Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2014 > Číslo 3 > Ferdinand Vrábel: Vojna a mier: 1914

Ferdinand Vrábel

Vojna a mier: 1914

V júli/auguste 2014 uplynie sto rokov od vypuknutia Veľkej vojny, nazvanej neskôr prvá svetová vojna. Odborná, memoárová aj beletristická literatúra je taká rozsiahla, že by sa z nej dalo vytvoriť niekoľko veľkých špecializovaných knižníc. Neblahé výročie zamestnáva autorov rôznych národností po svete a bude témou desiatok, ba stoviek nových štúdií, nových kníh aj publicistických materiálov a úvah. Väčšina prác sa zameriava na dôvody a príčiny vypuknutia vojny, otázku viny a aj na to, akými mierovými dohodami – či už spravodlivými, alebo nespravodlivými – sa konflikt skončil a či sa práve tieto dohody nestali príčinou pre boj nový a ešte ničivejší, druhú svetovú vojnu. Ja by som sa chcel zamyslieť nad otázkou vojny a  mieru v roku 1914 a najmä nad tým, prečo neuspeli pacifisti a napriek značnému úsiliu sa im nepodarilo vojne predísť.

Vojna bola svetodejinná udalosť, ktorej dôsledky pociťujeme ešte aj dnes. Nejde len o to, že v každom meste a temer v každej dedine vidíme pomníky padlých 1914–1918, predovšetkým ide o politické dôsledky tohto konfliktu. Vojna sa síce na Západe skončila prímerím uzavretým 11. novembra 1918, ale na Slovensku sa bojovalo ešte aj v prvom polroku 1919 a posledná vojnová operácia sa tu uskutočnila v noci zo 14. na 15. augusta 1919, keď československí legionári, dobrovoľníci a sokoli (väčšinou Česi a Moravania) obsadili Petržalku a odzbrojili tamojšiu maďarskú posádku. Niektorí autori považujú dokonca za koniec vojny pre Čechov a Slovákov až návrat posledného, 12. pešieho pluku Milana Rastislava Štefánika légií z Ruska na jeseň roku 1920.

Jeden komentátor výstižne poznamenal, že po prvej svetovej vojne už nič nebolo také, ako bolo predtým... Ako napísali Marián Hronský a Miroslav Pekník v publikácii Dokumenty slovenskej národnej identity a štátnosti I.: Nezmerateľná katastrofa, ktorá postihla svet a predovšetkým Európu, rozvrátila ekonomiku a jej staré väzby, prevrátila morálku, spôsob života, zničila monarchie, ktoré existovali stáročia. Stala sa nielen vojnou zbraní, ale aj ideí. Vo svetovej vojne zanikla stará mapa Európy i jej starý duch a poriadky. Globálny konflikt poznamenal životy a osudy desiatok, ba stoviek miliónov ľudí. Veď len počet mŕtvych sa odhaduje na okolo 20 miliónov, z čoho deväť až desať miliónov padlo priamo v bojoch a ďalších okolo desať miliónov obetí majú na svedomí perzekúcia, hlad, nákazlivé nemoci, epidémie a podobné nešťastia. Tieto hrôzy prekryli ešte väčšie hrôzy a desiatky miliónov obetí druhej vojny, ktorá je nám časovo o niečo bližšie ako prvá.

Napriek tomu sa mnohí autori domnievajú, že prvá svetová vojna bola vo viacerých aspektoch ničivejšia ako druhá. Predovšetkým ide o jej prvenstvo. Dovtedy sa nič také neudialo, nemala obdobu čo do rozsahu, čo do počtu zúčastnených štátov a čo do rozšírenia takmer na všetky kontinenty. Významný ekonóm Alan Greenspan neskôr vo svojej knihe Vek turbulencií napísal, že Prvá svetová vojna bola pre kultivovanosť a civilizáciu ničivejšia než čo do počtu obetí oveľa pustošivejšia druhá svetová vojna. K tomu pridajme počty mobilizovaných a zabitých vojakov, počty obetí nákazlivých nemocí, represií a hladu, úžasné nasadenie hospodárskeho potenciálu, nové ničivé druhy zbraní a techniky. Predchádzajúca priemyslová revolúcia a rozvoj ekonomiky umožnil to, čo bolo predtým nemysliteľné – dlhodobé zásobovanie masových armád a pokračovanie vo vojne po celé roky. Škody morálne a emocionálne boli ničivé; odhady ekonomických škôd sú rôzne, ale blížia sa až k astronomickej sume 350 miliárd amerických dolárov vo vtedajšej kúpnej sile.

Samotným impulzom bol sarajevský atentát, ktorý vodca nemeckých socialistov Karl Liebknecht označil za dar zoslaný Bohom – ein Gottesgeschenk pre nemecké militaristické kruhy. A tie spolu s vojnychtivými kruhmi vo Viedni tento dar aj využili. Z územia Rakúsko-Uhorska postupne narukovalo do ozbrojených síl monarchie počas vojny okolo 9 miliónov vojakov, z ktorých padlo, alebo na choroby zomrelo 1 100 000 mužov; zo Slovenska narukovalo 400 až 450 tisíc mužov a v bojoch padlo alebo na nemoci zomrelo približne 63 000. Vojaci rukovali bez väčších verejných protestov, Nemci a Maďari dokonca s nadšením, že idú bojovať za vlasť a pomstiť zavraždeného následníka trónu Františka Ferdinanda d'Este a jeho manželku Žofiu. Aj Slováci väčšinou bojovali statočne za záujmy dynastie a panovníka, ktorému prisahali vernosť, a mnohí sa osvedčili v bojoch ako chrabrí vojaci. Časť sa dostala do zajatia a po vojne sa domov vrátili ako bývalí vojaci rakúsko-uhorskej armády, len menšia časť vstúpila v zajateckých táboroch do československého zahraničného vojska (nazvaného neskôr légiami), ktoré v Rusku, Francúzsku, Srbsku a Taliansku bojovalo na strane dohodových mocností – Francúzska, Veľkej Británie, Talianska a USA.

Československo

Na začiatku vojny prevládal optimizmus, že vojna bude rýchla a krátka, že vojaci budú doma skôr, ako „spŕchne lístie zo stromov“ alebo najneskôr na Vianoce; bol to krutý omyl. Nové druhy zbraní a munície (ponorky, lietadlá, tanky, ďalekonosné delá, strojové pušky, šrapnely a míny) spôsobili masové jatky, ale ani jedna strana nevedela získať rozhodujúcu prevahu. Vojna sa premenila na pozičnú; napríklad na Západe sa súvislé pásma zákopov tiahli stovky kilometrov od švajčiarskych hraníc až po pobrežie Belgicka a Severné more. Rýchla a krátka vojna podľa plánov nemeckých stratégov sa nepodarila a vojna sa zmenila z plánovanej „bleskovej“ na „zadržovaciu“, dlhotrvajúcu a „vyčerpávajúcu“. Z vojny vyšli víťazne štáty Dohody; porazené boli Ústredné mocnosti – Nemecko, Rakúsko-Uhorsko, Turecko a Bulharsko. Svet sa zásadne zmenil: zanikli štyri mohutné impériá – Otomanská ríša (Turecko), Rakúsko-Uhorsko, Nemecké cisárstvo a cárske Rusko. Tri z nich trvali po stáročia, ale počas národnooslobodzovacieho zápasu v uplynulých desaťročiach, búrlivých vojnových udalostí a revolučného pohybu širokých más sa postupne vnútorne rozložili, rozpadli sa a zanikli. Vystriedali ich nové národné štáty, z ktorých pre nás mala najväčší význam Československá republika, spoločný demokratický štát Čechov a Slovákov, Rusínov aj národností, ktoré sa ocitli v jej rámci. Aj keď mal tento štát mnoho nedostatkov, stále platí, že v porovnaní s okolitými štátmi, kde postupne prevládli autoritatívne režimy, to bola štandardná pluralitná parlamentná demokracia a národnosti tu mali zo všetkých okolitých štátov najlepšie postavenie, napriek niekoľkým hospodárskym krízam sa životná úroveň obyvateľstva postupne zlepšovala, rozvíjalo sa školstvo a kultúra. Veľký pokrok zaznamenali najmä Slováci, aj keď sa ich politické ambície celkom nesplnili (autonómia a samostatný snem). Karl Popper hodnotil Československo ako najvýznamnejší medzivojnový pokus o vytvorenie otvorenej občianskej spoločnosti. Dnes už ani Československá republika neexistuje, ale samostatná Česká republika a samostatná Slovenská republika jestvujú vďaka základom, ktoré vytvoril záver prvej svetovej vojny a vznik Československa.

Prvá svetová vojna okrem nesmierneho utrpenia miliónov ľudí predznamenala na dlhé desaťročia aj celosvetovú medzinárodno-politickú situáciu – priviedla totiž postupne na svet dva totalitné systémy – červený boľševizmus a hnedý fašizmus a nacizmus, ktoré sa postupne upevnili a skôr-neskôr sa museli dostať do konfliktu v boji o svetovládu. Stalo sa tak v rokoch druhej vojny, v ktorej bol fašizmus napokon porazený, ale červený boľševizmus – dočasne, ale na dlhé štyri a pol desaťročia – rozšíril svoj vplyv a moc na viaceré štáty strednej a východnej Európy a Ázie a dokonca aj do iných častí sveta.

To boli dôsledky prvej svetovej vojny, ale vráťme sa do obdobia niekoľkých desiatok rokov pred jej vypuknutím a pozrime sa na snahy hroziacej vojne zabrániť.

Medzi odporcami vojny treba rozlišovať dve veľké skupiny. Jedna to robila z náboženských dôvodov (kresťania, zvlášť niektoré smery resp. sekty, napríklad jehovisti, adventisti atd.) a druhá z dôvodov politických. Aj keď má náboženská tendencia v českých dejinách veľké tradície (Petr Chelčický), v tejto úvahe sa ani ňou, ani jej blízkymi smermi podrobnejšie nebudem zaoberať – aj keď medzi odpieračmi vojenskej služby boli významné skupiny ako nazaréni a tolstojovci aj na Slovensku (Vladimír Makovický, Albert Škarvan a ďalší). V tejto úvahe by som sa chcel zamerať na organizované politické pokusy zabrániť vojne. Tie vznikli alebo v rámci politických strán (predovšetkým v sociálnej demokracii), alebo mimo ne ako rôzne „občianske“ organizácie a hnutia, domáce aj medzinárodné.

Významnou predstaviteľkou predvojnového pacifistického hnutia bola nositeľka Nobelovej ceny za mier za rok 1905 (ako vôbec prvá žena) Bertha von Suttner, rodená grófka Kinská (1843, Praha – 1914, Viedeň), dcéra Františka Jozefa Kinského, autorka románu Die Waffen nieder (Zložte zbrane) z roku 1889; pod tým istým názvom vydávala aj časopis propagujúci protivojnové hnutie. Bertha von Suttner sa stala na prelome storočí priam stelesnením pacifistického hnutia a v rokoch pred prvou svetovou vojnou sa žiadna významnejšia protivojnová akcia bez nej nezaobišla. Mierové výzvy a pacifistické hnutie na konci 19. a na začiatku 20 storočia neboli len pokusmi osamelých alebo „pomýlených“ či dokonca „hysterických“ osôb, za aké ich vydávala oficiálna politika alebo militaristické kruhy. Bolo to široko rozvetvené masové hnutie, ktoré sa – znepokojené rozvojom modernej techniky, nenávistnými prejavmi v tlači a čoraz hlučnejším štrnganím zbraní – snažilo blížiacej sa katastrofe predísť.

Bezvýchodiskovosť pacifizmu

Jedným z plodov mierového hnutia bola prvá mierová konferencia v Haagu, ktorá zasadala v dňoch 18. mája–29. júna 1899. Priamym podnetom bol mierový manifest ruského cára Mikuláša II. Dňa 24. augusta 1898 odovzdal ruský minister zahraničných vecí gróf Muravjov diplomatom akreditovaným v Petrohrade dokument, ktorý Berta von Suttner označila za „najžiarivejší mierový dokument, aký bol kedy vydaný“. V manifeste sa okrem iného uvádzalo: Udržanie všeobecného mieru a možné zníženie nadmerného zbrojenia, ktoré ťaží celé národy, sa v súčasnej svetovej situácii ponúkajú ako ideál, ku ktorému musia smerovať snahy všetkých vlád... Jedným z dôsledkov manifestu bola aj spomínaná prvá konferencia v Haagu, hoci inak sa cárov manifest stretol s nedôverou a podozrievaním, že ide o „panslávsky úskok“, ktorý má pre Rusko získať len čas, kým sa plne nevyzbrojí.

Konferencia však nepriniesla očakávané výsledky a skončila sa sklamaním. Vina sa pripisuje jednak politikom a vojakom, ktorí ju tajne alebo zjavne podkopávali, a jednak aj publicistom a spisovateľom, ktorí mierové hnutie považovali za chiméru. Len malý výber z vyhlásení na adresu pacifistov: Helmuth von Moltke: Večný mier je sen, a navyše nepríliš krásny. Vojna je element Božieho poriadku. Heinrich von Treitschke: Žiadny skutočný politický idealizmus nie je možný bez idealizmu vojny. Spisovateľ Albrecht von Boguslawski: Opisovaním vojny ako masového vraždenia a znižovanie hrdinstva armády sa bojové schopnosti národa postupne sýtia jedom a ničia, takže až raz navzdory všetkým mierovým kongresom vojna naozaj vypukne, budeme oproti národom nadaným bojovým duchom vo veľkej nevýhode... A napokon slová cisára Viliama II. na vestfálskom provinčnom sneme: Mier nezaručí nič lepšie než úderné a na vojnu pripravené nemecké vojsko, ako ho teraz... máme príležitosť obdivovať a tešiť sa ním. Daj Bože, aby sme mali neustále možnosť strážiť svetový mier s touto trvale nabrúsenou a dobre zachovanou zbraňou! Potom sa v pokoji uloží na spánok aj vestfálsky sedliak. Keby išlo naozaj len o nemecké vojsko, ktoré malo zabezpečiť „pokojný spánok vestfálskeho sedliaka“, bolo by to hádam aj v poriadku. Ale už veľmi skoro po vojne vyšli najavo skutočnosti, ktoré to úplne spochybňujú: nemecký generálny štáb už pripravoval plány, podľa ktorých sa tento údajný cieľ a „obrana nemeckej vlasti“ mal zabezpečiť aj prostredníctvom nemeckého útoku na neutrálne Belgicko a Luxembursko, čo sa v roku 1914 aj skutočne stalo.

Predbežne sa však pacifistické hnutie ešte rozvíjalo. Vychádzali noviny, brožúry, konali sa stretnutia a ďalšie mierové kongresy. V tomto úsilí B. von Suttner nebola úspešná, ale osud k nej bol milosrdný: jej životná kniha sa zavrela ešte pred vojnou, ktorej chcela tak veľmi zabrániť. Zomrela 21. júna 1914, týždeň pred sarajevským atentátom. V nasledujúcich dňoch a týždňoch jej výkrik „Odzbrojte!“ zanikol v nacionalisticky rozoštvanej Európe, ktorá si viac ako mier priala vojnu. Nastalo to, čo Hviezdoslav vyjadril slovami: A národ oboril sa na národ s úmyslom vraždy, s besom skaziteľa... Ale, žiaľ, splnila sa jej vízia: Vojnu budúcnosti nikto neukončí ani nerozhodne – zostane len vyčerpanie a skaza na oboch stranách!

Vojna sa síce skončila víťazstvom Dohody a mier bol znovu nastolený, ale len na krátkych dvadsať rokov, po ktorých prišiel konflikt ešte ničivejší. Mnohí považujú obidva konflikty za konflikt jeden, iba s prestávkou dvoch desaťročí. A pacifisti zase neuspeli ani v roku 1938 a 1939, ako neuspeli v roku 1914. Poznatok, že ľudstvo je zrejme nepoučiteľné, je deprimujúci.

Len štyri mesiace po smrti B. von Suttner iný pacifista, spisovateľ Stefan Zweig, napísal Romainovi Rollandovi, tiež spisovateľovi a pacifistovi, vtedy už na druhej strane frontu: Ja, rovnako ako Vy, sme všetci verili, že tejto vojne sa dá zabrániť, a len preto sme sa proti nej nepostavili, dokiaľ bol čas. Občas pred sebou vidím starú dobrú Berthu von Suttner, ktorá mi raz povedala: „Viem, že ma všetci považujete za smiešnu, potrhlú ženskú. Daj Boh, aby ste mali pravdu.“ A to, čo napísal Zweig Rollandovi, možno považovať aj za hlavnú príčinu, prečo pacifisti v roku 1914 neuspeli: nevedeli sa včas zjednotiť a proti vojne rozhodne a masovo vystúpiť. Sociálnodemokratickí poslanci, ktorí boli proti vojne (pokiaľ ich nezavraždili ešte pred tým podobne ako Jeana Jauresa vo Francúzsku), postupne v parlamentoch odhlasovali vojnové pôžičky, opustili pôdu medzinárodnej solidarity a skončili v radoch obrancov vlasti, proti „nepriateľovi“ – v Nemecku, vo Francúzsku, aj v Rakúsko-Uhorsku a ďalších krajinách. Katastrofe už nič nestálo v ceste. Zweig výstižne charakterizoval aj bezvýchodiskovosť pacifizmu a jeho vnútornú protirečivosť: v mieri je zbytočný a nevie si získať masovú podporu tých, ktorých pripraví budúca vojna o život, a počas vojny je už nemožný a nerozumný; v mieri je neúčinný a v už prebiehajúcej vojne násilím a terorom udusený a bezmocný.

Ferdinand Vrábel (1948) je historik.

Obsah Listů 3/2014
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.