Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2017 > Číslo 2 > Tomáš Horváth: Siedmaci a amnestia

Tomáš Horváth

Siedmaci a amnestia

Siedmaci boli výzva. Nová trieda plná pubertiakov, viacerí z nich pred koncom školskej dochádzky. Keď som im začiatkom školského roka predstavil triedne pravidlá, na ktorých sme sa dohodli, že ich budeme rešpektovať, prijali ich s nadšením. A skutočne, netrvalo dlho a odrazu som to nebol len ja, kto na hodinách prízvukoval „kontrolujeme sa“ či „makáme na 100 percent“, ale postupne samotní žiaci, ktorí si osvojili naše pravidlá a navzájom si ich pripomínali v situáciách, kedy bolo treba nasmerovať správanie k úspešnému zvládnutiu hodiny. Začínal som si myslieť, že mám vyhrané a v relatívnom kľude sa môžem venovať vyučovaniu angličtiny.

Tento môj pocit trval až do chvíle, kým mi hodina so siedmakmi celkom nevybuchla. V triede vtedy vôbec nebolo možné pracovať – žiaci sa navzájom prekrikovali, urážali a obviňovali. Začal som sa teda s nimi jednotlivo rozprávať. Na tej hodine vyplávali na povrch staré krivdy, zášť a konflikty medzi žiakmi. Vtedy som pochopil, že akokoľvek dobre nastavené pravidlá, hoc aj osvojené všetkými, ktorých sa týkajú, vám nezabezpečia fungovanie, dokým nespoznáte pravdu o sebe.

Slovenská verejnosť sa práve ocitla v bode, kedy sa domáha poznania pravdy o svojej nedávnej minulosti, aby mohla ďalej fungovať. Hlavnou témou uplynulých týždňov na Slovensku je rušenie Mečiarových amnestií. Tie niekdajší slovenský premiér vyhlásil v súvislosti so zavlečením prezidentovho syna Michala Kováča ml. do cudziny. Od onoho roku 1998 až dodnes sa ich zrušením zaoberal parlament osemkrát. Prakticky celé svoje dospievanie tak bola slovenská spoločnosť svedkom bezúspešného, pravidelne sa opakujúceho zápasu o spravodlivosť, ktorý prerástol až do akéhosi zúfalého rituálu, ba priam frašky.

Pomerne rýchlo a jednoducho sme sa naučili žiť podľa pravidiel, ktoré nám zabezpečujú blahobyt a bezpečie neporovnateľné s podmienkami našich predkov. Navonok nemáme dôvod si sťažovať. Tie pravidlá nám prídu už samozrejmé, a to až do tej miery, že ich hodnotu nie sme schopní vždy doceniť. No aj tak to vo vnútri buble azda viac než kedykoľvek v posledných rokoch, pretože to krehké ohnivko spoločenskej súdržnosti začína povoľovať pod náporom lži, ktorá postupne nahrádza absentujúcu pravdu o našej nedávnej minulosti.

Keď sa do slovenských kín dostal film Únos, vyobrazujúci práve udalosti súvisiace s amnestiami, mnohí, najmä mladí, vychádzali z kina s nemým úžasom a neveriacky krútili hlavami nad tým, v akej spoločnosti to vlastne vyrastali. Tento nástojčivý pocit, že je nám upierané poznať pravdu o sebe, vedie k túžbe po jej naplnení. Ak sa tak ale nestane, ľudia na pravdu zanevrú. A tí, ktorí neveria ničomu, sú v konečnom dôsledku náchylní uveriť čomukoľvek. Aj preto narastá počet ľudí sympatizujúcich s fašistami (tými v parlamente, ako aj tými, ktorí sa ho chystajú zrušiť), s konšpiráciami či s tými, ktorí by radi odvrátili prozápadné smerovanie Slovenska.

Moji siedmaci, potom, ako si navzájom rozpovedali svoje problémy, vyjadrili túžbu po zmene. Tú napokon sformulovali do nového prehlásenia: vraj skúsia viac spolupracovať. Pod prehlásenie sa podpísali všetci žiaci v triede a vyvesili sme si ho na nástenku. Vyzeralo to na nový začiatok. Realita bola nakoniec celkom iná. Na druhý deň som si všimol, že dvaja žiaci svoje mená z prehlásenia vyškrtli a o pár dní nato náš slávnostný dokument z nástenky nadobro zmizol. No aj napriek tomu – to, čo sa udialo, bolo pre túto triedu dôležité. Odkedy vieme, na čom sme, sa nám pracuje akosi voľnejšie a aj tie pravidlá zrazu dávali väčší zmysel. Pretože aj tí, ktorí sa vyškrtli, teraz už vedia, prečo tak urobili. Akokoľvek úspešne by zrušenie Mečiarových amnestií dopadlo, nečakajme, že nás automaticky nasmeruje ďalej – naopak, postaví pred nás novú výzvu: ako s touto novou pravdou o sebe naložiť tak, aby sme mohli spolu ďalej normálne fungovať.

Tomáš Horváth (1989) vyštudoval európske štúdiá a medzinárodné vzťahy na FSEV UK v Bratislave. Je absolventom programu Teach for Slovakia a venuje sa slovenskému školstvu.

Obsah Listů 2/2017
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Jan Novotný:
Mizol a ti druzí

Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.