Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2012 > Číslo 2 > Juraj Charvát: Slováci sú rôzni

Juraj Charvát

Slováci sú rôzni

V pôvabnom článku Martina Šimečku Na začiatku dejín (Listy 2/2012) je pasáž, ktorá je príliš globálna, než aby ju bolo možné v tejto forme akceptovať: „Slováci... na Európu nezanevreli. Naopak, európske inštitúcie majú dlhodobo až dvojnásobne vyššiu dôveru ľudí ako samotná slovenská vláda alebo parlament. Tento päťmiliónový národ na periférii Európy... vie, že jeho hlavnou historickou úlohou je nezaostávať a držať sa hlavného prúdu.“

V tejto časti slovo „Slováci“ je príliš zovšeobecňujúce. Slováci sú rôzni. Článok je písaný pre dánskeho čitateľa, ktorému globálny pohľad na danú problematiku určite stačí. Český a slovenský čitateľ však vie, že Slováci (rovnako ako iné národy) nemajú na veci rovnaký názor. Existujúci rozdielny vzťah k Európe si Slováci nevytvárajú len rozdielnym hodnotením výhod a nevýhod spolupatričnosti k tvoriacim sa európskym štruktúram, ale aj geografickými danosťami jednotlivých regiónov a rozdielnym historickým vývinom jednotlivých regionálnych spoločenstiev. Svoju historickú záťaž si Slováci (ako aj iní) priniesli aj do EU.

Ukážme si to na niekoľkých príkladoch. Voliči – nacionalisti sú najviac sústredení na území stredného Váhu, tj. asi medzi Ružomberkom a Považskou Bystricou vrátane Kysúc (okres Čadca). Osobne si neviem vysvetliť, prečo práve tu, na hraniciach Moravy, v susedstve moravského Sliezska, Ostravska, ďaleko od Maďarov, je najviac nacionalistov. Kysučania na Ostravsku nachádzali obživu, najmä ako dobre platení baníci, niektorí sa tam aj usádzali a dostávali byty, ktoré inde bolo ťažko získať. Alebo nachádzali slušnú obživu doma v zbrojovkách, ktoré tu zakladal československý štát (už aj za prvej republiky). Nacionalisti majú k združovaniu národov v Európskej únii rôzne stanoviská (iné Slota, iné nacionalistické krídlo vo Ficovej strane), ale väčšinou tradične negatívne. Podobne tomu bolo už za Hlinku, aj za Mečiara, aj za Fica. Trvá to teda celé storočie, ale korene to má možno ešte hlbšie v minulosti.

Iná je situácia napríklad na hornom Pohroní (od Brezna proti toku rieky). Toto údolie je príliš úzke a vysoko položené, než aby mohlo uživiť ľudí poľnohospodárskou výrobou. Preto sa tu muži vždy živili ako drevorubači v komorských (štátnych) lesoch, ako pastieri a salašníci na komorských pasienkoch alebo ako robotníci v štátnych železiarňach (Podbrezová, Tisovec), ktoré tu zakladal už uhorský štát, alebo v železiarskych podnikoch zemepanskej rodiny Coburgovcov. Tieto trvalé a priame (nesprostredkované) vzťahy k štátnej a panskej moci vytvárali v tomto regióne ľavičiarske postoje. Prejavujú sa aj vo vzťahu k európskemu združovaniu. Sú zas rozdielne – komunistické sú negatívne (ľudia s komunistickými názormi nemusia nutne voliť komunistickú stranu), sociálnodemokratické skôr pozitívne.

Iná je situácia na východnom Slovensku, kde špecifické existenčné starosti vzďaľujú ľudí od chápania európskych problémov v dobrom i zlom a od angažovania sa v nich – na trvalom pozadí nedostatku pracovných miest. Plytké údolia a plytké riečiská riek stekajúcich z Karpát do nížiny spôsobujú časté záplavy s pohybmi zeminy, ktoré rúcajú domy, a potom zas suchá, v ktorých vysychajú pramene i studne. Po dlhých desaťročiach, v ktorých Rómovia žili hlavne z detských prídavkov, a preto sa starali, aby detí bolo veľa, stávajú sa väčšinovým obyvateľstvom. Niekde i zvolený starosta je negramotný Róm, čo má rôzne negatívne dôsledky vrátane hospodárenia s obecnými finančnými prostriedkami. Z takýchto obcí sa Nerómovia snažia vysťahovať. Čo vám títo ľudia môžu povedať, ak sa ich opýtate na ich postoj k zjednocovaniu Európy?

Štatistiky potvrdzujú, že v globále „Slováci“ majú vyššiu dôveru k európskym inštitúciám než k vlastnej vláde. Ale toto číslo neukazuje, že je to od regiónu k regiónu rozdielne, ani to, či postoj občana v tejto veci nie je len formálny, ale zaujatý so znalosťou a osobným presvedčením.

Juraj Charvát (1922) je publicista. Prednášal na Katedre žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.

Obsah Listů 3/2012
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Jan Novotný:
Mizol a ti druzí

Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.