Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2012 > Číslo 2 > Tomáš Horváth: Jazyk strachu ako zrkadlo nášho európanstva

Tomáš Horváth

Jazyk strachu ako zrkadlo nášho európanstva

Na bratislavskom Novom moste sa nedávno objavil veľký nápis: Európska únia nás pomaly zabíja. Nezáleží, či jeho autor/ka mal/a na mysli stratu suverenity, národnej identity, alebo slabnúce euro: nech už je posolstvo nápisu akékoľvek, jedno je isté – je vyjadrením strachu. Tento nápis sa tak stal akýmsi tichým mementom a zároveň vyjadrením našich skrytých obáv.

Keď som sa v júni zúčastnil konferencie s názvom Federalismus a Evropa, ktorú v Prahe uskutočnila Knihovna Václava Havla, Jacques Rupnik vo svojom úvodnom prejave hovoril o jednej z možných foriem európskeho federalizmu ako o „poznanej nutnosti“ – projektu, v rámci ktorého je potrebné okrem európskej integrácie študovať aj európsku dezintegráciu.

V posledných mesiacoch sa s ňou stretávam dennodenne – nielen na moste, ale aj v škole, v médiách, v politike, v krčme. Európska dezintegrácia na Slovensku síce nie je témou dňa, ale na druhej strane nezdá sa, že by bola na ústupe. Práve naopak – preniká stále hlbšie do nášho kolektívneho vedomia. Je tušená a nenápadná, zato však živo prítomná v politickom a verejnom diskurze vo forme jazyku strachu.

Jazyk strachu má určité špecifiká. Predovšetkým je v ňom inherentne prítomná logika implikácie (ak..., tak...) Ďalej vytvára rôzne nové dichotomizácie, ktorým prikladá hierarchickú vážnosť. A taktiež nevzniká sám od seba, ale je produktom spoločenských nálad a demoskopického oportunizmu, živiaceho a zároveň využívajúceho tieto nálady k vedeniu „mocenskej pragmatiky zbavenej všetkých normatívnych väzieb“, ako pripomína Jürgen Habermas.

Na Slovensku zaznieva jazyk strachu v prostredí, kde európskym témam spoločnosť neprikladá vysokú dôležitosť, avšak EÚ bola – a čiastočne ešte stále je – vnímaná takmer výlučne v pozitívnom duchu, na rozdiel napríklad od Česka, kde je spoločnosť, a najmä dosluhujúci prezident, omnoho euroskeptickejšia. Spolu s týmto špecifickým jazykom strachu prišiel na Slovensko úplne nový, doteraz nepoznaný pocit neistoty viažuci sa k EÚ, ktorá už zrazu nie je tým bezpečným prístavom, za aký bola považovaná ešte pred piatimi šiestimi rokmi.

V súvislosti s témami ako pôžička Grécku a „euroval“ zaznieva tento jazyk veľmi intenzívne. Počúvame o tom, ako chudobné krajiny prispievajú na tie nezodpovedne hospodáriace; o tom, ako schválenie eurovalu povedie k strate suverenity; alebo o tom, že keď euroval nepodporíme, Slovensko sa ocitne v izolácii; či o tučných Grékoch a lenivých Španieloch.

Každé rozhodnutie, každý krok týkajúci sa EÚ je interpretovaný a vnímaný cez prizmu možnej straty: straty suverenity, straty členstva „v klube“, straty výhod na úkor tých druhých.

Európa sa zrazu delí na zodpovedných a nezodpovedných, bohatých a chudobných, na vinníkov a obete. V tomto jazyku strachu sa deje nacionalizácia dlhov, pred ktorou varoval Rudolf Chmel – vzniká dojem, že „za dlhy môžu jednotlivé národnosti a nie takzvaná sloboda špekulácií na burze“. Konieckoncov, toto všetko – jazyk strachu, neistota či pocit straty – poukazuje na charakter Únie, na charakter nás samotných.

Európska únia bola a stále je takmer výhradne ekonomicko-politickým projektom. Rovnako aj v myslení ľudí na Slovensku sa Európska únia v mnohých prípadoch zúžila len na tabuľku pri vchode do opravenej železničnej stanice či zrekonštruovanej ceste oznamujúcu: „Tento projekt bol podporený zo štrukturálnych fondov EÚ.“ A tak by nás nemalo prekvapovať, že rastúci pocit neistoty a strachu vyviera z imanentnej neprehľadnosti a rozbujnenosti ekonomík, na uspokojenie ktorých sa po desaťročia kládol v Únii hlavný dôraz – na ich technické zabezpečenie a zlepšovanie produktivity, rastu a efektivity. Ak sme si EÚ spájali celé desaťročia najmä s týmto, teraz začína byť zrejmé, že to jednoducho nestačí.

Veľmi zjednodušene povedané, jazyk strachu nás núti pýtať sa, či sa naše členstvo v Únii, naša spoluúčasť a spolutvorenie Únie skutočne týkajú len peňazí a materiálnej prosperity. Václav Havel v prejave v Európskom Parlamente v roku 2000 spomenul: „Zrejme som bol Európanom tak samozrejme, že som to nereflektoval.“ Nie je práve teraz vhodná doba na kenosis, akési sebavyprázdnenie tejto Únie utkvelej na ekonomike a trhoch, a rovnako aj nás, za účelom reflexie nášho európanstva?

Aj Jean Monnet si zjavne uvedomil, že zhora riadený technokratický projekt, ktorého hlavným cieľom je inštitucionálne a technické zabezpečenie trhových mechanizmov, nestačí na vytvorenie skutočne inkluzívneho spoločenstva, keď povedal: „Ak by som začínal odznova, začal by som od kultúry.“

A tak si myslím, že nedávny manifest My sme Európa!, iniciovaný Ulrichom Beckom a Danielom Cohn-Benditom a ďalšími poprednými osobnosťami európskeho kultúrneho a intelektuálneho života, je tou správnou a celkom prirodzenou reakciou na to, čo sa deje. Iniciatíva vytvoriť „podmienky pre dobrovoľný európsky rok pre všetkých“ – sprostredkovať ľuďom možnosť dobrovoľne pracovať po určitú dobu v inej európskej krajine – je volaním, ktoré chce prekričať rozmáhajúci sa jazyk strachu – strachu z toho, že Európa nás „pomaly zabíja“, a zároveň z jej rozpadu, strachu z európskej dezintegrácie, v tomto jazyku je prítomné oboje. Vyjadruje potrebu, respektíve nevyhnutnosť dlhodobej socializácie na európskej úrovni a zakúšanie kultúrnej rozmanitosti skrze spoluprácu takpovediac „na vlastnej koži.“ Má potenciál prinavrátiť kultúre jej prvotný význam, vychádzajúci z latinského colare, značiaci udržiavanie a starostlivosť o to, čo je spoločné.

Kultúra nie je iba nástrojom (ako sa v minulosti ukázalo, veľmi úspešným) na preklenutie a napokon aj odstránenie spoločenských (statusových) rozdielov na vertikálnej línii spoločenskej (majetkovej) hierarchie, ale má potenciál byť zjednocujúcim prvkom aj na línii horizontálnej. Európskej verejnosti sa tak môže dostať dlho postrádaná možnosť spoločného participovania a budovania Európy smerom od občanov.

Domnievam sa, že takto máme možnosť zakúsiť a budovať každodenný federalizmus „zdola“ a vyhnúť sa tak inej forme európskeho federalizmu, na ktorú v spomínanom prejave upozornil Jacques Rupnik, a síce „federalizmu nedopatrením“ – takému, ku ktorému smerujú súčasní európski lídri, ktorí vo federalizme nevidia nič iné než recept na prinavrátenie plusových zelených čísel do válovov ekonomickej prosperity.

Tomáš Horváth (1989) je študent politológie na FSEV UK v  Bratislavě.

Obsah Listů 4/2012
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Jan Novotný:
Mizol a ti druzí

Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.