Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2013 > Číslo 4 > Matúš Halás: Šťastní sú len tí, čo nefotia

Matúš Halás

Šťastní sú len tí, čo nefotia

Najväčší problém mi často robia tie najjednoduchšie úlohy. Trebárs kúpa zubnej kefky. Pri ničom nestrávim v obchode toľko času ako pri jej výbere. Hŕba veľmi podobných vecí, medzi ktorými je temer nemožné nájsť reálny rozdiel, vyvoláva u mňa bezradný výraz v tvári. Alebo ten istý druh korenia v šiestich rôznych baleniach. A človek aby si vybral! Rovnaká bezradnosť ma pochytí pri pohľade na sklo a železobetón ďalšej rastúcej budovy. A nie je to tým, že by som býval práve vo vile Tugendhat. Treba sa potom diviť uštipačným poznámkam na adresu bezpočtu svätých Sebastiánov prevŕtaných šípmi v galériách po celom svete? Nehovoriac o odborných článkoch, čo budia dojem, že sú skrytou reklamou na instantnú kávu. Každá takáto vec je sama osebe asi jedinečná. No v záplave veľmi podobných vecí sa tá jedinečnosť stáva ohromujúco banálnou.

Tú istú všednosť pritom sami šírime ohňom a mečom. Akokoľvek krásny bude pohľad z Rysov, akokoľvek krásna bude Mona Líza či Eiffelova veža, už len to, že fotografiu z rovnakého miesta urobili predo mnou desaťtisíce iných ľudí, robí z tej mojej tuctový farebný obrázok. Fotografiu jedinečnú možno tak pre mňa, no pre niekoho iného absolútne nerozoznateľnú od ostatných, ktoré sa jej podobajú ako vajce vajcu. To, čo je ozaj jedinečné, je zážitok z daného miesta, ak mi ho pravda fotenie nezhatilo. Ale ten zas nikomu fotografiou asi nesprostredkujem. Da Vinciho Madona v skalách, stavby od Calatravu či hoc pár stránok od Johna Nasha o riešení nekooperatívnych hier sú pritom tou jedinečnosťou, o ktorú sa má zmysel snažiť. O tú prekliatu originalitu jedinečnú pre každého. Veď Da Vinciho poľahky spozná i moje krátkozraké oko podľa poloprispatého výrazu osôb na jeho obrazoch. Calatravove mrakodrapy môžu byť zo skla a betónu, no ak ich zrotuje okolo vlastnej osi, len ťažko si ich spletiem s nákupným centrom. Nuž a ak treba dokladať genialitu Nasha, mali by sme začať večer radšej čítaním zoznamu nositeľov Nobelových cien.

Len veľmi málo ľudí však dokáže vytvoriť vec jedinečnú pre všetkých. A keďže priznať si to nezvládnem, kompenzujem si svoju vlastnú tuctovosť najrôznejšími spôsobmi. Originalitu a krásu tých nevšedne jedinečných vecí si jednoducho podrobím. Rozkošným cvaknutím fotoaparátu prenesiem ich slávu na seba. Dôkazy vlastnej grandióznosti ostentatívne vycapím na Facebooku a demonštrujem ich pred svojim okolím, nech sa aspoň na chvíľu a aspoň vo svojej hlave cítim aspoň tak dôležitý ako to, čo je na tom farebnom obrázku. Zachytiť samého seba s fotoaparátom v natiahnutej ruke pred sebou a slávnym obrazom či pamätihodnosťou za chrbtom je potom len čerešničkou na torte môjho ega. Dôkaz pokorenia či prekonania toho, čo ktosi vytvoril, tak už nie je určený len pre okruh mojich najbližších. Tí by beztak nespochybňovali autentickosť môjho „dobytia“. Teraz už mám dôkaz, ktorý ak hockto uvidí, bude vidieť nie len to, čo bolo pokorené, ale i onoho dobyvateľa samotného. Poľský sociológ Zygmund Bauman to v súvislosti s reprezentáciou reality kedysi napísal vcelku trefne: „Nič nie je naozaj skutočné, pokiaľ to nebolo zachytené na videozáznam.“ Sotva existuje dokonalejšia ilúzia pocitu vlastnej dôležitosti a výnimočnosti. Čokoľvek sa stane, ilúzia (alebo skutočnosť?) bude večne po ruke. Hneď po otvorení albumu či prihlásení sa na svoje konto. Napokon nevraví sa, že fotkou niekoho zvečníme? Nechceme pózovaním pred oslavovaným kusom kameňa či mazanicou na plátne preniesť na svoje všedné bytie kúsok onej nesmrteľnosti?

Možno je to ale s fotografiou napokon predsa len presne naopak, než by sme chceli. Nie je totiž fotografia tak trochu predčasnou smrťou? Zmrazím moment, popriem zmeny, znegujem život taký, aký je. Nie je predčasná smrť na fotografickom papieri to, čo stojí za strachom z fotoaparátu u ľudí, ktorí sa s týmto vynálezom ešte nikdy nestretli? Americký reportér v ktorejsi scéne tiež tak trochu nesmrteľného filmu Lawrence z Arábie príde o svoju kameru, pretože Auda ibu Tayi tomuto prístroju pripisuje schopnosť obrať ho o časť jeho samotného – o jeho česť. Auda by už nebol Audom. Bol by tak trochu bližšie k smrti. Častá bezprostredná reakcia detí, keď zistia, že ich chceme odfotiť, je, že sa začnú správať neprirodzene. Preteky v pózovaní nám nedovolia zachytiť ich v podobe, v akej ich bežne vidíme. Nechcú, aby boli na fotkách také, aké sú v skutočnosti.

To definitívne časové obmedzenie, čo máme k dispozícii vo forme svojho života a ktoré sa všetkými silami snažíme popierať na fotografickom papieri zvečňovaním svojho ega pri pokorovaní toho výnimočného, čo ešte vo svete zostalo, nás tak či tak dobieha v kŕči vlastnej pózy pred objektívom. Namiesto toho, aby sme sa aspoň máličko a hoc len raz v živote snažili urobiť či vytvoriť čosi, čo by bolo jedinečným pre všetkých, produkujeme radšej jedinečnosť len pre seba. A navyše rovnakým spôsobom ako všetci okolo. Dávame tým vzniknúť presne tej bezradnej, všednej, tuctovej jednotvárnosti zubných kefiek na polici v obchode. Každá módna vlna funguje na veľmi podobnom princípe. Pôvodná možno fascinujúca originalita, ktorá vám zvýši šancu v tuhom boji o prestíž, sa časom aj tak utopí v jednotvárnom množstve imitácií. Šťastní sú veru tí, čo nefotia a nie sú fotení.

A možno je toto v skutočnosti len rétorické cvičenie niekoho, kto nerád fotí hlúposti, a predsa to robí. Niekoho, kto nevidí, že deti jednoducho len usilujú pútať pozornosť. Niekoho, kto nechápe, že šťastní sú v skutočnosti len tí, čo majú elektrickú zubnú kefku.

Matúš Halás (1984) vyučuje medzinárodné vzťahy na Univerzite Komenského v Bratislave.

Obsah Listů 4/2013
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.