Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2013 > Číslo 5 > Juraj Buzalka: Čo zostalo z Československa?

Juraj Buzalka

Čo zostalo z Československa?

Niekoľkotýždňové národné spomínanie sa na Slovensku začalo ešte počas prázdnin. Udalosti z augusta 1968 sa tešili pozornosti médií, výročie SNP o pár dní neskôr si zaslúžilo aj významnú pozornosť politikov. Aj obdivovatelia vojnovej Slovenskej republiky v radoch vládnucej sociálnej demokracie, ktorí nedávno nechceli zvoliť do čela Ústavu pamäti národa historika, ktorý kritizoval vojnový slovenský štát, museli pritakať predsedovi Ficovi, ktorý jasnozrivo rečnil v Banskej Bystrici, centre povstania, o očistenom svedomí Slovákov. Pri oboch spomínaniach pre pozorného pozorovateľa vyvstala zásadná otázka: kam sa podelo Československo, ktorého sa obe udalosti týkali?

Výročie prijatia Ústavy SR 1. septembra 1992, ktoré symbolicky predznamenalo rozpad štátu Čechov a Slovákov, rámcuje túto slovakizáciu oficiálnej pamäte. Bez povšimnutia minulo výročie smrti prezidenta Masaryka, pre mnohých symbolického začiatku deštrukcie československej demokracie (14. september). Viac pozornosti si užilo výročie Mníchovskej dohody z 30. septembra, väčšina milovníkov vojnovej slovenskej samostatnosti však zrejme počká na 14. marec. Zavŕšením odklonu od československých spomínaní bolo výročie porážky Vladimíra Mečiara 25. a 26. septembra 1998. Politička a diplomatka Magda Vášáryová trefne pripomenula, že hoci fyzický Mečiar na laze destiluje kvasené slivky, mečiarizmus pretrváva, napríklad v osobe prezidenta a ním vymenovaných sudcov, rektorov, úradníkov... Ako ilustruje nedávne udelenie ceny šovinisticko-ľudáckej Matice slovenskej strojcovi rozbitia Československa Klausovi, tento duchovný mečiarizmus už ani zďaleka nemá primitívny antičeský osteň ako v deväťdesiatych rokoch.

Pri všetkých tých výročiach sa blíži československý 17. november, ktorý si súčasný slovenský premiér podľa vlastných slov nepamätá a predseda parlamentu vtedy tiež podľa vlastných slov kachličkoval kúpeľňu.

Ako pripomenul nedávno zosnulý historik a porevolučný politik Milan Zemko, Slováci sa v roku 1918 neoslobodili, ale boli oslobodení – jednak so súhlasom mocností, jednak zásahom českého vojska a bezpochyby českého nacionalizmu, keďže slovenský vtedy ešte nemal koho burcovať. V duchu tejto úvahy je príznačné, že 28. október nie je na Slovensku štátnym sviatkom. Nie je ním ani 30. október, deň spomienky na dvestovku väčšinou martinských luteránov, ktorí sa vtedy podobne ako vodcovia počas SNP prihlásili k spoločnému štátu. Staročeské luteránske spevníky akoby symbolicky opustili kostoly menšinovej slovenskej konfesie pred vyše dvadsaťročím. Vlastne aj vtedy ich kralický význam vnímala len hŕstka slovenských vidiečanov a pár inteligentov. Aspoňže Učiteľ národov nemusel prepustiť miesto ľudákovi. Na rozdiel od ulíc a námestí univerzity slovenská inteligencia premenovať nedopustila – dosť, že nechala zakladať nové, z ktorých si doteraz robí živnosť.

Pre osvieženie pamäte treba pripomenúť, že rozdelenie československého štátu si v roku 1993 väčšina obyvateľov neželala; alebo nemala názor. O dvadsať rokov neskôr väčšina bývalej väčšiny tvrdí, že vznik Českej a Slovenskej republiky bol nevyhnutný a rozdelenie logické. V tomto kontexte neudivuje rýchlosť, akou sa obyvateľstvo zmierilo s rozpadom štátu, ktorého legitimita nebola spojená len s vyše sedemdesiatročnou ideou československej štátnosti, ale v slovenskom prípade aj vyústením občianskej vojny v roku 1944. Udivuje nekritická a intelektuálne nepoctivá reprodukcia rozprávky o prirodzenosti rozdelenia. Paradox vstupu do EÚ, ktorým obe krajiny dobrovoľne odovzdali významnú časť samostatnosti, nesúlad potvrdzuje. Napriek uisťovaniu politikov, povrchných médií a časti lenivej inteligencie si treba uvedomiť, že drvivá väčšina obyvateľstva a významná časť elít z „holej svojstojnosti“ fakticky neprofitovali a majú z nej holé nič aj dnes.

Juraj Buzalka

Obsah Listů 5/2013
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.