Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2016 > Číslo 4 > Juraj Buzalka: Casa de Bonaparte

Juraj Buzalka

Casa de Bonaparte

Pozorovatelia slovenskej politiky už roky špekulujú, v čom tkvie pretrvávajúca popularita Róberta Fica. Odpovedí je mnoho, od absencie relevantnej alternatívy, cez špecifický vzorec líderstva, ktorý oslovuje voliča v dosahu Karpatského oblúka, po absenciu reálnych problémov počas cicania z dotácii EÚ.

Populizmus, inštrumentalizmus a absencia koncíznej ideológie na veľkú časť voličov samozrejme zaberajú, otázka je, kedy nastáva zlom. Komentátori už dlho kuvikajú, že premiér sa opozeral, na tej a tej kauze meriame jeho posledné dni. Slovenský Merkel zatiaľ ustál každý škandál. Bytový dom menom Bonaparte však podľa všetkého menia situáciu. Tisícky ľudí na námestíčku blízko Bratislavského hradu týždenne protestujú pred domom, ktorý ako oranžovo-sivá bradavica čnie nad vilkami na mieste zvanom Napoleonov vŕšok.

V médiách a na sociálnych sieťach sa prepierajú dve vo vzťahu k voličom menej závažné obvinenia. Prvé narába s témou „totem zlodejov“, druhé preferuje „únos štátu“. Obe sú pravdivé, ale nevysvetľujú doterajšiu blahovoľnosť voličov k populárnemu premiérovi a jeho chránencom.

Najväčšiu slovenskú kauzu roka 2016 spôsobili správy, že istý podnikateľ, obchodujúci s ministrom vnútra, dostal dva milióny eur prostredníctvom vratiek DPH a polícia odmietla tento podozrivý obchod vyšetrovať. Následne sa objavili informácie o prevodoch nehnuteľností medzi spriaznenými firmami, ktoré len ťažko mohli znamenať aj reálne plnenie. Odvtedy najmä biznisovo orientovaná časť pozorovateľov vidí v dome „totem zlodejov“: ako je možné, že minister vnútra – pravá ruka premiéra a dvojjediný šéf polície i jej inšpekcie – doteraz sedí na svojej stoličke?

Vysvetlenie „totemu zlodejov“ kultivuje ďalšie špekulácie, keď tvrdí, že premiér kryje niečo väčšie, že dom je vlastne jeho a päť či desaťpercentná strata popularity aj tak necháva sociálnodemokratickú stranu v pozícii atraktívnej nevesty akéhokoľvek vládneho sobáša. Kauzu preto treba nechať vyhniť.

Téza o dome Bonaparte ako „toteme zlodejov“ však neodpovedá na základnú otázku: prečo práve táto a nie iná kauza spôsobuje v ľude zaváhanie a prečo práve teraz?

Významnú časť kritiky kauzy Bonaparte možno nazvať kritikou „únosu štátu“. Táto lamentácia vychádza z pozorovania, že niektorí majú v karpatskej demokracii viac práv a menej povinností ako iní. Nejde len o platenie daní či štátne zákazky, ako by tvrdili totemisti, ale aj o morálne pochybenie. Únos štátu oligarchiou je aj hlavným motívom pouličného cirkusu na Napoleonovom vŕšku, ktorý úspešne organizuje parlamentná opozícia. Éra Róberta Fica je v takomto liberálno-progresívnom chápaní návratom smerom k mečiarizmu.

Téza únosu štátu sa viac blíži k vysvetleniu blízkemu tomuto textu, keďže priznáva rolu darebákom a poctivejším a demaskuje málo vysvetľujúce „ekonomické tlaky“ ako trh či trieda. Ani takáto normatívnejšia pozícia však žiaľ nevysvetľuje, prečo Casa de Bonaparte naznačuje klimax popularity premiéra. Nazdávam sa, že presnejšia odpoveď o možnom zlome ide v smere od občianskych cností k túžbe po obyčajnej rabovačke panskej kúrie.

Publicista a prispievateľ do Hronských novín, vydávaných v Banskej Bystrici, začiatkom dvadsiatych rokov minulého storočia napísal: Na ceste do Hriňovej dohoním dve ženičky a dvoch chlapov. Dáme sa do reči, vykladám im o rôznych veciach i o republike. Jedna zo ženičiek sa udivene zastaví a pýta sa: „Prosím, tam v Česku je ešte tá ,republika´?“ prekvapený vysvetľujem jej, že na Slovensku tiež! Krúti hlavou a jaksi smutne hovorí: „U nás bola len za tri dni!“ Vzpomínala na dobu rabovačiek. (Jozef Hobl: Kaleidoskopické obrázky zo stredného Slovenska. Satyrické a humoristické črty písané do Hronských novín pod čiaru. V dobe 1923–1925, Lučenec: Nová stolová spoločnosť, 2000, 1926) V podobnom duchu vyznieva aj kreslený vtip Mikuláša Sliackeho v denníku SME, reflektujúci reálie slovenského pravosúdia. Muž v talári hovorí druhému: „Slováci sú schopní závidieť sudcovi aj štrnásty plat a samoodmeny.“ A druhý, „a chudákovi prokurátorovi aj apartmán na Floride.“ Rabovať takýto dom, intímne miesto bezpečia, v ktorom aj páni sú „obyčajní ľudia“, skrátka nie je ako ukradnúť hodinky či poškriabať karosériu drahého auta.

Pred pár rokmi by sa premiérovo bývanie označovalo za podnikateľský barok. Reprezentovalo by to horšie, čo si nová zbohatlícka trieda vybudovala. Bonaparte totiž dráždi aj pomerne prosperujúce stredné triedy, o ktorých vkuse možno tiež viesť dišputy. Možno premiér chcel urobiť staromestským vilkárom napriek, nevedomky pripomínajúc susedom, že pôvod ich majetku môže byť aj v arizácii či znárodňovaní – neďaleká tzv. Biľakova vila by vedela rozprávať! Ako píšu tabloidy, premiér si ako súkromná osoba prenajal byt na najvyššom poschodí novostavby s rozlohou takmer 400 štvorcových metrov a stometrovou terasou s výhľadom na Dunaj. Každú návštevu monitoruje množstvo kamier a pri vstupe ju víta recepcia s hnedým mramorovým pultom a veľkou podobizňou francúzskeho cisára.

Premiérov dom zapína v slovenských dedinčanoch – ak akceptujeme, že v bratislavskej kaviarni sedia primárne oni a ich deti – podobnú túžbu po rabovačke, akú si všimol stredoslovenský publicista po vzniku Československa. Dedinčania totiž ľahko súhlasia s tým, aby sa páni vozili na luxusných autách, doprajú im milenky i drahé hodinky, záľuby, ktoré už ľavicový premiér viac-menej priznal. Páči sa im aj zlatým gýčom pretretý Bratislavský hrad, ktorý im za ich štedré príspevky láskavo opravil údajný mecenáš vládnej strany. Aj baroková záhrada z roku 2016, ktorú postavili na streche garáže, prekrývajúcej vzácne archeologické nálezisko z obdobia, keď predkovia nejakých Slovanov – starých Slovákov, ako ich rád volá Róbert Fico – boli len časťou žaburiny kdesi na strednom Dnepre. Ľudovým barokom mámení Slováci sa však v bratislavskej kaviarni začínajú pýtať na intímnosti, ako sa kedysi pýtali Mečiara: načo najväčší slovenský dedinčan potrebuje také panské taľafatky ako Dom Bonaparte a odkiaľ naň vzal?

Juraj Buzalka

Obsah Listů 4/2016
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.