Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2017 > Číslo 2 > Juraj Buzalka: Náš spôsob života

Juraj Buzalka

Náš spôsob života

Stalo sa opäť raz populárnejšie hovoriť, že „náš spôsob života“ sa príliš prispôsobuje cudzím vplyvom. Kritika takzvanej politickej korektnosti, ktorú považujú vyznávači „nášho spôsobu života“ za jeden z koreňov prispôsobovania sa, akokoľvek je nevyhnutná pre prežitie modernej slobodnej spoločnosti, sa opäť raz od náporu utečeneckej krízy spája najmä s údajným prílišným akceptovaním islamu v západnej Európe.

Renomovaný komentátor Zbyněk Petráček (inak komentátor Lidových novin) sa na serveru Hlídací pes (24. 3. 2017) zamyslel nad útokom osamelého teroristu v Londýne 22. marca 2017 z takejto perspektívy. (http://neviditelnypes.lidovky.cz/evropa-za-emoci-londyna-0vw-/p_zahranici.aspx?c=A170324_212240_p_zahranici_wag). Všimol si zníženú citlivosť médií i verejnosti na útok, najmä v porovnaní s dávnejšími atakmi v európskych metropolách. Aktuálnu úvahu však rozšíril o rozbor fenoménu „never again“, t. j. rituálneho automatického trúchlenia v duchu „nezměníme svůj způsob života, jinak teroristé zvítězí“.

Autor tvrdí, že Európania nemenia spôsob života kvôli hrozbe terorizmu, ale dobrovoľne kvôli poddajnosti voči islamu. Tento dojem dokladá notorickými mýtmi, v ktorých má významné miesto popularita halal stravovania a tolerovanie pokusov o aplikáciu práva šaría v niektorých komunitách. Problém tejto európskej „mäkkosti“ autor primárne vidí „v ideologii pokrokářství, která válcuje společnost již od školních etap“.

Odhliadnuc od toho, že dobrovoľné poddávanie sa chutiam Orientu môže mať veľmi pragmatický dôvod – „mohamedánske“ jedlo je v európskych metropolách lacné, dostupné a chutné –, autor neveľmi dbá na dve zásadné otázky: rámec kultúrnej komparácie a definovanie „nášho spôsobu života“.

Maďarovo oko za oko

Slovenskí nacionalisti zvykli ospevovať subjekt ich zaľúbenia – ľud. Romantizovaná čistota prostého Slováčika slúžila ako nadvzor, ku ktorému sa „duchovnou kvalitou“, „mentalitou“, „charakterom“ či inou analytickou nekonkrétnosťou, voľne znásilňujúcou kultúru, cudzie spoločenstvá ani len nepribližovali. Národná kultúra nemá páru, je unikátna, jedinečná, etnocentricky sebastredná.

Keď však pri diskusiách o právach maďarskej menšiny išlo o otázky používania jazyka či odoberania občianstva, vzájomná súmerateľnosť (národných) „kultúr“ prišla vhod. Nacionalisti prišli s argumentom, že Maďari môžu dostať viac práv, na ktoré majú mimochodom objektívne právo, len vtedy, keď sa aj takmer neexistujúci Slováci v Maďarsku budú tešiť podobnému „nadštandardu“.

Pri formovaní vzťahov s rómskou komunitou zas existuje hierarchia takpovediac ústavná. Podľa preambuly je na vrchole pyramídy národ slovenský a Rómovia – na rozdiel od vyššie postavenej národnostnej menšiny ako Maďari – sú len čosi ako etnická skupina.

Tento princíp „oko za oko“ nielenže ignoruje, že rovnosť nie je artikel na dohadovanie sa, ale naráža aj na limit úzko chápanej (národnej) kultúry. Zo samotnej povahy etnocentrizmu (len kultúra naša a našich detí je mierkou ostatných) vyplýva nemožnosť porovnania. Osud asimilujúcich sa Slovákov v Maďarsku počas celého dvadsiateho storočia a národne uvedomelých Maďarov na Slovensku v demokratických pomeroch po roku 1989 napríklad pre mnohých mohol vyzerať ako takéto porovnanie. V realite však išlo o spôsoby života v čase a priestore ťažko porovnateľné. „Kultúry“ vládnucich Slovákov a im podriadených Rómov sú poznačené nerovnosťou od nepamäti.

Maďarovo oko za oko je v prípade porovnávania náboženstiev, ba až civilizácií, približne takéto: „Těžko je náhoda (natož mediální manipulace), že tolik útoků je provázeno výkřiky Alláhu akbar. Kolik útočníků tak velebí Krista, Buddhu, Šivu či Konfucia?“ Ktovie, čo by na európsku „kultúru smrti“ – ako údajne príliš liberálnu Európsku úniu vnímajú mnohí východoeurópski fundamentalistickí kresťania – povedali takí ajátoláhovia, ale komparácia predpokladá islam ako „kultúru“ s dramaticky odlišnými a striktne definovanými parametrami, nie ako jedno z viacerých náboženstiev bez vymedzených oddelených hraníc. Problém s porovnaním a hranicami „kultúr“ sa ešte viac prehĺbi, ak sa z civilizačných výšin prenesieme do každodennosti.

Čo je náš spôsob života?

Článok renomovaného komentátora o samoterorizácii Európy spopularizoval na sociálnej sieti tiež mienkotvorný novinár. Aký spôsob života je v jeho prípade v ohrození? Ako uviedol, „keď prídem do indického alebo tureckého bistra a vypýtam si k jedlu pivo, tak na mňa nepozerajú ako na exota“. Kultúrne nešpecifické zapíjanie jedla ľahkým alkoholom získava politicko-kultúrny význam v kontexte priateľovho spomínania na niektoré orientálne podniky berlínskeho Kreuzbergu, ktoré ako študentský gastarbeiter navštevoval.

Mnohí Berlínčania, hoci zďaleka nie všetci, toto pôsobenie „islamu“ na každodenný život Berlína pravdepodobne nevidia až tak vyhranene. Možno sa príliš poddávajú kultúre islamu, povedané v duchu logiky pána Petráčka, a bezmocne čakajú na teroristický útok. Alebo si kebab s pivom vychutnávajú v takej reštaurácii, kde ich servírujú spolu.

Keď pred polstoročím slovenské vidiecke ženy chodili po ulici so zahalenými hlavami, nepôsobili ako príslušníčky cudzej kultúry. Keď dnešní domorodci v bočných uličkách Levoče či Kežmarku nápadne pripomínajú Rómov, väčšina ich v stredovekých lokáciách vníma ako cudzích. Pred sto rokmi by vtedajší domorodci hovorili po nemecky a nejaký slovenský dialekt by znel hlavne na trhoviskách či v slúžkovských priestoroch. Aj hokeju sa v Bratislave nedávno fandilo pod dnešnou českou zástavou. Čo z panstva Osmanov v dunajskom bazéne zostalo v „našom spôsobe života“, len ťažko vyrátať.

Pamätám si vydesených rodičov kedysi koncom sedemdesiatych rokov dvadsiateho storočia, keď starý otec rozrúbal krosná, zaberajúce celú miestnosť. Starký vysvetlil, že aj tak nikto na krosnách už nikdy tkať nebude. Málokto z mladých chcel v čase módneho modernizmu panelákov opatrovať vŕzgajúcu posteľ, dnešný muzeálny artefakt. Možnože kolovrátok do obývačky lekára alebo ovčia kožka na stenu bytovky by sa hodili. Praktická kultúra roľníckych starých otcov však znela: účelnosť nadovšetko! Asi tak ako šatka na tvári arabských kočovníkov po rozpálenej púšti.

Na dovolenke s priateľmi som raz prišiel s otázkou, či si páni inžinieri vedia predstaviť černošského tanečníka folklórneho súboru. Otázka vyvolala údiv, ba až zdesenie. To som vtedy ešte netušil, že v nemenovanom južnoslovenskom mestečku bude kandidovať na funkciu primátora etiópsky prisťahovalec, inak absolvent slovenskej univerzity, ktorý sa oženil s Oravkou. Víťazstvo mu ušlo o kúsok. Jeho počerné dcérky v kostolnom zbore však oblažujú duše veriacich v kraji, v ktorom je fašista županom.

Islam je Európa

Mohamedáni menia život v Európe. Európa je aj islam, ba islam je už aj európsky, a to bez nutnosti dokladať to historickými paralelami, Granadou a Bosnou, kúpeľmi a kávou či autochtónnymi Tatármi, ktorí oddávna obývajú poľské zeme...

Antropológ Talal Asad po páde Svetového obchodného centra v New Yorku registroval, že intolerancia a sekularizmus môžu byť kompatibilné. Sekulárne podľa Asada nie je pokračovaním náboženského ani nie je jeho protikladom, iba spája rôzne aspekty života v modernite. Inými slovami, náboženstvo a modernita sa v každodennom živote nevyvíjajú v protiklade, ale transformujú sa paralelne a pod vzájomným vplyvom.

Na sociálnych sieťach koloval nedávno obrázkový vtip. Pri vlajkách štátov sú uvedené očakávané priority vo vzťahu k EÚ. Napríklad pri Nemecku je to udržanie eurozóny, pri gréckej vlajke ochrana hraníc, pri Estónsku spoločná európska obrana. Pri visegrádskej štvorke je to zloženie Nutelly... Taký je náš spôsob života. Aj jeho naoko sofistikovaná obrana nie je len analyticky biedna, prispieva aj do mainstreamového Kulturkampfu populistov.

Juraj Buzalka (1975) je sociálny antropológ, pôsobí na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave.

Obsah Listů 2/2017
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.