Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2017 > Číslo 1 > Juraj Buzalka: Protokol slovenských mudrcov

Juraj Buzalka

Protokol slovenských mudrcov

Verejnoprávna tlačová agentúra uverejnila v polovici januára 2017 platenú správu – vyhlásenie organizácie Nezávislý ekonomický klub o migrácii. Chabá analytická úroveň textu bola serióznymi médiami označená ako konšpiračná. Konšpiračná je však príliš nepresné slovo, pretože text, pod ktorý sa podpísali niektorí prominentní členovia združenia, je jednoducho hlúpy. „Protokol slovenských mudrcov“ okrem iného chápe migráciu ako produkt tajomných síl, komplotujúcich proti „Európe“ prostredníctvom mimovládnych organizácií. Pamflet by popri paranoidnej kanonáde vysokej slovenskej politiky určite zapadol prachom, keby sa medzi podpísanými neobjavilo meno policajného prezidenta, inak inštitucionálneho vazala ministra vnútra.

Minister sa svojho zamestnanca zastal argumentujúc, že policajný prezident má právo na osobný názor. Premiér okrem pripomenutia údajných informácii z partnerských tajných služieb, ktoré naznačujú spolčenie mimovládok, pridal aj vyznanie úplnej dôvery v profesionalitu zamestnanca ministra vnútra, dlhodobo podozrivého z blízkych kontaktov s daňovým podvodníkom a v tejto veci mesiace mediálne znemožňovaného. Táto podpora z najvyšších miest pre policajného šéfa nepridáva silovým zložkám na dôvere. Podpis pod Protokolom slovenských mudrcov, ku ktorému sa policajný šéf doteraz nechce priznať ani sa od neho dištancovať, môže byť totiž etalónom v zozname vtipov o vedomostiach policajtov o spoločnosti, ktorú majú chrániť a ktorej majú pomáhať.

Akí mudrci, také múdrosti

Bolo by nefér uťahovať si výlučne z vedomostí pána policajného prezidenta a jeho nadriadených o migrácii. Združenie Nezávislý ekonomický klub vzniklo začiatkom deväťdesiatych rokov a podľa vlastnej stránky si kladie za cieľ oponovať vládnu i opozičnú politiku, rozvíjať medzinárodné vzťahy, šíriť dobré meno Slovenskej republiky v zahraničí. Verejne známe i menej známe osobnosti a postavičky z biznisu, akadémie i emeritnej politiky, ktorých z odstupu desaťročí spája – jemne povedané – výrazne pragmatický prístup k moci a bližšie nešpecifikovaná láska k Slovensku, sa najviac zviditeľnia pri každoročnom rozdávaní ocenenia Zlatý Biatek vskutku rôznorodým predstaviteľom postsocialistickej elity.

Text Protokolu slovenských mudrcov začína tým, že súčasná migrácia je precízne politicky a mediálne organizovaný stret s „našou“ európskou civilizáciou. Ani slovo o tom, čo chápu autori pod civilizáciou, či do nej patrí aj Breivik s frankofónnym zabijakom v quebeckej mešite alebo aj pápež František, ktorý migráciu vidí alternatívnejšie ako biatekári, či je spojená so sociálnym štátom alebo nebodaj sekulárnym liberalizmom, za ktorý by sa signatári – v duchu dikcie textu – teda určite nemohli postaviť. V tom a v mnohom inom sa zhodnú skôr s bojovníkmi Daíšu alebo domácimi krúžkami lesných domobrancov.

Podľa pamfletu napríklad „odchádzajúci ,dolárový svet' zorganizoval vojny v Afrike a na Strednom východe“. Nevedno, či do dolárového sveta patrí aj svet slovenských zbraní, vyvezených do občianskej vojny v Sýrii, ako zaradiť „humanitárne bombardovanie“ Grozného a Aleppa, čo majú s dolárovým svetom spoločné napríklad mečiarovské amnestie, keď boli mnohí členovia združenia vo vysokých pozíciách. Každopádne to podľa signatárov bola „hlúpučko dobromyseľná“ Merkelová, kto sa úspešne podieľa na importe migrantov. Pri jej zodpovednosti za migráciu niet ani zmienky o vyplašenom a neschopnom Visegráde, ktorému otvorené nemecké brány vyriešili najväčší bezpečnostný problém od roku 1989. Nevieme, čo si autori myslia o príčinách utečeneckej vlny a aká je naša zodpovednosť za ňu, ani o tom, že väčšina utečencov na nejaký keltský biatek či liptovskú bryndzu ustráchaných Slováčikov zvysoka kašle, keďže už konečne chce ísť domov upratať trosky.

V sprisahaní proti Európe, píšu signatári, zadáva sprisahancom úlohy „mozgový trust“. Užitočných platených sprisahaneckých hlupákov nie je na Slovensku málo, pripomínajú. Klub má preto gigantickú intelektuálnu úlohu, ktorú podľa všetkého nedokázali doteraz splniť ani Valaská škola mravúv stodola ani štúrovská uvzatosť vzdelávaním ľudu ani moderný vzdelávací systém, a to určovať „smerovanie vývoja kultúry našich členov, životný štýl a logiku vedenia nášho sociálneho správania“. Odvolávajúc sa na ekonomickú vedu uvádza text prostoty typu „ekonomický dopad migrácie je reálny jav a treba ho preskúmať“, vyzýva na vytvorenie dávno existujúcich pravidiel prijímania migrantov a insitnými predstavami o migrantoch ako „sociálnej bombe“ či Európanoch ako „nevoľníkoch vo vlastnej krajine“ kvôli uplatňovaniu „ľudskoprávneho imperializmu“ zo strany protinárodne orientovaných štruktúr, známych „politickou korektnosťou“, vyjavuje ozajstný zdroj inšpirácie: božiu prostotu!

Jediný svetlý bod textu je dojemná snaha o ochranu Európy – posun od ochrany etnokolibky a holopupkáčov okolo zvrchovanej vatry je od mečiarsitických rokov zrejmý, asi pre potoky eurodotácií. Vychádza z toho, že slovenskí mudrci chcú nakoniec chrániť tú Merkelovej Európu, ktorú neuznávajú, z čoho možno mať úprimnú radosť.

Jedna z najpopulárnejších konšpirácií spoločenských vied po roku 1989, na ktorú sa Protokol slovenských mudrcov tiež odvoláva, je známa ako Konflikt civilizácií. Jej autorom je politológ Samuel Huntigton. Odhliadnuc od toho, že v prípade amerického bestselleru ide o narábanie s „kultúrou“ a „civilizáciou“ v značne zjednodušenom móde a celá predstava o konflikte civilizácií je z hľadiska kritikov vlastne ideologickou projekciou a samonaplňujúcim proroctvom, autor knihy pravdaže nemôže za to, že sa ňou – čuduj sa, svete – oháňajú takmer výlučne parochiálni, xenofóbni a nacionalistickí politici či lenivší národní intelektuáli.

Od čias mečiarizmu boli takéto halucinácie – vtedy ešte bez odvolávky na Huntingtona – prítomné len v krúžkoch národných emeritov a ich nohsledov, Matice a možno rezonovali aj na niektorých zatuchnutých farách. Neskôr sa sprisahania dostali do výbavy mediálnej stratégie politikov a dlhodobo bujneli v kruhoch slovenských neofašistov a v tzv. alternatívnych médiách, pravdepodobne tiež spolufinancovaných kremeľskými „mudrcmi z východu“. Po uverejnení Protokolu slovenských mudrcov k týmto obskúrnym skupinám možno zaradiť aj reprezentatívnych priateľov policajného prezidenta. Ako pri ostatných konšpirátoroch, ani u biatekárov nie je spor, že živia reálne témy. Problém je, ako o nich hovoria a ako svoje poznanie o spoločnosti vysvetľujú a odôvodňujú.

Niektoré mená signatárov – napríklad emeritovaných mečiaristov – neprekvapujú. U biznismenov (aj bývalých) sa veľké povedomie o spoločnosti či humanistické ideály neočakávajú a k penzionovaným vojakom zas nebolo kozmopolitné vzdelanie nikdy veľmi láskavé. Niektoré akademické mená však zabolia. Predseda elitnej národnej organizácie na podporu výskumu – vrátane špičkového výskumu v sociálnych vedách – a dekan prestížnej slovenskej fakulty, ktorá sa rada dáva za vzor vedeckého výkonu, inak profesor jadrovej fyziky, sa napríklad od podpisu pod Protokol mudrcov doteraz nedištancoval. Členom združenia (hoci nie signatárom výzvy) je aj bývalý rektor Ekonomickej univerzity, ktorej sa v spoločnosti vzhľadom na počet absolventov pre hospodárstvo pripisuje veľký význam.

Jediný významný čin v súvislosti s kauzou vykonala bývalá premiérka Radičová, laureátka biateku za rok 2012, ktorá pliešok pripomínajúci keltskú minulosť Bratislavy (ktorej archeologické stopy na Bratislavskom hrade vzdelanci vo funkciách predsedov parlamentu nedávno zabetónovali pod garáže) „slovenským mudrcom“ verejne vrátila. Jej akt ukazuje čaro nechceného, že niekedy je vhodné prijať aj ocenenia z potenciálne kontroverzných zdrojov, najmä ak ich vrátením môžeme komunikovať významné posolstvo.

O tom, že tituly na Slovensku – ako ukazujú chlapčenské obsesie predsedu parlamentu, vlády a ministrov s výložkami v zálohe, tak aj vojenské hodnosti – môže dostať na Slovensku každý, komu ich „kluby mudrcov“ udelia, vieme dávno. Bývalá premiérka a sociálna vedkyňa preto správne ukázala, že v demokratickej spoločnosti si nemôžeme dovoliť vážiť nevedomosť, akokoľvek je týmito titulmi zakrývaná.

Sprisahanie ako spása!

Aktuálna Trumposféra pokúša obrazotvornosť o existencii vysvetlenia pôvodu Protokolu slovenských mudrcov, že názory policajného prezidenta a iných význačných slovenských mudrcov o migrácii sú tak ako protokoly slovenských mudrcov podvrh. Slovenským slovníkom by sa podpis dal nazvať „skutok, ktorý sa nestal“. Ak by sme boli posadnutí konšpiráciami, niet lepšieho maskovania káuz ako podhadzovanie zúrivej kaviarni tém, ktoré nemôže ignorovať, a musí preto zabudnúť napríklad na korupciu. Stav intelektu policajného prezidenta – úplne podriadeného ministrovi vnútra – je pre kaviareň takáto ideálna téma. Môže si dokazovať, že je nad vecou, že ide o ďalšie etické a profesionálne zlyhanie, za ktoré nik nenesie zodpovednosť, a že podpis šéfa policajtov potvrdzuje pravdivosť nelichotivých vtipov o rozumových schopnostiach uniformovaných. Voliči väčšiny vládnych strán skladajú aj paranoidnejšie scenáre, ako sú tie z Protokolu slovenských mudrcov, tým teda podpis najvyššieho policajta aj tak nevadí.

Spásonosná konšpirácia kaviarnistu by teda bola asi takáto: taký brunátny primátor Mikuláša, inak tiež signatár, ktorý sa rád vyjadruje pre fašizoidný časopis, otitulovaní házedesácki dôchodcovia, nedovzdelaní biznismeni či generáli vo výslužbe si naozaj môžu dovoliť vydávať hlúposť za politický názor. Ak sa však pod vyhlásenie, za ktoré by sa nemuseli hanbiť ani takí banášovci (otec a dcéra šoubiznisu s „alternatívnymi“ názormi asi najviac prítomní aj vo verejnoprávnych médiách), podpíše policajný prezident, je to vari horšie ako Bašternák, kauza, ktorá nateraz urobila z ministra vnútra politického zombie, i keď – v tom je Slovensko špecifické – s rovnakými právomocami ako počas politického života. Ako presvedčený vidiecky kaviarnista som už dávno nechcel tak veľmi veriť tomu, že podpis šéfa policajtov pod Protokol slovenských mudrcov je dielom tajnej služby alebo aspoň mediálneho tímu premiéra na ochranu žijúceho zombieho vnútra...

Juraj Buzalka (1975) je sociálny antropológ, pôsobí na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave.

Obsah Listů 1/2017
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.