Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2016 > Číslo 1 > Marián Hatala: Kiežby pre nás nič nerobili, ani nás nechránili!

Marián Hatala

Kiežby pre nás nič nerobili, ani nás nechránili!

Slovensko zaplavili bilbordy Smeru. Monopolná partaj sa pred marcovými parlamentnými voľbami svojmu ľudu – akože inak? – líška a zalieča. Nadbieha a lichotí mu. Pavol Ország Hviezdoslav by povedal, že „krútichvostikuje“.

Robíme pre Slovensko, Chránime Slovensko – tak znejú aktuálne myšlienkové odkazy sociálnych demokratov. Nejeden takzvaný radový človek so zdravým sedliackym rozumom, tobôž ten, čo vyčnieva z radu, má sto a viac chutí zvolať: Kiežby pre nás nič nerobili, ani nás nechránili!

Ako slama z nápadne predražených lakoviek trčí z oboch bohapusto rozmnožených pútačov duch hrubozrnného populizmu tohto spolčenia farizejov a prostituujúcich obchodníkov i dlhodobá protimigrantská rétorika lídra Smeru. Dôkazov sú už také úctyhodné hromady, že si možno poslúžiť aj tými najfajnovejšími a najonakvejšími. Fico v júni 2003, keď ako žlčovitý opozičný politik kočoval po krajine a učitelia hrozili štrajkom: „Štrajk je logickou a nevyhnutnou reakciou učiteľov na politiku vlády.“ Fico toť z 21. januára 2016, keď zhruba 11 tisíc spoločensky ponižovaných až deklasovaných slovenských učiteľov stálo na prahu celoštátneho protestu: „My vieme niečo urobiť pre učiteľov, ale očakávam, že aj oni urobia niečo pre štát.“

Kto je to „štát“ a čo treba preň urobiť, azda netreba siahodlho vysvetľovať. Ak sa aj nájde neinformovaný, dezorientovaný či – povedané slovníkom prednovembrových súdruhov – „ideovými diverzantmi“ proti vláde štvaný riaditeľ školy, ktorej pedagógovia sa rozhodli vstúpiť do štrajku, bdelá štátostrana signál okamžite zachytí a promptne vyšle protisignál. Lojálni úradníci príslušného magistrátu, mestského úradu či vyššieho územného celku si zblúdenca pozvú na pohovor a pripomenú mu reálne hroziace, to jest vykonateľné postihy a sankcie. Ryba sa väčšinou zľakne, no tí, čo ,robia pre Slovensko', vedia, že aj zľaknutá ryba dokáže plávať s prúdom.

Na plávanie s prúdom však stačí aj zinscenovanie vlastnej nevedomosti, aké pred štyrmi rokmi predviedla doktorka práv Mária Ritomská, keď sa ako poslankyňa doteperila až hen k parlamentnému bidlu. Na otázku denníka Sme, čo si myslí o premiérovi, vyslovila pamätné až legendárne: „Názor na pána premiéra? Nad tým som sa ešte nezamýšľala. Som tu dosť krátko.“ Rozpamätala sa síce, že v komunálnych voľbách dala hlas sebe (pre istotu), no už zabudla, kohože volila v tých parlamentných: „Počkajte, spomeniem si... Ja som bola zahltená komunálnou politikou.“

Ale teraz už dokonale chránená, chcelo by sa dodať. Lebo my sme zo Slovenska vytvorili bezpečnú krajinu, my sme nepodcenili problémy s migrantmi, my sme prijali viacero preventívnych opatrení, vďaka ktorým sa Slovensko nestalo migračnou cestou, my sme nedopustili, aby u nás vznikali moslimské komunity a getá, my tu posilňujeme vedomie, že existuje cudzia kolektívna vina a že jej nositeľov potrestáme za všetko, čo sa zmestí do batoha, s ktorým sa my Slováci vláčime, ťarbeme, motkáme a prdúskame stále v kruhu, súc čoraz izolovanejší, lebo v tom preťažkom batohu je všetko našské, nám také dôverne známe a blízke: predsudky, predpojatosť, nevedomosť, nekultúrnosť a – xenofóbia.

Lenže „my“ nie sme všetci. „My“ nie sme ani Smer. Aj preto nie, že si pamätáme a chceme si pamätať. Povedzme to, že premiér mal ešte v júli 2015 nominovať nového člena Správnej rady Ústavu pamäti národa. Fakt, že sa tak dosiaľ nestalo, akiste nevplýva negatívne na činnosť a rozhodovanie inštitúcie, no zreteľne vypovedá o vzťahu súdružky vlády k ÚPN a k našim moderným dejinám. Rovnako ako všetky doterajšie nominácie Fica v prospech matičiarov, mečiarovcov, slotovcov a persón skryto i menej skryto sympatizujúcich s Dr. Jozefom Tisom.

V polčase nekonečnej agónie, ba fatálneho rozpadu pravicovej scény ,robia pre Slovensko' a ,chránia Slovensko'. Podistým aj pred košickými výtvarníkmi a aktivistami Petrom Kalmusom a Ľubošom Lorencom, ktorí natreli červenou farbou pomník Vasiľa Biľaka v Krajnej Bystrej, rodnej obci tohto pohlavára KSČ, a 3. februára – po uzávierke LISTOV – sa podrobili (priliehavejšie sloveso mi nenapadá) pojednávaniu na Okresnom súde vo Svidníku. Pravdaže, platí Zákon o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického režimu a podľa ktoréhosi z jeho paragrafov odpor občanov proti komunistickému režimu bol legitímny a morálne oprávnený. Pravdaže, inštalovaním a odhalením pomníka došlo k verejnej podpore a propagácii skupiny, ktorej názory smerujú k potlačeniu základných práv a slobôd a k popieraniu a schvaľovaniu zločinov komunistického režimu. Proti však sú projektanti našej svetlej, udalosťami Novembra 1989 násilne prerušenej budúcnosti, ktorí rysujú hrubočizné čiary za minulosťou, súc s ňou spojení pupočnými šnúrami len o čosi hrubšími, než sú tie čiary. A oni nepripustia, aby sa z kauzy stalo politikum. Budú sa držať svojho paragrafového kopyta, a teda vandalizmu ako trestného činu, poškodzovania cudzej veci a finančnej náhrady vzniknutej škody.

Robia a chránia a... pripomínajú lekárov „so strojenými úsmevmi na rozžiarených tvárach“ z ústavu pre duševne chorých v románe Sklenený zvon od Sylvie Plathovej. Biele plášte sa s dojemnou starostlivosťou pýtali pacientky, ako sa dnes cíti, alebo len „jeden za druhým vchádzali do izby a predstavovali sa. Nechápala som, prečo ich má byť tak veľa, ani prečo sa mi chcú predstaviť, a začala som si myslieť, že ma testujú, aby zistili, či som si všimla, že ich je príliš veľa, a začala som sa mať na pozore“.

Ďakujem za otázku. Aj dnes sa cítim výborne. Aj dnes uznávam, že je vás v našom päťmiliónovom ústave veľa, priveľa. Ale niečo treba robiť. Proti vám. A niečo treba chrániť. Už zase – proti vám.

Marián Hatala

Obsah Listů 1/2016
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Jan Novotný:
Mizol a ti druzí

Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.