Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2015 > Číslo 1 > Peter Juščák: Balada o jednopoľných

Peter Juščák

Balada o jednopoľných

(groteskná štúdia s odstupom času)

Dnes si nik netrúfne popísať podmienky a procesy, za akých vznikala mimoriadne silná spoločnosť so svojským videním sveta a s výrazným vplyvom na formovanie každej spoločnosti, s ktorou prišla do styku.

Nejde len o jej vznik, pre onú prastarú kultúru nenachádzali bádatelia ani len seriózny názov. Pritom sa núkali názvy podľa dochovaných príbehov, no vzápätí bádatelia objavili nové, často protichodné charakteristiky tohto spoločenstva. Množstvo názvov pre zvláštnu pospolitosť zahmlilo jej charakteristické znaky, mnohé sa neujali, niektoré zanikli, iné renesancia ignorovala ako dehonestujúce.

Napokon sa ustálil neutrálny názov pre onen pranárod, pričom označenie sa opiera o vývoj pradávneho spôsobu hospodárenia. Ustálilo sa ako pospolitosť Jednopoľných. Pomenovanie „Jednopoľní“ sa nevzťahuje na vlastníctvo jedného či viacerých pozemkov, polí, lesov, lúk, plání. Skôr evokuje spôsob dávneho obrábania v priamej súvislosti s niekdajším trojpoľným, neskôr dvojpoľným hospodárením.

Cesta k dostredivému krachu

Možno tisícročná prísna izolácia Jednopoľných, ich obmedzený spôsob života i myslenia, striktný zákaz zmiešaných manželstiev s členmi roľníckych či loveckých kmeňov, pravidelné výboje, či už proti krajine, alebo proti susedným kmeňom, vytvoril v nich zvláštny genetický kód. Niesol v sebe biologické i spoločenské znaky.

Kód sa rýchlo zakrivil a smeroval k úpadku jednotlivcov aj celej ich spoločnosti. Postupný úpadok neskôr dostal názov „Cesta k dostredivému krachu“. Vraj ide o zákonitý vývoj v každej spoločnosti, kde úmysly jediného druhu vytvoria indukované napätie. Toto zvláštne napätie v časoch osvietenstva dostalo názov spoločenská gravitácia. Jej nevysvetliteľnou zvláštnosťou bol fakt, že neznáma sila (gravitácia) zakrivovala každé priamočiare úsilie, tak ako slnečná gravitácia zakrivuje cesty svetelných lúčov. Spoločenská gravitácia dobrých úmyslov sa ale zakrivuje do protismeru samotných úmyslov a niektorí vedci sa sporia len o podstatu a silu zakrivenia.

Prevládajú tri teórie, tri spory o to, či ide o uzavretú krivku s návratom nekonečného množstva drobného úsilia do východiskového bodu, alebo sa celý systém úsilia sprvu zakrivuje a postupne s premenou krivosti s jej narastajúcou strmosťou krivosť gravituje do vytvoreného gravitačného centra. Tretia strana sporu vraví o otvorenej krivke, podľa ktorej úsilie spoločnosti časom slabne a končí v kozmických diaľkach.

Každá z teórií hovorí o zániku spoločenstva Jednopoľných, a pritom každá v sebe nesie vlastnú gravitáciu a možnosť zániku, takže každá z nich sama seba nepriamo zneisťuje.

Čas totiž ukázal, že Jednopoľní sa postupne vkliňovali medzi mladšie národy. Postupne sa rozplynuli medzi pôvodne nepriateľskými národmi, prekročili hranice kontinentov a ovplyvnili každú civilizáciu, s ktorou prišli do styku.

V starých textoch je zmienka o hrdinovi Zochejovi, ktorý švihnutím šable sťal hlavu istému Tomanovi za jeho pozorovateľské úsilie a za jeho bádanie kvitnúcich čerešní. Pozorovať rast rastliny, podieľať sa na jej pestovaní či sadení bolo prísne zakázané. Zákaz vychádzal z prastarého učenia o božích úmysloch so všetkým tvorstvom živočíšneho či rastlinného pôvodu. Staré učenie Jednopoľných prisúdilo človeku len zber a lov pre svoj úžitok. Ostatné práce sa hodnotili ako zásahy do božích úmyslov.

Ľudská pamäť a záznamy skutočnosti

Tento príbeh sa stal základom pre vytvorenie veľkého vojska. Jeho potomkovia vykorenili snahu čokoľvek pestovať, chovať, stavať zložité obydlia. Jediným cieľom bolo odoberať úrodu v prospech kmeňa. Myšlienku o božích úmysloch so všetkým tvorstvom rozšírili o fascinujúce poznanie. Šamani vyčítali z hviezd, že odoberať výsledky tajomných procesov vnútri rastlín a živočíchov možno rozšíriť k neveriacim, zaťaženým úsilím zasahovať do božieho diela. Bezbožné úsilie sadiť, pestovať, chovať vyhlásili za rúhanie. Zbaviť majetku takýchto bezbožníkov vyhlásili za očistenie ich duše z krážov ich bezbožnej chamtivosti. Posmelení ľahkosťou, s akou sa vedeli zmocniť majetku bezbranných neveriacich, vyrazili do sveta. Trestali bohorúhačov a vytvorili obrovskú ríšu Jednopoľných. Obýval ju pranárod bohabojných uctievačov božích úmyslov pretvorených do rastlín, živočíchov a majetku svojich nepriateľov. To všetko malo slúžiť iba im. A aj slúžilo.

„Najdôležitejším záznamom je naša pamäť,“ znie jedna z myšlienok ktoréhosi duchovného dediča Jednopoľných. „Naša pamäť sa búri proti presným záznamom skutočnosti, lebo presné záznamy paradoxne znejasňujú niekdajšiu realitu a môžu nás poškodiť pri vnímaní súčasnosti. Ak chceme poznať vlastnú históriu, musíme ju posudzovať a merať dnešnými meradlami a potrebami.“

Myšlienka o potrebe „žiť so včerajškom podľa dnešných potrieb“ sa rýchlo ujala a skoncovala s problematickým vykladaním histórie. Po stáročia sa Jednopoľní usilovali aplikovať túto teóriu do života. Ako jedna z najživotaschopnejších teórií zdanlivo nevzdelaného kmeňa dokázala, že niektoré pravdy nemusia byť pravdami, a predsa sú uznávané, prežívajú a budú prežívať, kým bude človek ochotný o sebe premýšľať.

Vieme, že bez abecedy sa istý čas dá zaobísť. Uvážme len, ako dlho sa to darilo jednopoľných kmeňom. Zaobísť sa bez čísel, najmä keď národ začne bohatnúť, je však čoraz ťažšie. Bohatstvo prinieslo nové úlohy aj im. Preto došlo i k malej zmene v záznamoch niektorých skutočností.

Obchodníci aj u Jednopoľných čoraz viac potrebovali posilniť svoju chabú pamäť nielen v útrobách mysle, ale aj na menej zraniteľných miestach. Najlepšie miesto sa núkalo mimo hlavy, nuž vynašli pár dôležitých znakov pre obchodné vzťahy, najme v oblasti cien a dlhov. Kombináciou niekoľkých znakov a desiatich prstov sa vypracovali na skvelých obchodníkov a dosahovali veľmi dobré výsledky. Ich počtársky minimalizmus mal úspechy aj preto, že notorických dlžníkov popravovali a v obchodných vzťahoch vypestovali pocit potreby čo najskôr sa zbaviť dlhov. Snaha čo najskôr vyrovnať dlh postupne zanikla a objavil sa nový vzťah – naháňanie dlžníkov a úmorné dokazovanie ich naozajstných dlžôb.

Znaky v snehu a piesku

Potrebu písomných odkazov u prapôvodných Jednopoľných pocítili aj mlčanliví muži. Tí sa objavujú v každej spoločnosti a kazia jej priehľadnosť a hodnovernosť. Ich temné ponuré postavy vždy vzbudzovali podozrenie, že ide o nenapraviteľne chorých členov spoločnosti. Ich choroba mala zvláštne prejavy. V tichom osamení si šepkali slová a spájali ich do nezrozumiteľných viet. Vety boli krátke, nezvyčajné, obsahovali známe slová, no spolu tvorili bizarné, často nepochopiteľné obsahy. Niekedy šlo o strašné posolstvá, podobné prekliatiam, alebo plačlivé bizarnosti, inokedy o neuchopiteľné a povznášajúce vety, ktoré v zadnej časti hlavy bojovníka rozpúšťali zúrivú chuť zabíjať. Tvorcov takýchto viet sprvu popravovali aj bez súdu. Časom a najmä uvzatosťou mlčanlivých mužov dostali strach i sudcovia, lebo popravou týchto tvorcov nezmyselných viet sa veľa nezmenilo. Nadišiel čas, keď sa slovotepcov všetci začali báť a nik neskúmal, kedy a prečo sa úmysly sudcov začali zakrivovať a z prenasledovaných mlčanlivých mužov sa stali hrdinovia.

V každom rode sa vždy našiel jeden či dvaja osamelí, mlčiaci muži. Rodili sa sporadicky a naďalej tvorili vety s ťažko zrozumiteľným obsahom. V pýche na svoj vplyv vymysleli znaky tak ako pred nimi obchodníci a pomocou tých znakov písali myšlienky do snehu či piesku – jediné povolené miesto na záznam vedomosti. Prvá víchrica, slnečné lúče či dážď vykonali najspravodlivejší ortieľ nad tvorbou sebavedomých chorých mužov.

Neskoršie pokusy tesať zhluky slov do skaly panovník zahatal múdrou výzvou: „Tesajte svoje chaotické múdrosti do ľudských duší, tam sú užitočnejšie než na chladnej skale,“ a jeho slová sa stali zákonom, ako to u jednopoľných býva zvykom.

Kritici diktátorských spôsobov, ich vodcov a panovníkov dnes žalostia nad stratenými slovesnými hodnotami dávnych Jednopoľných. Sú však i obhajcovia týchto strát. Upozorňujú na zdedený nekonečný pocitový priestor po predchádzajúcich generáciách. Niekomu možno taký priestor pripadá ako myšlienkové prázdno, ale aj ono je vraj oveľa dôležitejšie než záľaha zaniknutých zbytočných slov. „Namiesto reťazí slov nám ostal prázdny priestor, a ten je najväčší zdedený poklad. Je očistený od nánosov nepresností a stáva sa priestorom dnešnej fantázie. Láka, priťahuje a povzbudzuje predstavivosť všetkých priamych i nepriamych dedičov Jednopoľných,“ vravia.

Hudba ako stopa a odkaz svetu

Hudba v živote Jednopoľných má pevné miesto. Nie je náhoda, že pozostatky ich hudobnej kultúry sa nachádzajú v každej národnej hudbe. Nepovažovali však za potrebné robiť o nej záznamy. Zistilo sa, že pôvodná hudba bola štvortónová a bez poltónov. Len čo objavitelia predviedli ukážku tejto hudby, aj najzarytejší hlucháni si zapchávali uši a teóriu vyhlásili za bláznovskú. Vraj ak najneskôr po treťom tóne nenasleduje poltón, harmónia sa vymkne akýmkoľvek zámerom a z hudby je len holý, uši trhajúci blud. Títo kritici zavrhli teóriu štyroch tónov a za prapôvodnú stupnicu Jednopoľných považujú pentatoniku. Neskôr ju Jednopoľní vraj obohatili o dva poltóny a svoju hudobnú kultúru orientovali výlučne na molové stupnice.

„Je to šialená hudba, podobná plaču,“ vyjadrovali sa o nej hudobní skladatelia, keď sa ich pýtali, prečo obchádzajú ich prastaré hudobné tradície. „Taká hudba je ako pitie čistého liehu, takú koncentráciu emócií neunesie žiadna slušná kompozícia.“

Preto po ich hudbe ostali len stopy, dodnes citeľné v hudbe Ďalekého východu, no najmä v španielskom flamengu, ruských ľudových piesňach, vo fínskych baladách, v lotyšských chóroch, tirolských spevoch, stredomorských baladách. Ich stopy sú v arabských a byzantských spevoch a korzických štvorhlasoch.

„Pletie sa v nich vznešenosť so zúfalým nárekom,“ tvrdia kritici. „Takéto piesne vznikali v nížinách a na náhorných planinách. Poltóny, ktoré prenikli do pôvodnej štvortónovej hudby a neskoršej pentatoniky, rozhádzali jej prirodzený poriadok, prirodzený rytmus, a vniesli do piesní jednopoľných príval odzbrojujúcich emócií.“

Dodnes sú zaznamenané tisícky piesní rôznych národov, ktoré vyrážajú dych, volajú do diaľky, lákajú len tak bezcieľne blúdiť, vypustiť z hlavy všetky starosti sveta, len dýchať, počúvať hlas srdca a pozorovať túžobné pohľady žien. Ale i naopak, sila emócií, ukrytá v piesňach, vzývala do vojen, ktorých význam sa pripisoval až po ich skončení v zmysle tézy Jednopoľných, že dejiny musia slúžiť súčasnosti, nie budúcnosti.

Pasternak, Lévi Strauss i Voltaire

Moderní obhajcovia Jednopoľných citujú Borisa Pasternaka: „Strácať v živote je oveľa dôležitejšie ako nadobúdať. Zrno nevzklíči, ak neumrie. Treba žiť naplno, pozerať vpred a čerpať zo živých zásob, ktoré s pamäťou vytvára zabudnutie.“ Táto myšlienka priviedla mnohých bádateľov k presvedčeniu, že spisovateľ potvrdil filozofickú paradigmu Jednopoľných, a preto je dôvod domnievať sa, že Jednopoľní majú svoj prazáklad vo východnej Európe. Etnológ Lévi Strauss túto úvahu zavrhol konštatovaním, že „ľudská rasa žije vo vnútornej schéme všeobecnej otravy“, preto snaha akejkoľvek spoločnosti vedie cez jej rozvoj až k jej zániku. Autor myšlienky zomrel bez toho, aby podal výklad svojich slov či aspoň naznačil, odkiaľ pochádzajú polemickí Jednopoľní.

Už sa zdalo, že čiastočné vysvetlenie by sa dalo nájsť v diele Tomáša Aquinského. Jeho teóriu o vzťahu medzi pôžitkom (hriechom) a zodpovednosťou (vierou v Boha) prevzali mnohí filozofi. Rozvíjali ju do neuveriteľných konštrukcií, kde sa z hriechu stala cnosť a z cnosti hriech. Venovali sa dôkazom a neskôr dôkazom o oprávnenosti týchto dôkazov a zašli i k ďalšej generácii dôkazov, len aby preukázali pravdivosť pôvodnej teórie a ich vplyv na jej rozvoj. Teória sa rozkošatila tak, že sa začali strácať významy a navzájom sa plietli aj hodnoty, ba napokon sa celá teória zrútila v rámci Straussovej myšlienky o „všeobecnej otrave“. Presne tak dočasne skončila aj Aquinského teória.

Jeho teóriu rozporu medzi vierou (zodpovednosťou) a hriechom (pôžitkom) zosmiešnil pôžitkár a filozof, búrač spletitých bariér cirkevných zákazov a príkazov Voltaire. Po jeho útokoch na tento základný rozpor, definujúci ľudskú spoločnosť, a po jeho rozvrátení už nič nestálo v ceste, aby sa Aquinský dočasne stratil v hlbinách histórie. Výraz „dočasne“ uvádzam preto, že dediči Jednopoľných, prítomní v každej spoločnosti, vo vhodnej chvíli oživia každú teóriu, potrebnú práve teraz a tu, a to v súlade s myšlienkou o pamäti, ktorá dejiny sveta pripravuje a upravuje pre potreby najaktuálnejšej súčasnosti. Žiadna teória, využiteľná v danom okamihu, neunikne ich pozornosti, ani Voltairova, hoci on sám sa k Jednopoľným staval prinajmenšom skepticky. V istej chvíli ich dokonca nazval „stádom sarančí so zlovestným vrzúkaním“.

Nie je známe, prečo Jednopoľní mali ten istý výraz pre ženu aj pre hrušku. Možno im tvar ovocia pripomínal ženu, možno to súviselo s chuťou ovocia a možno je pravdivá i teória o objave netušených vlastností starého ovocia. Jedného dňa mali zberači natrafiť na dutý strom, obkolesený temným bzučaním a zvláštnou ostrou vôňou. Muži rozprášili mrákavy ôs a nedbajúc na štípance od nich sa vrhli na poklad v dutine stromu. Dráždivá vôňa dávala tušiť, že tam sa skrýva niečo, čo dosiaľ nepoznali. Boli to obyčajné hrušky, no voňavé, a ako sa s nimi napchávali, blahorečili „ženám“ za ten poklad. Po chvíli sa okolo dutého stromu začali veseliť, zahodili oštepy i luky, smiali sa, tancovali a vylizovali dutinu stromu. Strom sa stal poslom nového lesného ducha. Duch ich osvietil, dodal im odvahu, radosť a povznesenie.

Na druhý deň sa poklonili starej hruške, potom bežali k dutine. Našli len pár padnutých plodov. Pridali k nim ďalšie, poklonili sa ešte raz slnku i rieke, a toto opakovali každý deň. Keď zacítili známu vôňu, vrhli sa na dutinu a privolali svoje ženy. Šťava a mazľavá hrušková hmota mali zázračnú moc. Už nepotrebovali vytínať ovocné stromy, ani loviť zver, ani zbierať lesné plody či zápasiť s neveriacimi o ich bezbožné zásoby potravín. Mali svoju zázračnú hrušku, čo povzniesla ich národ nad okolité kmene, naučila ich obchodovať so zázračným ovocím. Ich viera v boží dar, zvestovaný výlučne ich kmeňu, sa posilnila do tej miery, že v istom období zakázali akúkoľvek prácu a žili len z produktov bútľavých stromov, hrušiek, sliviek, jabloní.

Konať dobro, neodkladať dobro

Skvelá nálada v kmeni, tance, spevy, hlivenie po celé dni, mesiace i roky nepriniesli starým Jednopoľným šťastie. Niekde sa čosi zaseklo, zakrivilo. Dobrá nálada premenila ich úsmevy na masky.

– Ako je to možné? – pýtali sa šamana. – Každý okamih prežívame v šťastí, cítime sa bezstarostne, a pritom nás čosi dusí, kalí naše každodenné šťastie. Čím dlhšie sme šťastní, tým viac nás niečo desí. Prečo sme nešťastní, keď každý deň nám prináša to isté šťastie?

– Pretože sme jednopoľní, – povedal šaman.

V deň, keď vyslovil túto nešťastnú myšlienku, vyriekol nad sebou ortieľ smrti. Hneď po západe slnka, tak aby to nevidel ich Boh, rozhnevaní muži šamana ukameňovali.

Táto príhoda sa opakuje v rôznych obmenách. Myšlienka zabitia človeka za vyslovenie pravdy sa podáva ako fatálne zlyhanie spravodlivosti, a to svedčí o mravnej výške väčšiny starých záznamov.

Opäť sme na rázcestí. Úvaha, že dávny národ sám seba definoval dehonestujúcim názvom, je dosť scestná. Národy sami sebe dávali spravidla vznešené mená: Človek, Boh, Duch, alebo horské národy, tie sami seba odjakživa prirovnávali k orlom, lesné národy sa zas pýšia medveďmi, v barinách plných krokodílov sa rodili veľkí draci. Niečo tu teda nesedí. Ak je povesť o ukameňovanom šamanovi pravdivá, Jednopoľní museli mať vážne výhrady voči tomu, aby ich niekto takto oslovoval.

Zástancovia Jednopoľných najčastejšie operujú ich poetickým videním sveta. V tom vidia veľký prínos pre všetky civilizácie. Pri ich často nekritickom vyzdvihovaní treba pripomenúť, že zástancovia omnoho menej sledujú ich pôžitkársky spôsob života. Nevnímajú ich vystatovanie sa lenivosťou, ich pýchu na vlastné nevedomosti prechádzajú so sympatizujúcim mlčaním. Obhajujú ich a vyzdvihujú ich dielo, jeho prínos pre ľudstvo, tvrdiac, že táto zatracovaná línia prináša pravé hodnoty. Kritikom adresujú názor, že mnohí by chceli byť slávni ako Vincent van Gogh, no nik by si neodrezal ucho ani za nič.

Ide o dobrý príklad vnímania kontroverzných Jednopoľných – nedá sa z človeka vybrať len to, čo je v danom okamihu osožné. Človeka i spoločnosť treba vnímať so všetkými zložitosťami, tvrdia seriózni bádatelia, na chvíľu zabúdajúc na jednu z hlavných poučiek Jednopoľných: „Nesmieme podľahnúť vtieravým pocitom, že naša história bola iná, ako ju dnes nevyhnutne potrebujeme.“

Neslobodno zabúdať na fakt, že zmysel konania Jednopoľných je nekonečné konanie dobra pre seba a cez seba aj pre okolitý svet. Že vlastný pôžitok sa stotožňuje s dobrom a neodkladanie dobra, teda aj pôžitku, vždy bolo hlavnou náplňou Jednopoľných. Pozabudnutie ich základných postulátov spôsobuje, že ich vnímame nesprávne; raz ich vynášame, inokedy zatracujeme. A ak by sme mali určiť miesto, kde sa nachádza pravdivý obraz o Jednopoľných, musíme zavrhnúť myšlienku, že pravda je uprostred. Lebo tá polemická pravda nikdy nie je uprostred. Raz je zapečatená v ich nekompromisnom zatratení, inokedy sa objaví v ich obdive, a niet argumentov na jej spochybnenie.

Tam sa teda začína naše umenie pri hodnotení najbizarnejších čudákov, prichádzajúcich kdesi z úsvitu dejín, s ktorými tak rýchlo sympatizujeme, a tak ťažko sa zbavujeme ich zakrivenia.

Peter Juščák (1953) je slovenský spisovatel, publicista a dramatik.

Obsah Listů 1/2015
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.