Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2017 > Číslo 2 > Lukáš Luk: Štyrikrát o...

Lukáš Luk

Štyrikrát o...

O výhražnom vrčaní

V súčasnom človekovi je viac zvieraťa, ako by sme boli ochotní pripustiť. Ohľaduplní vodiči, galantní pomocníci starších dám či altruistickí dobrovoľníci sú iba akousi chybou v programe boja o prežitie. A ten pozná iba dva módy: razantný útok a razantná obrana.

Vedecké tímy odkrývajúce netušené a dobre maskované atavizmy v správaní sa človeka boli nedávno posilnené o skupinu jazykovedcov, ktorí na základe modifikácie spoločných hlások v jednotlivých jazykoch poukazujú na pradávne formy komunikácie fungujúce aj dnes.

Jazykovedci vychádzali z premisy, že výhražné vrčanie ako základný akustický prejav predátorov bolo počas evolúcie hojne preberané hominidmi a v čase industriálnej dominancie pračloveka nad súdobou zvierenou už tvorilo vrčanie pevnú súčasť protokolárneho správania sa nášho predka. Preto praľudia pri dobývaní, alebo naopak pri obrane výhodných stanovísk na seba výhražne vrčali. Artikulovaná reč sa vyvinula až oveľa neskôr a bola len postupne nabaľovaná na jadro vrčania. A jazykovedci pozostatok tohto zvuku objavili v hláske „r“, ktorú obsahujú všetky známe jazyky sveta, vrátane jazykového okruhu Warao z oblasti Amazónie.

Súčasné modifikácie hlásky „r“ v jednotlivých jazykoch nám čo-to prezradia o povahe, zvykoch či militantnosti samotných národov. Veľmi zaujímavo vyznievajú výsledky výskumu reliktov vrčania v indoeurópskych jazykoch: Výrazná modifikácia hlásky “r“ pripomínajúca vrčanie zvieraťa sa vyvinula v tých častiach starého kontinentu, kde často dochádzalo k ozbrojeným stretom kmeňov, ktoré dobývali, prípadne si bránili atraktívne územie. Kým u výbojných germánskych kmeňov je „r“ priam signifikantné, u obyvateľstva britských ostrovov chránených pred nájazdníkmi morskou bariérou hláska „r“ zmľandravela do podoby, ako ju poznáme dnes. Antropologické merania jazylky a klenby podnebia u kostrových nálezov v galských hroboch naznačujú, že známa forma francúzskeho „r“ ako druh obranného výhražného vrčania sa vyvinula zhruba v čase invázie rímskeho impéria do krajiny galského kohúta. Ani slovanské jazyky na územiach častých vojenských stretov neboli od vrčiacej formy hlásky „r“ ušetrené: saské voje ťažkoodencov útočiace na staročeské hradiská niekde v oblasti Krušných hôr museli v panike prchať domov, keď sa spoza kolových palisád ozvalo, že im miestna domobrana „zpřeráží krunýře“.

O vyplavených veľrybách

Určite ste si všimli, že svet sa zmieta v tichej vojne dvoch znepriatelených strán. Vôbec nejde o vojnu ľavice proti pravici, konzervatívcov proti liberálom, juhu proti severu či východu proti západu. Na neľútostnej frontovej línii všade na svete proti sebe bojujú dve vojská: tuční proti chudým. Zákerné zbrane oboch táborov predstavujú širokú škálu prostriedkov od nevinných posmeškov po bezohľadné mediálne kampane. Najmä armáda chudých sa uchyľuje k premyslenej taktike umiestňovania fotografií svojich zástupcov na titulných stránkach magazínov. Aliancia tučných im tento úder vracia štatistikami o množstve skonzumovaných potravín na jedného obyvateľa.

Vojnovú situáciu značne zneprehľadňujú davy dezertérov, ktorí podchvíľou prebehnú z jedného tábora do druhého. Čím prominentnejší prebehlík, tým väčšia radosť. Médiá potom prinášajú správy o spevákoch, ktorí pribrali tak, že im tukové vankúše prevísajú z tesných nohavíc, či naopak o herečkách, ktoré vychudnuté na kosť kolabujú priamo na červených kobercoch prestížnych filmových festivalov. Zvrátení producenti zábavných programov potom kreujú formáty zábavných programov, kde môžeme v priamom prenose sledovať drastické premeny bojovníkov z tábora tučných na pešiakov armády chudých a naopak.

Človek musí mať už niečo prežité a musí získať potrebný nadhľad, aby ho takéto hlúposti príliš nerozrušovali. Ja otvorene priznávam, že za posledných desať rokov som sa prostredníctvom skrytých tukov vo fastfoodových dobrotách, zanedbávaním pravidelného pohybu a častým leňošením v prítomnosti pohára sladeného nealkoholického nápoja pomaly presunul z jednej strany barikády na druhú. A moja manželka tiež. Kým pred nejakým časom sme mohli figurovať na ikonostase tábora vychrtlíkov, dnes tvoríme členskú základňu tučniakov.

Ale ako vravím, nič si z toho nerobíme a snažíme sa žiť rovnako ako predtým a realizovať rovnaké záľuby ako kedysi. Ani úctyhodné pneumatiky okolo pása nám nebránia pestovať svoj niekdajší koníček – kondičné plávanie s plutvami. Aj dnes sa veru často vyberieme k jazeru alebo na plážové kúpalisko, aby sme si obuli plutvy a vychutnali si takmer rybí pohyb vo vode, ktorá koniec koncov príjemne nadľahčuje plavcov pevnejšej postavy. Musím uznať, že niektoré úkony nám už nejdú tak ľahko ako v čase osích driekov. Veľmi namáhavé je napríklad samotné obúvanie plutiev. Preto keď si ich už raz navlečieme, zostávame v nich počas celého pobytu pri vode.

Tohtoročné horúce leto vyhnalo k vode vari celú populáciu a my sme s nevôľou museli znášať úskalia preplnených pláží: ľudia na nás posmešne ukazovali a chichotali sa. Natiahli sme sa preto s plutvami na nohách doluznak na naše deky, zatvorili sme oči a pokúšali sme sa zaspať. Uši som bohužiaľ zatvoriť nevedel, preto som počul občasné uštipačné poznámky, z ktorých najsurovejšia bola tá, že vyzeráme ako dve veľryby, ktoré uviazli na brehu. Pootvoril som jedno oko a pozrel som sa na moju odfukujúcu manželku. V jednodielnych bielo-čiernych plavkách a s plutvami na nohách naozaj vyzerala ako zablúdená kosatka. Ja som zasa v mojich sivých pruhovaných megaplavkách nemal ďaleko od vyplaveného exemplára vráskavca ozrutného... Nemilosrdné posmešky ná­vštevníkov pláže boli nepríjemné, ale aspoň ma inšpirovali k smelému plánu. Tunajší zadubenci nech sa čľapkajú vo svojom jazere – my si vyrazíme k oceánu. A uvidíme aj tiahnuce veľryby!

Ľudia na západe sú omnoho tolerantnejší, ako u nás. Nikto z pasažierov výletnej lode nám nedal najavo, že by sme ho objemom pása nejako rozrušovali. Všetci boli upriamení iba na jedno: stáli na palube, hypnotizovali morskú hladinu a čakali, kedy sa nad vlnami zjaví plutva, alebo chrbát obrovského morského cicavca. A veru sme sa aj dočkali: mohutné veľryby sa predvádzali ako komedianti. Vynárali svoje mohutné chrbty a z dýchacieho otvoru vystrekovali oblaky vodného aerosólu. Pretáčali sa nabok a mávali nám bočnými plutvami. Občas sa nad hladinou zjavila aj malá plutva veľrybieho mláďatka. Jednoducho paráda! Fascinujúce prírodné predstavenie nám kazilo iba niekoľko člnov s logom svetoznámej ochranárskej organizácie. Ochranárski aktivisti sa drzo vklinili medzi našu výletnú loď a veľryby a megafónmi vyzývali kapitána našej lode, aby kvôli vidine zisku neplašil úbohé veľryby a nenarušoval ich tradičné migračné trasy. Veď hluk lodných motorov je najčastejším dôvodom zablúdenia veľrýb a ich následného uviaznutia na plytčinách! Napriek tejto mrzutosti sa nám podarilo nasnímať krásne zábery, aké nikto z našich anorektických známych vo svojom albume určite nemá.

Voľný program netradičného zájazdu, prekvapivo teplá voda a ľudoprázdne pláže nás vylákali na krátke kúpanie v oceáne. Vyhľadali sme odľahlú pláž za útesmi, natiahli sme si na nohy plutvy a vychutnali sme si plávanie v kryštálovo čistej vode. Bez prízemných čumilov a bez ich nemiestnych poznámok. Potom sme sa natiahli na breh a slastne sme zadriemali. Prebudil nás až hluk motorového člna s logom svetoznámej ochranárskej organizácie. Vyskočilo z neho niekoľko ochranárskych aktivistov. Pribehli k nám, z veľkých kanistrov na nás začali liať morskú vodu, a kým sme stihli zaprotestovať, stiahli nás za nohy do mora.

O pravekých oceánoch

Veda v tom má jasno: Život vznikol v pravekých oceánoch, keď sa v teplej morskej vode presýtenej minerálmi a inými potrebnými látkami začali objavovať prvé jednoduché aminokyseliny – základné stavebné jednotky organických látok. Život ako taký si teda zadefinoval základné podmienky svojej existencie. A nepopustil z nich ani pri vyšších formách, keď sa nespratné organizmy vyštverali z bezpečia morského živlu a začali osídľovať dovtedy nehostinnú suchozemskú púšť. Kúsok pravekého oceánu si suchozemské živočíšstvo muselo zobrať zo sebou „na cestu“. Vo forme telesných tekutín, plodovej vody, krvi, lymfy, sĺz, slín, materského mlieka... Ani podanie infúzie nie je nič iné ako priliatie trochy pravekého mora do tela pacienta. Jednoducho povedané: vždy, keď sa vychýlime od normálu, musíme sa ponoriť do teplých, silne mineralizovaných vôd praoceánu.

Ja milujem jeden konkrétny spôsob ponorenia sa do pravekého slaného mora. Praktizujem ho vždy, keď podľahnem nástrahám nežičlivého suchozemského života, ktorý ma núti zotrvať v kolektíve nezodpovedných a hlučných organizmov a do neskorej noci s nimi požívať tekutiny s hydroxylovou skupinou OH. K plnohodnotnému liečivému návratu do teplého pravekého mora nepotrebujete veľa – hlboký tanier, lyžicu a ľubovoľné množstvo poctivej slepačej polievky.

O jamkách a spotvorenom pive

August sa pomaly končí a s ním aj prázdniny. Ale slnko ešte pečie ako divé. V tesilových nohaviciach zvonového strihu a v detských lakovkách sa potím ako kôň. Prejdem teda do tienistého kúta krčmového dvora a počúvam dedinský rozhlas, ktorý pozýva všetkých občanov na hodovú zábavu, čo sa koná dnes večer na dvore pohostinstva. Predseda Jednotného roľníckeho družstva venoval do tomboly živé prasiatko.

Hodovú zábavu v malebnej vieske, kde som strávil veľkú časť svojich prázdnin, nemám rád. Znamená totiž, že zajtra ma otec odvezie domov a letné leháro je fuč. Stojím preto na krčmovom dvore a čakám na Fera, syna tunajšieho krčmára a nekorunovaného kráľa miestneho chalanského gangu. Občas ma zavolá na turnaj v hraní o guľky. Veľmi ma tá hra nebaví. Naháňanie guľôčok do jamky vyhĺbenej v hline sa mi zdá primitívne. A neznášam tie chvastúnske reči. Ale nikdy pozvanie neodmietnem – chcem byť predsa členom miestnej mládežníckej elity a udržiavať dôležité „kontakty“.

Pred krčmou sú zaparkované škodovky tisícky, trabanty, ale aj snobský žigulák predsedu JRD. O chvíľu sa objaví Fero a v ruke tajnostkársky nesie pivný krígeľ s tajomnou tekutinou: sú to zlievance z výčapu, kde jeho tatko pri čapovaní odlieva malinovkovú a pivnú penu.

Táto gebuzina väčšinou putuje do válova krčmárovho brava – prasce z toho priberajú ako divé. Dnes však krčmové zlievance budú obradným nápojom, pri ktorom sa spolu rozlúčime. Priložil som pohár k ústam a v horko-sladkej žbrnde som sa snažil detekovať aspoň malé náznaky pivnej chute. Fuj, tak toto môžu piť naozaj iba prasatá... Privrel som oči a sníval som o tom, čo všetko sa zmení, keď budem dospelý a budem môcť beztrestne piť pivo.

*

August sa pomaly končí a s ním aj prázdniny. Ale slnko ešte pečie ako divé. V drahých nohaviciach šmrncovného strihu a v pohodlných topánkach vychytenej značky sa potím ako kôň. Prejdem teda do tienistého kúta krčmového dvora a počúvam dedinský rozhlas, ktorý pozýva všetkých občanov na hodovú zábavu, čo sa koná dnes večer na dvore pohostinstva. Majiteľ miestneho Agropodniku venoval do tomboly živé prasiatko.

Hodovú zábavu v malebnej vieske, kde moje deti strávili veľkú časť svojich prázdnin, nemám rád. Znamená totiž, že zajtra si ich odveziem domov a letné leháro je fuč. Stojím preto na krčmovom dvore a čakám na Fera, majiteľa tunajšej krčmy a nekorunovaného kráľa miestnej podnikateľskej skupinky. Občas ma zavolá na turnaj v golfe. Veľmi ma tá hra nebaví. Odpaľovanie loptičky do jamky vyhĺbenej v zelenom trávniku sa mi zdá primitívne. A neznášam tie chvastúnske reči. Ale nikdy pozvanie neodmietnem – chcem byť predsa členom miestnej podnikateľskej elity a udržiavať dôležité kontakty.

Pred krčmou sú zaparkované Superby, Landcruisery, ale aj snobská X6 majiteľa Agropodniku. O chvíľu sa objaví Fero a v ruke veľkodušne nesie fľašku s tajomnou tekutinou: je to najnovšia rada nízkoalkoholického piva s ovocnou príchuťou. Tú si určite môžem dať, aj keď šoférujem. Túto gebuzinu si teraz v lete vo veľkom dávajú mladí zobáci, čo chcú byť in. Aj staršie ženy si to objednávajú ako divé. Dnes však bude pivno-limonádový paškvil obradným nápojom, pri ktorom sa spolu rozlúčime. Priložil som fľašu k ústam a v horko-sladkej žbrnde som sa snažil detekovať aspoň malé náznaky pivnej chute. Fuj, tak toto môžu piť naozaj iba neskúsení zobáci a staršie ženy. Privrel som oči a spomínal som, ako fungoval svet, keď som bol malý. Vôbec nič sa nezmenilo.

Lukáš Luk (1972) je slovenský spisovatel. V bratislavském nakladatelství Petrus mu vyšly tři knihy povídek a próz Príbehy Považského Sokolca (2010), Záhada Považského bula (2013) a Zlodeji medu (2015), z nichž první dvě se probojovaly do finále přední slovenské literární soutěže Anasoft litera. Své povídky nebo texty „O...“ publikuje i v internetových časopisech. Více na www.lukasluk.sk.

Obsah Listů 2/2017
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.