Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2015 > Číslo 6 > Andrea Puková: Paríž po

Andrea Puková

Paríž po

Rue Bichat a Rue Alibert, Rue de la Fontaine-au-Roi, Rue de Charonne a Boulevard Voltaire. Najviac Boulevard Voltaire. Nepoznala som nikoho z obetí a ani si neviem spomenúť, či som niekedy prechádzala ulicami Bichat a Alibert, Fontaine-au-Roi, aj keď v mysli v posledných dňoch nerobím nič iné, len chodím jedenástym parížskym obvodom. Čo viem isto, je, že nikdy som v žiadnej zo zasiahnutých reštaurácií a kaviarní nesedela. No na začiatku ulice Charonne, teda v retro kaviarni Pausa Café či v nostalgickom L'Armagnacu na tej istej ulici som vysedávala rada a často. Oba podniky sú akési pozostatky môjho súkromného Paríža, začiatky skúmania mesta, čakanie na koncert, na film, listovanie v nových knihách, ošúchaných komiksoch, neskoré večere s priateľmi v Pausa Café či raňajšie kávy s mužom s hlbokým pohľadom – lebo v L'Armagnacu majú na počudovanie naozaj skvelú kávu (inak v Paríži je väčšinou zlá).

Samozrejme, ešte je tu Bataclan, tá užasná divadelná budova, čo zvonka vyzerá krehko ako z čínskeho papiera, no vo vnútri vás ohúri francúzskou secesnou veľkoleposťou. Sídli uprostred bulváru Voltaire, na tom najzranenejšom parížskom bulvári. „Čašníkov sme sa pýtali na vône sorbetov, študovali sme menu reštaurácií a hovorili si, tak poďme sem, to vyzerá dobre. Táto aktivita sa konala štyridsaťtrikrát pred jednou palacinkárňou, stoosemdesiatkrát pred jednou pizzeriou, dvakrát pred tibetskou reštauráciou,“ spieval na tomto mieste pred rokmi Vincent Delerm. Bola som mladá a zamilovaná a v ten večer, v moju prvú parížsku noc hudby, som tomuto mestu neodvolateľne upísala srdce, dušu, už navždy.

To miesto medzi Bastilou, námestím Republiky, možno ešte ďalej medzi najväčším parížskym cintorínom Pere Lachaise, okolím melancholického Ménilmontant a veselou ulicou Oberkampf, je miestom mladého Paríža. Detí nových a starých usadlíkov, pre ktorých to, či ich predkovia prišli z Ľvova, Alžíra, Čchung-čchingu, Neapola alebo Bordeaux, nie je dôležitejšie, ako to, že sú Parížanmi. Je to všetko, len nie vyhľadávaná turistická destinácia. Uhladené domy, rozbité okenné tabule, nádherné fasády, pusté dvory a prudko kvitnúce predzáhradky, parky, kde sa večer čo večer premietajú filmy na plachtu uchytenú o konáre stromov, pouličné koncerty s pokazeným kombom, útulné kúty a klokotajúce križovatky, lacné ateliéry a fajnové umelecké galérie, závratné lofty a neuveritelĄné diery, kde sa dodnes na pár metroch štvrocových tiesnia desiatky obyvateľov. Ulice akoby bez minulosti, no zato preplnené súčasnými príbehmi Paríža ako z toho najčítanejšieho mestského románu. Pestrofarebný kút Paríža, ktorý je taký iný ako pomeštiacĄtená atmosféra Saint-Germain či ako zúrivá besnota Saint-Denis. Teda táto bezstarostná zmes národov, generácií, náboženstiev, farieb, bolo to, čo najviac podráždilo útočníkov?

Pravdepodobne na to neexistuje žiadna odpoveď. Lebo besnenie nemôže mať logické vysvetlenie, inak by sme sa už museli poučiť z toľkokrát opakovanej minulosti. Museli by sme ho aspoň tušiť, predvídať. Len bolesť je vždy rovnaká. Bolesť, ktorá vám vyrazí dych, bolesť, čo vás paralyzuje až tak, že zakáže slzám, aby vyhŕkli a tiekli. Nech teroristi rozmýšľali akokoľvek, zasiahli mesto priamo do srdca. Kým v New Yorku to bol mozog, sila mesta, v Paríži si vybrali predvíkendový piatok v jednej z najveselších a najobyčajnejších štvrtí.

Áno, aj Parížania sú hrdí. Žiaden šialenec, ani šialené presvedčenie, nijaké násilie im nezabráni, aby prestali chodiť do kaviarní. Je to, ako keby im niekto zakázal milovať, snívať, čítať, počúvať, módiť. Iste, aj to sa dá, ale nie tu, v tomto meste. Vysedávanie na terasách brasseries je akoby ich zmyslom života. Tu sa začínajú i končia ich každodennné rituály. Tu sa odohrávajú všetky dôležité, veselé i bolestné stretnutia. Vysedávali v nich počas oboch vojen, počas nacistickej okupácie Paríža, vysedávali v nich v máji 1968, odskakovali z nich na barikády, končia v nich všetky štrajky, čo prechádzajú mestom. Neexistuje nič, pre čo by na svoje svätyne zanevreli. Ani po auguste 1982, keď v židovskej reštauráci Jo Goldenberg v Marais vybuchla bomba, ktorá tiež zabíjala a zlikvidovala časť podniku. Návštevníci vstali a pomohli miestu, aby opäť začalo žiť. Čo bude tým impulzom, ktorý pomôže dnes?

Hľadám v médiách návody, ako túto katastrofu spracovať, ako násť nový zmysel, tak, akoby si to asi želali obete. S pietou, hrdosťou, láskou, odhodlaním – všetkých nás nezabijete! Filozof Bernard-Henri Lévy káže odteraz oveľa rozhodnejšiu neúprosnosť k radikálom a zároveň ešte väčšiu ústretovosť voči utečencom. Historik a politológ Ian Buruma zas, že musíme ponúknuť niečo viac, ako len uzavreté bublajúce getá nespokojných. Filozof, filmár Raphaël Glucksmann, syn veľkého Andrého: „Skoro ráno dnes okolo Les Halles veľmi elegantná stará pani s nežným a smutným pohľadom rozdáva bezdomovcom poukážky. Začneme sa rozprávať. Pri útokoch stratila vnučku. ,Už týždeň sa delím o jej dedičstvo so všetkými, aby mohla ďalej žiť všade v tomto meste, ktoré tak veľmi ľúbila. Viete, bankové kontá, to nie je také radostné ako toto tu.' Nechce, aby som ju citoval, nechce podávať žiadne svedectvo. Je úžasná.“ A tiež je tu žena, matka, spisovateľka Mária Danthine-Dopjerová: „Ako nedať deťom pocítiť strach, ktorý bude v nás pri každej kúpe lístkov do kina či na klzisko? Ako sa pripraviť na to, že o dva-tri roky začnú chodiť večer sami sa s kamarátmi zabaviť do kaviarní a barov a my budeme zakaždým tŕpnuť, či sa vrátia? Ako pred nimi zakryť strach z cesty metrom do práce? Už niekoľko týždňov mám pri počítači zoznam vecí, ktoré si deti prajú pod vianočný stromček. Dnes si ho dcéra prišla zobrať, že potrebuje naň niečo dopísať. Dopísala lístky na balet Luskáčika do Opery Garnier. Mne zostáva mesiac do Vianoc, aby som strach prekonala a lístky na balet jej pod stromček kúpila.“

Viem, že musíme. No, dá sa to? Aj naši priatelia v Jeruzaleme či Tel Avive sa naučili žiť so strachom. Teda vieme, že sa to dá. Ale ako? Roky našej ponovembrovej slobody nám – okrem iného – darovali aj pocit, že sa už nemusíme báť, kde a s kým sa stretávame a o čom rozprávame. Tak, teda. Čo nám zostáva? Kráčať si Parížom, ráno aj večer, konverzovať s ostatnými, ako Raphael, skúmať poéziu mesta, ktoré si aj tak žije svoj život napriek tomu, že je to už martýrske mesto. Miešať naše odlišné a striedavé žiale. Z ničoho nič nájsť svetielko a milovať. Kaviarne, reštaurácie, postupne aj kiná a nákupné centrá sa plnia, idú predsa Vianoce. Pere Noël. Čas radosti. Ľudia vychádzajú na ulice, vchádzajú do obchodov, možno sa ešte opatrne obzerajú. Zhromažďujú sa na námestiach, aby zapálili sviečky a vyjadrili svoju odvahu, spriaznenosť. Sviečky, ako symbol spojenia, že zostávame s tými, ktorí v čierny piatok zahynuli. Ale možno ani neexistuje jednotný návod, ako sa vysporiadať s tragédiou. Je to na každom z nás. Nájsť svetielko a milovať. Možno len tak prebiť ten smútok, ktorý nie a nie odísť.

Andrea Puková (1975) je novinářka, spolupracovnice Listů.V roce 2014 vydala s fotografem Petrem Župníkem knihu Zaľúbení do Paríža. Kaviarenská romanca mesta svetiel a jeho literárny život.

Obsah Listů 6/2015
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.