Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2016 > Číslo 6 > Ferdinand Vrábel: Vajanský a Masaryk

Ferdinand Vrábel

Vajanský a Masaryk

Od spolupráce a priateľstva cez konflikt k zmiereniu

O vzťahu T. G. Masaryka a spisovateľa a politika Svetozára Hurbana-Vajanského (1847–1916) sa všeobecne vie toľko, že sa zoznámili a spriatelili počas Masarykových pobytov na Bystričke pri Turčianskom Svätom Martine a ich počiatočné priateľstvo po rokoch prerástlo do nevraživosti, nepriateľstva a prerušenia stykov. Ich pomer sa skalil až natoľko, že Masarykovci dokonca prestali chodiť na letné pobyty v Turci. Príbeh ich kontaktov je kusom česko-slovenských dejín, ktorý môže mnohé osvetliť z vtedajších pokusov o vzájomnú podporu a pomoc českých a slovenských vedúcich činiteľov v spoločnom boji proti útlaku v Rakúsko-Uhorsku.

Väčšinou sa súdi, že Masaryk a Vajanský sa rozišli pre rozdielne názory na Rusko. Je to len čiastočná pravda. Rozdielne názory na Rusko a jeho úlohu pri oslobodení Čechov a Slovákov z rakúsko-uhorského područia, to bol skutočne jeden z vážnych sporných bodov medzi Masarykom a Vajanským. Druhým nemenej závažným sporným bodom boli rozdielne názory na česko-slovenskú vzájomnosť a vzťahy Čechov a Slovákov. Masarykovi sa vyčítalo a vyčíta, že zastával myšlienku etnicky jednotného československého národa a Slovákov považoval vlastne za Čechov, hoci v Masarykovej koncepcii išlo skôr o myšlienku politického československého národa, ktorý sa skladal z dvoch etnických národov. Masarykovi nikdy nešlo o počeštenie Slovákov, ctil si ich svojráz a povedal to aj Andrejovi Hlinkovi v Ružomberku v roku 1921. Slováci a Česi mali byť zjednotení v jednom spoločnom štáte, pričom Slováci si mali zachovať svoj jazyk a vlastný kultúrny rozvoj. Neskoršie o tom už prezident Masaryk podal aj konkrétne dôkazy. V roku 1919 ho požiadali o protektorstvo oživotvorenej Matice slovenskej a Masaryk sa stal jej členom s členským príspevkom 102 896 Kčs, podporoval aktivity Karola Plicku, ktorému kúpil špeciálnu kameru na nakrúcanie slovenských národopisných materiálov, a napokon daroval Matici slovenskej 500 000 Kčs na výskum slovenského jazyka a jeho dialektov.

Tretím sporným bodom bol Vajanského román Kotlín, jeho kritická recenzia z Masarykovho pera a Vajanského odmietavý postoj k slovenským ideovým žiakom Masaryka – hlasistom. Rozvinutejšia česká spoločnosť sa Vajanskému a ďalším slovenským konzervatívnym kruhom začala postupne javiť ako hrozba. Vajanského skupina sa aj preto postavila proti hlasistom, ktorých vnímala ako pokrokárov, zanášajúcich na Slovensko cudzie, najmä západné vplyvy, a za nimi videla, nie neopodstatnene, hlavne Masarykovo ideové pôsobenie. Konečnú roztržku medzi Vajanským a Masarykom znamenal Vajanského propagandistický román, v ktorom si vodca martinského centra slovenských národovcov vyrovnal účty nielen so slovenskými hlasistami, najmä Vavrom Šrobárom, ale aj s Masarykom, ktorého skarikoval ako profesora Babingtona Papáčka.

Synovo svedectvo

Ale to nebolo konečné slovo vo vývoji vzťahu medzi Vajanským a Masarykom, aj keď sa obaja už v priateľskom duchu osobne nestretli. Vajanský v rokoch prvej svetovej vojny v mnohom poopravil svoje názory ako na Rusko, tak aj na Masaryka, a dokonca schvaľoval aj spoluprácu svojho syna Vladimíra s ním. A o Masarykových názoroch na Vajanského vtedy aj po prevrate podali najvýraznejšie svedectvo Vladimír Hurban a aj Masarykove vyjadrenia už v prezidentskej funkcii. Vladimír Hurban (1883–1949) podal priame svedectvo, ako jeho otec krátko pred smrťou, v čase, keď človek obvykle bilancuje svoj život, prehodnotil svoje stanoviská, pokiaľ ide o Rusko a aj Masaryka. Podľa dokumentu uloženého v Slovenskom národnom archíve v Bratislave Vajanský poslal synovi do Ruska odkaz s tým, že žehná jeho práci a aj jeho „majstrovi“. Vladimír Hurban napísal vo svojom článku, ktorý vyšiel po vojne v amerických novinách, o prezidentovom prejavu na martinských slávnostiach v auguste 1926, kde Masaryk spomenul aj Svetozára Hurbana-Vajanského pri príležitosti otvorenia novej budovy Matice slovenskej. Prezident navštívil vtedy aj Národný cintorín a poklonil sa Vajanského pamiatke pri jeho hrobe. Zároveň komentoval aj prípravu pomníka (bol odhalený v roku 1931 a jeho autorom bol významný slovenský architekt Dušan Samo Jurkovič). Masaryk: Odhalenie pomníka Svetozára Hurbana-Vajanského je aktom vďačnosti, ale zároveň programom – literatúra slovenská bola strážkyňou a buditeľkou národa.

Podľa V. Hurbana ani dlhý traktát nemôže predstihnúť hlboké hodnotenie, veľké ocenenie diela Vajanského obsiahnuté v tejto krátkej vete. Ale zároveň spomína urputný spor Vajanský – Masaryk, ktorý trval dlhé roky. Vajanského syn však zároveň upozorňoval, že spor bol ukončený – čo je takmer celkom neznáme – na sklonku Vajanského života a z iniciatívy Vajanského. Ako to presne bolo? Vladimír Hurban v článku poznamenáva, že to už v roku 1925 oznámil aj profesorovi Albertovi Pražákovi, ale nevie, či jeho svedectvo už niekde Pražák aj použil. Keďže Masarykovým vyhlásením v Martine sa podľa Vladimíra Hurbana stala vec aktuálnou, rozhodol sa verejnosti oznámiť, ako to vlastne s tým zmierením bolo.

V úvode V. Hurban píše, že je všeobecne známe, že hlavným sporným bodom medzi Vajanským a Masarykom bolo Rusko a všetko, čo s tým súviselo. Vladimír Hurban píše: Vajanský navštívil posledný raz Rusko na jar r. 1914, krátko pred vojnou, a na spiatočnej ceste z Petrohradu navštívil mňa, žijúceho vtedy vo Varšave. Smutný prišiel z Petrohradu. Mal som tiež veľmi odlišné názory na Rusko než otec, hlavne na základe skúseností získaných päťročným pobytom v Rusku, a preto som sa bál dotknúť sa tejto pre otca najháklivejšej otázky. Názor jeho bol mu dogmatom, ktorého dotknúť kriticky nesmeli sa beztrestne ani vlastný brat, dcéry, syn. Otec mlčal. Až posledný večer pred odchodom, keď sme zostali sami, sveril sa mi, že posledná jeho návšteva ho neuspokojila. (...) ... povedal mi ale toľko: Tí veľkí páni v Petrohrade nemajú pre nás, malé slavianske národy, porozumenia. Pamätám sa presne. Hlboko sa mi vštiepila veta, na ktorú sa pamätám, som istý, doslovne: Slová, to ešte ako tak, ale za nimi – nič. Hneď ale zmĺkol, akoby sa ľakol svojich vlastných slov, akoby hrešil proti samému sebe.

Svedectvo Vladimíra Hurbana pokračuje ďalej takto: 29. júla 1916, teda osemnásť dní pred svojou smrťou, bol Vajanský posledný raz na návšteve u svojej dcéry Viery a zaťa Dr. Rudolfa Markoviča. Dcéra Viera už predtým a častejšie, keď činnosť Masarykova za hranicou bola ako-tak známa, pamätajúc na krásny pomer nás detí k Masarykovcom, rodičom i deťom, ktorý sa začal priateľstvom otcov a neprestal nikdy, ani ich nepriateľstvom, pripomenúvala Masaryka. Otec zdrtený porážkami Ruska, nebol prudký, akým býval predtým. Čo viac, on dobre chápal, že porážky Ruska nie sú len ťažkými strategickými, ale napraviteľnými porážkami, ale že sú príčinou vnútornej nenapraviteľnej hniloby aparátu vedúceho ruský národ. A tomuto presvedčeniu dal výraz v krajnej zúfalosti a obviňovaniu samého seba, že po celý svoj život posudzoval Rusko nesprávne. Uvedeného dňa, keď predtým zase bola došla správička o činnosti Masarykovej, dcéra mu zase ho pripomenula s istou výčitkou. Vtedy Vajanský jasne a určite sa vyslovil, že nahliada, že Masarykovi krivdil.

Medzitým ubehlo zase niekoľko mesiacov. Vladimír Hurban pokračuje: V marci 1917 som ako zvolený člen Odbočky Československej Národnej Rady pre Rusko zakladal Slovenské Hlasy ako slovenský orgán Národnej Rady. Náš predseda Masaryk práve prišiel do Petrohradu. S Masarykom už dávno nebol som sa zišiel. Úzkostlivý pre zdar našej akcie a vnútornú harmoniu našeho ústredného orgánu, bál som sa, že nutná úzka spolupráca moja s predsedom bude hatená samozrejmými vzpomienkami na útoky otcove. Preto hlásil som sa hneď u predsedu a prosil o priamu, úprimnú odpoveď, že či by mu tieto vzpomienky ztrpčovaly spolučinnosť so mnou, synom Vajanského. So známym svojím pohybom ruky Masaryk odvetil: Ach, hlouposti. Sedni si a vykládej, co víš o tátovi. Ja som toho nevedel mnoho; skoro nič, až na to, že ubolený umrel. Potom začal Masaryk. Ocenil Vajanského ako človeka. K tomuto rozboru života Vajanského a prostredia, v ktorom účinkoval, sa ešte príležitostne vrátim. Teraz toľko, že odniesol som si dojem, že ani najlepší priatelia Vajanského nemohli a nemôžu byť uznanlivejší a spravedlnejší.

Hurban dodáva: V lete 1917 obdržal som okľukou, cez petropavlovský zajatecký tábor, dopisnicu od matky, vdovy po Vajanskom, kde píše medzi iným: Vater segnete Erik und seinen Meister. To bola totiž odpoveď na moju, menom údajne chorého petropavlovského zajatca Dr. Ivana Markoviča nemecky písanú dopisnicu, v ktorej kondoluje svojej tetke. Pravda, Markovič tiež bol v Petrohrade a ja som sa podpísal Erik Hodonínsky, lebo kedysi, ako hodonínsky študent som napísal do Pohľadov maličkosť pod pseudonymom Erik. Toto sú svedectvá dcéry a syna o ukončení ťažkého sporu. V. S. Hurban, Nové Mesto nad Váhom 4. septembra 1926.

Zápisky archivárky

Svedectvo z inej strany – od Masarykovej archivárky Anny Gašparíkovej-Horákovej – tiež dokresľuje Masarykove názory na Vajanského, na slovenskú problematiku a predvojnové návštevy na Bystričke a v Turčianskom Sv. Martine.

Lány 20. IV. 1929. Zasa som s pánom prezidentom sedela po večeri do jedenástej v rozhovore o Slovensku... Spomínal si na Vajanského, so sympatiou na Andreja Halašu, na Paulinyovcov, Petrikovichovcov. Charakterizovala som dnešný Martin, ktorý je iný, lepší ako ten, ktorý on poznal. Tešil sa tomu a zdôrazňoval, ako je treba Slovákom naučiť sa mravnej zodpovednosti a pilnej systematickej práci. Len vtedy budú mať politické úspechy a toľko nezávislosti od Čechov, koľko uvládzu.

Lány 27. IV. 1929. „... prý slovanská demokracie, anebo gynokracie. Otroctví a zotročování. (M. kritizoval Čiernohorca, ktorý sa viezol na oslovi a vedľa neho kráčala jeho vychudnutá a zhrbená žena). Co jsem se naupozorňoval Vajanského, který tak nesmyslně idealisoval všechno slovanské a blouznil o shnilém Západu. Volal jsem ho, aby se přišel podívat jen na Bystričku, kde za našich časů bylo několik případů, svědčících o zcela primitivním stupni mravnosti. Ale to on neviděl.“

Lány 25. V. 1929. Mal som vždy povedomie slovenské, či slovenskomoravské, hovoril dnes pán prezident mne samej. Praha mi dlho bola cudzia, vedel som o nej len z rozprávok a ani dodnes som sa v nej cele neaklimatizoval. Vidieť, že dojmy z detstva sú v človeku najsilnějšie... Keď začal vychádzať Čas a Naša doba, i tam začal som si všímať Slovenska. Prehľady o Slovensku písal nám vtedy Vlček. V osemdesiatomsiedmom šiel som do Martina sám s určitým plánom poznať Slovensko a Martin. Býval som u Čajdu a vyhľadal som si Bystričku na letný pobyt pre celú rodinu. Chodievali sme ta asi desať-dvanásť rokov. S redaktormi som sa priatelil, s Vajanským, Škultétym, s Pietrom, s Čajdom. Tykali sme si, rodiny sa navštevovali... Nie je pravda – opravil prezident martinskú domnienku –, že by nás rukopisný boj bol rozdelil s Vajanským... roztržka nastala až pre hlasistov. Začali ma upodozrievať, že som proti slovenčine. Nebolo to pravda. Boli niektorí medzi hlasistami, ktorí by vďačne boli odhodili slovenčinu, ale ja som bol proti tomu. Nechcel som hádky o slová, každý nech spieva tak, ako mu zobák narástol. Mne išlo o metódu práce, o aktivitu, o prehĺbenie kultúrneho a mravného vedomia. Za prestrelky hlasizmu ja som nebol zodpovedný. Katolíci, ba i evanjelici začali hlasistov upodozrievať z ateizmu. Ja som ateistom nikdy nebol. Vajanský kritiky nezniesol, začali spory a tie nás zo Slovenska vyhnali. Deti dorastali, mali v Martine spoločenské styky, pri roztrpčených pomeroch nešlo to ďalej...

Ďalej Gašparíková spomína, že čo sa v detstve napočúvala v Martine o Masarykovi – zapredanosť židom, Nemcom, nesprávne názory v ženskej otázke, ateizmus, navádzanie k samovražde... Vo Veľkonočnej prílohe Národných novín sa tvrdilo, že Masaryk ženie svojich žiakov do zúfalstva, k samovražde. Prezident sa usmial a povedal, že Vajanský to mal od Šulca, redaktora Národných listov. Ten vediac, že napísal knihu o samovražde, ktorú pravda nečítal, razil pre neho meno: filozof samovraždy. Roky sa míňali. Od roztržky, sporom o Kotlín ešte utvrdenej, nevidel sa viac s Martinčanmi. Až po prevrate...

Lány 28. IV. 1930. „Já název československý používám v politickém smyslu; je na nás utvořit politický obsah toho pojmu. Jinak mluvím vždy o Češích a Slovácích.“

Lány 2. V. 1930. „... Hodný člověk byl Andrej Halaša. Pilný, pracovitý – ten na pití neměl čas. Už jsem vám, myslím, povídal, jak jednou Vajanský, už když se se mnou rozešel, hrozil přes cestu Halašovi, který se mnou přátelsky mluvil na ulici někde u Tatra banky. Vajanského také lidsky měl jsem rád přes všechny jeho chyby i to popíjení. Byl člověk nadaný a nemohl svého nadání využít. Upsal se v těch novinách. A v těch už teprve byl nepořádek! Žádná administrace, nic zapsáno. V redakci čekávalo se na rukopisy do poslední chvíle; když nepřišly, co bývalo nejčastěji, sednul si Vajanský, který měl největší stylistickou pohotovost, k psacímu stolu a spáchal úvodník o velkých evropských problémech – no takové zvučné nic. Ve Višňovom s Krupcem – to byl člověk dosti praktický a zkušený – radil jsem se, jak pomoct těm novinám a hlavně jak uvolnit Vajanského. No nešlo to s nimi. Vytýkal jsem redakci také to, že brali ruskou podporu. Vyplácelo jim to ruské vídeňské vyslanectví; přirozeně, že o tom Maďaři věděli a za těch několik mizerních rublů dávala se jim do rukou taková zbraň...“

Lány 5. mája 1930. „Rusko bylo jen jednou částí rozporu. Měli jsme rozdílné názory na práci, a to nás odcizilo, vlastně jen jeho ode mne. Neuměl pracovat. Neznal Slovensko... A tu ruskou literaturu také moc důkladně neznal... A pak ta práce v novinách, ty nemožné úvodníky!... Rozkol otevřený nastal ovšem tehdy, když ti mladí přišli ke mně a když začali vydávat Hlas... na to se pamatuji určitě, že jsem vystříhal mladé, aby nezačali spory o slovenčinu – to jsem považoval za zcela zbytečné a škodlivé. A přece mne vyhlasovali za nepřítele slovenčiny.“ A Gašparíková dodáva: Vajanský... zadieral aj do martinskej ženskej opozície tridsiatnic a štyridsiatnic na hlasizmus nadväzujúcich... prvú slovenskú historičku Helenu Turcerovú Devečkovú za kritický úsudok o štúrovskom romantizme v knihe, ktorá jej získala doktorát na parížskej univerzite, napadol na ulici tak urážlivo, že pani Šoltésová uznala za potrebné prísne ho napomenúť. Pri jednej večernej besede o Vajanskom sa v Lánoch do debaty zapojila aj Alica Masaryková: Tata, ty víš, ohlásila sa Eliska, prisadla do kresla neskoršie k počúvaniu, že já jsem vždy trochu držela s Vajanským, když jste se na cestě mezi Bystričkou a Martinom tak hlučně hádali. Zamyslený prezident sa usmial a rozpustil spoločnosť.

Vplyv Vajanského na Masarykovy názory

Mnohovravná je vzájomná korešpondencia Masaryka a Vajanského. Aspoň niekoľko príkladov. V liste z Prahy 12. 2. 1886 Masaryk žiada Vajanského, aby písal heslá do Ottovho náučného slovníka o slovenských spisovateľoch a články týkajúce sa slovenského ľudu, biografie politikov. Vtedy ešte Vajanského oslovil Ctěný pane a podpísal sa Váš upřímný T. G. Masaryk. Poručte mne p. otci svému a všem milým bratřím Slovákům, vždyť z užší vlasti Vaší první a rozhodující dojmy slovanské dostaly se i mně a rád jsem tomu.

V liste z Martina píše Vajanský Masarykovi 10. 7. 1888 o tom, aby Masarykovci vzali jeho dcéru Vieru k sebe. Vajanský Masaryka oslovil Drahý doktor náš a podpísal sa Tvoj Svetozár Hurban Vajanský. V liste z 2. 4. 1889 Vajanský oslovuje Masaryka Drahý priateľ a podpisuje sa Tvoj Svetozár Hurban Vajanský: Boh Vám oplať všetku lásku, ktorú ste decku môjmu preukázali. Prosím Ťa i o účet – isto zostane nejaký rest, ktorý vďačne zaplatím. Masaryk sa staral aj o hmotné zabezpečenia Vajanského, ako to dokladá jeho list Jaroslavovi Vlčkovi zo 17. 1. 1890 o tom, že intervenoval v prospech Svetozára u Rudolfa Krupca a Ambra Pietra, aby Vajanskému zaplatili dlhy, zvýšili plat a dali mu príležitosť pracovať na tom, čo vie.

Aj spoločné výlety utužovali spočiatku priateľstvo medzi Vajanským a Masarykom. Napríklad obaja, spolu s Jozefom Škultétym a ďalšími, si spoločne urobili v lete 1894 z Bystričky výlet na Oravu, kde v Námestove navštívili aj Hviezdoslava. Masaryk prišiel z Viedne do Prahy na českú univerzitu v roku 1882. Jeho názory sa vyvíjali, spočiatku považoval Čechov a Slovákov za jeden národ jazykovo, kultúrne aj etnicky. Neskôr aj pod vplyvom diskusií s Vajanským svoje názory čiastočne revidoval. Jeho koncepciou sa stalo vytvorenie politického československého národa, ktorý by sa skladal z dvoch etnických národov. Masaryk v praxi nepočítal so zavádzaním českého jazyka na Slovensku.

Prezident pred deväťdesiatimi rokmi na slávnostnom otvorení druhej budovy Matice slovenskej adresoval Slovensku a Slovákom tieto po slovensky povedané slová: Matica slovenská, hlásajúca už svojím menom svoj národný program, prejíma do svojej správy novú budovu: složené tu pamiatky, či už literárne, historické, lebo prírodné, všetky sú živou pamäťou Slovenska a dôkazom jeho uvedomenia. Odhalenie pomníku Hurbana-Vajanského je aktom vďačnosti, ale zároveň programom – literatúra slovenská bola strážkyňou a buditeľkou národa... Je nám treba spoluusilovanie všetkých čestných a schopných ľudí; viem, že v politike nemôžu byť všetky hlavy pod jedným klobúkom, avšak rôznosť presvedčenia nesmie sa zvrhať v boj, poškodzujúci štát a národ. Povedal by som to krásnym slovenským príslovím: Viacej božej milosti ako ľudskej zlosti.

Ferdinand Vrábel (1948) je historik. Absolvoval archívnictvo na FF Karlovej univerzity v Prahe. Zaoberá sa dejinami I. ČSR, problematikou antisemitizmu a národnostných menšín.

Obsah Listů 6/2016
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.