Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2014 > Číslo 4 > Júlia Vrábľová: Lebo zákon(itosť)!

Júlia Vrábľová

Lebo zákon(itosť)!

Rok 2013 priniesol do agendy slovenských ministerstiev záležitosť, ktorá v mnohých vzbudila pobavený záujem. Aj hnev. Pobúrenie. Odmietnutie. A rovnako sa táto kauza skončila. Ako jeden z mnohých výstrelkov slovenských žien, čo sa nevedia zmestiť do kože. Nezdravý import zo Západu. Úklady voľby ne/prechyľovania ženských priezvisk.

Téma sa dostala už do správy o štátnom jazyku za rok 2012: Neprechyľovaním ženských priezvisk „sa v skutočnosti (u niektorých nositeliek) formálne signalizuje odmietanie slovenského občianstva alebo sa vytvára ambivalentnosť identity (rod a príslušnosť) ich nositeliek“, píše sa v nej učene. Odbor štátneho jazyka Ministerstva kultúry SR takto prehovoril k parlamentu. Nevieme presne, kto ani prečo tak napísal. Obvinenie je však vážne.

Príbeh pokračoval na jar minulého roka, z ministerstva vnútra vzišiel návrh na zmenu zákona o priezviskách. Z toho ministerstva, kam patria aj matriky. No už citovaná správa dopredu jasne naznačovala, ako to so ženami a ich priezviskami dopadne – dostali stopku od „štátojazykárov“ z ministerstva kultúry. Naproti tomu však jazykovedci z Jazykovedného ústavu, mýtmi o purizme koldokola naskutku opradení, vo svojom stanovisku len upozorňujú, aby ženy, ktoré sa pre takúto možnosť rozhodnú, boli poučené o následkoch. Napríklad o tom, že oficiálny zápis v občianskom preukaze je jedna vec, ale prax druhá. Že nemožno nikomu zakázať písať či hovoriť o nich ako o pani Novákovej alebo Medveďovej (celé znenie komentára JÚĽŠ možno nájsť na odkaze https://www.juls.savba.sk/attachments/index/stanovisko.pdf).

Pomoc, môj syn sa volá Juan López Kováčová!

Najsilnejšie slovenské médiá sa témy priezvisk veľmi neujali, opakovane sa však objavila na stránkach tlačovín ako Extra plus či Nové slovo. Vždy podobným, ironizujúcim tónom píšu, ako ženy chcú byť svetové či skôr pôsobiť svetácky, hanbia sa za svoj pôvod, sú odnárodnené. Ide vraj dokonca o akýsi módny výstrelok, pričom „naozajstné celebrity – vedkyne, športovkyne, umelkyne, ktoré dosiahli úspechy doma i v zahraničí, sa za prechyľovací sufix vo svojom mene nehanbia“. VALENTOVÁ, Iveta: Kde sa vzalo prechyľovanie priezvisk? (Kultúra slova, roč. 47, 2013, č. 5, s. 277). Naozaj takéto dôvody bez mediálneho lobbingu pretlačili túžbu mužatiek, lebo aj tak sa im už povedalo, až na ministerstvo?

Portál mojasvadba.sk sa stal útočiskom viacerých žien s podobným problémom.

Baby, neviete mi poradit, co mam robit, ak si chcem zobrat cudzinca, ale nechcem jeho priezvisko (v Spanielsku si kazdy nechava svoje priezvisko, deti maju prve priezvisko od otca a druhe od matky), len by som si svoje chcela nechat bez -ová. Pretoze ak tam necham koncovku, ak budem mat syna, automaticky dostane ako druhe priezvisko moje, aj s koncovkou. Decka na Slovensku by sa mu smiali.

Baby poradili v medziach zákona – vraj zmeň si národnosť!

Ženy volajúce po tejto zmene, mnoho ráz obvinené z nedostatku národnej hrdosti či lojálnosti k slovenskému národu, však chcú presný opak – deklarovať slovenskú národnosť a jediné, čo im v tom bráni, je práve zákon o matrikách. Tak napríklad: Moj nastavajuci je z Velkej Britanie a momentalne zijeme v Azii. Svadbu chceme mat krasnu zimnu na Slovensku. Samozrejme, meno chcem jeho, ale uplne jeho, cize bez koncovky -ova. Zistovala som si na matrike, ci je to mozne. Ano, je, ale musim zmenit narodnost. No nie je to cudne? Ja som Slovenka, som na to nalezite pysna, Slovenkou aj chcem zostat, tak preco menit narodnost? Pomoze mi niekto? Rozmyslam uz aj nad tym, ze napisem list prezidentovi a poziadam o vynimku.

Ak totiž slovenská žena z rôznych dôvodov nechce prijať koncovku -ová, musí sa vzdať slovenskej národnosti. A to v mnohých prípadoch zjavne nechce. Hoci aj na jeden deň. Chce ostať Slovenkou aj národnostne, ale má svoje dôvody. Nech sú hocijaké, prečo ju za to zosmiešňovať? Veď nepochybne podobných prípadov bude stále pribúdať. A s dávkou represálií zo strany úradnej moci si tú národnosť nakoniec zmenia aj rady. Doživotne.

Známe sú aj prípady komplikácií pri pasových kontrolách v krajinách, v ktorých colníkom nie je známy spôsob tvorenia ženských mien v slovenčine. Tu je matka s priezviskom iným, ako má jej syn, jednoducho za pašeráčku. A to nehovoríme ani o priezviskách, v ktorých pri prechýlenej podobe dochádza k redukcii základu ako napríklad Marek – Mar(e)ková, Vrábeľ Vráb(e)ľová.

Pragmatické konanie nositeliek slovenských priezvisk verzus jazyková politika. Koľko žien musí napísať prezidentovi? A prečo vlastne?

Argumentum ad baculum

Maďaričov rezort v pripomienkovom konaní dôvodil, vraj „údaje zapisované do matriky musia rešpektovať zákonitosti slovenského jazyka, čo v prípade zápisu ženského priezviska znamená uvedenie tohto priezviska v ženskej podobe, t. j. s koncovkou slovenského prechyľovania“. Výraz zákonitosti jazyka udiera do očí. O čo ide? Nejde o zákony a nie sú to ani pravidlá, tak kde je ich funkcia? Snažíme sa pravidelnostiam vnútiť právnu silu? Argumentácia pokračuje:

„Navrhovaná možnosť zapisovania ženských priezvisk v mužskom tvare do matriky by bola v rozpore s § 2 ods. 3 zákona o štátnom jazyku, ktorý takýto zásah do jazykového systému nedovoľuje,“ pripomienkuje ministerstvo. Tajomný paragraf, ktorý si pred rokmi v zákone o štátnom jazyku našiel miesto a ktorého zámer konečne vyplával na povrch, znie: akýkoľvek zásah do kodifikovanej podoby štátneho jazyka v rozpore s jeho zákonitosťami je neprípustný.

Slovenské matrikárky by vedeli hovoriť o dôvodoch, pre ktoré apelovali na zmenu. Tieto dôvody však už dnes nikde nezaznejú. Hoci by sme našli všelijaké, je to zbytočné – máme zákon. A zákon taký, ktorý nedovolí zmeniť svoje znenie. Preto, milé Slovenky, neostáva vám nič iné ako vzniknutú patovú situáciu prijať s humorom a pridať sa k ostatným príslušníčkam exotických národov, ktoré úradne emigrovali na územie slovenského národa.

Za souhlas s publikací děkujeme autorce a redakci časopisu (Romboid 2/2014, z rubriky Úklady jazyka).

Júlia Vrábľová (1986) je internou doktorandkou Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra v Bratislave, venuje sa výskumu jazykových ideológií, jazykovej politiky a teórii jazykovej kultúry.

Obsah Listů 4/2014
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.