Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2013 > Číslo 6 > Jan Rychlík: Oč za Mnichova komu skutečně šlo

Ferdinand Vrábel

„Ísť znovu“

Ruský pohľad na občiansku vojnu a légie

Udalosti v rokoch občianskej vojny v Rusku a zapojenie Československého armádneho zboru v Rusku (ruských légií) podrobne popisujú archívne pramene uložené vo Vojenskom historickom archíve v Prahe, Slovenskom národnom archíve v Bratislave, Archíve literatúry a umenia Slovenskej národnej knižnice v Martine a v ďalších. Zásluhou ruských historikov sa čoraz viac sprístupňujú a analyzujú aj materiály v ruských archívoch. To umožňuje nové analýzy, čiastkové i monografické štúdie. A tak k starším prvorepublikovým materiálom, ako sú práce „legionárskych historikov“, ako boli napríklad štúdie Františka Šteidlera, Josefa Kudelu, Jaroslava Papouška alebo pamäti a spomienky účastníkov týchto udalostí (napr. Maurice Janin, Radola Gajda a celá plejáda ďalších) či kroniky jednotlivých plukov, pribúdajú práce nové, ktoré sa opierajú o vydané diela, ale predovšetkým o materiál v ruských archívoch, čo je veľkým prínosom najmä pre nás, ktorí nemáme možnosť ich priamo študovať alebo príležitosť na dlhšie študijné pobyty v Ruskej federácii.

S blížiacim sa stým výročím vypuknutia prvej svetovej vojny sa bádatelia a publicisti začínajú čoraz viac zaoberať rôznymi aspektmi tejto obrovskej katastrofy, ktorej dôsledky v mnohom pociťujeme ešte aj dnes. A napriek tomu, že už uplynulo odvtedy sto rokov, čo je približne vek troch generácií, nemožno povedať, že o tejto vojne a rôznych jej kapitolách a epizódach, jej hlavných politických či vojenských predstaviteľoch už vieme všetko. Má to svoje objektívne príčiny – dlhodobá neprístupnosť archívnych dokumentov najmä v zahraničí – predovšetkým v Rusku a Nemecku –, rozsiahlosť zachovaného materiálu po sprístupnení a aj zložitosť problematiky; ale má to aj politické a ideologické príčiny.

K takým jednostranne poopisovaným a interpretovaným okruhom otázok, pokiaľ ide o ruské a slovenské dejiny, patrí aj problém občianskej vojny v Rusku a tamojšie pôsobenie československých légií. Sovietski, českí a  slovenskí historici pod vplyvom ideológie a monopolu komunistickej strany nevykladali dejiny občianskej vojny len jednostranne a neobjektívne; oni často udalosti aj falšovali, alebo dokonca otvorene klamali. Takto pristupovali napríklad aj k príčine zrážky légií s boľševikmi, čo jednoznačne interpretovali ako snahu českej buržoázie vystúpiť proti proletárskej revolúcii. T. G. Masaryka, E. Beneša, ale najmä generála Milana Rastislava Štefánika ako hlavného vojenského organizátora, veliteľa a aj československého ministra vojny obviňovali, že boli poslušnými „nástrojmi západných kapitalistov a interventov“ a dali dokonca rozkazy na „kontrarevolučné“ vystúpenie légií. Legionári si naopak veľmi cenili práve to, že k vystúpeniu (u marxistov to bola „vzbura“, ale zabúdali, že vzbúriť sa možno len proti legálnej vláde) proti boľševikom v  Rusku v máji 1918 nedošlo na základe nejakého vojenského rozkazu, ale na základe uznesenia nimi demokraticky zvolených delegátov na zjazde légií v Čeľjabinsku. Veľmi častým a ešte aj u nás dnes opakovaným obvinením je takzvaná „krádež“ ruského štátneho pokladu, hoci s touto otázkou sa už vyrovnali aj Rusi napríklad dielami Olega Budnického, manželov Muratovových, ale aj štúdie českých historikov o peniazoch ruskej emigrácie a kolčakovskom zlate. Takmer nikdy sa neuvedie, že vodca boľševikov Vladimír Iľjič Lenin sa poďakoval veleniu légií za vrátenie zlata a ani neskoršie vláda sovietskeho Ruska ani ZSSR od Československa – pokiaľ ide o ruský zlatý poklad – nikdy nič vrátiť nepožadovali.

Po prevratných spoločensko-politických zmenách v Rusku v rokoch 1990–1991 sa aj u Rusov začal objavovať hlad po nových, ideologickými nánosmi nezaťažených informáciách o minulosti. Aj oni mali k dispozícii len málo objektívne podaných faktov, naopak práce ruských aj sovietskych autorov boli plné mýtov, poloprávd a neraz aj úmyselných klamstiev. Aj keď sa v posledných rokoch začali ruskí, českí a aj niektorí slovenskí historici týmito otázkami zaoberať intenzívnejšie a vyšli aj viaceré odborné štúdie i súhrnné knižné publikácie, čaká tu príslušných špecialistov (a najmä slovenských) ešte veľa práce.

Občianska vojna v  Rusku v  rokoch 1917–1922 patrí k najtragickejším obdobiam v dejinách ruského národa. Pokiaľ ide o roky 1917–1920, ale najmä roky 1918–1919, sa tieto tragické udalosti čiastočne dotýkajú aj česko-slovenského zahraničného vojska (pri všeobecnom označení sa často používal spojovník, v oficiálnom názve zboru už nie) v Rusku – ruských légií. Už pre súčasníkov bola úloha Československého armádneho zboru (ruských légií) v  Rusku najmä po takzvanom Čeľjabinskom incidente rozporuplná a hodnotila sa z rôznych hľadísk. Inak sa na toto obdobie a úlohu čs. vojska v Rusku pozerali priami účastníci vtedajších udalostí a ďalší pamätníci z  rozdielnych národných spoločenstiev a  politických zoskupení, inak nasledujúce generácie a aj historici v rôznych obdobiach, v ktorých sa striedali demokratické a totalitné režimy.

Ruskí historici pokračujú v „objavovaní“, alebo lepšie povedané, v novom spracúvaní dejín občianskej vojny v Rusku a úlohy Československého armádneho zboru v rokoch 1918 až 1920, čo je dôležitou súčasťou tohto konfliktu. Významnú úlohu tu zohrávajú jednak vysokoškolské ústavy a vedecké pracoviská na Urale a v Sibíri, Permské oblastné múzeum, ďalej múzeá, školy a ústavy v Kungure, Jekaterinburgu a v ďalších mestách, špecializovaný historicko-archívny časopis Retrospektíva a viaceré kluby vojenskej histórie v tejto oblasti. Svedčí o tom nielen živá publicistická činnosť zameraná na uvedenú problematiku, ale aj v poradí už tretia medzinárodná konferencia na tému „občianska vojna na Urale“, ktorá sa tentoraz uskutočnila netradične v múzeu GULAGu pri Permi, ktoré sa nachádza v bývalom nápravnom „zariadení – tábore č. 36“ asi 100 kilometrov východne od Permi v dňoch 28.–29. septembra 2013.

Jedným z najvýznamnejších súčasných ruských znalcov, špecializujúcich sa najmä na udalosti v rokoch 1917 až 1920 na Urale a Sibíri, je ruský historik Aleksandr Michajlovič Kručinin z Jekaterinburgu, ktorý v posledných rokoch zúročuje svoje dlhoročné štúdium prameňov a získané hlboké znalosti v celom rade publikácií referujúcich o bojoch v oblasti Uralu, Jekaterinburgu, Permi atď. Kručinin s pre neho príznačnou podrobnosťou, založenou na svedomitej príprave a dôkladnej znalosti ruských aj československých dokumentov, sa vo svojich prácach zaoberá „zradnosťou, či nestálosťou vojnovej šťasteny“ na príklade bojových operácií v oblasti Šadrinska, jazera Tavatuj a aj na iných miestach v  lete 1918. Kručinin pokračoval v ďalšom výskume, pričom sa opieral aj o pomoc členov klubov vojenskej histórie Štandart zo Šadrinska, Horský štít z  Jekaterinburgu a Priateľov Karla Vašátka z Prahy. Táto plodná spolupráca vyústila do niekoľkých publikácií a je tak ďalším zo svedectiev o prínose vojenských historických klubov, ktoré sa zameriavajú nielen na často kritizovanú „hru na vojakov“ v rámci historických rekonštrukcií významných bitiek v dobových uniformách, ale venujú sa aj vážnej vedeckej práci – výskumu v archívoch a následnému sprístupňovaniu výsledkov svojej práce v publikáciách, výstavách a aj na prednáškach či vedeckých konferenciách.

Na nedávnej konferencii prezentoval Kručinin výsledky svojho najnovšieho výskumu, ktorý zameral jednak na pomerne úspešné pôsobenie veliteľa červenoarmejcov v tejto oblasti, Lotyša Eduarda Petroviča Berzina (1894–1938), neskôr čekistu a zakladateľa trestaneckého tábora Višlag (1926) na severnom Urale, a jednak na boje v oblasti povodia rieky Nevy. Úlohou Višlagu bolo predovšetkým zabezpečiť dostatok lacných pracovných síl pre tamojšie nové papierenské a celulózové kombináty, čo sa mu aj podarilo. Tamojší väzni žili v relatívne dobrých podmienkach – dostávali mzdu, slušnú stravu, mali kiná, knižnice a diskusné kluby. Neskôr sa však Berzin pričinil aj o založenie jedného z najkrutejších trestaneckých táborov na Kolyme (stavba ciest a ťažba zlata), ale jeho osud napriek tomu nezvratne smeroval k záverečnej tragédii (v roku 1938 ho v rámci stalinských čistiek medzi veliteľskými kádrami sovietskych ozbrojených síl, represívneho i administratívneho aparátu zastrelili v Moskve).

Nesmierne zaujímavé sú tie kapitoly Kručininových prác, kde sa zaoberá aj metodologickými a interpretačnými problémami spojenými s problematikou občianskej vojny v Rusku a úlohou československých légií v Rusku po prevzatí moci boľševikmi v novembri 1917. Autor uvádza konkrétne príklady toho, ako sa z desiatky rokov pretrvávajúceho falšovania, produkovania poloprávd a dezinterpretácií, zamlčovania alebo otvoreného klamania utkala takmer neprehľadná pavučina, ktorá ešte stále zakrýva pravú a objektívnu podstatu vecí, udalostí a úlohy historických osobností tohto obdobia. Kručinin to približuje charakteristikou prezrádzajúcou dobrú znalosť psychológie československých dobrovoľníkov a ich ešte v lete 1918 neotrasenú bojovú morálku: „Ráno 11. júla 1918 červení prinútili dobrovoľníkov Kurganského oddielu ustúpiť o niekoľko vierst na východ od stanice Dalmatov, kde sa legionári začali znovu organizovať. Pomaly, po skupinkách i jednotlivo prichádzali aj bieli. Medzi poslednými prišiel veliteľ oddielu František Hrabčík. Bol otrasený krutým neúspechom a aj veľkými stratami; nepovediac nič, ľahol si do trávy. Po krátkom oddychu vstal a opýtal sa: ,No, bratia, čo teraz spravíme?' – ,Pôjdeme znovu' – znela jednohlasná odpoveď.“

Treba aj nám, rovnako ako tým neznámym dobrovoľníkom „ísť znovu“ a pokúsiť sa rozhrabať prekážky navŕšené na ceste k pravde, uzatvára Kručinin túto pasáž jednej zo svojich kníh.

Ferdinand Vrábel (1948) je historik.

Obsah Listů 6/2013
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.