Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2014 > Číslo 2 > Michal Havran: Drbe nám

Michal Havran

Drbe nám

Šéfredaktor JeToTak.sk se zamyslel nad atmosférou, která provázela poslední fázi slovenské prezidentské kampaně. Jeho postřehy platí i pro dobu povolební.

Pozerám okolo seba ako sprostý. Ľudia sa vrhajú na barikády, lynčujú sa, niekto navrhuje, aby si voliči fotili svoje lístky, „tí, čo to neurobia, sú jasní“. Iný volá po cenzúre spravodajstva, 250 lajkov od väčšinou príčetných priateľov, ostatní sa zakopali v pozícii nevoličov, myslia si, že voľby ich opäť pripravujú o slobodnú vôľu. Uplynulý týždeň ukázal, že Slovensko má verejnú diskusiu na úrovni Severnej Kórey, som zvedavý, koľko ľudí by zahynulo, keby bolo povolené strieľať odporcov. Čo nám drbe? Toto je prevádzka demokracie? Toto je ideál občianskych cností, priestor, kde máme diskutovať, snažiť sa vzájomné pochopiť a rešpektovať integritu našich oponentov? Demokracia nie je hystéria ani rozprávka o pravde, ale každodenná disciplína. Je únavná práve preto, že je životným štýlom, a nie feudálnou ceremóniou. Demokracia je výrazom toho, že politika je súčasťou okamihov, implantovaná do našej prítomnosti. Na rozdiel od kozmogonických drám neponúka prostredníctvom mysté­rií občasný kontakt so silami, čo riadia svet. Dáva nám možnosť realizovať kresťanskú slobodnú vôľu a osvietenský kritický rozum bez toho, že by sme sa pozabíjali. Akú úroveň kultivovanosti diskusie sme dosiahli za dvadsaťpäť rokov? Oponenti sú predmetom posmechu, vylúčenia, poprípade šikany. Správanie sa jedných aj druhých nemá nič spoločné s ideálom občianskej spoločnosti ani bojom za dobro. Dochádza k rozkladu kritického myslenia na najjednoduchšie vášne, za ktorými sú iba pudy. Ostatný týždeň ukázal, že veľká časť občanov trpí dvojitou traumou. Jednu im spôsobujú ich vlastní politickí predstavitelia. Iba vyšinutá atmosféra ich uchránila pred tým, aby sme sa zamysleli, čo znamená porážka oficiálnej „voľby pravice“. Rozchod s bývalou pravicou je bolestivý a traumatizujúci. K tomuto pocitu zrady vlastnou minulosťou treba pridať pôsobenie Roberta Fica. Akokoľvek sa na neho pozeráme, nie je človekom miernosti a pokoja, spoločnosť rozdeľuje, svojim cynizmom zneisťuje aj svoje najbližšie okolie, neštíti sa vydierať svojim odchodom, symbolmi z Dan Browna a hrozbou krymského scenára v kúpeľoch v Patinciach. Jeho dlhoročné pôsobenie je v kombinácii s koncom starej pravice smrteľným kokteilom, ktorý robí z normálnych ľudí facebookovú NKVD. Výsledkom takýchto výkyvov v správaní je, že z jeho vyzývateľa robíme niečo, čím nie je. Andrej Kiska nie je Havel so Schwarzenbergovým pôvodom a Jobsovými nápadmi. Kto by si nechcel vyberať v sobotu medzi Kennedym a Churchillom? Lenže žijeme tu a teraz a robíme, čo môžeme, s tým, čo máme. Nemuseli by sme sa pritom pozabíjať. Politici nemôžu za naše posraté životy, a zároveň nás nedokážu pripraviť o vnútornú slobodu. Prestaňme sa urážať. Nie v mene nejakej národnej jednoty zo zlatého veku. Ale preto, aby sme dokázali, že demokraciu berieme vážne ako vrcholnú intelektuálnu disciplínu vo verejnom priestore. Voliči Kisku si musia uvedomiť, že žijú v rozdelenej krajine. Vzájomne sa hecovať k tomu, aby zabránili svojim starým rodičom voliť, je prašivý fašizmus vedúci k vylúčenosti a nemá nič spoločné s tým, čo si sami o sebe myslia. Takéto výzvy ich diskvalifikujú z verejnej diskusie. Voliči Fica si musia uvedomiť, že veľká časť občanov dnes nemá svoje politické zastúpenie. Kvôli kultúrnemu zmieru a zrejme aj z terapeutických dôvodov je dobré, aby mali pocit, že ich niekto zastupuje z pozície ústavnej. Nevoliči majú právo nevoliť a nechajte ich na pokoji. Nie je to ich vinou, že ich kandidáti nepresvedčili, tak ich prosím nevydierajte, akoby išlo o mobilizáciu proti jadrovej aliancii Hitlera so Stalinom. Nevoliť je legitímne. Čo legitímne nie je, je gýčová hystéria, záchvaty idiotského aktivizmu, všetko, čo oslabuje v ľuďoch vieru v demokraciu a posilňuje v nich cynizmus.

(Z Deníku Referendum 29. 3. 2014)

Michal Havran

Obsah Listů 2/2014
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.