Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2014 > Číslo 6 > Andrea Puková: Trikrát z okna

Andrea Puková

Trikrát z okna

Magazín The Paris Review (predtým The New York Times) mal úžasnú rubriku: Okná do sveta. Orhan Pamuk sa v nej pozeral z okna svojej pracovne v Istanbule a na kratučkom priestore opísal, čo vidí, čo sa zmenilo, čo nie. Daniel Kehlmann sa pozeral z okna na Berlín, Andrea Levy na Londýn, Ruy Murakami na Tokio, Nadine Gordimer na Johanesburg, Denis Cooper sedel v Paríži, Tim Parks v Miláne a tak ďalej. Za pár sekúnd ste mohli preletieť celý svet.

Radošina

Ja z okna domu svojho detstva v Radošine vidím bielo-hnedú stodolu s modrými dverami a ovocný sad, ktorému dominujú dva obrovské orechy. Dom postavil starý otec - staviteľ, murársky majster, pre svoju veľkú rodinu, ktorú nadovšetko miloval. Kúpil aj obrovský stôl z gaštanového dreva, aby sa mala rodina kde usadiť, a stará mama vysadila na priedomí ružové ruže, aby bolo čo dať do vázy na ten stôl. Ako dieťa som tu celé letá snívala o cudzích krajinách a slnkách, a netušila som, že dom, kde práve spím, polia, ktorými každodenne chodím, drogéria, ktorá skrývala toľko vôní, pichliače gaštanov, lúka plná kvetov, lavička cez potok pred domom, budú raz najvzácnejšou exotikou. Dnes tu sedávam zväčša sama, za starožitným písacím stolom, a pozorujem dvor, dúfajúc, že ma napadne pekná veta. Susedia z jednej aj z druhej strany sú oddelení múrmi svojich domov, no aj tak ich cítim. Viem, kedy sú doma, kedy kto prichádza, kedy odchádza. So zvukmi ich denného rytmu som predsa rástla. V zahmlenom ráne po noci plnej búrok zbadám susedku, ako sa tmolí pod horným orechom, aby vyzbierala jeho plody, než sa zobudím. Keď ju prekvapím, vždy mi povie: „Ach, ani nevieš, ako hanbím, že si ma u vás nachytala.“ A keby som vás nenachytala, nehanbili by ste sa? Napadne ma. Ale nevypoviem to. Jednak som dobre vychovaná, a potom, som jej vďačná, že tu stále je, že tu doopatrovala svoju mamu, že vychovala deti a tie deti zas ich deti. Nehovoriac o tom, že za svoju mlčanlivosť som odmenená teplými orechovými koláčmi, čo ma čakajú na múriku.

Paríž

Keď dvihnem zrak spoza písacieho stola vo svojom parížskom okne, vidím vežu najstaršieho chrámu v meste – kostola Saint-Germain-des-Prés. Ak pozriem trošku doľava, mladý, mne doposiaľ neznámy spisovateľ – aspoň si predstavujem, že je spisovateľ, lebo celé noci pri tlmenom červenom osvetlení v izbe plnej kníh neúnavne klopká do klávesnice počítača – sa snaží vyvesiť práve vypratú bielizeň, ale vietor mu ju ušpiní o pozinkovanú strechu skôr, ako stihne uschnúť. Niekedy, keď sa vykloním a zbadám ho v okne, prekonám ostych a zakývam mu, on sa usmeje a odkýva mi. Keď pozriem doprava a dolu, v obrovskej kuchyni, veľkej ako celý mladíkov apartmán, pani domu od rána do večera absolvuje svoj každodenný program – polievanie kvetín, varenie, umývanie riadu, pranie, žehlenie, všetko občas prerušované čítaním knihy. Vo vedľajších oknách toho istého bytu sa po deviatej vo večernom svetle krištáľových lustrov zjaví honosná jedáleň s obrovskou knižnicou a s nabielo prestreným stolom pre šesť osôb. Rodičia a ich štyri deti? Rodičia a ich deti a ich partneri? A pán je bankár? Politik? Obchodník? Najskôr bankár, myslím si. Nepatrí sa mi očumovať, tak sklopím zrak a úplne dolu je minizáhradka s kovovým zeleným stolíkom, dvoma kreslami, plná ružových a bielych hortenzií.

Bratislava

Keď pozerám z okna na bratislavskej Kolibe, v dome, v ktorom žijem od narodenia, vidím múry domu, čo postavili na konci slepej uličky v polovici deväťdesiatych rokov. Na mieste, kde predtým po stáročia bolo malé prírodné jazierko s vŕbou a černicami dookola. V zime sme sa na ňom korčuľovali, na jar ma učil brat hádzať prvé „žabky“. Jazierko zasypali sutinou, vŕbu a černice vyklčovali, vysekali aj kvitnúce broskyne zo záhrad a na ich miesto postavili škaredú obludu, takú, aké mečiarovskí privatizéri obľubovali hneď po Novembri – plastové okná, nepekná krikľavá farba, zámková dlažba prerastená burinou. Ešte predtým, ako sa do nej nasťahovali prví nájomníci, poznačili ju nevyrovnané účty majiteľov. Obrovský dom sa po ohlušujúcom výbuchu v pokojné nedeľné septembrové popoludnie zdvihol a s rachotom dopadol na pôvodné miesto. Zmenil majiteľa, ten ho dal napriek protestom statika opraviť a prenajíma ho dodnes. Voda z lesov, ktorá si nájde cestu dolu, pred jeho bránou vytvára po dažďoch blatové jazierko – ulica, v štvrti, ktorú nám zavidí celá Bratislava, ulica, na ktorej býva najbohatšia Slovenka a okrem nej aj najkrajšia slovenská herečka, nemá dokončenú kanalizáciu. Do okien nikomu zo susedov nevidno, obhradili sa múrmi a bránami na diaľkové ovládanie, strážiac si súkromie, z ktorého sa nič nesmie stať verejným. Keď sa zadívam ďalej ponad dom, ktorý mám pred nosom, smerom k hranici lesa, aj tam je už pár rokov novostavba. Ďalší bytový komplex. Obrovské železné žeriavy driapali bratislavské nebo až dovtedy, kým robotníci mravenčou pracovitosťou nevystavali presklený luxus. Žeriavy sa zbalili, robotníci sa rozpŕchli, život vymizol. Niekedy večer čakám, či sa rozsvieti aspoň jeden byt, aby som nazrela, aké majú obrazy a či majú knižnice, ale nenazriem, v oknách je tma. Vždy. A teraz, akoby toho nebolo dosť, má už temer v bratislavskom lesoparku, ešte nad prázdnym luxusom, vyrásť nové ďalšie sídlisko s desiatkami, možno stovkami príbytkov, ktoré budú ešte luxusnejšie a ešte drahšie. Pre koho?

Kedysi sa naša časť tejto štvrte volala Kamenné sady. Nemali sme ulice, len názov štvrte. To pre množstvo skál v podlesnom páse, do ktorých obyvatelia vtepali do kameňa svoje prvé vilky. Dnes sa zmenila na betónovo-sklenený val, pevnosť. Lenže pevnosť má mať ochrannú funkciu. Akú funkciu má toto šialenstvo?

Zdá sa to len mne, alebo sa Bratislava stala miestom, kde sa už nedá žiť? Ani v pevnostiach, ani okolo nich.

Andrea Puková (1975) je novinářka. Je editorkou internetového magazínu salon.eu.sk a spoluorganizátorkou Středoevropského fóra, které se od r. 2009 na výročí Listopadu koná v Bratislavě, a stálou spolupracovnicí Listů.

Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.