Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2016 > Číslo 1 > Juraj Buzalka: Utečenci u šovinistov

Juraj Buzalka

Utečenci u šovinistov

Multikulturalizmus nie je liberálna ideológia či Bruselom nanútený manuál, ale sociálny fakt a každodenná skúsenosť. Aj na takých izolovaných miestach ako polárny kruh, Vysočina či Detvianske lazy, ktoré si mnohí rodáci naivne projektujú ako kultúrne homogénne, existuje od nepamäti pluralita. Ako je možné, že lídri stredoeurópskych demokracií, ktoré si zakladajú na predstave mosta, križovatky či zmesky kultúr, o tom nevedia?

Maďarskojazyčných a rómskych Slovákov je spolu takmer milión. Východní kresťania, Česi, Rusíni, Ukrajinci, Vietnamci, luteráni a ateisti dajú hlinkovskému ideálu bieleho katolíckeho Slovenska zabrať aj bez toho, aby potrebovalo utečencov. Líši sa vari provinčný šovinizmus politikov jednej z najmultikultúrnejších krajín Únie napríklad od najprebádanejšieho kultúrneho provincializmu na svete, od viktoriánskeho Anglicka?

Drakulovi Slováci

Literárny historik Stoyan Tchaprazov v časopise English Literature in Transition 1880–1920, vychádzajúcom od roku 1957, publikoval v roku 2015 štúdiu zaoberajúcu sa románom Brama Stokera Drakula (The Slovaks and Gypsies of Bram Stoker's Dracula: Vampires in Human Flesh, English Literature in Transition, 1880–1920, Vol. 58/4, 2015). Všíma si v nej rolu predstaviteľov dvoch etnických skupín, slúžiacich grófovi, sedmohradských Slovákov a Rómov. Ako pripomína, Slováci a Rómovia pomáhali Drakulovi cestovať zo Sedmohradska do Londýna a späť. Napriek ich vernosti a významu pre grófa (a teda pre dej románu z roku 1897) sa im však v inak rozsiahlej literárnovednej spisbe o svetoznámom príbehu doteraz nedostalo veľa pozornosti. Autor argumentuje, že rozbor úlohy Slovákov a Rómov v knihe nielenže ozrejmuje motivácie postáv, ale kvôli latentnej slavofóbii a ciganofóbii vo vtedajšom viktoriánskom Anglicku pomáha pochopiť širšie geopolitické a kultúrne súvislosti formovania podôb literárnych hrdinov.

Pre Stokera totiž Slováci a Rómovia slúžia na udržanie „čistoty“ britskej identity a kultúry, vnímanej ako ohrozenej „cudzími“ elementmi. Umožňujú poukázať na „kvality“ britských kultúrnych noriem a geopolitické záujmy Británie. Slováci, v diele verní služobníci Drakulu, predstavujú kultúrny a geografický opak Západu. Sú fyzicky zdatní chrániť svojho pána, pričom sú tiež ľahko kontrolovateľní a manipulovateľní. Rómovia sú zobrazení v prevažne rasistických tónoch, zdôrazňuje sa ich animalita, sú predstavení ako nomádi, žijúci z práce iných a mimo etablovaného právneho systému. Slúžia ako úplný opak vyspelých, pracovitých, strednostavovských Britov. Ako tvrdí Tchaprazov, Stoker prezentuje Slovákov a Rómov bez akýchkoľvek pozitívnych vlastností: „Sú skorumpovaní, bezcitní, orientálni barbari, oddane slúžiaci pánovi a poskytujú mu potrebnú mobilitu pre aktivity mimo Sedmohradska. Presne kvôli zodpovednosti za Drakulovu inváziu Londýna sa Slováci a Rómovia stali tak obludnými ako sám gróf. Bez nich by bol Drakula nútený zdržovať sa v oblasti blízko svojho zámku a zostal by problémom pre miestnych, nie pre Britov.“ (s. 528)

Autor vyslovuje hypotézu, že hoci Rómovia boli dostatočne odstrašujúco „iní“ pre vtedajšie britské publikum, ako nomádi nedokázali prakticky pomôcť pri preprave Drakulovej „cestovnej truhly“ po vodných cestách. Slováci, známi vo vtedajšom svete aj ako pltníci, však ponúkli riešenie. Hlavne však boli v mnohoetnickom Sedmohradsku jediní reprezentanti Slovanov. Pasovali teda podľa Tchaprazova do ideálneho obrazu ohrozenia, rozšíreného medzi vtedajším britským čitateľstvom, vystrašeným najmä rastúcim vplyvom cárskeho Ruska na Balkáne v kontexte Krymskej vojny (1853–1856) a po rusko-tureckej vojne (1877–1878). Ako píše Tchaprazov (s. 530), „slovanské dedičstvo Slovákov teda umožnilo Stokerovi priniesť ohrozenie Drakulom bližšie domov, zosobniť ho a dať mu známu tvár“.

Vynikajúca kniha Martina Pollacka Americký cisár, ktorá vyšla v českom preklade vo vydavateľstve Větrné mlýny v roku 2014, sa odohráva v tom istom čase ako román Drakula. Prvá kapitola sa venuje vandrujúcim mladým mužom z dediny Brutovce na pomedzí Spiša a Šariša, ktorých na ceste do Hamburgu na loď do Ameriky v západnej Haliči chytila polícia. Obraz o ekonomických migrantoch z východnej Európy, ktorý autor z archívnych prameňov získal, sa „kultúrnou inakosťou“ podobá Drakulovým Slovákom. Nápadne pripomína súčasných utečencov ako o nich hovoria stredoeurópski lídri.

Kultúrni šovinisti

Tak ako Východoeurópania v Amerike, aj dnešní utečenci prichádzajú z „inej kultúry“. Tak ako v časoch viktoriánskeho Anglicka či priemyselnej Ameriky, aj dnes mnohí stredoeurópski politici hecujú nenávisť, založenú na kultúrnych rozdieloch, dochádza k „sťahovaniu národov“. Akoby doteraz národy sedeli v tieni orecha pri chalúpke z tŕstia. Pri niektorých výkrikoch sa takmer zdá, že najobľúbenejší nepriateľ Európy, ekonomický migrant, už vo vlaku z Anatólie do Istambulu sníva o plných geletkách liptovskej bryndze, hoci možno sa skôr teší na nevlastných súrodencov tmavšej pleti, ktorých jeho otec zanechal v Karpatoch po styku s dámskym personálom socialistických kúpeľov.

Predkovia slovenského premiéra a jemu podobní podľa všetkého bránili Európu pred „barbarmi“ už v bitke pri Termopylách, dobrých päťsto rokov pred Kristom a vyše tisíc pred vznikom islamu. Nevšimli si, že kúpeľníctvo, podobne ako káva či paprika, matematika či astronómia, salašníctvo, ba aj roľnícky spôsob života dorazili z oblastí, odkiaľ dnes prúdia utečenci. Bolo to síce „len“ po päťtisíc rokoch od ich kultivovaní na brehoch Eufratu, Tigrisu a Nílu, ale tak už to s roľníctvom a domestikáciou dobytka v Európe býva. Ťažko argumentovať s premiérom o kultúrnej pluralite, keď na pravdepodobne najvýznamnejšom keltsko-rímskom archeologickom náleze, ktorý potvrdzuje, že na území Bratislavy bolo v prvom storočí pred Kristom významné mesto s akropolou stredomorského typu, nechá postaviť betónové garáže. Pri premiérovom obdive k chudorľavej soške na koňovi s veľkým prirodzením, ktorá údajne predstavuje kráľa starých Slovákov Svätopluka a ktorú pred pár rokmi pomáhal odhaľovať, si podporu iného ako „staroslovenského“ dedičstva ani nemožno predstaviť. Čo na tom, že za čias antického mesta na Bratislavskom hrade boli predkovia Slovanov kultúrne len o trochu viac ako genetická informácia v žaburine na strednom Dnepri? Žeby pri ochrane starobylej „barbarskej“ kultúry Bratislavy zlyhal európsky multikulturalizmus?

Vodca „Kristusa národov“ Jarosłav Kaczyński v duchu takéhoto provincializmu načiera rovno do biológie, keď varuje pred údajnými chorobami utečencov ako cholera či dyzentéria, parazity či protozoa. Bojí sa, že jeho „nie islamska, nie laicka, wielka Polska katolicka“ zanikne pod náporom moslimov. Propagovanie stravy na báze bravčového zo strany Miloša Zemana sú pri Kaczyńského biologizácii kultúry a Ficovom etnocentrizme iba „balastom“ blížiacim sa – hoci organickým pôvodom (formou jedla) – predstave o kultúre ako veci krvi a pôdy. Iba Viktor Orbán dokáže všetkých prekonať strachom z utečencov ako „armády“.

Kolíne, Kolíne...

Text Lídy Rakušanovej zo stránky Českého rozhlasu nedávno kritizoval „falošnú toleranciu“ (rozumej politickú korektnosť) Západu po novoročnej molestácii žien v Kolíne nad Rýnom zo strany severoafrických azylantov. (www.rozhlas.cz/plus/nazory/_zprava/lida-rakusanova-diskuse-o-islamu-rasismus-nebo-falesna-tolerance--1571392) Podľa článku kolínsky atak má korene v Koráne, ktorého „principy netolerují jiná náboženství ani názorovou pluralitu, zabetonovávají nerovnoprávné postavení žen, upevňují pocit nadřazenosti“.

Odhliadnuc od toho, že tvrdenie novinárky o islame možno zovšeobecniť na akýkoľvek kultúrny parochializmus, len ťažko možno prijať, že na vine je „iná kultúra“. Náboženská či etnická identita nie je automaticky konfliktná, ale sa takou stáva v konkrétnej situácii. Konflikt vzniká určite komplexnejšie ako z číreho faktu sociálneho vylúčenia, to mimochodom vieme aj o rómsko-nerómskom spolužití, že konflikt je takmer vždy zároveň aj kultúrny. Nie je to však tak, že kultúru možno redukovať na Korán, Bibliu či „západné tradície“.

Ak by sme napríklad „západné tradície“ rovnosti pohlaví a ľudských práv brali ako vzor, na Slovensku by museli zmiznúť názory, že „žena je ako pôda a patrí tomu, kto ju obrába“ (dávnejší výrok kedysi partajného kolegu Róberta Fica). Podobne „kultivované“ porekadlá ako „ženu keď zbiješ, akoby si roľu pohnojil“ či modernejšie „keď je žena pridlho v obývačke, znamená to pridlhú reťaz z kuchyne“ by zas nemohli nájsť praktické vyjadrenie v mlátení manželky poslancom slovenského parlamentu (náhodou opäť z Ficovej strany).

Pri čítaní novoročných správ z Kolína sa mi však pripomenul obraz z pláže v Dubaji, kde som na vlastné oči videl desiatky pakistanských robotníkov po pás vo vode, ako si pri pohľade na vyše šesťdesiatročnú dôchodkyňu z Európy v celých plavkách uľavovali pravou rukou. Možnože gastarbeiterov núti masturbovať na verejnosti „kultúra islamu“, povedal by slovenský premiér či český prezident. Pravdepodobnejšie však je, že na rozdiel od starých mládencov v Karpatoch, s ktorými majú Pakistanci podobný život v celibáte, v Dubaji nie je voľný prístup k erotike. Netreba teda pripomínať beštiálne znásilnenie študentky v indickom autobuse alebo prostý fakt, že porno, ktorého producentom je Česko či Maďarsko svetovou špičkou, je primárne založené na kultúre ponižovania žien, aby bolo jasné, že v Kolíne nejde o islam. Mimochodom, tretina Čechov si napriek (či vďaka?) slobode (a voľne prístupnému pornu) myslí, že ženy si za znásilnenie môžu samé.

Kde je teda problém?

Mladý sociológ Ábel Ravasz publikoval krátky článok v novinách Washington Post (Refugees in Europe heres a different reason people are saying no to them, 19. 1. 2016). Položil si v ňom dôležitú otázku, prečo dediny pri Nitre, ba samotná premiérova rodná obec odmietajú ubytovať asýrskych kresťanov z Iraku, a to napriek dlhej selekcii (údajne aby nevyzerali príliš orientálne) ako aj podpore zo strany vlády či vedenia katolíckej cirkvi. Teoreticky bola otázka „inej kultúry“ zažehnaná rovnakým vierovyznaním, ba vládni predstavitelia vydávali za bonus aj jazyk utečencov, ktorý je novodobou formou jazyka Ježiša Krista. Pri malom množstve cudzincov neexistoval ani strach o narušenie etnickej rovnováhy či z terorizmu, absentoval aj „tlak Bruselu“, ktorý pri kvótach premiér postavil ako otázku prežitia štátu. Ravasz vyslovuje tézu, že ľudia skrátka nechcú zmeniť svoje každodenné návyky. Cudzích nechcú a basta! Pre hladký priebeh integrácie imigrantov – každý príčetný vie, že počet prichádzajúcich bude a musí byť stále vyšší – je zistenie o  kultúrnom parochializme miestnych kľúčové. Ako to súvisí s Kolínom?

V prvom rade je na chybe štát. Chabá reakcia polície na molestáciu v uliciach je prvou z radu chýb v Nemecku. Nápadná nečinnosť polície voči domácim „kresťanským“ násilníkom na Slovensku má už na svedomí mnohé ženské životy. Pri Nitre však ide skôr o nedostatok komunikácie štátu s miestnymi autoritami v kontexte antiutečeneckej hystérie, na ktorej postavil Róbert Fico svoju „ľavicovú“ kampaň. Samozrejme, tak ako tupých mačov vlastnej kultúry aj imigrantov treba vychovávať k úcte voči spôsobu života v Európe, k rešpektu nezávislosti a dôstojnosti žien. Ako však pripomína nórsky antropológ Thomas Hylland Eriksen, v konečnom dôsledku budú musieť byť mládenci začlenení do konkrétnych situácií. Až tie ich naučia, že sa prisťahovali do individualistickej spoločnosti, v ktorej je nezávislosť väčšiny žien – ak ich náhodou aj za prizerania polície neterorizujú „kresťanskí“ partneri – samozrejmá. Integrácia je založená na skúsenosti, nie na kurzoch občianstva. Multikulturalizmus je realita, nie akási naivná ideológia Bruselu!

Juraj Buzalka

Obsah Listů 1/2016
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.