Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2014 > Číslo 1 > Márton Kozák: Maďarsko Viktora Orbána

Márton Kozák

Maďarsko Viktora Orbána

Futbal Krstného otca

Nie je potrebné, aby autokrat v záujme získania, presadenia a udržania moci vnucoval vo vyššej miere, ako je nevyhnutné, svoju vôľu aj mimopolitickej sfére, najmä ak sa stal prvým medzi nerovnými nielen vďaka osvedčeným predvolebným zbraniam, ale aj prísľubu nejakého konkrétneho cieľa. O samovládcovi, ktorému sú vzdialené nielen súvislosti občan – národ, ale aj pojmy ako podmet – prísudok, napokon vysvitlo, že finálnym cieľom jeho víťaznej revolúcie, zvádzanej za volebnou plentou, nebolo nič iné, len to, aby mohol mať priamo za svojím domom futbalové ihrisko aj so železnicou. Ktorá píska iba preňho.

Koníčky autokratov

V režimoch ovládaných maďarskými autokratmi minulého storočia sa pozornosť dvoch vodcov – Miklósa Horthyho a Jánosa Kádára –, po tom, čo si upevnili moc krvavými nástrojmi, sústreďovala na záležitosti, ktoré poskytli ich moci bázu legitimity: prvý z nich považoval za zmysel svojho pracovného nasadenia prinavrátenie úcty národu, poníženému v Trianone, a revíziu hraníc, druhý ho videl v boji proti chudobe a nerovnosti. Pre oboch, ale zvlášť pre Kádára, platí, že po konsolidácii sa v porovnaní s autokratmi z okolitých štátov sami racionálne obmedzovali, čo sa týka mocenských nástrojov, ktoré mali k dispozícii.

Horthymu aj Kádárovi bolo cudzie využívanie moci na pestovanie súkromných koníčkov – v prvom prípade zohrala úlohu výchova, v druhom purizmus, ktorý pramenil z Kádárovych osobnostných čŕt a pôvodnej komunistickej idey. Regent Maďarského kráľovstva obľuboval poľovačky, ale podľa hodnotenia, ktoré priniesol istý odborný časopis pri príležitosti jeho opätovného pohrebu, „poľovníci jeho čias si na vtedajšom prvom mužovi krajiny ctili mravnú osobnosť so športovým duchom, ktorá bola vojensky prísna nielen na iných, ale aj na seba, a nikdy nezneužila výhody svojej pozície“. A skutočne. Ani v jednom prameni nenájdeme zmienku o tom, že by Horthy využil svoju pozíciu na rozvoj poľovníctva ako takého a zvlášť vlastných poľovníckych aktivít. Prvý tajomník jedinej strany v Maďarskej ľudovej republike, ktorý pochádzal z chudobných pomerov a mal neúplné vzdelanie, obľuboval šach – športové odvetvie, ktoré si nevyžadovalo ani štedré financovanie a nebolo ani zábavou pre masy. Osamelý, puritánsky Kádár, ktorý na amatéra hral celkom slušne, si ctil intelektuálny výkon súťažiacich a z času na čas sa aj ukazoval s vrcholovými maďarskými hráčmi.

Nevieme o tom, že by za Horthyho a Kádára plnili poľovačky alebo šachové stoly funkciu akýchsi pohoviek, na ktorých sa rozdávajú pozície, moc a vplyv. Seriózny autokrat nemieša vášeň, ktorej sa spôsobne oddáva v súkromnej sfére, s politikou. Poľovníctvo mohlo v súvislosti s Horthym na verejnosti figurovať nanajvýš ako priestor, zodpovedajúci spoločenskému statusu vyšších vrstiev. No u Kádára to nebolo už ani tak. Koníček dvoch autokratov bol z mocenského hľadiska bezvýznamný a nebol nositeľom žiadnych skrytých odkazov. A zrejme by považovali za nedôstojné a nehodné panskej výchovy, resp. nezlučiteľné s proletárskym vedomím, keby – slušne povedané – navádzali inštitúcie alebo súkromné osoby, ktoré od nich boli priamo alebo nepriamo závislé, na financovanie svojich vášní.

Keď vodca opozície Viktor Orbán v septembri 2009 predniesol v obci Kötcse svoj prejav s víziou (podľa neho) „správnej“ spoločnosti, nedalo sa naisto vedieť, do akej hĺbky si želá v členitom spoločenskom priestore uplatniť ideu centrálneho silového poľa. V súčasnosti sa režim denno-denne vo všetkých svojich podsystémoch snaží likvidovať slobodnú súťaž: nielen v oblastiach, ktoré sú primárne dôležité z mocenského hľadiska, ale aj pri projektoch EÚ, v umení, pri udeľovaní koncesií na trafiky, pri pozemkových projektoch, všade.

Aj vo futbale. Prvý človek postkomunistického mafiánskeho štátu je športový fanúšik, ktorý neznesie čistú súťaž, fair play. A keďže vo svete maďarského futbalu nemusí počítať so žiadnym odporom, veď futbalisti, športoví funkcionári a posledné zvyšky fanúšikovej základne ho dokonca považujú za záchrancu, dobrodinca tohto športového odvetvia, na štadiónoch sa priam s laboratórnou sterilnosťou realizuje ním požadovaný model spoločenskej štruktúry.

Rodina, jednotka rýchleho nasadenia a helóti

Uvedený model nemožno považovať za prepracovaný. Každú jednu provinciu moci kontroluje vodca a uzavretá skupina, fungujúca pod jeho prísnym dozorom; oni rozhodujú o tom, kto môže patriť do úzkej Rodiny. Na podporu svojej moci využívajú ideologicky sfanatizovanú „jednotku rýchleho nasadenia“, ktorá je pripravená kedykoľvek odviesť akúkoľvek prácu. Niektorí militantní obrancovia vykonávajú svoju úlohu perom, iní takmer doslova zbraňou – počnúc novinármi štátnych a straníckych médií, ktorí plnia funkciu štátneho budzogáňa, cez sivovlasé dámy a pánov, ktorí účastníkov mierových pochodov a protivládnych akcií výdatne sprevádzajú piskotom, rapkáčmi a verbálnou sírou, po futbalových chuligánov s pochybnou minulosťou, ktorí sa podľa potreby pohotovo menia raz na vandalov, inokedy na strážcov poriadku. Tretia skupina v štruktúre spoločnosti, do ktorej patria všetci ostatní, sú tzv. „helóti“ (výraz som si požičal z videa s hulákajúcim opitým priaznivcom strany Jobbik, keďže s absolútnou presnosťou vystihuje to, ako túto skupinu vidia vlastníci moci), ktorých štát považuje priam za svojich otrokov a udržiava ich v permanentnej neistote. Vrchná vrstva tohto celku v štruktúre spoločnosti sa môže dokonca niekedy cítiť ako víťaz, lebo z milosti mafiánskej rodiny môže pre ňu pracovať a produkovať jej zisk (rozumej: táto mafiánska rodina ešte nezničila jeho podnikateľské aktivity, ešte má zamestnanie, ešte ho nevyhodili, zatiaľ dokáže uživiť seba aj rodinu). Bezbrannejšia stredná vrstva sa zmieta v priestore bez zamestnania a perspektívy, na periférii sveta práce, medzi chudobou a hlbokou chudobou; úplne naspodku sa nachádzajú milióny bedárov a zúfalcov, ktorých „môžeme z hľadiska spoločenskej úrovne pokojne odpísať“, ako sa o nich v januári 2013 v týždenníku Heti Válasz vyjadril provládny analytik László Bogár.

Profutbalovo orientovaný vodca mafiánskeho štátu pretvoril podľa vzoru z Kötcse aj svet maďarského futbalu. Spoločenská štruktúra futbalových štadiónov je okypteným, no vo svojej podstate autentickým variantom vonkajšieho sveta – a aby ľudia vedeli, čoho sa majú držať, všetko dôležité o nej im od leta 2010 každý týždeň omieľajú prenosy štátnej televízie. Okypteným, veď na tribúnach takmer úplne chýbajú „helóti“ (ktorí sa predtým nazývali občania a robotníci). Keďže tí vo VIP lóžach nemajú miesto, odpudzuje ich futbalová zberba a ani samotná hra nie je lákavá, nemajú dôvod chodiť na zápasy. A tu treba hľadať aj odpoveď na otázku, prečo je napriek propagandistickej kampani štátu nízky, ba čoraz nižší počet divákov (v porovnaní s predošlým rokom klesol v sezóne 2012–2013 z priemerných 3600 na 2700 návštevníkov).

Ďalším vysvetlením nízkeho diváckeho záujmu je fakt, že na rozdiel od štátov s trhovou ekonomikou futbal mafiánskeho štátu nie je súčasťou zábavného priemyslu. Na štadiónoch kolektivistického maďarského režimu sa nezabáva – v rámci aktivity, ktorá sa tvári ako futbal, tu prebieha výchovno-vzdelávacia práca a diváci (zvlášť tí zo Székesfehérváru) sa zúčastňujú na školeniach o hierarchických pomeroch v mafiánskom štáte.

Na kurzoch, popularizovaných frekventovanými televíznymi prenosmi, sa diváci môžu dozvedieť, že bodom zhustenia nového maďarského centrálneho silového poľa – miestom stretnutí Rodiny, riadiacej národ, je VIP lóža, ktorú môžu navštevovať iba vyvolenci režimu. Televízne prenosy nenechávajú nikoho na pochybách, kto je najdôležitejším človekom univerza: Viktor Orbán, ktorý na záberoch zaujíma také centrálne miesto ako Ježiš na Leonardovom obraze Posledná večera. Malí a veľkí tejto krajiny mô­žu vidieť, že členovia Rodiny, zapĺňajúci lóžu, pred neho predstupujú ako predtým poslaneckí kandidáti vo Felcsúte. Vzhľadom na deformácie spoločenskej štruktúry sa na dianie v tomto predtým nezaujímavom kúte štadióna sústreďuje väčšia pozornosť než na čokoľvek iné, čo sa udeje v šestnástke maďarského futbalového ihriska. Celé jedno priemyselné odvetvie – od redaktorov bulvárnych plátkov po ostrieľaných znalcov kremeľských pomerov – analyzuje, kto s kým, kedy, koľkokrát, prečo a za koľko. Dekódovanie diania v lóži prebudilo k životu novú profesiu. Pochechtávať sa po konflikte s predsedom vlády na zápase: dotyčný nestratil priazeň; ukazovať sa s predsedom vlády, ale nie v jeho bezprostrednej blízkosti: dotyčný ešte nestratil priazeň; nebyť prítomný v lóži: dotyčný stratil priazeň.

Sociologicky a vizuálne mimoriadne silným odkazom lóže je to, že v Maďarsku, kde sa revolúcia odohrala za volebnými plentami, prestalo platiť to, čo je základom západného spoločenského zriadenia – oddelenosť jednotlivých zložiek moci. Všetka moc sa sústreďuje v osobe omnipotentného vodcu, ktorý je pôvodcom všetkých vecí. Z toho, že sa predseda vlády v uvoľnenej nálade, v priestore, fyzicky oddelenom od ostatných divákov, ukazuje v spoločnosti prezidenta, predsedu parlamentu, generálneho prokurátora, členov vlády, najvplyvnejších a najbohatších riaditeľov podnikov a podnikateľov (Csányi, Hernádi, Demján), ústavných sudcov, podpredsedu štátneho dvora audítorov, bývalého predsedu Maďarskej akadémie vied, nastrčenej figúrky z Felcsútu, ako aj mnohých ďalších vplyvných osôb, je jasné, že predstavitelia mocenských vetiev, ktoré stratili svoju váhu, túto situáciu prijímajú a že spoločnosť z lóže je zvláštna entita, ktorá sa nemieša so svetom tých pod nimi a vonku. Kto do nej vstúpi, určite spadá do pôsobnosti Krstného otca. Tento odkaz len umocňuje fakt, že časť prítomných sa vo svete štadióna pohybuje zjavne neisto, pre samotný futbal by tam pravdepodobne nikdy nešli – vrecúško s jadierkami im akosi nepasuje do ruky.

Druhou funkciou VIP lóže je to, čo bolo v reformnom období úlohou školského divadla: prezentuje „správne“ a „mravné“ vzory správania, ktoré definuje Systém národnej spolupráce, a člen lóže, ktorý ich dodržiava, môže počítať s pekným spoločenským postupom a pokojnou starobou. Pri Krstnom otcovi mô­že sedieť exprezident, ktorý musel svojho času odstúpiť z funkcie: „Ak si verný, vždy ťa budeme držať za ruku.“ S Krstným otcom družne konzumujú jadierka aj najbohatší Maďari: „Súzvuk s prvým mužom krajiny je zárukou bohatstva.“ Stálym spoločníkom a prísediacim Krstného otca je jednoduchý človek z jeho obce: „Bol si plynár, môžeš byť čímkoľvek: primátorom, predsedom nadácie, novopečenýmveľkostatkárom, majiteľom firmy, ktorá vypláca 800-miliónové dividendy.“ A hoci sa politici, ktorí mali s predsedom vládnucej strany alebo so stranou nejaký spor, vyskytujú vo vládnucej strane alebo v jej okolí len ako výnimky, potvrdzujúce pravidlo (József Ángyán, Zoltán Pokorni, János Bencsik), isté je, že do VIP lóže by sa nedostali, ani keby chceli. A ak by sa v nej v budúcnosti náhodou objavili, bude to znamenať jediné: uznali svoju chybu a hlava Rodiny prijala týchto poblúdencov späť.

Nie každý člen Rodiny je nútený začleniť sa do vazalského systému VIP lóže. A tak sa najväčší dôverník Krstného otca Lajos Simicska, ktorý sa vyhýba verejnosti, neobjavuje na futbalovom štadióne v Székesfehérvári, ale v lóži hádzanárskej haly vo Veszpréme. V približne rovnakej kategórii s ním – ako členom Rodiny – sa nachádza bývalý basketbalista Zsolt Nyerges, ktorý je predsedom basketbalového družstva v Szolnoku, kým dôverná výkonná sila Péter Szijártó môže prevádzkovať vlastné mužstvo v halovom futbale. Niekoľkí dôležití dôverníci (napríklad János Lázár alebo Antal Rogán) majú dovolené zdržiavať sa mimo štadiónov. Rodinní príslušníci so skromnejším statusom môžu dostať povolenie na preferovanie iných športov a v rámci nich na obsadenie pozícií predsedov zväzov (ako príklad uvediem tenisový, hádzanársky alebo lyžiarsky zväz).

Atmosféru na štadiónoch určujú zväčša krajne pravicoví futbaloví chuligáni, v zmysle spoločenskej štruktúry tvrdé jadro „jednotky rýchleho nasadenia“. Kompánia obyčajných kriminálnikov ako akási samozvaná paramilitantná sila pomáha udržiavať poriadok v mafiánskom štáte. Plnia tak Orbánovo želanie po voľbách v roku 2002, v ktorých utrpel porážku, a tak sa hýbu, keď sa treba pohnúť. Útočia a bránia: na jeseň 2006 zaútočili na sídlo štátnej televízie, na jar 2013 ochránili sídlo Fideszu. Jeden z dobyvateľov televízie, bývalý futbalista Flórián Urbán, dostal krátko po týchto udalostiach trénerské miesto na vodcovej futbalovej akadémii vo Felcsúte. A ochranca sídla Fideszu, zamestnanec FTC, ktorý bol v minulosti odsúdený za vraždu, sa o svojej motivácii vyjadril nasledovne: „Ako skalný prívrženec Fideszu – Maďarskej občianskej strany som považoval za morálnu povinnosť podporiť svoju stranu aj v tejto ťažkej situácii!“ Ale osadenstvo lóže môže s akčnou podporou radikálnych skupín fanúšikov (a to nielen z Ferencvárosu) počítať aj inokedy: napríklad v čase študentských demonštrácií vo februári 2013 do viacerých univerzít v krajine prenikli futbaloví chuligáni, narušili zhromaždenia študentov, protestujúcich proti vládnej vysokoškolskej politike a o. i. požadujúcich, aby si na seba futbal zarobil sám. Preferencie maďarských futbalových funkcionárov, trénerov, hráčov a futbalových chuligánov sa nápadne líšia od preferencií ich brazílskych kolegov. Keď na demonštráciách v júni 2013, ktoré sa konali v čase prebiehajúceho Pohára konfederácií, milióny ľudí žiadali, aby brazílska vláda namiesto organizovania futbalových majstrovstiev sveta a olympijských hier investovala finančné prostriedky radšej do školstva a zdravotníctva, svetoznámi brazílski hráči Neymar, David Luiz, Dani Alves a ich kolegovia sa postavili na stranu demonštrantov.

Pre mafiánskeho bosa nie sú neprijateľné ani silné väzby futbalových radikálov na krajnú pravicu. Oslava vojnových zločincov, pravidelné prejavy rasovej neznášanlivosti, neustále popudzovanie proti susedným národom a násilné činy vyvolajú občasnú nevôľu iba vtedy, ak za to maďarský alebo medzinárodný zväz udeľuje tresty, resp. nimi pohrozí. Futbalový mudrc Viktor Orbán v takýchto veciach nikdy neprejavil názor: keď FIFA pre správanie sa fanúšikov v zápase proti Izraelu v Budapešti prikázala maďarskému futbalovému zväzu odohrať kvalifikačné stretnutie o postup na majstrovstvá sveta proti Rumunsku s vylúčením verejnosti, povedal iba toľko: bude lepšie, ak nepoviem svoj názor. A aj chabým prejavom nevôle radšej zakaždým poverí nižšie postaveného člena Rodiny. A tak predseda Ferencvárosu a riaditeľ ústrednej kancelárie Fideszu Gábor Kubatov, ktorý bol v 90. rokoch sám členom tvrdého jadra fanúšikov, tzv. druhého sektora, a bol v kontakte so zeleno-bielymi zločineckými kruhmi, prejavil nesúhlas s vyvesením transparentu na počesť Lászlóa Csatáryho, no len preto, že klubu hrozil trest.

Podľa jedného z výskumov, ktorý realizoval Inštitút pre spoločenský výskum (TÁRKI) v októbri 2007, by boli dve tretiny dospelej populácie za zníženie, nanajvýš zachovanie sumy, investovanej z verejných financií do maďarského futbalu, a iba 14 percent by považovalo za správne, aby štát na tento šport míňal viac. Je nepravdepodobné, že by sa názory odvtedy podstatne zmenili, no futbal sa napriek tomu stal jedným z najgavalierskejšie financovaných odvetví „kötcseovského“ Maďarska.

To nie je nič prekvapujúce, ak si uvedomíme, že režimy, ktoré sa odvolávajú na kolektivistické idey, považujú športové úspechy za dôkaz vlastnej legitimity. Úspech vo futbale by jasnejšie ako čokoľvek iné dokazoval nadradenosť Systému národnej spolupráce v porovnaní s upadajúcimi západnými liberálnymi demokraciami. Druhým vysvetlením ignorancie verejnej mienky, odzrkadľujúcej sa vo výsledkoch výskumu, je voluntaristické uvažovanie, ktoré je pre režim charakteristické: „Nie vždy sa oplatí sledovať ukazovatele popularity, nezávisle od toho, že pre väčšinu toto nie je práve populárna téma,“ povedal v tejto súvislosti rečník v Kötcse. Ignoráciu väčšinového názoru mu uľahčilo jeho presvedčenie o existencii mystického vzťahu medzi predmetom jeho vášne a maďarstvom. Napríklad: „Futbal je národné športové odvetvie, my vieme hrať len taký futbal, aký je príznačný pre Maďarov.“; „Maďarský národ rozumie futbalu, futbal nám pristane.“ (Magyar Nemzet, 3. september 2010) „Futbal je vášnivá hra a Maďari žijú vášnivo. (...) O Maďaroch sa toho dá povedať mnoho, ale to, že nepochopili podstatu hry a nenapĺňajú ich vášne a emócie, asi sotva. Futbal je naša hra.“ (pfla.hu, júl 2012). A potom: „Na konci našich snov budeme mať také mužstvá, ktoré pošlú do kolien aj tých najlepších.“ (pfla.hu, marec 2013).

Podľa Viktora Orbána sa génius mnohostranného a nesmierne talentovaného maďarstva objektivizuje na futbalovom ihrisku. Úpadok v posledných rokoch prisudzuje sabotáži zo strany komunistického vedenia po roku 1956 a poriadok sveta – treba vedieť, že my sme najväčší králi – sa prirodzene nastolí, keď budú Maďarsko spravovať sily, ktoré sú toho hodné a ktoré, samozrejme, podporujú futbal. Svojím osobným angažovaním sa pri pozdvihovaní tohto odvetvia a presmerovaním štátnych zdrojov, ktoré ovláda, do tohto športu, zabije dve muchy jednou radnou: jednak sa môže oddávať svojej vášni, jednak môže prezentovať oblasť života, v ktorej Maďarsko vďaka jeho úsiliu získalo späť niekdajšiu veľkosť. A hoci Veľkého Maďarska niet, bude namiesto neho status futbalovej veľmoci. „Vypracujeme sa medzi najväčšie futbalové národy,“ vyjadril sa. Maďarský národ je svetový, patrí mu gloire.

Potrebuje fatamorgánu.

Pôvodná verzia textu bola publikovaná v zbierke štúdií Magyar polip – a poszkommunista maffiaállam (Maďarská chobotnica – postkomunistický mafiánsky štát), ktorú zostavil Bálint Magyar a vydalo ju vydavateľstvo Noran Libro v roku 2013.

Preložila Jitka Rožňová.

Márton Kozák (1952) je sociológ, novinár a exfutbalista. Pred zmenou vlády bol členom dozornej rady Maďarskej televízie.

Obsah Listů 1/2014
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.