Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2014 > Číslo 5 > Rudolf Chmel: Život v slove

Rudolf Chmel

Život v slove

(Ivan Kadlečík 1938–2014)

Nepíšu sa mi tieto riadky ľahko, lebo, ako hovoril francúzsky kritik Saint-Beuve, „mať spoločne dvadsať rokov, to spája ľudí navždy“. Vtedy si volíte protivníkov, ale najmä priateľov. Našli sme sa vtedy s Ivanom, spolu s Albínom Baginom, a ako neskôr spomínal Ivan: „Nemuseli sme sa navzájom hľadať, lebo... sme sa už dávno našli na vysokej škole v Bratislave v päťdesiatych rokoch minulého storočia.“ A už len akoby mimochodom dodal: „už vtedy sme si cez prázdniny písali,“ naznačujúc, že práve pre neho sa stane epištolárny žáner priamo osudový, lebo, ako tiež neskôr poznamenal, „keď si ľudia prestanú písať, ako sa to dnes deje, dejiny znehybnejú, prestanú jestvovať“.

Takmer by sa chcelo povedať, že s Ivanom Kadlečíkom dnes odchádza zo slovenskej literatúry najvýznamnejší predstaviteľ istého žánru i typu písania. Najvnútornejšieho aj najnezávislejšieho, najintímnejšieho a predsa verejného. Gombrowiczovsko-máraiovského.

Nazdávam sa, že jeho odchod do vnútornej emigrácie na začiatku sedemdesiatych rokov (na rozdiel od oboch spomínaných spisovateľov, ktorí prežili väčšinu života v exile) by možno nastal, možno nie v takej brutálnej podobe, nielen zásluhou toho, čomu hovoríme stále tak pekne – normalizácia. Nie nadarmo písal vo svojich pamätiach roku 2004: „Najlepšie obydlie je vnútorný exil.“ V ňom zvádzal večný zápas o uchovanie vnútornej integrity bez ohľadu na vonkajšie pomery. Lebo, ako hovorí aj názov jeho pamätí: „Žiť možno len autobiograficky.“ V Ivanovom prípade to znamená písať o sebe, ale ponorený do doby, ktorú sme žili všetci, aj keď nie rovnako. Nemali sme mnohí, vlastne drvivá väčšina, silu odísť do vnútorného exilu, neporovnateľného s tým vonkajším.

O tom zrejme rozmýšľali aj Albín Bagin s Ivanom niekedy na jar 1976. Zachoval sa len jeho list (uverejnil ho Ivan v Kultúrnom živote v januári 2002 na dvadsiate výročie Albínovho predčasného skonu), ktorý zrejme reaguje na Ivanov list. Albín v ňom vychádzal z historického faktu prežitia slovenského národa, striedajúceho aktívne protesty s obdobiami pasívnej rezistencie. Podopieral to aj konfesionálnymi dôvodmi: „protest mali na svojich štandardách protestanti, pasívnu rezistenciu – bohužiaľ – katolíci. Vravím bohužiaľ, lebo prvý spôsob sa mi viacej páči a zároveň preto, že osobne, temperamentom, výchovou a všelijako inak – inklinujem k druhému“. Albín rozvíjal preto svoj koncept v kombinácii oboch prístupov, lebo čistý protest podľa neho v malom spoločenstve hrozil sebazáhubou, ale pasívna rezistencia sama o sebe zasa zhlivením. Sám však vedel, že toto historické poučenie nemusí v budúcnosti platiť, nie je univerzálne. Skutočnosť, že o týchto podstatných otázkach sa viedol takýto intímny korešpondenčný diskurz (hoci s najväčšou pravdepodobnosťou pod dohľadom eštebe) však nie je celkom okrajová, neprerozprávali sme si ju dodnes, aj keď k aktívnemu protestu sa koncom osemdesiatych rokov odhodlali na bratislavskej sviečkovej demonštrácii – katolíci. Albín, ktorý si v tých časoch užil represií na východe neúrekom a možno sa podpísali aj pod jeho podlomené zdravie, nevyčnieval natoľko ako Ivan; na prešovskej a neskôr bratislavskej filozofickej fakulte sa síce nemohol habilitovať, ale, paradoxne, mohol v bratislavských vydavateľstvách a časopisoch publikovať. Na rozdiel od Ivana, na ktorého moc na začiatku sedemdesiatych rokov uvalila totálne embargo.

Ivan to riešil tým, že sa uzavrel do svojho vnútorného exilu; zapojil sa však do českého samizdatového okruhu na čele s  Ludvíkom Vaculíkom, ktorý sa ukázal byť priateľom do toho nečasu veľmi inšpiratívnym. Svedčí o tom ich bohatá vzájomná korešpondencia z rokov 1969–1989, ktorá vyšla vďaka edičnej starostlivosti Ivy Kadlečíkovej pod názvom Poco rubato roku 1994 vo vydavateľstve Fragment. To Poco rubato však použil Ludvík Vaculík v názve rozsiahlej reportáže v českom preklade (Poněkud neklidně), ktorá vyšla 7. mája 1969 v poslednom čísle Listov, následníkov Literárních novin. Celý jej obsah tvoril report z jeho návštevy Martina, redakcie Matičného čítania, rozhovorov s Ivanom Kadlečíkom, Pavlom Hrúzom a ďalšími. A to všetko v historickom čase, vrcholiacom odvolávaním Dubčeka a intronizovaním Husáka do vedenia komunistickej strany, teda štátu (pre dnešných záujemcov je text prístupný vo Vaculíkovej knihe Tisíce slov, Atlantis 2008). Vaculíkovo zapojenie Ivana Kadlečíka i Pavla Hrúza do publikovania v Petlici aj ostatných aktivít patrí k pozitívnym stránkam spolupráce českého a slovenského literárneho disentu, sústredeného najmä na Tatarku. Nemožno totiž zabúdať, že v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch sa slovenská literatúra vyvíjala na inom pôdoryse ako česká. Zhromaždila sa na akomsi záchytnom parkovisku sivej zóny, na ktorom sa postupne stretali rôzne myšlienkové a ideologické prúdy – ekologické, kresťanské, akademické, umelecké a iné, personálne prítomné aj v oficiálnych štruktúrach. Tú sivú zónu tvorili tí, ktorí, s Václavom Bělohradským hovoriac, namiesto odchodu do emigrácie alebo disentu sa rozhodli prijať požiadavky normalizácie ako nevyhnutnú podmienku k realizácii svojich životných možností a až na malé výnimky môžu svoje rozhodnutia ospravedlniť. Bělohradský dokonca dodáva, že tu boli aj „meziprostory, v kterých bylo možné dělat mnoho smysluplného“. Možno by som pridal, že vo vtedajšej slovenskej sivej zóne viac ako v českej, kde predsa len disent aj exil nasadili laťku veľmi vysoko.

Ak hovorím, že Ivan Kadlečík v tom nečase, keď sa väčšina slovenských intelektuálov, ekológov, sociológov, umelcov, vedcov a ďalších snažila o azyl v sivej zóne, sa ponoril do svojho jazyka a pamäti ako hlbiny bezpečnosti, najpevnejších opôr vnútorného exilu na Hrnčiarskej ulici v bývalom kráľovskom mestečku na strednom Slovensku, v Pukanci, z ktorého pochádzala jeho matka, tak to má nielen duchovné, ale aj fyzické pozadie. V tej pracovni s knihami ešte od otca a starého otca, luteránskych farárov, ktorých duchovným pokračovateľom sa cítil byť nielen ako miestny organista, to inak nešlo. O nej, jeho najprivátnejšej domovine, akoby naozaj platili slová Sándora Máraia z roku 1943: „Táto izba s knihami je moja pravá vlasť, keby ju zajtra zničila bomba, som bezdomovec“. V tej izbe-pracovni prežil Ivan Kadlečík od roku 1977 druhú polovicu života, svoju „najhustejšiu a najuvedomelejšiu samotu“ (tiež termín Sándora Máraia). Ale isto najtvorivejšiu. So štyrmi deťmi a Ivou, našou kolegyňou z fakulty, ktorá ju s ním zdieľala, nielen keď ho už aj zrak opúšťal. V nej, ako ich charakterizoval pri vyjdení samizdatovej a potom exilovej knižky Rapsódie a miniatúry Jan Vladislav, písal tie žánrovo ťažko identifikovateľné „zamýšlení jako apostrofy, krátké homílie jako básně v próze, vzpomínky jako vyznání, přírodní črty jako minutové povídky a ješte leccos jiného, co tvoří vespolek osobitý útvar, odpovídající Kadlečíkově osobité vizi člověka a světa“ (ako stojí v recenzii odtlačenej v tomto časopise roku 2009).

V istom zmysle sa na subjektívnom vnú­trogeneračnom štatúte Ivana Kadlečíka veľa nezmenilo ani po novembri ´89, ktorý ho, pravdaže, občiansky rehabilitoval, hoci možno len veľmi formálne. Tá jeho vynútená samota zo sedemdesiatych a osemdesiatych rokov sa iba transformovala do samoty ešte uvedomelejšej, občianskej, ktorú mu garantovala predovšetkým jeho nezávislosť, tentoraz na spoločnosti trhu. Nezávislosť občana od štátu je aj v demokracii totiž bytostnou podmienkou existencie spisovateľa. Aj preto asi nemal v obľube spolky, kolektivistické druženie. Bol nielen samotár, ale individualista, ako zdôrazňoval roku 2011: „hovorím vždy len za seba a svoj život. A za všetko, aj za omyly a pravdy si osobne zodpovedám“. Ako spomínal inde: „ja som bol chvíľu členom strany. Môžem to považovať za svoju chybu, prípadne vinu – alebo aj nemusím... Sudcom je vlastné svedomie“.

Aj preto v tom krátkom čase druhej polovice šesťdesiatych rokov, keď vstupoval do sveta literatúry a rozbiehal krátkotrvajúci projekt časopisu Krok v Košiciach a keď koncom roku 1968 a v roku 1969 viedol v Martine redakciu suplenta Kultúrneho či Literárneho života – dvojtýždenník Matičné čítanie, musel zákonite narážať na byrokratickú či stranícku tuposť a svojvôľu, čo sa nemohlo skončiť víťazstvom intelektuálneho donkichota, ktorý moci ponúkol nanajvýš prst, aj to možno len malíček. Bol v tom, pravdaže, najmä v tom pookupačnom krátkom čase, aj kus naivity. Brutálna ozbrojená moc sa predsa nedala poraziť slovom. Bolo však možné o nej ešte chvíľu otvorene písať, keď to už robil málokto. Aj to Matičné čítanie poctivo robilo – až do rozpustenia redakcie roku 1970, lebo aj vtedajšiemu predsedovi Matice slovenskej, ktorá Matičné čítanie vydávala, Ladislavovi Novomeskému sa vtedy zdalo, že nemôže byť pri demontáži socializmu, v ktorej podľa neho časopis chcel napriek okupácii pokračovať!

Akokoľvek je Ivan Kadlečík, nielen vo svojej generácii, skôr výnimkou ako pravidlom, predsa len zapadá do toho, na čom mu najviac záležalo: na kontinuite, pokračovaní slovenskej intelektuálnosti a charakternosti, toho, čoho v našom prostredí nikdy nebolo nazvyš. Nielen v jeho pokolení. Akosi neradi sme hľadali odpovede na otázku, ktorá trápila skôr výnimočných, aj medzi svojimi nepochopených predchodcov, napríklad Jána Lajčiaka, na začiatku 20. storočia akoby anticipujúceho aj kadlečíkovskú otázku z nasledujúceho storočia: „Ako stojíme v intelektuálnom a morálnom ohľade?“ Inšpirujúc sa u neho, ale aj u ďalších, starého i mladého Hurbana najmä, hľadal Ivan odpovede na nejednoduché otázky smerujúce k anatómii slovenskej duše i patológii slovenského života vôbec. Jeho prístup k tejto téme na rozdiel od mnohých, ktorí ľahko skĺzli na pole nacionalizmu, bol univerzalistický, výsostne empatický. To je totiž kritérium spisovateľa, ktorého fundamentom je etika.

Na takéto odpovede si však treba čosi nažiť, absolvovať, ako hovoril Ivan, „čo najviac sústredenej osamelosti“. Slovenský intelektuál sa koncom 20. storočia už síce nemusel triasť o národ v jeho existenčnej podobe (hoci v deväťdesiatych rokoch na to ešte mnohí, možno len z vypočítavosti, naleteli); z trasenia o triedu či triednosť tiež skoro vytriezvel a zväčša ju len predstieral, keďže mu to Poučenie z krízového vývoja v strane a spoločnosti dvadsať rokov prikazovalo. Nemohol sa však prestať starať o spoločenstvo, o obec božiu i občiansku v jej existenciálnej, teda mravnohistorickej podobe. A tak sa vymedzoval proti každej oportunite, konformite, amorálnosti, vymedzoval sa proti väčšine; neraz až natoľko, že, ako Ivan Kadlečík, zostal – sám.

Do tejto osobnostnej samoty sa Ivan Kadlečík pretesával so solídnou rodinnou aj univerzitnou výbavou postupne. Najprv ako kritik prózy, neskôr akoby z prinútenia, ako prozaik či skôr prozatér, autor svojráznych, autonómnych textov – miniatúr, epištol, prelúdií, lístkov, rapsódií, fragmentov, ktoré oslovujú čitateľa mnohých jeho kníh čímsi osobitým, neopakovateľným, najmä však naliehavým. Originálne texty, ktoré dnes majú neoddiskutovateľný ráz kadlečíkovského rukopisu, zdanlivo rezignovali na literárnu kritiku a esejistiku, ako ju autor pestoval v prvom desaťročí svojej tvorby, ale nerezignovali na reflexiu; iba ju doplnili o čo najhĺbkovejšiu a najosobnejšiu sebaprojekciu. Práve v nasledujúcich desaťročiach, ktoré eufemisticky nazývame nežičlivé (ale ktoréže sú pre ozajstného tvorcu žičlivé, ak len ten „tvorca“ nie je úplný idiot, jedno či komunistický, nacionalistický či iný) si naliehavejšie uvedomil potrebu autobiografickosti ako najvyššej formy osobnej garancie. Aj preto vo svojej tvorbe akoby neustále krúžil okolo svojho najosobnejšieho jadra, budoval v slovenských pomeroch architektúru nezvyčajne monolitnej osobnosti.

Na takýto typ literatúry, intímny, dôverný, premýšľavý, sa mu svojrázny epištolárny žáner hodil nepochybne najprípadnejšie. Práve on zabezpečoval, že nikdy neuhol. Ak totiž chce človek písať o sebe, a myslí to smrteľne vážne, nemá veľa miesta na uhýbanie. „Personalista sa musí napokon potvrdzovať v skúške životom, ktorá je nepretržitá a deje sa každý deň,“ písal Milan Hamada v súvislosti s autorským typom Ivana Kadlečíka, a dodával: „Akademický vedec sa jej môže vyhnúť. Ľudia Kadlečíkovho typu sa jej vyhnúť nemôžu, pretože nechcú“.

Definitívne uzavreté dielo Ivana Kadlečíka, pútnika s pamäťou a jazykom, hľadalo napriek všetkej nemravnosti sveta jeho lepšiu podobu – v sebe i v nás. Spájalo, spojilo zdanlivo nespojiteľné – život s tvorbou, vlastný život s vlastným dielom. To u nás bolo skôr výnimočné ako bežné. Preto jeho neopakovateľná sebatvorba osobnosti ľudskej či občianskej a literárnej či literátskej, to sebapotvrdzovanie životom pôsobí stále zvláštne, ale najmä originálne. A inšpiratívne. Mravný odkaz autora je rovnocenný jeho textom.

Život v slove a v etike, ktorý si Ivan Kadlečík zvolil, predstavoval komunikáciu, ktorá pomáhala žiť – jemu i nám. To napísané naďalej zostáva s nami. To zapísané a napísané je totiž tá, ako vravel vo svojich Epištolách, chrbtová kosť s jemnými kostenými ihličkami, ktoré nám Ivan zapichával do hrdla ako memento svedomia. Potrebovali sme to vtedy aj dnes, budeme to však potrebovať najmä zajtra, keď sa budeme vracať už len k jeho živému dielu, ale vlastne cezeň predsa len aj k jeho ukončenému životu. Aj napriek tomu, že život v slove a etike sa dnes už čoraz menej nosí. Ale možno práve preto.

Z listov Ivana Kadlečíka Rudolfovi Chmelovi

Z listov, ktoré mi písal Ivan Kadlečík v rokoch 1966–1968, hádam vidno nielen všeobecnejšiu atmosféru tých čias, ale i to, že zápas so straníckou byrokraciou vo veci založenia literárneho časopisu Krok (najprv pod titulom LÚČ) nebol jednoduchý. Podozrievavá krajská komunistická moc nedôverovala mladým intelektuálom, čerstvým absolventom bratislavskej filozofickej fakulty, ktorí chceli v tej železiarskej východnej metropole zmeniť dovtedy provinčnú kultúrnu paradigmu. Po v podstate prehranom zápase to však o nič lepšie nebolo ani v Martine, tradičnom či skôr tradicionalistickom centre slovenskej kultúry v nie tak dávnej minulosti, kam sa znechutený Ivan s rodinou presunul v lete 1968. Od októbra v tom depresívnom pookupačnom čase, ktorý onedlho dostal meno „normalizačný“, tu viedol redakciu Matičného čítania, z ktorého ho o poldruha roka nemilosrdne odstránili, teda vyhodili. Ten dvojtýždenník totiž v tom nečase dôstojne suploval zakázaný Kultúrny a neskôr Literárny život neprovinčnej úrovni. Pomáhal som mu vtedy autorsky i redaktorsky a on ma zase k viacerým textom priamo inšpiroval (napríklad i k eseji o zakladateľovi slovenskej sociológie Jánovi Lajčiakovi). Ako svojho druhu apendix odtláčam aspoň dva listy z neskorších čias. Prvý je reakciou na môj list ako riaditeľa Literárnovedného ústavu SAV, ktorým som ho v apríli 1990 pozýval na pracovný pomer, keďže s jeho „socializáciou“ (tranformáciou z pukanského disidenta-kníhkupca) sa nikto po Novembri nezapodieval. Druhý rekapituluje naše priateľstvo pri mojom jubileu vo februári 2009, ktoré presahuje Ivanov nedávny odchod do večnosti.

-rch-

Košice 29. mája 1964

(...) Tak preventívne si Ťa objednávam ako nášho bratislavského spolupracovníka pre časopis a experta pre kontaktáž, he-he, hľadaj mi v Bratislave miesto, lebo o niekoľko rokov – to závisí od okolností – prídem za Tebou, ale ešte by som tu chcel urobiť nejaké literárne a iné výtržnosti, lebo východniari iba kecajú a nič viac. (...)

Košice 13. septembra 1964

(...) Bolo by dobre, keby sa teraz začala skutočne nová epocha v našej korešpondencii, pravidelná a tvorivá diskusia, pretože tu si človek nemá s kým vymeniť poriadne ani dobré slovo. Sľubujem pri časopise LÚČ, že budem poriadne a poctivo písať, keď už neprídeš do tejto východnej zóny našej vlasti – keď už nie nafurt, tak aspoň pozrieť kamarátov. Bohovsky by si sa mi tu zišiel v boji proti ľudskej blbosti, čo Ti budem o tom hovoriť, no.

Poďme na lepšie veci: s časopisom sme dobojovali a zdá sa, že aj zvíťazili. Predvčerom schválila náš návrh ideolog. komisia KV KSS – šéfredaktor (externý) Imro Sedlák, dvaja výkonní redaktori ja a Mríz, vydáva Východoslovenské vydavateľstvo, názov LÚČ (lit., umenie, človek), cena 3 Kčs, mesačník, počet strán 32+obálka, prvé číslo v januári 65. Tak pomaly začneme makať, ešte čakáme na rozhodnutie ÚV. Tak si to aj týmto listom chcem u Teba vyžehliť, lebo potrebujeme spolupracovníkov. (...)

6. októbra 1964

(...) A čo sa toho Lúča týka, rozhodne Ti dedikujem každé číslo – vzhľadom na Tvoju finančnú situáciu. Ale – čo je dôležitejšie – nemôžem ostať iba pri tom. Chcem Ťa odkúpiť od Mladej tvorby. Odporučil mi Ťa aj Uváček, nevediac, že si môj veľký priateľ: „Chmela by ste mali pritiahnuť, píše trochu suché recenzie, ale je veľmi sčítaný“. Tak vážne – musíš nám písať, lebo tu je blbosť cnosťou a múdreho nenájdeš. (...)

Košice 26. januára 1965

(...) A ešte: trochu som nasratý o. i. aj preto – čítam Clementisovu Nedokončenú kroniku. Boha jeho, to sú vážne veci. Zabili, zabili dvoch chlapcov bez viny... najlepšie vydrúliť liter vína a zaspievať si to. A: Kto za pravdu horí... (Už sa to aj v tejto redakcii spievalo pri víne; pravdaže s veľkým P –, Kto za Pravdu horí, kvôli tlačovému dozoru.) Dobrý je ten Jesenskej doslov, nejaká je bojovná v posledných časoch. Len tu sú všetci takí kujebáci. (...)

Košice 13. februára 1965

Tak teda ahoj, napíšem Ti zase niečo o sebe a budem rád, keď si nakoniec prečítam, že sa o sebe zase niečo dozviem; dozviem sa, čo robím, lebo ináč nemám čas si to všimnúť a sa pri tom zastaviť, všetko to človek vníma ako z rýchlika, keď pritom drieme, boha. A tak vlastne píšem týmto aj sebe a je to pre mňa zaujímavejšie ako možno pre Teba. Píšem list, ktorý by som predsa len trochu ináč písal, keby som ho nepísal Tebe, ale inému – z toho vyplýva, že je to tak trochu aj konfrontácia seba s tým druhým. Je to vyrovnávanie sa so skutočnosťou, ktorá nás zväčša serie; keď o nej píšem, robím si z nej srandu a je v tom trochu mannovskej objektivity a odstupu a odosobnenia sa. Je v tom aj trochu mágie a zaklínania, z ktorej asi vzniklo umenie a literatúra: ironicky opísať skutočnosť znamená ilúziu, že sa jej človek zmocnil, že sa mu poddala, že nad ňou zvíťazil a ju ovplyvňuje a také kokotiny, ale niečo na tom bude, amen. Takéto spermačiny na mňa lezú, keď čítam Tvoj list (nie je to jeho vina!), alebo je to následok tých služobných pijatík, ktoré ma v posledných dňoch postihli. (...)

Košice 7. júla 1965

(...) Ale aj tak dúfam, že z tohto korešpondování by sa raz mohlo zrodiť niečo pozitívne a okrem toho je to t. č. pre mňa jediný spôsob ako si s niekým zakecať bez presily hovadnosti, lebo tu sa to s nikým nedá – tým by som si dovolil nesúhlasiť s Tebou v otázke kvality a kvantity chujov v slovenských mestách. Neviem si totiž predstaviť, že by ich niekde mohlo byť viac ako tu, ale túto otázku aj tak nevyriešime. (...)

Košice 3. januára 1966

(...) Tak už to máme za sebou, tie sviatky božie, a teraz by bolo načim zasa niečo robiť. (...) Nažral a napil som sa jak sedlák na Vánoce, a aby to nebolo len samým chlebom, vybrali sme sa, mládež Gottwaldova, na Štedrý večer do kostola – z citu pre opozíciu a pre iracionálno, z kerého dôvodu sme prišli do konfliktu s otcom Antonom /svokrom/. Lenže aj títo kresťania už nie sú celkom iracionálni, skôr naopak a na nízkej úrovni. Prispieva k tomu aj zavedenie slovenčiny do liturgie, takže – dovolím si zakibicovať aj do týchto vecí – to nie je ono. Tá bibličtina, to malo predsa rajc a šmrnc a ľuďom je to jedno, či jej rozumeli alebo nie, práve tým to bolo psychologicky účinnejšie, tajomnejšie s tou archaizujúcou patinou. Je to vzdávanie sa kultúrneho dedičstva a tradície a iba v tom (v tej tradícii) by mohla byť silou tohto podniku, nie v novátorstve, lebo všetko je už prenovátorizované a preexperimentované, až to sere, a novátorstvo je vec rozumu, nie citu. Len to ma trochu utešilo, keď som si spomenul na nášho Ľudovíta, ktorý povedal, že slovenčina raz aj v chrámoch a z kancľov zazneje...

Košice 15. augusta 1966

Drahý bratře,

toš Ti posielam ten rozKROK; posielam tri kusy – na misijnú činnosť, keď to na Slovensku nedostať; prípadne Vladovi odovzdaj jeden plus pozdrav: zaslúži si za toľkú starostlivosť. (...)

Košice 4. septembra 1966

Milý pán brat, srdečný pozdrav Ti. Tak som si na Teba výraznejšie spomenul pri príležitosti môjho čítania posledného Kultúrneho života, že sme im rukou spoločnou skoro celú stranu zaplnili a tak dojemne sme sa stretli na tejto platforme. Inak máme teraz práce dosť s Krokom, a starostí. Nuž ale aspoň to druhé číslo je kúsok lepšie a predáva sa aj trochu normálnejšie; máme už asi tisíc stálych predplatiteľov – na všetky 4 čísla. Pri tej príležitosti Ti posielam objednávacie lístky, možno sa Ti raz zídu. Samozrejme, Ty ho objednávať nemusíš – ako zaslúžilému krokistovi Ti vždy jeden pošlem. (...)

Košice 9. novembra 1966

(...) Inak takýchto ľudí by Krok potreboval, ako si Ty a Winkler, ktorý iste dobre pracuje – len aby sme neskĺzli do „katolicizmu“ (Silan, Verbum a pod.), bude to treba nejako vyvážiť; pravda, proti religiozite nič nemám, boha: reion + religion!! Pravda, ukazuje sa tu istá koncepcia: vyťahovať a pritiahnuť všetkých „zabudnutých“ a mimocentrálnych, „vidieckych“ autorov živých i mŕtvych a stavať na národnosti a tradícii, t. j. všímať si aj jubileá – Hurban, Kuzmány, v protiklade k módnosti a opičeniu centra. (...)

Košice 20. novembra 1966

(...) Tak len keby z toho Kroku niečo bolo, veď by mohlo byť, len škoda, že sú tu takí sráči! V návrhu Kroku budeme musieť klamať: zdôrazňovať jeho krajovosť a širšiu orientáciu na druhy umenia, osvetu, kultúrnu politiku atď. Prvý prípad nám je jasný, v druhom si myslím (napr. proti Mrízovi), že takáto široká orientácia je trochu anachronizmus – ja chcem robiť primárne lit. časopis, ktorý sa, pravda, programovo a dogmaticky neuzatvára pred ostatným, čo myslíš? (...)

Košice 15. augusta 1967

Zdravo, druže,

Práve som dostal Tvojho Mráza, a tak tu mám dva Tvoje listy, a hoci by som mal recenzovať Slobodu pre Slovenské pohľady, idem si tuším radšej popovídat, lebo, zdá sa, že už len s Tebou sa tu dá normálne hovoriť. Čo sa Mráza dotýka, aj mne to vyšlo dosť oslavne – recenzia vyjde tuším v septembrovej Mladej tvorbe. Predsa len na tom Mrázovi čosi je, v celku sa zhodujeme, hoci som toho napísal menej i veci trochu ináč formuloval, ale ide tu o tú osobnosť, ľudskosť, kontinuitu a syntézu a pod. To je ono. Tvoju recenziu dám pravdepodobne do 4. čísla (tak v októbri by mohlo vyjsť), a Winklerovho Lukáča presuniem do 5; skôr dostaneš peniaze, lebo i na to treba myslieť, i keď nie myslieť cez peniaze – aby som Ťa zacitoval. Tak je to správne. Inak som rád, že konečne si aj Ty prispel do Kroku. (...)

Košice 22. augusta 1967

(...) Keby každý robil ako Ty, aj my dvaja by sme to zvládli... Veď Ti to Bôh odplatí. No mne už teraz závidia šéfredaktorský plat, čo sa mi zdá dosť skoro – a už roky sa tu seriem skoro zadarmo.

23. októbra 1967

(...) Vaculíkovi som poslal 2.–3. Krok, odpovedal o. i.: Je to veliký úspěch dosáhnout založení takového časopisu a dnes zvlášť, protože – jak se zdá – přejde na tyto časopisy dnes kus povinnosti, kterou literatura a publicistika mají vůči společnosti i co se týče obecně společenských problémů a vztahu. Děkuji Vám ještě jednou, přeju vašemu kolektivu úspěch a srdečně zdravím... Tak to je správny chlap. (...)

Martin 26. septembra 1968

Brat môj,

srdečný pozdrav po rokoch spôsobom dopisu. Pravda, odvtedy, ako si tu bol, nič nového, Winklera tu niet, vydavatelia sú v Bratislave a ostatní sa o časopis nestarajú. Sedím tu v archíve, hoci tu nie som, ale reku aspoň si vybavím korešpondenciu a čítam Rúfusove eseje. A sem-tam uvažujem o časopise. Písal mi Štrasser, že sa tu v nedeľu zastaví cestou z Košíc, no ja idem do Levíc na tú oberačku. Pozrel som sa na tie Lajčiakove niektoré veci, listy, ktoré písal Škultétymu. Väčšinou je to nič, no jeden dlhší dopis je veľmi publikovateľný, lebo Lajčiak hovorí o pomeroch u nás, že tu nie sú podmienky a že najradšej by odišiel do zahraničia, ale neodíde, lebo je veľmi zviazaný s týmto ná­rodom a chce mu slúžiť. Aktuálne. Rád by som to publikoval spolu s Tvojím príspevkom, esejou. Hneď tu máš etický problém, ktorý stojí za rozvedenie: čo mohlo byť z Lajčiaka, keby neostal na Slovensku. Myslel si, že pomôže národu, ale pomohol mu? Či by inde nebol osožnejší pre ľudstvo? Čo je viac, ľudstvo, alebo národ? Je mravné ostať v národe a nechať sa zlomiť? Je to hrdinské, alebo iba sentimentálne? Sila, či slabosť? Atď. Je to problém, hoď ho národu do očí! Hollá robí Škultétyho, tak tieto listy sú u nej, nechal som ich odložiť nabok. V pozostalosti Osuského-biskupa (nespracovanej) sú akési Lajčiakove filozofické poznámky (nemecky!) a čosi z cirkevných dejín. Aj na to sa azda pozrieme. Najlepšie by bolo popri Tvojej eseji niečo publikovať z Lajčiaka a dať to všetko ako živý a súčasný problém, nehistorizovať. Lebo iba pripomínať pietne jubileum smrti nemá význam. Aspoň ten list publikovať, ak nie viac. Tu som pozeral A. Štefánka: úžasné množstvo prác o národe! Z toho by sa dalo niečo robiť. A vôbec: bolo by čo robiť. Len či? Zdá sa, že to 1. číslo, ak bude, budem musieť urobiť sám, ak nepomôžete, som v riti. Tak sa ozvi, a vlastne príď. Srdečne Vás všetkých zdravím

Tvoj

Ivan

Martin 7. októbra 1968

Ahoj, bračok,

Gusto Ti asi vravel, ako vyzerá vec matičných časopisov; hovoril som s ním len chvíľu, ale ani na dlhý čas by som mu nevedel povedať, ako to je, to totiž vie len veľký Bôh. Aj uvažujem, či Ti o tom písať, lebo kým príde hoci expres do Mikuláša, všetko je inak. Minulý piatok sme sa dohodli s veľkou Správou MS, že sústredíme všetko na Matičné čítanie a urobíme z toho seriózny kultúrny dvojtýždenník, lebo vraj Slovenská kultúra nebola doporučená predsedníctvom Matice a nemá zabezpečenú kapacitu tlačiarní. Mám to robiť vraj ja. (...) 1. číslo (novinový formát, 8 strán) má vyjsť ešte tento mesiac, nuž sme sa s Winklerom pustili do roboty a zháňame materiály – má to byť v podstate koncepcia Slov. kultúry, ktorú poznáš, prispôsobená charakteru novinového dvojtýždenníka a jedna strana aj potrebám miestnych odborov MS. Toľko zhruba, teda: Rudko, napíš do druhého čísla o tom Lajčiakovi, asi ako sme sa dohovorili; máš čas asi dva týždne, rozsah asi 5–8 strán, esej a nejaké ukážky (ten list?, nejaké citáty z jeho knihy by sa dali použiť). (...) Napíš teda. Časom urobíme nejakú poradu, no teraz musíme rýchle zbúchať 1. číslo, Winkler išiel do Blavy zháňať príspevky. Ktovie, ako to bude a či z toho dačo bude: je to tak strašne zmotané, že som z toho jeleň.

Srdečne Vás všetkých zdravím, ozvi sa osobne či listom, ahoj

Ivan

Pukanec 22. 4. 1990

Nuž tak, baťko, vďaka za historický list. Neviem, či sa mám opovážiť vstúpiť do hlavného mesta, z helikoptéry požehnaného, a neviem, či ma tam vépéenkári vôbec pustia, lebo ja som geneticky proti predstieraniu (predsieraniu, presieraniu) demokracie a som za totalitný režim kultúry srdca a inteligentnosti, a som za násilie proti blbosti, som za individualitu. Ale dobre mi padne, keď mi – aj s Gáfrikom – škrabkáš samoľúbosť. Takže by som aj prišiel na kus reči, najlepšie mi to padá na stredu 25. 4., z pukanského námestia 7,10 odchádza rx presný neklimatizovaný papabus; na cestovný lístok ešte mám, aj keď opäť zarábam o čosi menej než napríklad básnik Válek, napokon nie som básnikom. Nech žije 1. máj! Nech žije Ježiš Kristus! Neviem, či Ti to vyhovie, či budeš vôbec v Bratislave, ale ja budem o 12,00 v kaviarni Grand, tam by sme sa mohli stretnúť, aj Gáfrika sa pokúsim na ten čas zohnať; ak by si nemohol prísť, daj inštrukcie povedzme V. Petríkovi. Nuž takto sa ja pokúsim prísť na vlastnú päsť, bez ochrany štátnej bezpečnosti, nejako si už len poradím... Srdečne

Ivan

Pukanec 4. februára 2009

Milý priateľ – dobrý osud zariadil, že sme polstoročie zvláštne spriaznení, vďaka, je to obohacujúce. Nuž vydržať! Žičím Ti nielen k jubileu tak ako sebe, ktorý má teraz pred očami (polookom) Zbigniewa Herberta, vraj: vystríhaj sa vyprahnutosti srdca – opakuj veľké slová, opakuj ich zaťato, lebo tak dosiahneš dobro, ktoré nedosiahneš – buď verný – choď. K tomu veru nemám čo dodať, iba ak – nech Hospodin ohnivý naďalej kráča pred nami.

S vďakou a úctou

Ivan Kadlečík, Iva Kadlečíková

srdečne v Pukanci 4. februára 2009

Úvodní vzpomínka je upravená verze nekrologu psaného pro deník Pravda; red.

Rudolf Chmel (1939) je literárny vedec a vysokoškolský pedagóg, diplomat a politik; veľvyslanec ČSFR v Maďarsku (1990–1992), minister kultúry SR (2002–2006), podpredseda vlády pre ľudské práva a národnostné menšiny (2010–2012), predseda Výboru NR SR pre ľudské práva a národnostné menšiny (od 2012).

Obsah Listů 5/2014
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.