Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2012 > Číslo 2 > Ferdinand Vrábel: O najhoršom štáte menom Československo

Ferdinand Vrábel

O najhoršom štáte menom Československo

Pomaly je už toľko kritík Československa, tej pomýlenej a neprirodzenej entity, že to bude už pomaly a iste najhorší štát v dejinách – ak pominieme arabské kritiky Izraela. Príkladom je aj „definitívna“ história Československa z pera Mary Heimann.

Autorka je britská historička, absolventka Oxfordskej univerzity; jej hlavnou špecializáciou sú dejiny katolíckej cirkvi v Anglicku, ale sa venuje aj „Československu v dvadsiatom storočí 1918–1992“, ako uvádza jej stránka na webe University of Strathclyde (akoby bolo bývalo Československo aj v nejakom inom storočí). Publikovala výsledky výskumných prác z oblasti „cirkevných, kultúrnych a intelektuálnych“ dejín. Časom ju však tak „fascinovalo“ Československo ako vyučovací experiment a prostriedok ako oživiť študentom medzinárodné vzťahy dvadsiateho storočia, že všetko iné opustila, naučila sa po česky a presťahovala sa do Českej republiky, kde strávila dva roky pohrúžená do „intensive archival research“. V súčasnosti pôsobí v Glasgowe, kde podľa informácie na záložke diela prednáša zmes anglických intelektuálnych a európskych politických dejín.

Kniha je rozdelená do 11 kapitol, na jej konci je poznámkový aparát, zoznam prameňov a literatúry a  register; obsahuje 324 strán textu a 32 strán poznámok, 4 mapky, 18 fotografií a 31 strán zmiešaného menného a vecného registra. Pri čítaní rozsahom veľkého, ale obsahom skromného spisu, o „štáte, ktorý neuspel“ čitateľ nevdojak začne uvažovať aj nad tým, koľko odvahy a sebavedomia musí mať človek, ktorý o svojej vlastnej práci napíše: „A particularly Habsburg way of conceiving of national identity – as tied to language and culture even more than to race or religion – ended twice in the creation, and twice in the destruction, of a state called Czechoslovakia. It also led its peoples into authoritarianism, demagoguery and caused millions unnecessary suffering. It is time to abandon the whig interpretation of Czechoslovak history.“ (s. 324). Ak sa M. Heimannová prihovára za opustenie ľavicového alebo pokrokového výkladu československých dejín, je naozaj vhodné snažiť sa takúto interpretáciu nahradiť reakčným, extrémne pravicovým a jednostranným prístupom namiesto pokusu o objektívne hodnotenie? A majú Česi a Slováci naozaj podobný prístup k národnej identite, aký mali Habsburgovci?

Načo zaznamenávať pamflet? Nuž preto, lebo v tomto prípade si ani recenzenti nesplnili svoju úlohu, naopak, dali sa oklamať tvrdeniami autorky o „podrobnom výskume v archívoch a knižniciach“ a vo svojich hodnoteniach (informuje o tom aj záložka) uviedli, že je to nielen vedecký spis založený „na archívnych dokumentoch“, ale dokonca „konečná, definitívna, najlepšia“ podoba politických dejín Československa (!). Autorka vraj okrem iného odhaľuje aj Alexandra Dubčeka, ktorý bol len „aparátčikom“ bez akýchkoľvek princípov. Táto prelomová (!) práca „should become the standard history of Czechoslovakia for years to come“. Dúfajme, že sa tak nestane. A aj preto sa publikáciou treba zaoberať, lebo vyšla pod hlavičkou renomovanej Yalskej univerzity v anglickom jazyku, a bude teda dlhý čas ovplyvňovať nielen mladších historikov a študentov neovládajúcich češtinu alebo slovenčinu, ale aj širšiu verejnosť. Aj reklama na záložke informuje, že ide o „groundbreaking history, based on archive sources“ a autorka „controversially argues against the simplistic Western view of Czechoslovakia as a plucky little country unfortunate in its neighbours which was sacrificed first to Hitler and then to Stalin.“

M. Heimannová teda prináša argumenty proti pohľadu, že Československo bolo iba malou odvážnou krajinou, ktorá nemala šťastie na susedov a obetovali ju najprv Hitlerovi a potom Stalinovi... Hlavným vinníkom mníchovskej krízy bol český a slovenský šovinizmus, a nie Hitlerove agresívne plány. Išlo o štát, ktorý nebol len obeťou, ale aj páchateľom netolerantného nacionalizmu; a slovenské úradné miesta nesú spoluzodpovednosť spolu s veľmocami nielen za mníchovskú krízu, ale tiež za vojnové prenasledovanie Židov a Rómov, za brutalitu povojnového vyhnania Nemcov a Maďarov (etnickú čistku), za pád Pražskej jari (!), a aj za pochmúrnu realitu československého komunizmu.

Autorka neprispela k poznaniu dejín Československa ničím novým a v podstate len zhrnula názory a stanoviská sudetonemeckých a maďarských kritikov Čechov a Slovákov, pričom ako cirkevná historička nezabudla pridať ani protičeskoslovenské postoje najreakčnejších náboženských kruhov, najmä katolíckych a kalvínskych. Výsledok (podľa informácie v úvode knihy) dvojročného úsilia je naozaj tristný. Inak to ani nemohlo dopadnúť, ak si uvedomíme nielen časové rozpätie, ale predovšetkým veľkú zložitosť problematiky, kam patria nielen pomery v mnohonárodnostnom Rakúsko-Uhorsku minimálne od roku 1867, prvá a  druhá svetová vojna, školstvo, kultúra, ekonomika, štatistika, voľby, roky 1948, 1968 či 1989, československé légie, pozemková reforma, dejiny politických strán a mnohé ďalšie. Ale ani to nestačí, autorka sa púšťa vo svojich dobrodružných hypotézach až do obdobia Samovej ríše a aj „väčšej“ Moravy, teda „Greater Moravia“, hoci v angličtine je akceptovaný termín Great Moravia (Veľká Morava).

Autorka strávila údajne veľa času štúdiom v našich knižniciach a archívoch, medzi ktorými uvádza aj Slovenský národný archív, ale v poznámkovom aparáte napríklad ku kapitolám 1–5 (ale ani k ďalším) sa žiadny slovenský archív, žiadne archívne fondy uložené na Slovensku nevyskytujú, hoci v úvode ďakuje anonymnému štábu Slovenského národného archívu za pomoc. Spracúva väčšinou materiály druhotné: memoáre, tlač a odbornú literatúru, pričom je jej zoznam veľmi rozsiahly a mala by čo robiť, aby za dva roky všetku tú knižnú a časopiseckú produkciu naozaj čo aj len zbežne prečítala, hoci chýbajú mnohé dôležité práce najmä v českom a slovenskom jazyku (Zdeňka Tobolku, Milady Paulovej, Karola Medveckého, Štefana Janšáka, Roberta Kvačka, Lóránta Tilkovského, Martina Vietora, Aleny Bartlovej, Mariána Hronského, Milana Zemka, Petra Zelenáka, Jaroslava Opata, Stanislava Poláka, Romana Holca, Nataše Krajčovičovej atď.). To isté sa týka aj literatúry o Podkarpatskej Rusi, kde sa takmer vo všetkom opiera o práce Paula Roberta Magocsiho a Vincenta Shandora, ale o žiadnu prácu súčasného českého, slovenského (Matoušek, Pop, Švorc) alebo ukrajinského historika (Vereš, Tokar, Hrančak, Chudanyč, Goľdmaš a iní). Je potom pochopiteľné, že nemohla dospieť k iným tvrdeniam ako len k takým, že československé zahraničné vojsko – légie bola len propaganda určená na demoralizáciu rakúsko-uhorskej armády, že Masaryk bol nacionalista, že v rokoch 1945–1948 došlo k zločinnému vyhnaniu Nemcov a Maďarov (pričom nie je schopná rozlíšiť odlišnosti medzi týmito dvoma etnikami a prístupom k nim v Čechách a na Slovensku) a mnohé iné. V prípade cirkevnej historičky je nepochopiteľné, že sa napríklad pri Jánovi Husovi či Petrovi Chelčickom a v časti knihy, kde sa zmieňuje o stredovekých herézach, neopiera aj o české monografie, či už dvojice Vlastimil Kybal – Václav Novotný, alebo o práce popredných znalcov husitského hnutia Jaroslava Macka alebo Františka Šmahela; uspokojuje sa s anglicky písanými prehľadnými prácami, či dokonca niekoľkostranovými informáciami v encyklopédiách (J. R. Strayera a M. Lamberta).

Autorka sa na strane 5 zmieňuje o Pressburgu/Prešporku, pričom Pozsony uvádza až na strane 12, a pripomína, že mesto obývalo obyvateľstvo hovoriace väčšinou nemecky a maďarsky, ale napriek tomu mu v roku 1919 dali slovansky znejúce meno Bratislava. O tom, že už k roku 907 je v Salzburských análoch zmienka o Brezalausburcu, a ani o nejakom Braslavovi, tým menej o Poznanovi či Hont–Poznanovcoch nemá ani tušenie, rovnako ako o tom, že už Šafárik a štúrovci používali slovansky znejúci názov, ktorý podľa nej zaviedli až v roku 1919. (Tu sa ale mohla zmieniť aj o iniciatíve pomenovať mesto názvom „Wilsonovo mesto“ alebo Wilsonov, čo by bolo pre anglosaský svet iste zaujímavé.) Podľa autorky boli Slováci obyvateľmi uhorských (či maďarských) vysočín (Hungarian highlands), čím myslí asi Felvidék, a vôbec nič nevie o státisícoch Slovákov južne od Dunaja a Ipľa, v Budapešti alebo na Dolnej zemi. Na strane 7 sa dozvedáme prevratne novú informáciu, že územie označené ako „Slovensko“, bolo tak nazvané len po prvej svetovej vojne. Heimannová poučuje aj o tom, že slovenskí nacionalisti verili, že sú potomkami „slovanského“ a „kresťanského“ štátu „Väčšia“ Morava z dvoch dôvodov: jednak aby mohli poukazovať na to, že boli tisíc rokov utláčaní, a jednak preto, aby mohli katolíci aj protestanti tvrdiť, že kresťanstvo a slovanský jazyk sú dve strany jednej nacionalistickej mince. Keď sa už toľko zmieňuje o Morave, mohla by uviesť aj to, že sa staroslovienčina stala (jav naprosto výnimočný) v 9. storočí štvrtým liturgickým jazykom – popri hebrejčine, gréčtine a latinčine – ale to sa anglosaskí čitatelia nedozvedia. Samov štát vraj existoval v 9. storočí (s. 7), bibličtinu vraj používali len protestanti a bernoláčtinou sa zase písali len náboženské traktáty (s. 12). Maticu slovenskú podľa nej zatvorili v roku 1874, a keďže Vavro Šrobár, Pavel Blaho a aj Anton Štefánek boli všetci slovenskí luteráni (!), bol celkom logicky aj Hlas protestantský časopis (s. 17). Podľa autorky úloha légií, s ktorými je spojených „mnoho heroických legiend“, bola viac propagandistická ako vojenská (aj keď spomína napríklad bitku pri Zborove) a ich úlohou bolo v prvom rade demoralizovať (!) krajanov v rakúsko-uhorskej armáde, väčšina ktorých (tú pravdu však nikto nepopiera) naďalej bojovala za Habsburgovcov (s. 32). Vôbec nespomína to, že legionári boli vlastenci, a preto išli do odboja doma alebo za hranicami opäť aj v rokoch druhej svetovej vojny a padol ich v nej podstatne väčší počet, alebo zomreli v nacistických koncentračných táboroch (Ivan Markovič). Veď by tým oslabila argumentáciu, že légie boli len propaganda.

Zdá sa jej, že všetko, čo si prečítala v sekundárnych prácach, alebo všetko o čom len počula počas dvojročného pobytu v Čechách, pochopila, ale tu sa najviac prejavuje neznalosť archívnych prameňov, na ktoré sa opakovane odvoláva ako ona, tak aj jej recenzenti. (Podľa bádateľských listov v Slovenskom národnom archíve [SNA] v Bratislave M. Heimannová v období od roku 1992 až do vydania „konečnej“ histórie neúspešného štátu nebola, a teda nič tam neskúmala. – Tu ďakujem pracovníkom SNA, ktorí mi podozrenie potvrdili na základe svojej evidencie.) Veľa chýba, ako už bolo spomenuté, aj zo základnej literatúry a napríklad zo slovenských novín pozná len Pravdu a Slováka, oveľa dôležitejšie Národné noviny, Slovenský týždenník alebo Slovenský denník nepozná. Na Pribinových oslavách v Nitre 13.–15. augusta 1933 nebolo 150 000 ľudí, ako uvádza (s. 74). Podľa odhadov to bolo 30 000–100 000 ľudí, pričom pravdepodobnejšia je nižšia hranica.

Názorným prejavom odbornosti, ale aj hierarchie hodnôt je to, ak o československých parašutistoch, ktorí v máji 1942 v Prahe potrestali zločinca Reinharda Heydricha, na stranách 137–139 opakovane píše ako o úkladných vrahoch (assassins) a o regulárnej operácii československých vojakov (pritom oni už pred svojím odchodom na misiu z Anglicka veľmi dobre vedeli, že z toho nemôžu vyviaznuť živí) ako o úkladnej vražde (assassination). Hoci to možno prekladať aj ako atentát, celkom iste by bolo vhodnejšie písať ak už nie ako o execution, tak aspoň killing. Do tejto línie výkladu zapadá aj potrestanie vojnových zločincov po roku 1945 (hoci nemožno poprieť, že trpeli aj mnohí nevinní Nemci a Maďari), čo sú podľa nej len etnické čistky (kapitola 6). Vojenských aj iných historikov iste prekvapí objav, že nielen Rumunom, ale aj Maďarom sa podaril „odskok“ od Hitlera a zmenili strany od Osi k Spojencom (! s. 141), zatiaľ čo Tiso sa s ním spojil tak tesne, že...

Podobne ako iní autori tohto typu ani M. Heimannová sa ani len náznakom nenamáha poukázať na to, že to, čo sa po prehratej vojne v rokoch 1945–1948 dialo Nemcom a Maďarom zo strany niektorých Čechov a Slovákov, robili oni Čechom a Slovákom už na jeseň 1938 (a hlavne v období 1939–1945). Nielen spojenci obetovali Československo, ale ono sa aj samo obetovalo pod tlakom nezmeniteľného súbehu okolností. A nebolo to zo zbabelosti: keď nastal čas bojovať, českí aj slovenskí vlastenci bojovali. Pravda, Mary Heimannová spomína ako Lidice, tak aj Ležáky, ale boli aj Tokajík, Kľak, Ostrý Grúň, Baláže, Kalište a ďalších viac ako 100 vypálených českých, moravských a slovenských dedín. Ako SNP, tak aj český odboj popisuje povrchne a stručne. A pri SNP sa nezabudne zmieniť, aký je to zavádzajúci názov: veď krajina bola okupovaná až po porážke rebélie (! s. 142). Samozrejme sa musí otrieť aj o padlých na Dukle, ktorá sa stala podobným propagandistickým heslom ako bitka pri Zborove z I. svetovej vojny (s. 143).

Československo ani zďaleka nebol taký neúspešný a zlý štát, ako to vykresľuje autorka. Bol to štát, ktorý vznikol po dlhom úsilí predkov dnešných generácií žijúcich na oboch stranách rieky Moravy a stal sa domovom nielen pre Čechov, Slovákov a Rusínov, ale aj pre tu žijúce národnosti, teda aj pre Nemcov, Maďarov atď. Až na jeseň 1938 nastali pre jeho obyvateľov, vrátane národností, tragické časy totalitných režimov. Pre Slovákov znamenala Československá republika zavŕšenie národnej emancipácie a položenie základov aj pre budúcu štátnu emancipáciu. V priebehu trištvrte storočia sa slovenský národ premenil z nesvojprávneho objektu, ktorého samotná existencia sa popierala, v platného člena európskeho spoločenstva, vznikli slovenské školy, kultúrne ustanovizne, samospráva. Politicky, hospodársky a kultúrne Slováci aj za pomoci vyspelejšieho a silnejšieho českého národa zastavili zaostávanie a dohonili ostatné civilizované národy. Tento v podstate veľmi krátky proces by bez Československa bol ťažko predstaviteľný. Národnostné menšiny mali napriek kritikám často dokonca priaznivejšie podmienky pre všestranný rozvoj ako vo svojich materských krajinách, žili v lepších sociálnych hospodárskych i kultúrnych pomeroch, na čo poukazovali už mnohí súčasníci v rokoch 1918–1938. To konštatujú aj oficiálne materiály maďarských úradov z tohto obdobia. Treba brať do úvahy aj krátky čas, ktorý bol – napriek všetkým chybám predsa len demokratickému – Československu daný, a merať ho nie dnešnými očami, ale porovnávať ho aj s jeho okolím v prvej polovici 20. storočia.

(Mary Heimann: Czechoslovakia. The State That Failed, Yale University Press, New Haven and London 2009,406 s., fotografie a mapky v texte)

Ferdinand Vrábel (1948) je historik. Absolvoval archívnictvo na FF Karlovej univerzity v Prahe. Zaoberá sa dejinami I. ČSR, problematikou antisemitizmu a národnostných menšín.

Obsah Listů 3/2012
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.