Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2015 > Číslo 2 > Andrea Puková: Najdlhší rozhovor

Andrea Puková

Najdlhší rozhovor

„Napíš, čo bolo na Martinovi najmilšie, najjedinečnejšie a najdôležitejšie,“ vraví mi kamarátka Marta, naša spoločná kamarátka. Radí mi, lebo so mnou zdieľa nielen bolesť, že Martin Porubjak už nie je medzi nami, ale aj trápenie, keď už štvrtý či piaty deň civiem na čistý otvorený dokument v počítači. Ale ako napísať o niekom to naj, keď on bol pre vás ten najmilší, najjedinečnejší a najdôležitejší?

Sedíme v jedálenskom vozni medzinárodného rýchlika z Budapešti, tak ako cestuje vždy, načúvam jeho pražským príbehom. Dvadsiateho ôsmeho októbra 1999 cestujeme do Prahy. Počúvam Martinove historky, je v nich Praha jeho mladosti, keď chodieval za otcom, divadelná Praha, tá predovšetkým. Predstavenia v divadle Kolowrat s Emíliou Vášáryovou, predstavenie hosťujúceho Slovenského národného divadla na scéne Stavovského divadla, to veľkolepé shakespearovské predstavenie Ako sa vám páči?

V jedálenskom vozni prvýkrát počúvam o Tančiarni, jeho sne, predstavení, čo bude podľa francúzskeho Le Bal – pretancované slovenské dejiny 20. storočia. Nesmelo sa zapájam, vravím, že poznám v Paríži miesto, kde je posledná tančiareň v meste, tam za Bastilou v uličke Lappe, ktorá unikla veľkolepej hausmannovskej prestavbe, zostala zabudnutá, ako tá tančiareň, čo kedysi hostila Edith Piaf, zabudnutá aj so svojimi dnešnými štamgastami. Zacítim hrdosť, začervenám sa, som vyznamenaná – veľký rozprávač načúva žiačke.

Je štvrtok ráno, na Slovensku obyčajný pracovný deň, ale v Čechách nie, na večer máme pozvánku od prezidenta Václava Havla na vysvietený Pražský hrad, na štátnickú ceremóniu. Pozvánku, ktorú Martin Porubjak s láskou a úctou vždy prijal.

Prechádzame záhradami a parkami, ktoré zostali schované pred turistami, hore turistickou Nerudovou ulicou, a potom ešte vyššie, až k vchodu do Vladislavskej sály. Míňame slávnostne vyobliekané davy ľudí, hradnú stráž s kamennými pohľadmi, prechádzame zo sály do sály. Nebyť Martina, dodnes by som netušila, že možno takto prejsť celý Pražský hrad! Zo sály do sály. A v jednej z tých sál sa pri nás pristaví Václav Havel, len na chvíľočku, svojím hrkútavým hlasom pochváli Martinovi inscenáciu, už si nepamätám ktorú. Okamih noblesnej spriaznenosti.

Prezerám šuplíky a hľadám, čo mi po „Porubjačikovi“ zostalo. Kopa pohľadníc, množstvo divadelných bulletinov, niekoľko kníh, obraz starého Paríža na stene, obraz „krásneho Francúza“ (čo je stará grafika ohavného stredovekého šlachtica malého vzrastu) za knižnicou v depozite a zopár fotografií. Medzi tým všetkým sa hnevám na seba, že neviem nájsť rozhovor, ktorý sme pred rokmi robili pre týždenník Domino-fórum spolu so Štefanom Hríbom. Možno by som bola sklamaná, možno je to len výhovorka, ale vravím si, že by mi snáď pomohol ukázať cestu, ktorou sa mám vybrať.

Bol to môj a myslím, že aj Štefanov najdlhší rozhovor v živote. Začali sme v sobotu predpoludním a skončili v nedeľu nadránom, keď už unavený Štefan rezolútne vyhlásil vojnu historkám, lebo diktafón spálil všetky baterky, čo sme mali v redakcii. Šli sme potom spolu pešo domov a rozprávanie – ako inak – pokračovalo miestnymi príbehmi o uliciach, ktorými sme kráčali, a ľuďoch, ktorí bývali v tom-ktorom dome, o tom, kto kam chodil do akého podniku, kde prvykrát bozkal ktorú ženu, kde sa chodil korčuľovať a ako šróbikom pripevňoval korčule. Šli sme starou stíchnutou Bratislavou Martina Porubjaka, až sme prišli k domu, v ktorom už desaťročia žil. Uvaril kávu.

Vždy som mala rada ten pohodlný byt v centre, na pešej zóne v blízkosti Národného divadla, zaprataný knihami a obrazmi, byt, kde prichádzali herci sa vyrozprávať – tí mladí sa vyplakať z nesplnených lások, tí starší sa poradiť, či majú vziať tú-ktorú rolu. Stačilo zakričať pod oknom a vybehnúť na prvé poschodie. Byt, kde sa striedali v návštevách aj Martinove deti – syn Matúš a dcéra Zuzka, lebo si čosi zabudli, alebo prišli len tak, mali chvíľku čas a u „otca je vždy tak príjemne“. Kde sa neraz vyvaľovali v pohodlných veľkých kreslách veľké osobnosti európskej drámy Tankred Dorst či Peter Turrini s pohárom whisky v ruke. A kde nad vchodom vás vítalo a vyprevádzalo zarámované slávne srdiečko Václava Havla – venované, ako inak, Martinovi Porubjakovi.

Áno, iste by som mala spomenúť Hodrušu, tú jedinečnú chalupu, kde v zarastenej záhrade ponúkal návštevy čerstvým ovčím syrom a prvými letnými jabĺčkami, sľúbila som, že prídem opäť, no nikdy viac som svoju letnú cestu nezopakovala. Mala by som spomenúť Grécko, kam chodieval s Matúšom meditovať, Slovinsko, kde letoval posledný augustový týždeň so Zuzkou.

A Brno. Možno sme my tu, bratislavskí priatelia, žiarlili, že nás opustil a odišiel si. No utešovali sme sa tým, že v Brne našiel tak veľmi zaslúžený pokoj. A lásku. Filmovú lásku na život a na smrť. Priznajme si, kto z nás má to šťastie?

Andrea Puková (1975) je novinářka. Je editorkou magazínu salon.eu.sk a stálou spolupracovnicí Listů.

Obsah Listů 2/2015
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.