Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2017 > Číslo 3 > Juraj Buzalka: Je pravda niekde uprostred?

Juraj Buzalka

Je pravda niekde uprostred?

Odnedávna sa v našich zemepisných šírkach opäť raz rozmohol starý známy postoj, že „pravda je niekde uprostred“. Plne kedysi vystihoval pocit opatrného roľníka, vetriaceho zmeny, pri ktorých nevie, ktorým smerom sa obrátia. Vôľa prežiť velí nemať názor východný ani západný, liberálny ani konzervatívny, ľavicový ani pravicový, národný ani kozmopolitný. Je to pochopiteľná hra na istotu a pripisovať ju nevedomosti či zápecníctvu roľníka je omyl či ignorácia. Zoči-voči štátu, korporáciám či trhu je postoj agrárneho samozásobiteľa, ktorý chce hlavne udržať status quo, len aby horšie nebolo, dokonca vynaliezavý. Čo však, keď sa ľudia s postojom, že pravda je uprostred, dostanú do politických štruktúr, univerzít, cirkví a na vrchol korporácií?

Hlúposť a nevedomosť

Ústav ekonómie SAV napríklad v marci 2017 spoluorganizoval konferenciu pri príležitosti šesťdesiateho výročia podpisu Rímskych zmlúv. Spoluorganizátorom akcie erbovej inštitúcie slovenskej vedy v bratislavskom Primaciálnom paláci bol Ekonomický klub, kontroverzný spolok, ktorý vydáva konšpiračné vyhlásenia o migrácii. Podpisuje ich napríklad policajný prezident, šéf agentúry na podporu vedeckého výskumu či niektorí primátori miest.

V apríli prehrmela médiami informácia o šarlatánskom konšpirátorovi ako riadnom účastníkovi konferencie Megatrendy a médiá 2017, ktorú organizovala Univerzia sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Argumenty dekanky Masmediálnej fakulty, ktorá bránila pozvanie košpirátora, spôsobili, že účasť odmietli viacerí renomovaní novinári. Dekanka tvrdila, že pozvali predstaviteľov „rôznych legitímnych prúdov slovenského mediálneho prostredia“. Ktosi na sociálnej sieti produkciu šarlatánovho periodika prirovnal k žumpe deväťdesiatych rokov, nenávistnej, antisemitskej a nacionalistickej mečiarovskej Zmene. Mladá dekanka v duchu „vyváženosti“ roku 2017 asi netušila, že o médiách prednášal človek, ktorý píše, že holokaust si Židia zorganizovali sami, demokraciu treba zrušiť a zaviesť domobranu a podobne. Naopak, vyhlásila, že sa nenechá „spútať mainstreamom“, ktorý jej hlúpu reakciu kritizoval.

Nemenovaný intelektuál, pracujúci v medzinárodnej organizácii, v máji na sieti reagoval na investigatívnu prácu nemeckej verejnoprávnej ZDF, ktorá potvrdila dávnejšie náznaky poľskej rozviedky, že slovenskí fašisti sa tešili finančnej podpore z pokútnych ruskojazyčných zdrojov. Porovnal údajnú podporu od istého Malofejeva (ináč človeka z európskeho sankčného zoznamu) s tzv. nórskymi fondmi, ako sa ľudovo nazývajú peniaze severských daňovníkov na podporu menej rozvinutých krajín EÚ. Veď aj Nóri si podľa intelektuála vyberajú, na čo peniaze pôjdu, a na čo nie, a podsúvajú tým svoju ideologickú agendu.

Už pár rokov pozorujem mladého spoločensky angažovaného kolegu so západným vzdelaním a sľubnou akademickou budúcnosťou. Má naivné ľavičiarske predstavy, napríklad na ekonomickú demokraciu, pričasto stene nad údajne podradnou pozíciou asistenta ako predstaviteľa prekariátu – akoby sme my starší akademici mali doživotné zmluvy, nehovoriac o našich profesionálnych začiatkoch – a má selektívny pohľad na reálny socializmus, ktorý si pamätá z perspektívy škôlkara a výraznejšie asi z nostalgie v rodine.

Tento šampanský ľavičiar západného strihu, sympaťák s bytom v starom meste a rodičovskou chatou na vidieku, s frajerkou z vilky za mestom, nadšenec recyklácie a verejnej dopravy, ktorý sa v značkovom oblečení stále zmestí do kategórie ľavicový liberál, sa mi pred pár mesiacmi polichotený zveril, že ho pozvali diskutovať do nemenovaného internetového rádia. Rádio je známe priestorom, ktorý poskytuje konšpiračný, fašizoidný či manipulatívny obsah. Jeho tvorcovia sa štylizujú do pozície odhaľovačov „pravdy“, bojovníkov proti „systému“, alternatívy k mainstreamu, ovládaného oligarchami, ktorí sú v konečnom dôsledku – ako ináč – židovského pôvodu... V rádiu často vystupujú kontroverzné osobnosti (a to je príliš korektné slovo), ktoré spovedajú profesionálne nepodkutí, ak nie rovno hlúpo konšpirujúci moderátori.

Ako vysvetľoval kolega, cieľom je využiť rádio ako priestor na prezentáciu demokratických názorov, keďže hlavný prúd, do ktorého tiež príležitostne prispieva konvenčnejšími textami, nemá o „ozaj reformné“ nápady záujem. Na moju výčitku, že akceptovaním pozvania legitimizuje aj názory v rádiu, s ktorými určite nesúhlasí, ba podporuje šarlatánstvo, neprofesionalitu, ba fašizmus – nehovoriac o tom, že vrhá tieň na reputáciu zamestnávateľa, ktorým je verejná univerzita, a tak ďalej – som dostal odpoveď, že s poslucháčmi treba každopádne hovoriť, využiť situáciu a ponúknuť alternatívu, aby sa jej prípadne mohli chytiť.

Toto mladícke nadšenie mi pripomenulo naivných študentov z nemenovaného amerického univerzitného campusu, ktorí v predvolebnom ošiali argumentovali, že radšej nech vyhrá Trump, len aby bolo konečne vidieť, že Clintonová reprezentuje zhnitý kapitalistický systém! Aj preto radšej nevoliť, len aby sme zamedzili predstaviteľke „systému“ vyhrať nad oranžovým egomaniakom, arcipredstaviteľom asi toho najhoršieho, čo Amerika vo svete asociuje. Doteraz nerozumiem takémuto vzývaniu opaku pravdy, podobne ako nerozumiem zmyslu rozhovorov s fašistami (pri ich voličoch je to opačne, i keď s odporom s nimi hovoriť treba), trochu viac však chápem nebezpečenstvo populárneho klišé, že pravda je niekde uprostred.

Pravda „tam hore“

Táto pravda sa už preliala aj na najvyššie poschodia politiky a spätne vplýva na debatu polopravdistov na nižších steblách. Podľa niektorých slovenských politikov – napríklad z hlavnej opozičnej strany – treba hovoriť dokonca aj priamo s fašistami. Vraj sa tak ukáže, na akých vratkých nohách „alternatívne“ názory fašistov stoja, keď ich rozdupú argumenty nefašistických odborníkov. Navyše, hovoria aj tí, ktorí napadli na Ústavnom súde antiextrémistickú novelu, platnú od 1. januára 2017, ide predsa o slobodu slova a právo na názor, aj keby nebol pravdivý či slušný. Zatiaľ sa útok stúpencov „slobody“ na fašistov nepretavil do poklesu preferencií. Omnoho sľubnejšie vyzerá pokus prokuratúry postaviť fašistickú stranu mimo zákon, akt, ktorý sa mal stať už dávno, no „skutok sa nestal“, ako znie populárny koncept vo vzťahu ku korupcii mocných o tom, že všetci vieme, čo sa stalo, ale oficiálne sa nestalo nič.

Otázka, ktorú „pravda uprostred“ provokuje, je, do akej miery má demokratická a v duchu práva usporiadaná spoločnosť tolerovať hlúposť, ktorá sa vydáva za alternatívnu pravdu. Vzhľadom na pôvod moci v demokratických voľbách je „alternatívcov“ (fašisti sa za takých pokladajú) ťažké spochybniť (slovenských fašistov napríklad volilo takmer dvestotisíc ľudí). O to jednoduchšie by však malo byť urobiť poriadok v nevolených, korporátnych združeniach ako akadémia či cirkev. Logika vraví, že taký biskup sa predsa nemôže rovnocenne baviť s okultistom, lekár s ezoterikom či policajt so zlodejom. Žiaľ, aj v univerzitnej sfére, nehovoriac o cirkvi, ktorá nedokáže disciplinovať viacerých kňazov svätiacich omše za súčasných fašistov, či iných predstaviteľov elity, je „pravda niekde uprostred.“

Kedysi sme verili, že ľudia sú spoločenskovedne negramotní, konšpirujú a fabulujú, lebo žili v komunizme, v ktorom nemali čas či príležitosť naučiť sa ako spoločnosť „naozaj“ funguje. Dnes vieme, že tých naozaj príčetných bude vždy menšina. Ak si aj odmyslíme, že niekde pod Moskvou bystrí ajtíčkari vymýšľajú báchorky pre osprostený ľud, tie všetky hlúposti ako čipovanie, chemtrails, savo lepšie ako ožarovanie, spolčenie mimovládok, aby organizovali vpád utečencov atď., nehovoriac o židovskom komplote na ovládnutie sveta, sú to domáce médiá, vrátane sociálnych sietí, šarlatáni v pozícii predstaviteľov elity, podvodníci či naivní aktivisti na univerzitách, aj zbabelí cirkevní hodnostári, ktorí „kultivujú“ či legitimizujú prostredie pre fašizmus.

Liberáli a šarlatáni

Vplyvný intelektuál Fareed Zakaria vo svojej šou na stanici CNN nedávno upozornil na netolerantný liberalizmus, o ktorom samotní liberáli netušia. Americké univerzity podľa neho neakceptujú intelektuálnu diverzitu. Ochraňovať a počúvať názory iných, aj keď sú v rozpore s našimi, je súčasťou liberálneho postoja, a to vrátane myšlienok, ktoré možno považovať za urážlivé. Zakaria diagnostikoval nedocenenie tejto kvality liberalizmu ako ľavicový antiintelektualizmus, ktorého podstatou je presvedčenie o samozrejmej pravdivosti a morálnej nadradenosti liberálnej perspektívy na svet. Túto kritiku zvnútra samotného liberalizmu ilustruje aj aktuálna debata o „transrasizme“.

Debata známa aj ako prípad Rachel Dolezal to dotiahla aj na stránky New York Times. Významný sociológ, inak znalec Stredovýchodnej Európy a hosťujúci učiteľ na CEU, Rogers Brubaker uvažuje, či sa niekto ako Rachel Dolezalová môže vydávať a byť identifikovaná ako predstaviteľka afroamerickej komunity, napriek pôvodu a výchove ako beloška. Brubaker pripomína trend ostatných desaťročí, v ktorom sa rasové a etnické identity stali viac flexibilné. Povedomie medzi ľuďmi ukazuje väčší dôraz na zmiešaný pôvod a aj samotný pôvod sa dostáva do područia identity ako voľby. Ako píše Brubaker, rasa, etnicita, podobne ako džender, začali byť chápané ako niečo, čoho sme spolutvorcami, nie iba niečo, čo len tak pasívne máme.

Ako tiež pripomína, rasa sa nám deje ako stav, ktorí ostatní spôsobujú nám. Bez tlaku prostredia, vzťahu s inými niet etnicity, rasy ani národnosti. Procesy identifikácie, píše Brubaker, sú pravdaže nerovnomerne distribuované vnútri i naprieč skupinami, to však neznamená, že je potrebné úplne odmietnuť termín „transrasový“ a bez výhrad akceptovať kritiku, ktorú Rachel Dolezalová (podľa rodičov okrem iného česko-švédsko-nemeckého pôvodu) ako afro-američanka voľbou spôsobila.

Brubaker však pripomína aj užší akademický rozmer o tolerovaní neortodoxného názoru v prostredí akademickej komunity, ktorá v USA súvisí s obratom v sociálnych a humanitných vedách spred pár desaťročí. Metaforicky sa táto zmena nazýva „dobitie katedier anglistiky“ ako inštitúcií, v ktorých zvíťazil sociálny konštruktivizmus (platné zistenie, že identita nie je niečo „vnútri“, ale závisí na interakcii s okolím) nad buditeľským analyzovaním kultúry, stále populárnym u nás, ako čohosi, čo skupina (národ, etnicita, rasa...) má „tam vnútri“. Brubaker píše o samocenzúre a pýta sa: budú sa učitelia na hodinách vyhýbať kontroverzným materiálom alebo rozoberať kontroverzné témy a zastavia ich výskum?

Ako to všetko súvisí so vzývaním šarlatánstva na akademických pracoviskách a legitimizovaním fašizmu u nás? Kým v Amerike hovoríme o „dobití katedier anglistiky“ (conquest of English departments), z čoho vyplýva superiorita akademických vedomostí nad inými zdrojmi poznania, v našich zemepisných šírkach si ešte luxus kritiky tohto liberalizmu dovoliť nemôžeme. Len vďaka priaznivému geopolitickému prostrediu sa naskytla možnosť liberálnu spoločnosť po komunizme zaviesť. V postavení kozmopolitného poznania a vedy o človeku sme však stále podobnejší Nemecku po vojne ako v Amerike pod Trumpom. Ľudové poznanie „sedí hovno na polici a myslí si, že je slivkový lekvár“ u nás totiž nie je o slobode vyjadrovania, ale o potláčaní šarlatánstva a hlúposti, že „pravda je niekde uprostred“.

Juraj Buzalka (1975) je sociálny antropológ, pôsobí na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave.

Obsah Listů 3/2017
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.