kohokoľvek, aj keby to bol najlepší človek v celom štáte, čakať, že sa sám ozve proti verejnej mienke? Že sa vystaví podozreniu, že sa na svoj úrad nehodí alebo že je neopustiteľne hlúpy?

Má, ba dokonca musí! Ale všetka sila pravdepodobnosti hovorí proti. Na tom je fatálne, že starý dobrý minister tomu sám uverí. On sám, tak ako aj všetci ostatní, si už túto perspektívu zvnútornil. Uveril slovám dvoch cudzincov viac než vlatným očiam. Celá jeho životná skúsenosť evidentne nezmohla nič proti ich ilúzii. Pretiera si oči, nič nevidí, ale ovládne sa, podriadi sa novému duchu a skloní sa pred novými šatami.

Áno, „dáva dobrý pozor“, aby vedel cisárovi vysvetliť farby aj zvláštny vzor. Súc v úzkych ponúka substanciu ilúzie. Ako prvý podáva svedectvo o jej pravdivosti. Ďalší to budú mať ešte ťažšie – uveriť vlastným očiam.

Tak sa stalo to, čo sa stať muselo: je vyslaný ďalší zdatný hodnostár,

„Hľadel a hľadel, oči si mohol vyočiť, ale keďže pred ním boli len prázdne krosná, nič vidieť nemohol.“ Nemá pochybnosti o svojom rozume, ale o tom, či je súci na zverený úrad. Nechce oň však prísť. „Áno, tá látka je nepredstaviteľne krásna!“ povie napokon cisárovi aj on. A tak: „Všetci ľudia v meste nehovorili o ničom inom, iba o tej nádhernej látke.“

Ako tretí vstúpi sám cisár. Ale to už sa „prefíkanci“ nemuseli snažiť – stačilo im držať sa spiatky a usilovne pokračovať v práci, pretože dvaja „osvedčení úradníci“, ako ich Andersen opisuje, služobníci štátu, už rolu dvoch gauneríkov prebrali. „Nie je to veľkolepé?“ volajú a vysvetľujú cisárovi jeho nové rúcho.

Cisár – veď kto by sa ešte čudoval? – nepochybuje o iných, ale o sebe. Nehodiť sa za cisára je preňho to najhroznejšie – a tak šatám tlieska s najväčším nadšením. Dvor je očarený.

Andersen opísal, ako môže kalkul – šikovne a sebavedome navlečený – ovládnuť spoločnosť proti celej jej skúsenosti, aj proti tomu, čo na vlastné oči vidí a o čom sa môže presvedčiť.

Pred pár dňami som dostal v jednom e-maili otázku, prečo som prekvapený, že kapitalizmus roztvára nožnice medzi chudobnými a bohatými. Mal by som to napokon najlepšie vedieť – vďaka tomu, v čom som vyrástol.

Ten argument ma prekvapil. Nebolo mi hlúpe hneď aj odpísať, či on, čo mi tú otázku kladie, pochádza zo Západu. Áno, pravdaže ma to prekvapilo. Čo sa mi v NDR dostalo do uší o kapitalizme, ma nijako zvlášť nezaujímalo. Napokon, aj tak mi nedovolili presvedčiť sa na mieste a urobiť si názor. Novinár odpísal, že pochádza z Lipska, ten istý ročník ako ja, ale priznal sa, že ten údiv v jeho otázke bol trochu hraný. A tak sme sa čudovali obidvaja, prečo sme boli takí prekvapení.

Keď som v románe Nové životy nechal hlavnú postavu napísať novelu z jeho školských rokov, v ktorej je okrem iného aj hodina občianskej výchovy, zabudoval som tam citáty z učebnice občianskej výchovy pre deviate triedy – napísané v októbri 1977. V novele stojí: „Cieľ kapitalistickej výroby spočíva v získavaní najvyššej možnej nadhodnoty, čiže zisku, zvyšovaním vykorisťovania.“ V obdĺžničku sa objavil „nadobudnutý zisk“ – a od neho šli šípky napravo aj naľavo. Doľava: „na osobné účely/luxusný život“; doprava: „Kapitál na nákup nových strojov, aby sa dala ustavične vytvárať vyššia nadhodnota.“

„Pod trestom vlastného zániku je každý kapitalista nútený modernizovať a viesť boj proti ostatným kapitalistom. Tento konkurenčný zápas spôsobuje permanentné zvyšovanie vykorisťovania (...) To je vlčí zákon kapitalizmu. Vlčí zákon spôsobuje...“

Pamätám sa, ako rozpoletene som sa cítil, keď som to vypisoval z učebnice. Na jednej strane mi spomienka na tie hodiny v škole bola trápna. A na druhej strane to znelo naraz úplne jasne, holá pravda, ktorá ma zasiahla. Aj keď označenie kapitalista znie starodávne, sedelo to všetko dnes naraz viac než roku 1977. Pod bodom c Vlčieho zákona potom nasledoval „boj o odbytiská a suroviny, vojny, neokolonializmus.“

Konštatovanie, že zisky sa privatizujú a straty socializujú, by mohlo stáť nadpísané nad poslednými dvadsiatimi rokmi. Ešte nikdy nebolo súkromné bohatstvo také veľké, ešte nikdy nebol verejný dlh taký vysoký. Dnes sme podľa Zväzu daňových poplatníkov zadĺžení do výšky 2030 miliárd, to je asi 24 700 eur na hlavu. Zadĺženie NDR obnášalo podľa výpočtov Spolkovej banky z roku 1999 dvadsať miliárd mariek, čo je asi tisícdvesto mariek, asi 647 dolárov, na hlavu. Aj keď sa to veľmi veľkoryso očistí od inflácie, dostanete zhruba vyše tisíc eur na hlavu.

Zväz daňových poplatníkov sa snaží znázorniť naše dnešné zadĺženie na príklade: „Keby sme sa od tejto chvíle už nezadlžovali a verejný sektor by bol zákonom viazaný každý mesiac popri všetkých ostatných výdajoch na personál, investície, sociálne dávky, úroky atď. platiť ešte miliardu eur na znižovanie dlhu, tak tento proces by musel trvať 169 rokov, kým by sa hora dlhov defintívne nezlikvidovala.“ Každé ôsme euro z príjmu by muselo ísť len na úroky. Za pôvodcu krízy sa čoraz viac považuje výdajová stánka financií, pretože krajiny so solídnymi štátnymi financiami, ako plynie z takejto argumentácie, by špekulantom vôbec nedali možnosť zahnať ich do úzkych. Už to je dosť zvláštne uvažovanie. Zvláštne je, že sa u štátov vždy hovorí o výdajoch, ktoré sú spravidla priamo alebo nepriamo určené pre spoločnosť – s výnimkou toho, keď potrebujeme zopár miliárd, aby sme zachránili banky. Prečo sa vlastne nepýtame, či nás do krízy a zadĺženia neženú chýbajúce štátne príjmy?

Náš verejný sektor ženú demokraticky volení zástupcovia ľudu systematicky hlavou proti múru – má stále menej príjmov.

Keď je prázdna pokladňa, treba ešte viac privatizovať, škrtať ešte viac pracovných miest, musia sa hľadať sponzori, zatvárať bazény a knižnice, zvyšovať školné na hudobných školách atď. To sa dotýka tých, čo musia obracať každé euro.

Ďalšia možnosť, ako oslabiť verejný sektor, je volanie po štíhlom štáte. Kto by to nechcel, odbyrokratizovaný štát, štíhly a krásny. Neoliberálne oddelenia propagandy ako Bertelsmannova nadácia či Hertie School of Governance, o Iniciatíve pre novú trhovú ekonomiku ani nehovoriac – tá by sa vlastne mala volať Iniciatíva Nové šaty –, môžu tento ideál krásy s takým úspechom chváliť aj preto, lebo ten ideál, ako každá polopravda, obsahuje oprávnenú kritiku. Aj byrokracia dokáže znemožňovať demokraciu. Ale čo sa nehovorí: oslabovanie štátu vedie k úbytku kompetentnosti. Správa verejných vecí stráca odborníkov. Ostatne, pomoc, ako zázrakom, čaká predo dvermi.

Len na samotných spolkových ministerstvách sedí vyše sto takzvaných výmenných úradníkov. To sú pracovníci podnikov a zväzov, ktorí sú aj nimi platení, ale pracujú na ministerstvách na úradníckych postoch. Majú vplyv na zákony, ktoré by mali vlastne regulovať ich podniky. Zadajte do Googlu vyhľadávacie slová lobisti na ministerstvách alebo si prečítajte knižku Kúpený štát, a dozviete sa, na ktorom ministerstve ktorý koncern umiestnil svojich ľudí.

Keby nejaké lobistické združenie platilo úradníkovi, aby vybavil niečo v jeho prospech, bol by to úplatok, a stihol by ich trest. Ak lobistu vyšlete na ministerstvo a vybavíte ho statusom úradníka, tak sa to oficiálne volá „výmena strán“, prvok zavedený za červeno-zelenej vlády pod názvom „Moderný štát – moderná správa“. O nejakej výmene však nemôže byť ani reči. Zatiaľčo „vyše sto zástupcov koncernov roky sedí za písacími stolmi na ministerstvách, krátky výlet do sveta slobodného hospodrástva absolvovalo dvanásť úradníkov.“ (Sascha Adamek a Kim Otto, Der gekaufte Staat. Wie Konzernvertreter in deutschen Ministerien sich ihre Gesetze selbst schreiben, Kolín 2009.)

No netýka sa to len úrovne Spolku. Aj na krajinskej úrovni je nespočetné množstvo konštelácií, ktoré by ste žiadnemu románovému autorovi neuverili, lebo by vyzerali nerealistické, vymyslené a pritiahnuté za vlasy. A to nielen v súvislosti s právnym štátom a jeho všeobsiahlou legislatívou. Napríklad takzvaný zákon o správnom konaní sa v paragrafe 20 snaží zamedziť rodinkárstvu tým, že taxatívne vymenúva osoby, vylúčené z konania: snúbenci, manželia, príbuzní a švagri v priamej línii, súrodenci, deti súrodencov atď. Vylúčený je však aj ten, „kto za peniaze pracuje u zúčastnenej osoby“.

No keďže zákon visí vo vzduchu, napríklad desať pracovníkov firmy Fraport pracuje v hessenskom letovom dozore a odtiaľ rozhoduje o výnimkách zo zákazu nočných letov. Títo výmenní úradníci dostávajú plat od akciovej spoločnosti Fraport. Keby Fraport strčil správnym úradníkom peniaze – bol by to, ako som už povedal, úplatok. No takto koncern pod maskou krajinského ministerstva kontroluje sám seba. „Nezávislá kontrola prostredníctvom nezávislých úradníkov bola doteraz zárukou fungovania demokratickej správy orientovanej na verejné blaho.“ To už podľa všetkého neplatí.

Možno sa ešte dá nájsť vysvetlenie na to, že krajinský splnomocnenec na ochranu proti hluku nie je podriadený ministerstvu životného prostredia, ale ministerstvu dopravy a hospodárstva. No sotva môže existovať vysvetlenie stavu, že tento splnomocnenec, čiže advokát občanov, dostáva plat od akciovej spoločnosti Fraport.

Označovať čosi také za demokratické naozaj znamená obdivovať cisárove nové šaty.

Príklady nových šiat v našej verejnej sfére nájdete v každej oblasti. Takmer neexistuje oblasť, ktorá by bola chránená pred privatizáciou, a tým aj komercializáciou, čiže pred snahou o zisk. Zvlášť trpké je to v zdravotníctve a školstve. Od sveta bez alternatív je odvodená politika, ktorá smie propagovať logický nezmysel „bezalternatívnych rozhodnutí“.

Čo ako to znie smiešne, v rozprávke všetci obdivujú nové šaty. S takouto samozrejmosťou berieme na vedomie, že vlády musia „upokojiť trhy“ a „znovuzískať dôveru trhov“. Pod trhmi sú v tomto prípade myslené burzy a finančné trhy. Nie sú to tí, čo spoločnosť odľahčili o nepredstaviteľné miliardy? To o ich dôveru majú naši najvyšší predstavitelia zápasiť?

Vlastne musíme byť vďační Angele Merkelovej, že jej vykĺzol pojem „trhovo konformnej demokracie“. Tým totiž uviedla na pravú mieru našu demokratickú kondíciu. Analógia k Putinovej „riadenej demokracii“ nám pomôže ten pojem pochopiť.

Keby boli veľké médiá pozornejšie, mohli spolkovú kancelárku požiadať, aby svoj pojem vysvetlila. Ale to od nej ani raz nikto nechcel. Trhovo konformná demokracia sú tie najkrajšie zo všetkých našich demokratických šiat, ktoré, pokiaľ viem, ešte nikoho nezarazili.

Považujeme za samozrejmosť, že demokracia je postavená na hlavu. Prečo sa aktéri na burzách nemusia snažiť, aby znovu získali dôveru spoločnosti? A nemalo by namiesto trhovo konformnej demokracie ísť o demokraticky konformné trhy? Demokraticky konformné trhy by boli trhy, na ktorých jednoducho nie je dovolené všetko, čo znáša peniaze, od podozrivého finančného produktu po špekulovanie s potravinami. Tým, že to vyslovím, som odhalený – to už viete – ako neodpustiteľný hlupák, a, samozrejme, neschopný zastať žiadny úrad.

No žiadať demokraticky konformné trhy je otázkou života a smrti. Naša každodennosť je totiž plná vražedných pascí. To, čo je u nás chudoba, nesloboda, choroby, znevýhodnenie, vylučovanie – inde vo svete stojí ľudské životy.

Po októbri 2008 dali šéfovia vlád euro-štátov dokopy 1,7 bilióna eur, aby znovu oživili úverový biznis bánk. Tie isté vlády v dôsledku toho masívne skrátili peniaze na pomoc a úvery najchudobnejším krajinám. Program svetovej výživy OSN disponoval rozpočtom asi šesť miliárd dolárov. V minulom roku to už boli len necelé tri miliardy. Čo znamenalo okrem iného: školské sravovanie podvýživených detí v Bangladeši bolo treba škrtnúť. Tridsaťtisíc somálskych utečencov dostáva dnes už len jednu dennú dávku 1500 kalórií namiesto existenčného minima 2200 kalórií.

Špekulácie s potravinami, na ktorých sa zúčastňovali všetky veľké nemecké banky, sa postarali a starajú o drasticky stúpajúce ceny potravín. Behom roka sa cena zdvojnásobila. Nemecký predstaviteľ jedného programu OSN v televíznom rozhovore povedal (v relácii Frontal, 24. augusta 2010), že roku 2009 sa počet hladujúcich zvýšil o sto miliónov.

Medzi hlavné príčiny hladu v Afrike patria však aj subvencie do poľnohospodárstva priemyselných krajín. Tieto subvencie v krajinách Únie sa roku 2008 pohybovali okolo päťdesiatpäť miliárd a ich následkom bolo, že zelenina a mäso z Európy pripravili miestnych výrobcov o štvrtinu až tretinu ceny, čo zruinovalo miestne poľnohospodárstvo – následky sú známe.

Kým jedna ruka dáva a pomáha, druhá sa obsluhuje v záujme vlastného zisku. Navzdory všetkým ubezpečeniam sa meria dvojakým metrom, je to schizofrénia, ktorá už má tradíciu. Deklarácia nezávislosti Spojených štátov amerických zo 4. júla 1776, v ktorej sú poprvýkrát zakotvené ľudské práva, mala za autorov Benjamina Franklina a Thomasa Jeffersona. Keď roku 1826 Jefferson zomrel, zanechal svojim dedičom okrem veľkých plantáží vo Virgínii aj plné vlastnícke práva na vyše dvesto otrokov.

Deklarácia nezávislosti má slávnu vetu: „Považujeme za samozrejmé tieto pravdy: že všetci ľudia boli stvorení ako navzájom rovní; že ich Stvoriteľ obdaril určitými neodňateľnými právami vrátane práva na život a slobodu ako aj práva na hľadanie šťastia.“

Jean Ziegler, švajčiarsky publicista, ktorý bol roky osobitným spravodajcom OSN pre právo na výživu, poukazuje na takzvané miléniové ciele, ktoré si členské štáty OSN vytýčili roku 2000: redukcia počtu hladujúcich o polovicu, zabezpečenie základného vzdelávania, posilnenie práv žien, redukcia detskej úmrtnosti, zlepšenie zdravotnej starostlivosti matiek, boj s AIDS, ochrana klímy, globálne rozvojové partnerstvá medzi Západom a Juhom. Bilancia dopadla žalostne. Počet hladujúcich vzrástol, podľa štatistík OSN zo 785 miliónov ťažko a trvale podvýživených roku 2000 na 854 miliónov roku 2008. Kríza a špekulovanie s potravinami vystupňovali situáciu tak, že pri roku 2009 sa počíta s miliardou.

Už len dve čísla. Roku 2008 zomrelo v subsaharskej Afrike pol milióna žien pri pôrode. Keďže účinné lieky na AIDS sú v Afrike nedostupné, dvanásť miliónov detí roku 2003 osirelo, roku 2010 to bolo osemnásť miliónov. V Zieglerových príkladoch by sa dalo ešte dlho pokračovať. Dodal by som ešte jednu vec. S veľkou pravdepodobnosťou je počítač, na ktorom píšem tieto riadky, aj mobil, ktorý nosím vo vrecku, vybavený vzácnym tantalom, ktorý sa v príšerných podmienkach ťaží na východe v Ľudovej republiky Kongo. A je taký lacný, že porazí akúkoľvek konkurenciu. A je dosť isté, že tieto prístroje zmontovali ľudia, ktorí môžu len snívať o šesťdesiathodinovom pracovnom týždni.

Ziegler sa pýta: „Prečo je tu táto slepota? Prečo tá ničím nerušená arogancia, zatiaľčo milióny ľudí sú pobúrené pokrytectvom a upierajú Západu právo na morálnu hegemóniu?“

A opatrne si odpovedá – akoby ho samého to poznanie vyľakalo: „Sformulujem hypotézu,“ píše Ziegler. „Kolaps Sovietskeho zväzu, hrozné meno, ktoré si komunistická ideológia vyrobila, vyhĺbil čiernu dieru. Pád Berlínskho múru (ktorý bol samozrejme potrebný) pochoval všetky emancipačné perspektívy a vytesnil aj každú myšlienku na protest.“

Jedni to nazvú paradoxom, iní zákonom príčiny a dôsledku alebo banálnou pravdou. Sebavyslobodenie Východu, prevzatie kapitalistického spôsobu výroby a ekonomická globalizácia, ktorú to umožnilo, uvoľnili vôľu po zisku, ktorá dodnes ostáva bez primeranej politickej protiváhy. Primeranej znamená aspoň tak internacionalizovanej ako koncerny, a jednak aspoň tak sebavedomej a rozhodnej ako ony.

Harald Welzer nedávno žiadal, aby sme znovu samých seba začali brať vážne – a tvrdil, že dnešný svet vyzerá tak, ako si ho predstavoval, keď ma pätnásť. Že rozhodovacia moc vo sfére financií a ekonomiky je v skutočnosti sústredená do veľmi malého množstva rúk. Podľa jednej štúdie ETH Zürich, ktorá skúmala prepojenie koncernov medzi sebou na základe podielov, má 1318 koncernov pod kontrolou všetkých 43 060 medzinárodne operujúcich spoločností, zapísaných roku 2007 vo Wirtschaftsbank Orbis, pričom štyridsať percent z nich je v rukách iba stoštyridsiatich siedmich podnikov. Ďalšie prekvapenie: na prvom až štyridsiatom deviatom mieste sú výhradne banky a poisťovne. Človek nemusí spriadať ani žiadne konšpiračné teórie. Stačí štúdia Technickej vysokej školy v Zürichu.

Andersen svoj príbeh otočí na vrchole všeobecného súhlasu. Cisár sa prechádza v plnej paráde svojich nových šiat. „Ani jedny cisárove šaty sa ešte nepáčii tak ako tieto. „Ale veď on na sebe nič nemá!“, zvolalo konečne akési dieťa.“

Čo to vlastne znamená: „ešte ani jedny šaty sa tak nepáčili“? Že by sa ľudu tak páčilo, že už nemusí neisto zvažovať, ale dospeje k poznaniu bez námahy? Pretože svet a náš sused a my sami sme boli naraz odhadnuteľní? Ako sa nám môže páčiť niečo, čo nevidíme? Ale to už je téma na inú úvahu. Nemali by sme prehliadnuť prívlastok „malý“, je to malé dieťa, ktoré bez rozpakov dôveruje tomu, čo vidí. Andersen šiel na istotu, jeho dieťa muselo ešte byť z najmenších, aby sa ešte nestihlo nakaziť perspektívou dospelých. V prídavnom mene „konečne“ sa skrýva povzdych úľavy, akoby sám rozprávač pri pohľade na čudné správanie svojich postáv dospel na pokraj vlastnej trpezlivosti!

Predstavte si, že ten príbeh počujete po prvý raz a že by ste mali dopísať koniec sami, na základe svojich skúseností. Nenúkalo by sa vám skončiť tým, že dieťa vysmiali, umlčali a podľa možnosti aj potrestali? A vylíčiť, ako rodičia ubezpečujú okolostojacich, aby tú hlúposť ich nepodarenčaťu nemali za zlé, veď je to len dieťa, nevie, čo hovorí.

Ale takto to nedopadlo, a to má svoj dôvod: po výkriku dieťaťa nasleduje veta: „,Počúvajte, čo to neviniatko hovorí!' povedal jeho otec.“ A potom: „a už sa šeptom šírilo od ucha k uchu, čo dieťa povedalo.“ Táto postava otca má v celom príbehu len jedinú vetu. No to on je hrdinom tejto rozprávky. Tento rozprávkový otec robí veľkú vec: je svedkom svedka. On je tým, kto naozaj riskuje. Dieťa by nanajvýš vysmiali alebo mu vynadali. Ale otec, čo zachytí výkrik svojho dieťaťa, nesie na trh celú svoju meštiansku existenciu. Má úrad a mohlo by sa ukázať, že ho nie je hoden. Spoluobčania by ho mohli šmahom nazvať neodpustiteľne hlúpym a zavrhnúť (v jeho výkriku dokonca ani necítiť žiadnu opatrnosť, s akou by sa ten výrok ešte dal premeniť na ospravedlnenie). Čím sa však to malé dieťa a jeho otec líšia od iných? Dôverujú svojim piatim zmyslom. U malého dieťaťa sa niet čo čudovať. V otcovom prípade to prinajmenšom nie je samozrejmosť. Preukázal odvahu. Ale ešte dôležitejšie je: berie sám seba vážne. To je, zdá sa, zo všetkého najťažšie.

Ostatní dospelí predbežne nevýjdu z úkrytu. Šíria to ďalej len pošepky. Poriadne to vyslovia, až keď to už skandujú, v chóre, keď už sú jednotlivé hlasy nerozoznateľné. „,Veď on na sebe nič nemá!', volal napokon všetok ľud.“

O nasledujúcich dvoch vetách rozprávky, jej záverečných vetách, by sa dala napísať ďalšia esej. Cisár pochopí, čo jeho ľud hovorí, je šokovaný a uznáva, že ľud má pravdu, ale len sám pre seba, chápe totiž, že teraz nemôže robiť nič iné, len vydržať – a s ním celý cisársky dvor. Cisár mohol z toho vyjsť ako zlomený muž, ale mohol by sa z neho vykľuť aj despota, orwellovská postava, ktorá bude napriek všetkému trvať na realite svojich nových šiat a všetkými prostriedkami presadzovať svoju pravdu. Záverečné vety rozprávky priam volajú po pokračovaní, a tak to bude veľmi dobrý koniec.

Nech zostane zaznamenané, že celý ten cirkus sa výkrikom dieťaťa neskončil. Nie samotným výkrikom. Pomyslite na rámcový príbeh z Tisíc a jednej noci. Ani tam sa Šeherezáda nezachráni svojím rozprávaním noc čo noc sama, ale dokáže to len vďaka tomu, že ju v tom vytrvale povzbudzuje jej sestra Dinarazad, že jej vždy rozprávku pochváli a povie: veď ty máš ešte toľko krásnych rozprávok, musíš ich vyrozprávať.

Evidentne sú potrební aspoň dvaja ľudia – na to, aby sa postavili proti tomu, o čom všetci vedia, o čom sú všetci presvedčení. Ani otec by sám neotvoril ústa a jeho dieťa by zasa všetci vysmiali.

Ako čitatelia sme za dieťa. „Konečne povie niekto pravdu!“ Kto by nechcel hrať rolu toho, kto povie, ako to je. To, napokon, presvedčivo tvrdia aj podvodníci.

Ale nie je na tom čosi domýšľavé – chcieť si rezervovať pravdu pre seba? Andersenovi mohlo byť jasné, že cisár nemá na sebe nič, ale kto nám zaručí, že nás naše oči neklamú? Einsteinov zakrivený priestor sme tiež nikdy nevideli a rozhodne nie je menej skutočný než to, o čom si myslíme, že to vidíme.

Vždy ide aj o to – či pri písaní románu, či v každodennom živote – zahrnúť do argumentácie vlastné východiská. Mám učité potreby, záujmy a nároky, o ktorých si myslím, že pre ne môj život stojí za to, aby som ho prežil, a ktoré sa úplne alebo čiastočne kryjú s potrebami, záujmami a nárokmi iných, alebo sa s nimi zrážajú, alebo sa ich ani nedotknú. Keby tí dvaja podvodníci boli nútení sformulovať svoje záujmy, pravdepodobne by klamali a povedali by: Chceme cisárovi predať šaty, podľa ktorých zistí, kto je svojho úradu hoden a kto je neodpustiteľne hlúpy. A potom by sa dalo povedať: Načo sú nám také šaty, ak sa nimi vlastne žiadne rozdiely zistiť nedajú, ak sú na svoj úrad súci všetci a nikto nie je hlúpy. Fungujú vôbec?

Keby som dostal otázku, aké sú moje záujmy, povedal by som:

Ako občan tejto krajiny som odkázaný na demokraciu, aby som mohol žiť život daný mnou. Demokracia však znamená predovšetkým spoločenstvo schopné za seba zodpovedať. Ak mu na to chýbajú financie či vhodný personál, spochybňuje samo seba. Preto musia byť zvolení zástupci, ktorí vnímajú záujmy spoločenstva a chránia ho pred vydrancovaním. Spoločenstvo potrebuje zástupcov, ktorí chcú a dokážu zabrániť trhovo konformnej demokracii a vytvoriť demokraticky konformné trhy. Zástupcov, pre ktorých sú sloboda a sociálna spravodlivosť navzájom neoddeliteľné – nielen na národnej úrovni. A napokon, to spoločenstvo potrebuje väčšinu, ktorá to chce a dožaduje sa toho.

Pred rokom došlo v Berlíne k veľkej iniciatíve občanov, ktorá znamenala de facto prvý krok k rekomunalizácii berlínskych vodární. V deväťdesiatom deviatom predal červeno-čierny senát 49,9 percent berlínskych vodární podnikom RWE a Veolia, a súkromné spoločnosti mali v neverejných zmluvách záruky zisku. Popri iných fatálnych dôsledkoch stúpli v Berlíne ceny za vodu v priemere o tridsať až tridsaťpäť percent. Navzdory politickému protivetru a hrozivému nezáujmu médií sa podaril zázrak: po niekoľkých medzietapách sa v meste konalo referendum, a dopadlo víťazne. A teraz už aj protikartelový úrad nariadil znížiť v Berlíne ceny vody o devätnásť percent. Spoločenstvo, v tomto prípade mestské zastupiteľstvo, jednoducho len muselo povedať: čistá voda je ľudské právo, to nevydáme súkromnému boju o zisk.

Iný príklad som zažil pred dvomi rokmi v Drážďanoch, keď sa po prvý raz podarilo skutočne zastaviť neonacistický pochod. Štvrť Neustadt, ako sme sa mohli dočítať v miestnej tlači, ostala pravičiarom a ľavičiarom a polícii, nech sa tam tlčú. Protidemonštrácia – ľudská reťaz mestom – nedostala povolenie. To, že napriek tejto diskriminácii, napriek tomu, že protidemonštrácia nebola dovolená, že polícia organizátorom zabavila počítače, sa podarilo zabrániť neonacistom prepochodovať mestom, bola skvelá vec. A smutná vec to, ako dlho potom polícii, úradu na ochranu ústavy a mestskej samospráve trvalo, než zistili, koho vlastne treba pozorovať a kontrolovať. Podstatné však bolo, že blokády sa udržali, že to bola pre ne škola a že sa z nich stala tradícia. Dalo a dá sa naučiť aj spôsob, ako trvať na svojom – a ten je použiteľný nielen proti neonacistickým pochodom.

Svoj čas som vyčerpal – ako vidíte, nepovedal som vám nič nové. Ide o to znovu brať samých seba vážne, znovu sa naučiť formulovať záujmy nášho spoločenstva a dožadovať sa ich, a hľadať ľudí, čo zmýšľajú rovnako. To, čo nazývame verejnosťou, sa začína už jazykom každého z nás. Musíme, či na uliciach Drážďan alebo pri boji o vodu v Berlíne, dať najavo svoju vôľu, ktorá presiahne naše gestá a symbolické skutky, a to, ak treba, aj proti odporu demokraticky zvolených zástupcov. Nemali by sme podceňovať význam gest a slov pre stav verejnej sféry. Ale v konečnom dôsledku treba vyvinúť tlak – aj za rámec znakov. Výkrik „My sme ľud!“ treba len vyslobodiť z múzeí.

My sme suverén, či v rozprávke cisár, ktorý bol taký naivný, ľahkoverný a márnivý, že podvodníkov obsypal peniazmi, zlatom a hodvábom a ešte ich aj dekoroval vyznamenaním. Ale zo svojich nových šiat nebude mať radosť.

Šok zo sebapoznania mohol mať za následok, že suverén bude v budúcnosti pri výbere garderóby kritickejší, že si dá pozor, do čoho sa naozaj oblečie. A možno sa v ňom ten úľak usadí tak hlboko, že sa už odteraz bude venovať aj svojim vojakom a divadlu a chodiť na zasadnutia rady. Bude mu záležať na tom, aby sa stal krstným otcom toho malého dieťaťa, a jeho otca si povolá za svojho poradcu. Dvoch podvodníkov zajmú a odvedú späť do mesta, kde sa im dostane triumfálneho prijatia. Cisár ešte raz naposledy vstúpi v spodnej bielizni a dvorní gavalieri sa ešte raz naposledy budú hrbiť nad neexistujúcou vlečkou a blahoželať podvodníkom k ich husárskemu kúsku. Za odmenu im ponúknu úrad divadelných intendantov – na toto rozhodnutie si však dvojica podvodníkov ešte vyžiada čas na rozmyslenie.

Vážené dámy a vážení páni, vzal som sa tak vážne, že som si trúfol unúvať vás touto rečou. Ďakujem za váš čas, vašu pozornosť a trpezlivosť.

Preklad Marta Frišová

Rozprávku Cisárove nové šaty preložil Milan Žitný a pochádza z knihy Hans Christian Andersen: Rozprávky, Reader“s Digest Výber, Bratislava 2008.

Ingo Schulze (1962) je nemecký spisovateľ. Žije v Berlíne. Jeho najnovší román Adam a Evelyn vyšiel v českom preklade. Okrem iných vyšli tiež v slovenskom či českom preklade Nové 158;ivoty (preložil Marián Hatala), Berlínské Bolero a Obyčejné storky.

Obsah Listů 2/2012
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.