Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2017 > Číslo 4 > Juraj Buzalka: Vatry a holokaust: o potrebe bičovania národa

Juraj Buzalka

Vatry a holokaust: o potrebe bičovania národa

V čase vrcholiacej ekonomickej krízy zaznievali hlasy, že v kratšom či vzdialenejšom čase sa ako efekt krízy prejaví príklon populácie k národu a populizmu. K témam, symbolom, praktikám a vzťahom, ktoré v čase vrcholiacej globálnej ekumény kapitalizmu pôsobili ako dozvuky agrárnej éry, ak nie rovno okrajový anachronizmus.

Populistický obrat, ako zmeny v politickej aréne nazývajú analytici, nastal po brexite a Trumpovi, viditeľný bol v strachu z Le Penovej, Hofera a Wildersa, a v našich zemepisných šírkach najlepšie rezonuje vo vyčíňaní Orbána s Kaczynským. Nemožno si ani želať tragikomickejšie doťahovanie sa postkomunistickej Európy na západné „normy“ ako prázdneho egotripera v Bielom dome a bezradnú britskú politiku v exite.

Aj takí vyprázdnení populistickí pragmatici a inštrumentalisti moci ako Róbert Fico či Andrej Babiš sa potom v mlyne tohto populistického obratu javia ako akýsi hlas mierneho rozumu, určite sa však zdajú menej nebezpeční ako ešte pred rokom či dvoma! V prvom rade za dnešný obrat nemôže iba ekonomická kríza, v stále bohatšej postkomunistickej Európe tobôž nie. Druhá vec je, akú zodpovednosť za obrat nesú naše vládnuce elity a domáce tradície, resp. čo s nimi elity robia.

Kto za to môže?

Taký Róbert Fico je napríklad nepriznaným otcom slovenských fašistov. Štvrtina fašistických voličov pochádza od Fica, nehovoriac o odpornej rétorike voči utečencom, neveľmi odlišnej od fašistov, ktorú slovenský premiér spustil pred voľbami, keď jeho poradcovia zistili, že stratégii „vatry, Maďari, cigáni“ (teda nenávisť k dvom skupinám a gýčová láska ku zdanlivo kontrolovanému národnému živlu) výrazne dochádza dych.

Serióznejšie kritiky vinia Fica za žalostný stav transformácie Slovenska na požiadavky 21. storočia, a to nielen pre vykradnutú digitalizáciu za miliardu eur. Povestné slovenské zdanie programu, ktoré počas desiatich rokov prežívania z eurofondov, naoko proti korupcii a s údajnými istotami pre ľudí, Ficova verzia „sociálnej demokracie“ vymakala do dokonalosti. V duchu najlepších tradícií prežívania pod Tatrami tak aj viacerí českí komentátori oceňujú Ficov výkon, tobôž ak sa pozrú na „mečiaristickú“ šaškáreň vo Varšave či Budapešti.

Niektorí komentátori sa tiež tešia, keďže vždy môže byť horšie. Podstatné je, ako Fico silou-mocou pretláča bytie v jadre únie a napriek rečiam pre domácich vatrárov zvrchovanosti, o ktorých píšem nižšie, pokorne načúva Bruselu. Je v tomto umení našťastie lepší ako Viktor Orbán. Zásadný problém, že skrátka slovenská sociáldemokracia netuší, čo so Slovenskom okrem prežívania, nehovoriac o tom, že len ťažkopádne zisťuje, kam sa hýbe svet, nevyrieši ani ďalších desať rokov Fica v exekutívnej funkcii.

Patrím k tým, ktorí výnimočnosť slovenského Merkela nevidia a neoceňujú. Krajina je až príliš podobná susedom, len kvôli chýbajúcej programovej alternatíve ficizmu sa aj jednooký stáva kráľom. Čo je však horšie, aj na Slovensku silnie trend zdôrazňovania „tradičných“ hodnôt, i keď oproti výbuchu politickej nekrofílie a inkvizície v Poľsku, záchrane Európy z pozície maďarskej dediny Viktora Orbána a becherovkovému češstvu pána prezidenta Zemana len vlažne. Vatry sú súčasťou tejto nedávno vymyslenej tradície.

Vatry naše malebné

Deklarácia Slovenskej národnej rady o zvrchovanosti Slovenskej republiky je uznesenie zo 17. júla 1992, ktorým poslanci údajne deklarovali požiadavku samostatnosti Slovenska. Väčšina tých bystrejších, ako napríklad Vladimír Mečiar, takto priamo význam akcie v čase hlasovania nepomenovali. Mečiar si vystačil s konštatovaním o kvalitatívnom zlome, na ktorý Slováci údajne čakali vyše tisíc rokov. Len postupom mesiacov – ako vravia legendy tých čias – nacionalista „Klaus dokopal Mečiara k samostatnosti“. Každopádne od októbra 1993 je deň prijatia deklarácie pamätným dňom SR, akoby partia prepatetizovaných mečiarovcov, nacionalistov a niekoľkých predstaviteľov postkomunistickej ľavice, z ktorých je dodnes hrdo aktívny už len Róbert Fico a poslanec Hrnko za SNS, ktorý sa od čias na výslní vôbec nezmenil, už vtedy tušila, že deklarácia sa vyvinie tak, aby mohla začať privatizačná rabovačka.

Tak už to s deklaráciami býva, že ten pravý „dejinný význam“ im vymyslia neskôr. Ako internetové anály tvrdia „od nepamäti“ – teda najmenej tisíc rokov, počas ktorých Slováci pred internetom len trpne čakali –, prijatie Deklarácie o zvrchovanosti SR niektorí praví Slováci údajne vítali pri vatrách. Je iba logické, že ak by bola deklarácia prijatá v zime, niektorí praví Slováci by zrejme pálili šporáky s bratským ruským plynom alebo v mestských bytoch parkety, tak veľmi dnes vatry patria k patriotickým tradíciám rodákov. Ak aj nie, Matica slovenská, ktorá sa od začiatku na vatrách priživuje, by už vymyslela nejaký iný dôvtipný rituál, zahŕňajúci živel. Možno kúpanie v bystrine, bozkávanie zeme, zhadzovanie dreva zo skál a podobne...

Matica Slovenská je už roky na posmech osvietenejších Slovákov. Už-už sa zdalo, že sa z nej stane to, čo sa má stať, teda nezávislý spolok nostalgikov Slovákštátu, fašizoidných nacionalistov alebo len pripečených parochiálnych národovcov, ktorých nebude štátny rozpočet každoročne dotovať poldruhamiliónom eur. Ani rozkradnutý národný poklad, poplesnené obrazy majstra Hložníka, ktoré naň kedysi naivne daroval, či apologetický „alternatívny“ výklad dejín vojnovej Slovenskej republiky, ktorý matiční báťkovia zafinancovali a nenápadne pripli na internet ako „dokumentárny“ film, neprimäli už desať rokov vládnucu sociálnu demokraciu skoncovať s matičným cirkusom za peniaze všetkých daňovníkov.

Poslanec parlamentu a starosta kysuckej Starej Bystrice, dediny známej aj gýčovým slovenským orlojom, v ktorého okienku sa striedajú mýtické i menej mýtické postavy pravých Slovákov, ktoré do dejín inštalovali národní buditelia, jeden z Versteher-ov Jozefa Tisa v radoch sociáldemokracie, o ktorom sa písalo ako o kandidátovi na ministra kultúry, je dlhoročným hostiteľom sociálnodemokratických vatier. Premiér zapálil v Bystrici vatru zvrchovanosti 15. júla 2017. Stála vraj 30 tisíc eur a Fico na ňu prispeje z rezervy premiéra. „Veď vatra bola súčasťou našich dejín. Či to bolo SNP, Jánošík alebo ktokoľvek iný,“ nechal sa počuť. Neslováci podľa všetkého nepoznali ani oheň, keď už sa Slováci hriali zvrchovanosťou pri vatre pod júlovou oblohou...

Oslavy zvrchovanosti kedysi pálili činovníci Mečiarovho hnutia, priživovali sa na nich národniari a Matica slovenská, dnes im holduje Róbert Fico. Ako však ukazuje príklad fašistického predsedu Banskobystrického kraja, ktorý si kupuje vstup na vatry do svojich lénnych dedín dotáciou tisíc eur, vyrastá mu zdatný konkurent. Ten má na minulosť národa isto ešte osobitejší názor ako Fico. V jeho prípade sa napriek antifašistickým deklará­ciám a prebúdzaniu polície voči extrémizmu nedá celkom vylúčiť chladný kalkul, že pri blokovaní dostatočného počtu hlasov v parlamente fašistami zostane sociálna demokracia suverénne vládnou stranou aj pri pätnástich či dvadsiatich percentách, ku ktorým má zatiaľ táto v krajine najpopulárnejšia partaj ďaleko.

Poraimos

Len dva týždne od vychladnutia ohnísk (2. augusta) si na Slovensku pripomíname deň rómskeho holokaustu. Poraimos, ako genocídu nazvali po rómsky, je spomienkou na zavraždenie niekoľko stotisíc Rómov – vtedy takmer polovice všetkých v Európe – počas druhej svetovej vojny najmä nacistami, ale aj služobníkmi spriatelených podriadených režimov. Po Slovensku sa organizovali pietne spomienky, ale aj koncerty a happeningy, seriózne noviny i verejnoprávne médiá sa téme poctivo venovali. Splnomocnenec vlády pre Rómov a podpredseda vládnej strany Most-Híd na spomienke v Rimavskej Sobote označil rómsky holokaust za spoločnú hanbu otcov a starých otcov, ktorí nechali povraždiť odhadovaných dvadsať tisíc rómskych obetí. K takejto hanbe v mene slovenského národa sa samozrejme neprihlásil ani premiér ani predseda parlamentu. Nevinnosť národa pri vatre vyznie viac.

Je to pritom spomienka na rómsky holokaust, na ktorom možno popri oveľa desivejšom židovskom tiež demonštrovať vzťah k fašizmu a jeho predstaviteľom. V širšom zmysle teda ide o podporu univerzálneho posolstva o rovnosti a ľudských právach, v užšom zmysle však zodpovedný politik využije príležitosť, aby upozornil na zločiny, ktoré sa konajú v mene národa. Zodpovedný politik, tobôž sociálny demokrat, by mal robiť to, čo národní hysterici v Matici, esenes či sociáldemokracii karpatského typu považujú za sebabičovanie. O to predsa v civilizovanej politike ide: pripomenúť, že sláva národa je často dláždená vylučovaním tých, ktorí sa do definície nacionalistov z rôznych dôvodov nehodia. A že nacionalizmus a fašizmus majú spoločné korene vo viere vo výlučnú kvalitu vlastného kolektívu...

Príležitosťou by bol aj zabudnutý príbeh postrieľania stoviek maďarských mládencov i civilov československými oddielmi v Petržalke po skončení druhej svetovej vojny. Ide o podobný prípad ako vraždenie Nemcov počas odsunov, ktoré sa tiež vykonávali v povojnovom vypätí emócií a bolestivých spomienok. Viac o tejto smutnej udalosti hovorí román maďarsko-slovenského spisovateľa Lajosa Grendela Padlí anjeli, ktorý má vyjsť aj v slovenskom preklade. Sprostredkovať humanistické posolstvo bez bičovania národa skrátka nejde... Národní hysterici, medzi ktorých sa príležitostne zaraďuje aj nadaný herec Fico, žiaľ, radi vidia zabíjanie v mene národa akosi bokom od národnej slávy, ak vôbec.

Vatry a holokaust

Ak na Západe Európy možno pozorovať jemný návrat k rozumu – víťazstvo Macrona a očakávaný triumf Merkelovej sú prvé indície –, vo východnej časti Únie sa konsolidujú konzervatívne, reakcionárske a fašistické sily. Chabú nádej komentátori vkladajú do vyprázdnených populistických pragmatikov. Antiosvietenecký trend však nemá len politické vyjadrenie. Obnovu – de fato skôr vynájdenie – tradície hrdo pestuje inteligencia, opojená agrárnymi symbolmi, romantickými predstavami, mýtom o potravinovej sebestačnosti národa a návratu ku koreňom. Taký folklór, anachronická ponáška na voľnočasové aktivity agrárnych samozásobiteľov, dostáva napríklad opäť podobu estrád ako v reálnom socializme. Zdanlivý kozmopolitný háv, prostredníctvom ktorého toto vynájdenie tradície predstavujú mestskí inteligenti, však zakrýva myšlienky fundamentálnej kultúrnej odlišnosti. Mnohí slovenskí inteligenti a intelektuáli, ľudia šoubiznisu, nehovoriac o politickej elite, majú dnes problém s modernitou, progresivizmom a zdravým rozumom, akoby Matica nestačila.

Vatry sú dnes symbolom zvrchovanosti Slovenska a nezostáva iné ako rešpektovať, že časť rodákov sa pri nich rada hreje aj uprostred júla. Som presvedčený, že Lúčnica nie je vrcholom slovenského folklóru, skôr vysokým umením malomestskej vysokoškolskej elity, ktorej choreografi sa kedysi v hlbokom socializme (nielen pre podporu ideológie jednoty robotníkov a roľníkov na vidieckom Slovensku zo strany štátu) vybranými aspektmi kultúry agrárnych samozásobiteľov inšpirovali pri profesionálnej umeleckej tvorbe. Musím však rešpektovať, že s týmto vyumelkovaným obrazom Slovákov sa rodáci s laptopmi a kreditkami na festivaloch identifikujú pomaly radšej ako so spotenými hokejistami. Nedá sa však zmieriť s tým, aký málo ambiciózny je projekt aktuálnej pragmatickej elity, ktorá uprednostňuje vatry a nevidí svoj podiel na fašizácii populácie. Aj pre túto nastupujúcu éru romantizujúceho tradicionalizmu, ktorý tak často sýti fašizoidné blúznenie, treba perspektívu národa stále bičovať. Vatry zvrchovane zakrývajú holokaust len v jeden letný večer v roku...

Juraj Buzalka (1975) je sociálny antropológ, pôsobí na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave.

Obsah Listů 4/2017
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.